Ide o psychológov a pracovníkov občianskeho združenia IPčko, ktoré bezplatne, nonstop a anonymne ponúka psychologickú pomoc. Len za posledných desať mesiacov „obslúžili“ na svojich linkách viac ako 148-tisíc prosieb o pomoc. Počet volaní pritom narástol o 40 percent.
Asi pätina ľudí sa obrátila na psychológov s pocitmi strachu a osamelosti. Ešte neodznela pandémia a Rusko spustilo na Ukrajine zbytočnú a krvavú vojnu. Vyše 10-tisíc žiadostí o pomoc sa týkalo práve tohto konfliktu.
Čítajte viac Ako zničiť budúcnosť? Nechať zatvorené školy
„Ivka, ty máš niečo na batohu? Nie. Tak budeš nosiť konflikty.“ A Marek, riaditeľ IPčka, jej nalepí na batoh nápis „konflikty“.
Foto: Andrej Barát
Asi 13-tisíc ľudí vyhľadalo psychológov, lebo ich ťažil tlak na výkon, stres.
Vysokohorský nosič Poliak Kuba Kaczmarek zavrtí hlavou. „Mne stres nedávajte, ja som pohoda, klídek, tabaček,“ hovorí svojskou „poľskočeskoslovenčinou“. „Dobre, tak ešte mi tu zostal stres. Kto chce stres?“ máva Marek poslednou nálepkou na batoh.
Kuba sa vzápätí zadíva na jeden z nápisov a hanblivo sa pýta. Vysvetľuje, že je z Poľska, ako-tak sa naučil po česky, ale toto jedno slovo mu robí problém. „Prepáčte, ale čo je to – úzkosť?“
Ťažobu sveta netreba niesť osamote
„Veľký strach. O stupeň menší ako panika. No už ťa fyzicky obmedzuje, a ty nevieš, čo to spôsobuje,“ znie pohotová odpoveď psychológov. „Je to asi najčastejší problém, s ktorým sa ľudia na nás obracajú. A čo často rieši aj náš krízový tím, ktorý vyráža do terénu, napríklad k nehodám alebo keď si niekto chce siahnuť na život.“
Ešte posledná spoločná fotka naložených batohov. Dnu sú minerálky, džúsy a ďalšie veci, ktoré treba vyniesť o 270 metrov vyššie a tri kilometre ďalej zasneženým a zamrznutým údolím Studeného potoka na Zamkovského chatu.
Symbolicky ale aj doslova vyniesli odborníci, ktorí pracujú na krízových linkách náklad na Zamkovského chatu.
Náklad symbolizuje bremeno, ktoré si mnohí Slováci so sebou nesú. Je však dobré vedieť, že na to nie sú sami. Rovnako ako v tejto chvíli nie sú bez pomoci ani psychológovia, ktorí sa podujali vyskúšať si rolu horských nosičov.
Sprevádzať ich bude usmievavý Kuba, ktorý ich vrtenie trpezlivo a s horským nadhľadom a vtipne komentuje. A toto ja zvládnem? A nebude tam šmykľavo? Dá sa to prežiť. Niektorí z vás sú ale slabo naložení. Prečo? Lebo vládzu stáť na nohách a usmievať sa. Ani Kuba, ani psychológovia však zatiaľ netušia, koľko toho nájdu vo svojich profesiách spoločného. Vyrážame.
Padnúť do siete, nie na dno
IPčko funguje už desať rokov. „Hlavnou myšlienkou je, aby bola pomoc anonymná, bezplatná. A aby bola pre každého hneď poruke. Vo vrecku, hoci v mobile,“ hovorí Dominika Ondačková Rajznerová, programová riaditeľka občianskeho združenia.
Tento rok v každom krajskom meste založili Káčko. Je to miesto, kde odborníci poskytnú okamžitú, bezbariérovú a nestigmatizujúcu prvú psychologickú pomoc. „A poskytujú ju nonstop, anonymne, bezplatne,“ dodá psychologička Marta Marošová. „Presne tak si to ľudia žiadajú podľa európskych prieskumov. Anonymný pocit bezpečia a atraktivitu.“
Káčka však nenahrádzajú psychoterapiu, vyšetrenia u psychiatra či liečbu u iného lekára. „Ich cieľom je sieťovanie. Aby človek padol do siete, nie na dno,“ vysvetlí Dominika. Funguje to aj tak, že ak sa niekto ozve na krízovú linku, odborníci na nej klienta sprevádzajú, až kým nepríde priamo do Káčka, kde dostane osobnú prvú pomoc. Zoči-voči.
Odborníci z Káčok chodia tiež do škôl. Jednak deti a mladí potrebujú diskutovať o streľbe na Zámockej, o nehodách, o konfliktoch. Psychológovia chodia aj do škôl, kde sa priamo odohrá násilný čin alebo dôjde k tragédii.
V IPčku pôsobia aj vyškolené mobilné krízové tímy. Vyrážajú do terénu a opäť, kým prídu na miesto, ľudia na linke sa snažia udržať človeka, kým ho nepreberie mobilný tím. „Často vyrážajú k ľuďom, ktorí si chcú siahnuť na život na koľajniciach. Alebo chcú skočiť z mosta,“ hovorí Dominika. Pomáhajú tiež Ukrajincom s traumami z vojny.
Kuba sa zrazu zastaví. A ukáže na jednu zo psychologičiek. „Iba ty si si správne naložila. Vidno, že váha s tebou máva. Ostatní sa usmievajú.“ Na plecniaku má samotu, úzkosť.
A potom nosič ukazuje na ostré stopy v snehu. Je zjavné, že iný kolega tu na chvíľu zaštandoval, čo v nosičskom žargóne znamená – urobil si oddych. Sadol si aj s krosnami do snehu. Kuba sa pýta: Čo myslíte, ukázal slabosť?
Kto sa ponáhľa, nepochopil život
„Pretože všetci hovoria, že to je také zamiestnanie, že viac sediš jak robiš,“ pokračuje Kuba. Áno a kolega pred ním si skutočne sadol. Aby si odfúkol a díval sa na tú tatranskú zimnú nádheru. „Kto spiechal, nepochopil život.“
Podľa Kubu nie je hanba oddychovať.
Nie je hanba vyhľadať pomoc psychológa. „Aj toto sa naším prístupom snažíme zmeniť – destigmatizovať tému duševného zdravia. Nie je to o bielych plášťoch a sterilnom prostredí. Stále tú obavu vnímane. Ľudia odkladajú problémy, nosia si ich so sebou,“ naznačí Dominika.
A keď aj niekoho vyhľadajú, často narazia na ďalší problém. Odborníkov je málo. Kontaktov pribúda, mesiac, čo mesiac. „Každý jeden rok máme pocit, že už nevládzeme odpovedať na viac volaní o pomoc,“ priznáva Marek. Každý rok sa objaví nová kríza. Aj preto v IPčku potrebujú rozširovať tím. Nie je to tak dávno, čo u nich pracovalo dokopy 40 psychológov a pomoc bola k dispozícii 17 hodín denne. Dnes je ich trikrát viac, fungujú nonstop. A stále to nestačí.
Ale pribúdajúce volania môžu naznačovať ešte jednu zmenu. Že ľudia predsa len strácajú ostych. Nehanbia sa „zaštandovať“ u psychológa. Nájdu odvahu podeliť sa o svoje bremeno.
„Ale, čo myslíte, aké vlastnosti by mal mať nosič?“ pýta sa na ďalšom štande Kuba.
Foto: Andrej Barát
Mocný hlúpy optimista
Psychológovia skúšajú. Vytrvalý. Zodpovedný. Rýchly. Spoľahlivý. Psychicky odolný. Silný. Nepýta veľa. Vlastne, ideálne dobrovoľník, čo nosí zadarmo. Kuba uznanlivo kýve hlavou. Skoro trafili.
„Mal by byť mocný, hlupy. A optimista.“
Mocný, to je jasné. Hlúpy? Žeby vyniesol a málo za to pýtal. Ale prečo optimista?
„Keď ti bude dole fúkať vietor, snežiť a pršať, žeby si si povedal, že hore to bude jenom lepšie a bude svietiť slnko. Samozrejme, je to opačne.“
A aké vlastnosti by mal mať psychológ? „Očakáva sa, že bude v prvom rade odborník, ale dávam prednosť ľudskosti a – pokore. To je určite to, čo som sa naučil pri tejto práci. Mať úctu k ľuďom, ktorí prichádzajú. Naozaj to chce obrovskú odvahu prísť k nám a snažiť sa sformulovať myšlienky. Je to pre nich veľmi náročné. Často sú v šoku, čo sa udeje, keď tomu dajú nejaké meno. Zatrasie to s nimi a psychológ musí byť schopný to s nimi uniesť.“
Kuba je rekordér v tom, koľko vládze uniesť. Na Chatu pod Rysmi, najvyššie položenú tatranskú chatu (2 250 metrov) vyniesol 128 kilogramov.
„Aj medzi nami je rekordér,“ ozvú sa psychológovia.
Nádej nie je klišé. Je to zázrak
Už som ho spomenul. Skromne sa pozrie nabok. Prehovorí zaňho Dominika. „Marek založil IPčko. On je ten, ktorý bol pri najväčšom počte ľudí, ktorí chceli ukončiť život alebo trpeli domácim násilím, boli v ohrození života, ocitli sa na hrane.“
Vždy hľadá možnosti, ako meniť samotný systém, ktorý ľuďom následne pomôže. „Všetci sa zhodneme na tom, že Marek je rekordérom, ktorý nás motivuje, inšpiruje a hľadá cesty, ako byť ľuďom čo najviac užitočný.“ Marek na to povie, že za posledných 24 hodín sa snažili pomôcť dvom ľuďom, ktorí sa ocitli hrane života. „Vždy, keď sa tam s nimi ocitnem v rozhodujúcich sekundách, uvedomím si, že toto je to, prečo to robíme. Vidieť ten zázrak, ktorému ľudia dajú šancu. To je výsada, obrovská česť.“
Dokráčame k Zamkovského chate, batohy sťahujeme z pliec. Ide sa vážiť, koľko psychológovia s Kubom vyniesli.
Slovo mení život
Batoh s nápisom konflikty váži 11 kilogramov. Kombinácia samota, stres – 10,5. Úzkosť – 7. Marek niesol úzkosť a stres. „Prosím, povedz, že je to 25,“ usmieva sa na nosiča. Kuba posúva závažia a zagúľa očami. „A teraz jak je to vo vašej profesii? Prilepšiť alebo povedať pravdu?“ Pravdu! „Tak dobre. 20,5 kilogramu.“
Foto: Andrej Barát
Nakoniec sa vážia Kubove krosná. A teraz, ako je to v jeho profesii? Prilepšiť alebo pravdu? 66 kilogramov. „Ale to nepíš, lebo sa mi ostatní budú smiať, že koľko málo som vyniesol.“
Dokopy vyniesli 223 kilogramov. A koľko vyniesli duševných bremien? Dá sa spočítať, že na IPčko sa obracajú ľudia vo veku od 10 do 65 rokov. Alebo že polovica ľudí, ktorí psychológov kontaktujú, sú práve deti a mladí do 24 rokov. Dominika poznamená, že všetkých, s ktorými boli v kontakte, obdivujú, koľko toho dokážu vo svojom živote uniesť. Ale podstatné nie sú rekordy, ťažké váhy.
Nosiči si dajú polievku. A idú po ďalší náklad. Aj psychológovia si idú po ďalšie náklady. Zas a znova. „Veľa z tých príbehov si v sebe stále nosíme,“ zadíva sa Marek. Čo s tým? Čo keď psychológ zakolíše? Dominika hovorí, že rada chodí do hôr. Má rada fyzický pohyb, ktorý je zrazu úplne inou činnosťou. Ale kľúčová opora sa pre ňu skrýva inde. „Mohla by som mať akokoľvek veľa pohybu, ak by nefungoval tím. Ak by som sa nemohla obrátiť na kolegov vtedy, keď sama potrebujem ľudskú oporu, pomoc, supervíziu.“ „No a ešte má Flokiho, hyperaktívneho psa,“ prezradí so smiechom Marek. Aj ďalší majú psov, mačky, rybičky, ježe.
A čo funguje na Marka? Zatvári sa zahanbene. „Ako psychológ často prednášam, aby mali ľudia vyvážený súkromný a pracovný život. Pričom viem, že sám v tom zlyhávam. Ale aspoň je to autentické a viem opísať riziká.“ A čo teda zaberie? „Do každého dňa si prácne prinesiem niečo, čo je len pre mňa. Je veľmi dôležité to mať každý deň, dobije to baterky. Niekedy je to len čokoláda po ceste v aute. Alebo niečo iné.“
Čo vlastne v tých rozhodujúcich sekundách zaberie? „Že my klientom veríme viac, ako oni sebe. Že im to vyjadríme. Že to nie je fráza, ale že to myslíme naozaj. Že našli v sebe výnimočnú silu sa nám ozvať, hovoriť o tom a pomenovať veci, ktoré predtým nikdy nedokázali pomenovať.“
Podľa Marka sa v jazyku mení realita. A nakoniec váha trebárs aj nalepených slov na batohoch nie je bezvýznamná. Práve naopak. „My psychológovia by sme mali vedieť, aké slová používať, akú moc so sebou prinášajú. Slovo je rozhodujúce. Slovo je to, ktoré mení život.“