November zaborí modrastú tvár do Poľany a diviaky svoje rypáky do pasienkov. „Najviac pandráv nájdu práve tam, kde pasiem zvieratá,“ naznačí Roman nad pariacim sa čajom.
Diviakom to tu „patrilo“ prv, než prišiel Roman s rodinou. A šelmám, medveďom. Ich značkami bolo posiate územie, čo ľudia dávno opustili. Hodovali na ovocných stromoch. Nik sem desaťročia nechodil. Iba ak raz ročne pokosiť.
Pred divokými zvieratami tu naháňali strach lazníci. Zachovali sa zápisky českých maliarov krajinárov spred storočia o tom, že na Podpoľanie sa žandár neodvážil ísť bez pištole. Hocaké decko vedelo s prakom na 40 metrov trafiť človeka do hlavy. Len tak, pre zábavu. Čo sa tu má dáky maliar potulovať?! Čo je tu pekné?!
A pred lazníkmi čo bolo? Zas len divočina.
Foto: Andrej Barát
„Vedel som, do čoho ideme. Vedel som, že je tu plno vlkov. Lenže na začiatku som vôbec nechcel gazdovať. Chcel som mať iba… koňa,“ prestane zrazu vyštudovaný horár fúkať do hrnčeka. Číta dráhu osy, čo vyletí spod dverí. „Neviem nájsť ich hniezdo, už dávno mali spať,“ pripučí ju o sklo.
Jeden kôň je však málo. Vo dvojici sa krajinou brázdi lepšie. Vyberá si huculy, líniu Gurgul. Takmer vymreté plemeno, polstoročie prežíva len vďaka nadšencom. No ako sa dozviem vzápätí, práve hucul určil tvár Karpatom, slovenskej, ukrajinskej, poľskej, rumunskej prírode, dokonca väčšmi ako ovca.
Ako si zachrániť kožuch
Lenže z chovu huculov sa nedá vyžiť. Roman priberie kravy. Najprv len jednu jalovicu plemena Highland, húževnatého dobytka škótskych vysočín, spriahnutého ešte s Keltmi.
Rodina rastie, pýta mlieko. Rozhodnú sa pre kozy, ale zožerú všetko. Aj to, čo netreba. „Ale nemusel som ich všetky porezať. Niektoré som predal. A kúpil som pinzgauské kravy. A ovce.“
Foto: Andrej Barát
Pozorujeme ich spoza obloka. „Pozri, ako sa nenápadne zakrádajú. Povedal by si, že ovce sú sprosté. Ale dobre vedia, že o tomto čase raňajkujeme. Idú ukradnúť sliepkam zrno.“ A skutočne, biele chumáče, „mimoriadne nenápadné“ na statku novembrových farieb sa ukradomky blížia k hydine.
Pred 15 rokmi začínal s oplôtkami, ale dnes ovce vypúšťa na voľno. Ako to? Kravy majú ešte inštinkty. Chránia si teľce v škôlkach, medvede si netrúfnu. Keď sa kobyla žrebila, krvavý pach placenty zlákal medveďa z niekoľkých kilometrov, zakrádal sa pasienkom. Ale kobyla či krava zvyknú placentu zožrať. Nielen pre cenné látky, ale práve preto, aby nelákali predátory. Nie sú ovce predsa len v nebezpečenstve?
Dve strhli najprv vlky, jednu medveď. A to je všetko. Za 15 rokov! „Odvtedy netreba ovce strážiť. Postupne som zrušil všetky oplôtky pre ne. Z našich pôvodných oviec pritom žije už len jedna. Mladé sa totiž naučili, že sa majú držať tu, pri dome a nič sa im nestane.“
Ale čo voľne pustená hydina, ktorej ovce práve kradnú zrno?
Príbeh Romana Kostúra je dôkazom, že sa to dá
Stráženie stáda je staršie ako pastierstvo
Kočovný kurník nefungoval. A tak Roman hydinu pred rokmi vypúšťal zmierený, že do pár mesiacov neostane nič.
Polovicu skutočne odniesli líšky. Ale tá druhá, čo prežila, si odvtedy dáva väčší pozor. Zdá sa to až neuveriteľne jednoduché, ale podľa Romana je za tým jednoducho životná skúsenosť, ktorú si domáce zvieratá medzi sebou odovzdávajú. V krajine zbavenej divých šeliem by nemali šancu ju zažiť.
Čítajte viac Nezistíme, ako vyzerá príroda. Kým nepustíme zvieratá
„Máme gunára, káčery, kohúty, moriaka. Spustia poplach, psy vyskočia, čo sa deje. Nie je to 100-percentné. Líšky sú prešibané. Počkajú, kým psy zaspia, uchytia sliepku a zmiznú. Ale nie je to hrozné.“ Kľúčom k ochrane je dobre vycvičený čuvač. Opak poľovníckeho psa. Nedurí, nehryzie. Ochraňuje. Pastierske psy to majú zakódované v sebe. Keď sa inému gazdovi čuvač zatúlal (alebo ho vyhodili, nevedno), našiel si akési kone na pasienku a začal ich strážiť.
Schopnosť ochraňovať stáda môže byť podľa ekológa Erika Baláža staršia ako pastierstvo. „Kedysi dávno si vlky strážili stáda voči iným vlkom, robia to v divočine dodnes. Psy sa nemuseli naučiť túto vlastnosť od človeka.“
Foto: Andrej Barát
Roman nemal za celý čas ani raz konflikt s medveďom. A to ich za deň dokáže stretnúť aj sedem. Lúky s ovocnými stromami, kde predtým „stolovali“, sa naučili obchádzať.
Romanovo gazdovstvo sa za tie roky rozmučalo, béka, sipí, erdží. A predsa je to len zlomok explózie života, ktorú Roman na svojom statku uprostred divočiny pozoruje a o ktorú sa nepričinil on. Ale pasúce sa zvieratá.
Schytíme sa konečne k huculom.
Kôň dokáže udržať na uzde les
Nesie si znaky tarpana. Úhorí pás, zebrovanie na nohách, mohutné žuchvy, veľká hlava. Kníše sa k nám vypasený valach, pod hrivou skrýva množstvo tuku, aj na chrbte, zadku. Ľahšie prežije zimu.
Je to všestranný kôň. Drali ho na ťažbách, v Tatrách pomáhal do strmín vynášať sadenice. Vo vojne to bol neporaziteľný kôň, o ktorom sa rozprávali ťažko uveriteľné príbehy. Horským strelcom spadol hucul do rokliny s naloženým guľometom. Veliteľ poslal vojakov, nech donesú guľomet a mäso z koňa. Prišli so živým koňom a dolámaným guľometom.
Či je to pravda, alebo nie, lesné závody v 50. rokoch 20. storočia pýtajú od šľachtiteľov väčšieho koňa, silnejšieho. Hucul sa kríži s fjordom, haflingom, norikom, postupne vzniká slovenský horský kôň, ktorý hucula nahradí – Norik muránsky. Huculy sa v ostatných 50 rokoch takmer stratia. Hoci len po vojne ich žilo na Slovensku ešte 20-tisíc.
Lenže ľudia podľa Romana dodnes nespoznali hlavný prínos.
Hucul, ako každý kôň, dokáže čosi podobné ako bobor. Zhryzie kôru stromov. Krava ani jeleň to nedokážu, nemajú horné zuby, kôru iba olupujú. Ale hucul strom ohlodá. V kôre sú vitamíny, minerály. Strom zbavený kôry uschne a vyhynie. Buk, lieska, javor. Likvidujú kroviny, celé pásy mladých drevín.
Milovníkom stromov to znie desivo. Ekológom, ktorých Roman sprevádza po pastvinách, svietia od nadšenia oči.
Hucul drží na uzde les, udržiava lúky lúkami. „To zvieratá vytvárajú prostredie. Zubry, pratury. V Karpatoch to boli najmä kone.“ K čomu smeruje slovenská krajina, keby do nej človek nezasahoval? Všade zarastie lesom. Pokoj od človeka rovná sa les? Táto rovnica nepočíta so starou premennou – pasúcimi sa zvieratami. Tie zabezpečia, že les bude iba tam, kde má byť. V strmších, skalnatých alebo ťažšie prístupných miestach. Na rovinkách, plošinkách budú lúky.
Pretože huculy sú ako ľudia. Nebaví ich štverať sa hore strmým kopcom, keď nemusia. Pasú sa najradšej tam, kde sa aj terén upokojí a zvoľní. Je to rovnaké miesto, kde sa človek najradšej prechádza. Úplne každý na svete.
Divoká estetika parku
Z lúky sa presúvame niekam, čo nie je lesom ani pasienkom. Na miesto, ktoré je každému dôverne známe. Ktoré si ľudia strážia v srdci aj tých najrušnejších miest. Čoho piaď sa nesmie predať, zneuctiť. Park?
Čítajte viac Prebudíme stredovekú krajinu?
Presne ako park vyzerá miesto, kde ma Roman zavedie. Duby doširoka rozťahujú konáre. Kým brezy v tohtoročných horúčavách chradli, duby sa tvárili, že im nič nie je. Mannu sali z hlbočizných koreňov. V ich tieni stále pučala svieža tráva. Nielen preto je to podľa Romana oveľa produktívnejšie miesto ako susedná lúka. V tráve sú popadané žalude, ktorými sa kŕmia všetky zvieratá. Ošípané nepatria do maštalí, ale von, do takýchto starých dubín, pasienkových lesov. Ešte v roku 1903 (!) namaľoval bratislavský maliar Eduard Majsch obraz pastiera, ktorý pod mohutnými stromami vedie svine.
Aj „park“, ktorým sa prechádzame, má historický názov Sviniarka.
A práve takúto krásnu parkovú krajinu stvorili pred tisícročiami tarpany, diviaky, zubry, pratury. Do takejto krajiny patrí človek. Je v nej rozhľad, prirodzený pocit bezpečia. Ozvena takejto krajiny je takmer v každom mestskom parku.
Parky, pasienkové lesy, kedysi všedná súčasť vidieckeho záhumnia, neboli produktom estetického cítenia. Boli zdrojom tisícov hospodárskych produktov, intenzívne využívaných, jedla, dreva. Boli plné síce už nie divokých, ale hospodárskych zvierat. Naďalej udržiavali rozmanitosť života.
„Všetkého je tu neporovnateľne viac. Bylín, chrobákov, lastovičiek, kosatcov sibírskych. Ale nejde vôbec o počet druhov či o ich vzácnosť.“ O čo teda?
Babylonské mravčie veže rúca medveď
Ozýva sa veľa sýkoriek. Robia si hniezda z konskej srsti. Hreje lepšie ako seno či mach. „Možno je to nepodstatný detail,“ usmeje sa Roman. A možno kľúčová vec, ktorá vysvetľuje úbytok spevavcov.
„Čo ak si dnes stavajú hniezda z machu alebo trávy iba z núdze, lebo nemajú dosť srsti? Nevieme poriadne odhadnúť, o čo všetko krajina prišla, keď z nej ubudlo zvierat.“ Ukáže na konský trus.
K statku sa blížia jariabky, mimoriadne plaché a čoraz zriedkavejšie vtáky v krajine. „Odvážia sa, pretože na lúke je dostatok trusu a v ňom veľa lariev, chrobákov. Pre malé kurence kurovitých vtákov sú dôležité bielkoviny. Čo ak je ich nízky stav v krajine spôsobený tým, že nedokážu dochovať kurence?“ Nemajú hmyz.
Spojitosť zbadal na vlastnej hydine. Takisto mal problém odchovať kurence. Až kým nerozbehol pastvu. „Kedysi ľudia netlačili do kureniec sóju.“
Keď pasienky znova pokryl hnoj, všade vypučala veľmi chutná pečiarka nádherná. Predtým tu nebola.
Na pasienkoch je zrazu oveľa viac žiab. Na hrebeni Poľany! Aj napriek tomu, že tento rok krajinu drvilo sucho. Žaby žerie Romanova hydina, ale i medvede, jazvece, kuny, tchory. Žaby v krajine chýbajú takisto zásadne ako hmyz.
Dokonca aj mravce potrebujú pastvu, vo vysokej tráve sa im nedarí. Viac mravcov znamená viac medu, pretože chovajú viac vošiek. Zaujímavé však je, že si nestihnú vybudovať hrozivé metrové babylonské veže. V lete ich zakaždým rozryjú a zrovnajú medvede. Milujú mravčie, ale i osie kukly. Lúka zas ostane lúkou. Deje sa to rok čo rok. Stavba. Ničenie. Tvorba?
„To, čo voláme rovnováha, sa vytvorí samo. Ale aj medveď je v nej dôležitý. Ak sú niekde polmetrové mraveniská alebo je tam veľa ôs, je to znak, že tam chýba medveď. Nie je to prirodzený stav,“ mieni Roman.
Čuvač sa prudko rozbehne a šteká na vola, nech sa zaradí. Ku kravám priženie kone. Roman sa uškrnie, že sa pred nami predvádza. A možno chce upozorniť na pointu.
Ako sa z jedného taniera najedia všetci
Čo nechutí na lúke koňovi, zožerie krava a naopak. Krava má rada len mladú trávu, starú, tvrdú nežerie. Ale tú vypasie kôň. Narastie nová. Kôň prispieva k tomu, aby bolo mladej trávy počas sezóny viac.
„Je vidno, že sú to zvieratá, čo odjakživa žili spolu. Ideálne je, keď sú tam aj ovce a kozy, zlikvidujú šípky, trnky. Vtedy je pasienok bezúdržbový, nie sú tam nedopasky. Pestrosť bylín je neporovnateľne vyššia,“ hovorí Roman.
Pozýval vedcov ešte v začiatkoch, nech spustia výskum. Nepodarilo sa. Existuje však viacero vedecky podrobne zanalyzovaných analógií. Uvediem dve.
Zhruba v rovnakom čase, ako sa pod Poľanou usadil Roman, sa na anglickom panstve Kent manželia farmári Isabella Tree a Charlie Burrell ocitli na pokraji bankrotu. Priznávajú, že ich tam doviedlo intenzívne poľnohospodárstvo. Urobili radikálnu vec, ktorá u okolitých farmárov budila pohoršenie. 1 400 hektárov zverili späť divočine a najmä – vracali do nej voľne sa pasúce zvieratá.
Aj napriek tomu, že v ich krajine chýba kľúčový prvok – šelmy, medvede, vlky, ktorých má Roman v chotári hojne, vedci zdokumentovali v dramaticky krátkom čase obnovu pôdy (viac prezrádza kniha Zdivočená farma). Už nebola vyčerpanou púšťou, ale oporou pre tri kľúčové veci, bez udržania ktorých dnes visí na vlásku prežitie celého ľudstva. Biodiverzita, voda a – uhlík.
Na inom panstve Wild Ken Hill v anglickom grófstve Norfolk nechali divočine iba štvrtinu územia, nech ju spravujú poníky, dobytok, ošípané a bobry. Na zvyšku aktívne obnovujú mokrade a venujú sa regeneratívnemu poľnohospodárstvu. Len nedávno si dali nezávislou organizáciou Farm Carbon Toolkit posúdiť uhlíkovú bilanciu. Zistenia sú mimoriadne.
Panstvo Wild Ken Hill za rok 2021 vypustilo asi 800 ton emisií CO2. Zároveň však ich prírodou spravované prostredie dokázalo pohltiť 4 000 ton emisií! Päťkrát viac.
Tento „vynález“ je oveľa, oveľa efektívnejší a lacnejší ako akékoľvek človekom vymyslené a draho zaplatené technícium, ktoré má zachytávať uhlík a zachraňovať klímu.
„A tak, ako je to u mňa, by to mohlo fungovať všade,“ odkráča Roman. A to je na tom to najkrajšie. Tento vynález máme všade okolo seba. Aby fungoval, potrebuje len dve veci – oslobodené zvieratá a ľudí s otvorenou mysľou. Ochotných počúvať prírodu. Práve erdží.
Čítajte viac Hovorí sa o nej, že rozumie reči koní. Popredná jazdkyňa a trénerka prezradila zázračnú metódu, ako naučiť koňa vyhrávať