O bresty sa mimoriadne zaujíma nový anglický kráľ Karol III. Táto vášeň otvorila pred tromi rokmi dvere slovenským vedcom do jeho sídla a 50 slovenským brestom do kráľovského lesoparku.
Dopestujú ich na Slovensku v in vitro laboratóriu z púčikov brestov pochádzajúcich zo Slanských vrchov. Putujú diplomatickou poštou a na pozvanie vtedy ešte princa stromy prídu „skontrolovať“ špičkoví slovenskí vedci z Lesníckej fakulty Technickej univerzity vo Zvolene. Miesto avizovaných 40 minút strávia s princom Charlesom na zdesenie protokolistov oveľa dlhší čas v družnej debate. Z aristokrata sa vykľuje svetový expert na bresty. Pozve ich na čaj. Nadviažu spoluprácu.
O tomto príbehu som už písal, ale stále zostala bez hlbšej odpovede otázka – čo také môže u anglického panovníka vzbudzovať vášeň o brest? Čo ho nabáda, aby v kráľovskom sídle zhromažďoval kultivary bresta z celého sveta a snažil sa práve tento strom zo všetkých síl zachrániť?
Hľadanie kvapky v mori
Traja vedci so mnou blúdia v žltom mori Národnej prírodnej rezervácie Mláčik. Pomedzi jedle ticho pršia listy bukov, jaseňov, jelší. Hľadáme „zubatý“ brest.
Premýšľam nad tým, aký musí byť Karol III. skutočne znalec, keď na prelome tisícročí počas návštevy Badínskeho pralesa takmer okamžite vytušil prítomnosť tohto stromu.
Čítajte viac Les princa Charlesa zdobia slovenské bresty. Už 20 rokov
„Aha! Máme jeho list!“ víťazoslávne ho schytí profesor Jaroslav Ďurkovič, prodekan Lesníckej fakulty pre vedeckovýskumnú činnosť.
Na Slovensku sú pôvodné tri druhy. Brest väzový, ktorý rád robí spoločnosť dubu letnému a riekam v ich nivách. Brest hrabolistý, ktorý ľudia poznajú skôr ako ker. Čo nie je fér, tento strom v skutočnosti nedostáva v prudko meniacej sa krajine šancu ukázať svoju veľkosť. Pri obci Makov v osade U Papaji rastie impozantný brest hrabolistý, má asi 400 rokov a je najmohutnejším v strednej Európe.
A potom je tu brest horský. Ten dokáže dosahovať veľké rozmery a práve po tom s vedcami pátrame. „List už máme, teraz zistiť, odkiaľ ho sem privialo,“ záhadne sa zatvári profesor a mne stále nedochádza, ako môže byť také ťažké nájsť brest.
Viete si predstaviť, že by zahynuli slovenské lipy?
Rednúce koruny pohľadom prečesáva aj drevár Vladimír Račko z Katedry náuky o dreve na Drevárskej fakulte. „Brest má veľmi kvalitné drevo s krásnou kresbou, podobá sa javoru, čerešni, ale má perleťový nádych,“ rozpráva zanietene. Brest sa používa na tie najefektnejšie podlahy, vrchné ozdobné dyhy, okrasné predmety, intarzie. „Ale je ho málo!“
Až po dlhej, ale naozaj veľmi dlhej dobe vstúpime do tieňa krásnych urastených brestov. Akurát sa ukladajú na spánok. Nájde ich Tomáš Toma, doktorand u profesora Ďurkoviča.
Vedci mi hovoria, že aj toto naše pátranie nech je pre mňa dôkazom, aké vzácne sú dnes dospelé jedince bresta horského. V západnej Európe je pomerne náročné nájsť statný, zdravý a chorobou nepostihnutý brest horský. A rovnako ťažké je nájsť ho aj na Slovensku. Ale predsa je tu! Žije. A to je jeden z nedocenených významov slovenskej krajiny.
Takmer všetky bresy vykynožila grafióza, aj preto je ťažké ho nájsť v lese.
Brest na celej planéte zdecimovala choroba – grafióza, ktorú spôsobuje huba Ophiostoma (pre prehľadnosť uvádzam zjednodušený názov). Prenáša ju miniatúrny chrobák, menší ako tri milimetre, podkôrnik brestový. Zaujíma sa najmä o hrubšie bresty, kvôli zabezpečeniu reprodukcie a výživy novej generácie.
Ide o jednu z najničivejších pandémií, aké sa prehnali rastlinnou ríšou v uplynulom storočí. A ktoré hlboko zasiahli dušu viacerých krajín, nielen Spojeného kráľovstva. Nemilosrdnému pustošeniu sa nevyhýba dokonca ani miliónová populácia bresta s tými najimpozantnejšími jedincami veľmi starého veku na izolovanom švédskom ostrove Gotland.
Pre lepšie pochopenie – to je akoby na celom svete, aj mimo slovanských regiónov vykapali všetky lipy. Zahynuli by aj tie, ktoré dobrovoľníci len pred niekoľkými týždňami usilovne vysadili na dvoch kilometroch historickej aleje za obcou Vištuk. Lipy sadil aj spevák Peter Lipa. Každá má svoju adoptívnu rodinu, nadviazala intenzívnu citovú väzbu. A teraz by sa objavila choroba, ktorá by ju pretrhla. A vyhladila by všetky slovenské lipové aleje, ulice.
Brest sa v anglosaskom a oveľa skôr už v antickom prostredí prepašoval do toho najhlbšieho, čo je skryté v podvedomí a čo si málokto uvedomuje, keď sa kochá prostredím. Ide o staré, od útleho detstva navnímané obrazy o tom, ako má vyzerať krajina. Dokonca aj toho, ako vyzerá spolupráca, poznanie, pokrok.
Víno a mlieko zo stromu
Veľa vedcov si číta publikácie z vydavateľstva Elsevier. Tvoria približne pätinu v top 100 najvplyvnejších žurnálov o medicíne a biológii vo svete. Patria sem The Lancet, Cell, Journal of Human Evolution, Journal of Molecular Biology. „Ale veľa kolegov ani netuší, čo znamená logo na týchto publikáciách,“ usmieva sa profesor Ďurkovič.
Logo je staršie ako vydavateľstvo. Po prvýkrát ho použil holandský vydavateľ a kníhtlačiar Isaac Elzevir (po holandsky Elsevier) v roku 1620. Po rozkonárenom breste sa ovíja vinič, podopiera latinské slová non solus – nie sám. Väčšina učencov sa domnieva, že brest tu symbolizuje strom poznania. Ale čo znamená vinič? A tie slová?
Odpoveď neprinesú jednotlivosti, ale súhra celku. Vydavateľstvo Elsevier sa odvoláva na holandského mysliteľa Erasma, ktorého možno parafrázovať asi takto: Tak ako vinič potrebuje oporu iných stromov, vzdelaní potrebujú pomoc ďalších ľudí. Až z toho vzíde ovocie. Učenec potrebuje vydavateľa, vydavateľ učenca.
Lenže logo Elsevieru je nakoniec verným obrázkom, ako kedysi vyzerala krajina vína, najmä v antickom svete.
Vo svojom denníku to zachytila aj holandská fytopatologička Christine Johanna Buisman, ktorá potvrdila, že za vymieraním brestov je huba. Na svojich cestách po medzivojnovom Taliansku navštívila napríklad región Emilia Romagna, kde vinári po celé generácie pestovali vinič na brestoch. Cez leto bresty orezávali, aby pustili k viniču viac svetla. A listami z odrezkov zároveň kŕmili dobytok. Preto holandský botanik Hans Heybroek napísal článok pod názvom Brest, strom mlieka a vína. Takto sa to v Taliansku zachovalo od rímskych čias.
Genetický výskum ukazuje, že všetky anglické bresty sú potomkami bresta, ktorý na Britské ostrovy pred dvoma tisícročiami priviezli Rimania, čo sa neskôr ukáže ako tragické. Slabý genofond mohol prispieť k obzvlášť dramatickému miznutiu bresta v Spojenom kráľovstve.
A pritom práve tu dali ľudia brestu novú úlohu. Nemá byť len stromom vidieka, ale aj miest.
Nočná mora z Brestovej ulice
Tento rok v novembri to bude presne 60 rokov od zavraždenia amerického prezidenta Johna Fitzeralda Kennedyho. Stalo sa to v Dallase na Elm street, čiže Brestovej ulici. Bresty a brestové aleje lemovali väčšinu miest v USA, v Spojenom kráľovstve. Nečudo, že brest sa objavuje aj v názve amerického hororu z roku 1984 – Nočná mora z Elm Street.
A nielen tam.
V Holandsku bola celá krajina ozdobená nádhernými brestovými ulicami, bresty zapĺňali parky. „Holanďania sa už pred vekmi rozhodli, že brest je najlepší strom pre vidiek a mesto,“ píše Heybroek spolu s Ronnie Nijboer v spomienkovom dokumente o vedkyni Buismanovej.
Nuž a niekedy na prelome 19. a 20. storočia ktosi do Francúzska dovezie sadenice brestov z Ázie. Francúzi si v roku 1910 všimnú, že bresty po krajine chradnú.
Nasledujúce dve desaťročia sa nesú v znamení sporu a aj boja za hlas žien. Starší európski profesori botaniky odmietajú sprvu uznať zistenia mladých vedkýň, že za chorobou je huba. Podarí sa to až fytopatologičke Buismanovej v roku 1929.
Grafióza vyčíňa do konca druhej svetovej vojny. Likviduje chrbticu holandskej krajiny, ničí stáročný oporný prvok talianskych viníc.
Ako sa mohla tak rozšíriť?
Pokoj pod Himalájami, peklo v Európe
Arborétom Kysihýbel sa prechádzajú študenti lesníctva a učia sa o cudzokrajných drevinách. Vysádzali sa po celom svete pre nevšednú silu, krásu, jedinečnosť. V Kysihýbli rastú rôzne cudzokrajné druhy brestov. Rastú tu aj také skvosty ako metasekvoja čínska, živá skamenelina. Vedci si dlho mysleli, že vyhynula pred miliónmi rokov. Skutočne krásny strom. Človek musí zastať a obdivovať ho.
Lenže so stromami sa cez kontinenty neprenášajú len pekné príbehy.
V domácom prostredí patogén nemusí spôsobovať vážne problémy, prostredie je s ním zžité, vzťahy sú vyvážené. „Ale sotva sa patogén dostane na iný kontinent a vyvolá chorobu, predstavuje to drastický zásah do prostredia,“ naznačí Ďurkovič.
Grafióza u „seba doma“, v predhoriach Himalájí s brestami vychádza dobre. Ale stačilo, aby ju preniesli obchod a túžba mať doma, v záhrade niečo exotické. Klimatická zmena šírenie grafiózy podporuje.
Čítajte viac Priveje nový kráľ vietor, ktorý zmení klímu?
Ide o existenčný problém pre všetko živé. V posledných rokoch vystrkuje rohy iný „čert“. Spôsobuje obrovské škody na stromoch a poľnohospodárskych plodinách. Vedci ho dlho nevedeli zaradiť. Organizmus, ktorý sa podobá hube, ale nie je to huba. Ani rastlina, ani živočích.
Holandským šľachtiteľom došiel dych
Ríš života je od roku 2015 sedem a do ríše Chromista patria oomycéty a k nim fytoftóry, pôvodne označované za pseudohuby. Ich bunkové steny netvorí chitín, ale celulóza. Fytoftóry sa šíria nielen vzduchom, ale i vodou. Zrážkami, zavlažovaním, riekami, cez korene napadnú strom. Ak sa im podarí zničiť jemné korienky, strom končí.
„Zatiaľ to má nábeh iba lokálnej epidémie,“ naznačuje Tomáš Toma. V Kalifornii vymierajú duby. V Európe sadenice v lesných škôlkach, pre klimatickú krízu sa fytoftóry šíria viac na sever. Našli ich už aj vo Vysokých Tatrách. Mnohé druhy pochádzajú z juhovýchodnej Ázie. Poľnohospodárov už 150 rokov trápi fytoftóra zemiaková, je zodpovedná za strašný hladomor v Írsku v 19. storočí.
Klasickou odpoveďou je šľachtenie. A tak to bolo aj v prípade brestov. Holanďania úspešne skrížia európske druhy bresta s ázijskými, ktoré, ako zistí výskumníčka Buisman, majú lepšiu odolnosť voči grafióze. Holanďania stvoria hybrid Ulmus x hollandica, brest holandský.
Lenže šľachtenie stromov predstavuje beh na dlhé trate. A holandskí šľachtitelia po siedmich desaťročiach strácajú dych. Nemožno sa čudovať. Huba je rýchlejšia.
Huby sú o krok vpred
Ophiostoma zmutovala. Mnohé kultivary, ktoré holandskí odborníci trpezlivo vyšľachtili, už nie sú odolné voči novému variantu huby.
V 60. rokoch príde druhá vlna pandémie, trvá dodnes. Od Kanady po Nový Zéland grafióza zahubí stovky miliónov brestov.
Šľachtiteľskú štafetu preberú USA, Španielsko, Portugalsko, Taliansko. Nemajú to ľahké, pretože sa medzitým stretli americký a európsky poddruh huby Ophiostoma, krížia sa, vytvárajú nové hybridné roje. „Huba je stále o krok vpredu. Stromu trvá zo 20 rokov, kým začne plodiť, ale hybridizácia húb sa udeje za pár dní!“ varuje profesor Ďurkovič.
Brest nie je celkom bezbranný.
Cielene „zamuruje“ svoje vlastné cievy, aby sa hýfy nemohli šíriť ďalej. Nechá uschnúť jeden-dva konáre a hrozba by bola zažehnaná. Ale grafióza je podľa vedcov potvora. Ak je infekcia naozaj silná a šíri sa aj medzi ročnými kruhmi, strom neprežije.
V posledných rokoch prebieha fascinujúci výskum, ako strom reaguje nielen na túto chorobu.
Čo nájdeme doma?
Vedci už nejaký čas vedia, že stromy vylučujú z listov prchavé látky. „V nich sme identifikovali dve unikátne zlúčeniny. Môžu slúžiť ako signálne látky. Listy dajú signál kôre, aby sa bránila. Stimulujú obranu, ktorá sa odohráva primárne v lyku. Človek žasne, ako stromy komunikujú,“ hovorí Ďurkovič.
Ak strom napadne cicavý hmyz, namieša si prchavé látky tak, aby prilákal predátorov, ktorí hmyz zlikvidujú.
Nuž a proti agresívnym hubám stromy používajú okrem iného aj triesloviny. To sú látky, ktoré sa skrývajú za chuťou kvalitných vín zrejúcich v dubových sudoch.
Doteraz som však opísal len jeden spôsob, akým ľudia chcú zachrániť brest – neúnavné šľachtiteľstvo. Druhým je podľa Ďurkoviča hľadanie odolných brestov v tej najzachovalejšej prírode. „Skúšame hľadať stromy, ktoré neboli zasiahnuté grafiózou. A budeme sa nádejať, že nesú unikátne kombinácie génov.“
A práve v tomto je mimoriadny príspevok Slovenska. Bresty u anglického kráľa Karola III. sú vypestované z púčikov brestov z pralesa Šimonka.