Už viac ako polovica obyvateľov zo 106-tisícového Nikopola ušla. Mesto leží na nebezpečnej hranici. Obteká ho Dneper. Na západnom brehu Ukrajinci. Na východnom Rusi, pre ktorých nie je ľahké obsadiť mesto práve pre mohutnú rieku. Ale stále sú v dosahu. „A bombardujú, kedy sa im zachce,“ povedal pred niekoľkými dňami pre denník The Washington Post primátor Oleksandr Sayuk. Rusi pália deň čo deň. Ničia nemocnice, školy, škôlky, podniky. Pália vo dne, v noci. Celý rok.
Rovnako ako na začiatku vojny, keď Valentina s vnukom bežia zas a znova z piateho poschodia do pivnice. Celý dom sa trasie, ako v susedstve dopadajú rakety. Postupne si so sebou brávajú paplóny. V pivnici musia zostávať dlhšie. „Už sme ani nevedeli, či svitá, alebo sa stmieva. A vnuk vtedy povie, že už to dlhšie neznesie,“ rozpráva Valentina. Lenže cesty sú zatarasené, niektoré zbombardované, autobusy nejazdia. Aj napriek všetkému sa rozlúči s mužom, so synom, sadne s vnukom do auta smerom na Dnipro, veľkým oblúkom na Ľvov, Užhorod a slovenskú hranicu.
Neželám nikomu, aby sa ocitol v takej situácii ako my. Keď sa váš muž musí plaziť do úkrytu, lebo rakety letia nízko. A to je chlap. A čo deti?!
Valentina mi opisuje, že najprv plánuje len priviezť vnuka do bezpečia na hranicu a vrátiť sa k mužovi. Ale potom sa na chvíľu odmlčí. A spomenie chvíle, keď tŕpol celý svet. Keď Rusi začali okupovať Záporožskú jadrovú elektráreň na náprotivnom brehu Dnepra oproti Nikopolu. „Boli tam explózie. A zrazu nebolo jódových tabletiek v lekárňach. Muž mi len hovoril, kadiaľ mám ísť.“
Z auta presadnú do vlaku. Ale bombám sa nevzdialia. Vozeň podchvíľou stojí, rozozvučia sa sirény, pozorujú letiace rakety. Vlak je zaplnený. Vstaňte z miesta a už tam sedí niekto iný. Valentina vnuka drží celý čas za ruku.
Čítajte viac Žena s deťmi prežila štyri mesiace v kryte. Prestali rozprávať
Je začiatok marca 2022. Valentina sa registruje na polícii v Nitre. Odtiaľ smeruje do Komunitného centra pre pracovnú a vedomostnú mobilitu v Nitre COMIN. Plače. Každý nasledujúci deň. A nie je sama. Nitra je po Bratislave druhým slovenským mestom s najväčším počtom ľudí utekajúcich pred konfliktom na Ukrajine.
Len od mája do decembra 2022 v Nitrianskom kraji získa status odídenca viac ako 10-tisíc Ukrajincov. Vyše polovica prešla centrom COMIN. Vo februári 2023 sa tu etabluje integračné centrum Blue Dot, ktoré po celom svete buduje Detský fond Spojených národov (UNICEF) a Úrad vysokého komisára OSN pre utečencov (UNHCR).
Keď prichádza Valentina, COMIN sa nachádza ešte len v jednej maličkej miestnosti na mestskom úrade. Pridelia ju k rodine. A Valentina sa dozvedá, že je oficiálne úplne prvou ukrajinskou utečenkou v Nitre. A ako úplne prvú ponuku s ubytovaním poskytla v meste práve rodina, ktorá sa jej ujala.
Pani domáca Valentinu všade sprevádza, aj na úrad práce. Ale robotu pre ňu nemajú. Má 58 rokov. A tak si sadnú s „chaziajkou“, dumajú. A Valentina si spomenie na slovenských dobrovoľníkov, ktorí ju ponúkli obedom. „A prečo by som aj ja nemohla dobrovoľne pomáhať?“
Dva mesiace je dobrovoľníčkou. Vo výdajni obedov, pomáha na úrade s vypĺňaním papierov. Po dvoch mesiacoch sa zamestná. V centre COMIN. „Ako riaditeľka detského kútika!“ vyhŕkne za ňu kolegyňa učiteľka Krystyna Kapustnyk. Valentina sa na chvíľu začervená, ale svieži úsmev prezradí, že venovať sa deťom je tá najlepšia práca na svete.
Učia sa tu ukrajinčinu, matematiku, slovenčinu, angličtinu. Od 9. do 12. hodiny, poobede je ďalšia skupina. Tu mnohé deti chodia do škôlky, pretože niet miest. Jedno sa rozplače. A Valentina s Krystynou už aj vstávajú od stola. V rozhovore pokračuje Daria Fontankina. Úprimne prezradí, že ona s deťmi nedokáže pracovať. Pomáha v COMIN dospelým. Spolupracuje s medzinárodnými organizáciami ako UNHCR a IOM, sprostredkúva humanitárnu pomoc. Tlmočí, registruje dávky v hmotnej núdzi, zháňa, hľadá. „Často riešim to, že ľudia nedostávajú výplaty.“
A nie raz rieši aj Slovákov, ktorí vchádzajú do centra s otázkou – a čo tu vlastne robíte?! Pomáhame Ukrajincom. A načo im pomáhate, keď to Ukrajinci začali vojnu v 2014 na Donbase?! „Takým poviem dovidenia a pekný deň.“
Čítajte viac Ľudia na Slovensku sú omnoho lepší, ako si sami o sebe myslia
Aj Krystyna hovorí, ako každý deň čítajú s kolegyňami na Facebooku výčitky Slovákov, prečo ešte pomáhať Ukrajincom? „Zo slovenských daní? A nám kto pomôže? Sme chudobná krajina. Lenže Ukrajinci tu robia. Platia slovenské dane. Slovensku sa oplatí, že Ukrajinci pracujú.“
„Neželám nikomu, aby sa ocitol v takej situácii ako my. Keď sa váš muž musí plaziť do úkrytu, lebo rakety letia nízko. A to je chlap. A čo deti?! Keby nebolo vojny, neprišli by sme, nikoho by sme neobťažovali. Želám si, aby nikde nebolo vojny,“ dodá Valentina.
Čítajte viac Čo na Ukrajine zabíja viac než bomby?
Dieťa si už pokojne kreslí a tak sa ešte opýtam, či sa plánujú vrátiť. Daria zavrtí hlavou. Pochádza z Odesy. „Tam stále nemáme elektrinu. Ani sa nemôžem dovolať otcovi, porozprávať sa. Nevidím tam svoju budúcnosť. Tu v Nitre aspoň študujem anglický jazyk na univerzite. A môžem si aj zarobiť, môžem poslať rodine nejaké peniaze. Ale neplánujem sa vrátiť späť. Keď tam prídem, budem sedieť bez roboty, bez peňazí. Ako pomôžem rodine? Otec nemá robotu, tetu vyhodili zo závodu, skoro rok nemá robotu. Babka má 82 rokov. Brat študuje.“
A Valentina? „Vrátim sa. Veď tam mám manžela, syna, rodičov.“ Vytiahne mobil. „Každý deň mi posielajú takéto obrázky.“ Ukazuje, ako sa ľudia snažia zadebniť okná roztrieskané od výbuchov. „Stále každý deň letia rakety, 15 až 20. A šahídy.“