Sprievodca v prírodnom turizme. Robiť doma, túlať sa lesom, občas turistom niečo povedať. „Ale to sú veľmi naivné predstavy,“ tlmí nadšenie Zuzana Burdová. Ekologička pôsobí v Nadácii Aevis ako lektorka a venuje sa popularizácii prírodného turizmu a ochrany prírody prostredníctvom zážitkových vzdelávacích exkurzií v Národnom parku Poloniny aj pomocou značky Poloniny – neskutočne skutočné. Po prvé, človek si zatiaľ samotným sprevádzaním celkom nezarobí, musí mať aj inú prácu.
Tak prečo do toho Zuzana a pribúdajúci kolegovia idú zas a znova s obrovským zápalom? Je za tým niečo záhadné v lese? Divokosť? Sloboda? Celý čas triafam vedľa. Skrýva sa za tým výsada byť svedkom tej najintímnejšej premeny človeka.
Jedna skúsená učiteľka biológie odchádza z východného Slovenska dojatá. Vraj, kedy ona ešte uvidí takýto prirodzený les? Čo bude cítiť, keď sa bude prechádzať pretvoreným lesom pri Trenčíne, o ktorom si celé roky naivne myslela, že toto je – les? Kýva Poloninám. Zuzane.
Podobne mocný les, kde si človek dramaticky poopraví predstavy, aké veľké dokážu narásť stromy, spoznávam o niečo ďalej od Polonín. Na mieste, ktoré v druhej svetovej vojne pokrkvalo životy tisícov ľudí. Lesy neďaleko Duklianskeho priesmyku.
Povojnové pokusy o ťažbu tu zlyhali. „Keď poviete, že drevo je zo severovýchodu, nikto ho nechce. Jedine mladé stromy,“ prezradí Kamil Soóš, miestny znalec divočiny a sprievodca na huculoch.
Kôra tu ako najhustejší med v dekádach zarastá šrapnely a náboje. Drevo prevŕtané olovom modrie. Nik nechce riskovať dokaličenú pílu.
Čítajte viac Vrátia sa ľudia, ak východ zdivočie?
Lesy plné granátov a jeleňov
Ešte aj po povodniach v rokoch 2007 až 2008 odtiaľto vyšli tri liazky plne naložené mínami, granátmi, zvyškami zbraní. Dodnes je to tu zamínované, nikdy to neodmínovali. Počúvam historky, ako miestni pri naučených chodníčkoch zrazu objavia kráter. Stúpil jeleň na mínu? Neodporúča sa klásť oheň.
Práve preto možno v širokom okolí Národnej prírodnej rezervácie Komárnická jedlina navnímať niečo, čo sa veľmi podobá sile pôvodných lesov, ktoré sa nie tak dávno tiahli celými Karpatmi. Plné vlkov, medveďov, jeleňov s rekordnými parohami.
Aj napriek snehovej prikrývke lesy Východných Karpát ukazujú výnimočné črty, druhovú aj vekovú pestrosť.
Rastú tu 300-ročné jedle, podobné, z akých sa na Slovensku stavali celé dediny. Blízko hraníc s Poľskom je torzo jedle, ktorá mala 700 rokov. Sneh zhadzujú ohromné jasene, lipy, dokonca bresty. Čo ak sú to tie najvyššie? Nikto to nemeral.
Ale aký by to malo zmysel? Aký môže byť úžitok z lesa, ktorý sa nedá ťažiť? Po tejto otázke pomýlení pragmatici odpália prastaré pokrútené duby na Záhorí dynamitom. A nad Komárnikmi podrežú niekoľkostoročné stromy. Aby uschli, spadli. Aby už viac nezavadzali a uvoľnili miesto mladým stromom. Ktoré sa rúbať a predávať dajú, bez obáv, že obsahujú olovo.
Aj tak je to celé nuda. A koho to vôbec dnes dojíma?
Že má brucho plné trávy, neznamená, že je tehotná
Nie je ľahké rozbiehať sprievodcovstvo v prírodnom turizme v krajine, kde sa ešte celkom neustálil pojem prírodný turizmus. Veľa investorov si ho vysvetľuje absurdne.
Foto: Andrej Barát
Nie, prírodný turizmus to nie sú kone, ranč, pre ktorý sa vysúšajú mokrade Turca. Nejde o zvieratká v oplotenom areáli, nestačí do názvu prepašovať eko. Nebude to ani vybudovanie lanovky na Pyramídu nad Nitrou, pre ktorú Nitrianska diecéza na svojich pozemkoch podľa doterajších vyjadrení nebude váhať obetovať kus krásneho Územia európskeho významu Zobor, patriaceho do siete Natura 2000.
Prírodný turizmus sa nerozvíja na preplnenej reťazi k Rysom vo Vysokých Tatrách, nech je výhľad akokoľvek ohromujúci.
Prírodný turizmus je mäkkou prechádzkou. Hoci aj v lese plnom mín. Ale mínami sú v skutočnosti príbehy. A skúsený sprievodca určí, na ktorú stúpiť, aby explodovalo prekvapenie a – poznanie.
V horských regiónoch sa hľadajú ľudia, ktorí ovládajú domáce chodníčky a cudzie jazyky. Nadšenie nestačí. Aby sprievodca nenarozprával turistom nezmysly o medvedici, ktorá sa len dobre vypásla na tráve, že je práve tehotná, lebo aj toto sa dnes deje.
Foto: Andrej Barát
A keď sa aj napokon podarí nájsť vzácny prírodný kút so vzácnym rozhľadeným človekom, ešte je tu tá najťažšia vec. Ako s pomocou „blbých“ listov, škrupín vajec, „prachobyčajných“ tieňov odlákať človeka od smartfónu, ktorý okrem inteligencie požiera všetku pozornosť? Ako lesným tichom prehlušiť už hlboko zakorenené nutkanie byť v strehu, mať všetko pod kontrolou?
Predsa sa niekde niečo usadí
Na začiatku Zuzane stačí 10 minút a odhadne tempo, odbornosť, záujem. A prvých 10 minút so skupinou manažérov z Prahy naznačuje stratený deň.
Mrnčia na asfaltke k Morskému oku, klenotu Vihorlatu ako malé deti. Ešte to bude ďaleko? Mamičky sem chodia kočíkovať.
„Škoda im rozprávať o chrobákoch, bezstavovcoch. Zaujímajú ich iba medvede.“ A o tých, a všeobecne o cicavcoch nevedia ani len základné veci. „Pri živote“ skupinku udržiava vidina bufetu. „Celé doobedie som mala pocit, že ma nevnímajú. Zbytočný program. Ani ich to nezaujíma, cítila som sa nekomfortne. Snažila som sa ich nadchnúť, ale z celej tej skupiny možno iba dvaja reálne chodia do prírody. Ostatní si nanajvýš večer zabehajú v parku.“
Čítajte viac Divoký východ
Ešte si spolu večer sadnú na večeru v hoteli. A zrazu to príde. Nadšene jej ukazujú fotky a začínajú prezrádzať, čo všetko v skutočnosti vnímali. A niekoľko dní neskôr jej ktosi píše, že si na ňu spomenul pri veľkej jedli v parku. A na jej rozprávanie o význame starých stromov o živom mŕtvom dreve. Zrazu vidia aj iné úžitky v stromoch, lesoch, krajine.
„Takže predsa len sa to niekde v ľuďoch ukladá. Toto je pre mňa veľmi silné. Prácu vnímam ako poslanie, môžem meniť pohľad ľudí na prírodu a jej ochranu.“
Ale stále mi neprezradí ten najhlbší dôvod, prečo to robí. Aby som sa ho dozvedel, musím preskočiť stopený sneh prúdiaci žľabom. Ako to na flyši býva, brehy potokov sú prudko vymleté. Po skoku zaborím prsty do blata. Nepozorne si ním pretriem oči a na chvíľu – tma!
Plyšové vĺča
Zuzana si spomenie na svoje prvé prechádzky v prírode. S otcom, dedom na hubách. A prizná, že tiež sa jej dakedy nechcelo, úplne rovnako ako manažérom z Prahy. „Ale tie pocity z lesa vo mne zostali.“
Ale čo sú to „pocity z lesa“? Manželia Rachel a Stephen Kaplanovci, profesori psychológie na Michiganskej univerzite v USA, sa podobným fenoménom venujú od 80. rokov 20. storočia. Prídu s termínom „mäkká fascinácia“. Vyvoláva ju prírodné prostredie, je priestorom na reflexiu a duševné zotavenie na rozdiel od únavnej „zacielenej pozornosti“, ktorou moderný svet preťažuje ľudský mozog. Odpútať sa od prírody znamená prichádzať o možnosť najhlbšieho možného vnímania seba samého. Opätovný dotyk s prírodou je však šteklivo nákazlivý, prebúdzajúci.
Mnohí túžia vidieť vlka. Málokedy sa im to pošťastí a predsa si z lesa vďaka sprievodcovi odnášajú miesto sklamania nadšenie. Stačí na to vlčia alebo aj zubria stopa. Už tá zanechá v návštevníkovi odtlačok.
A každý jeden návštevník zanecháva odtlačky na sprievodcovi.
„Sprevádzala som sedemročné dievčatko, malú Hanku, ktorá mala za sebou náročnú liečbu a vo svojich piatich rokoch absolvovala transplantáciu kostnej drene. Prišla s rodičmi a bratmi, z ktorých jeden – vtedy ako 13-ročný hrdina daroval malej sestre kostnú dreň. Do lesa prišla v klobúku a hovorí mi, že miluje vlky. A že chce vedieť viac.“
Hanka v rukách počas celého dňa nesie malého plyšového vlka, presne takého istého, ktorého nosí Zuzana na exkurzie, aby ľudia mali lepšiu predstavu, akej veľkosti sú vĺčatá, keď prvýkrát vylezú z brloha. Malá účastníčka je nadšená, hltá každú vetu, občas ju bolia nohy ako všetky deti na túre.
„Vždy ju zaujme nejaký šuchot v lese a občas si povzdychne, ako nevládze, no rozbaľuje horalku a oči jej zažiaria detskou radosťou. Rodičia prezradia, že toto je ich prvý výlet na východ Slovenska.“ Počas štyroch rokov liečby podstúpili desiatky vyšetrení, zákrokov, transfúzií, strávili viac ako rok v izolácii v nemocnici a následne i doma. Až uplynulé leto mohli konečne okúsiť slobodu a navštíviť divočinu, o ktorej po celý čas snívali. Mohli byť konečne ako rodina sami spolu. Rozhodli sa pre sprievodcu.
„Počas sprevádzania v prírode sa odohrávajú silné veci. Ľudia si často myslia, koľko sa toho naučia o jedľovo-bukovom pralese, o medveďoch. Ale nakoniec sa naučia aj čosi iné.“
Čítajte viac Ako zarobiť na krajine? Dať jej pokoj
Milióny zarobené prechádzkou
Je dobré, že sa krajom Komárnickej jedliny brodíme po modrej značke v zime v snehu. „V lete je to masaker,“ prezradí Soóš. Názov Komárnik úzko súvisí s komármi. Flyšové pohorie je celé nasiaknuté vodou, posiate jazierkami. Stačí, aby vyvrátilo strom a jedno hneď vznikne. Rozbzučia sa milióny.
Milióny eur, nie komárov, sa skrývajú v prírodnom turizme. Zuzana síce na začiatku upozorní, že sprievodca si zatiaľ až tak dobre nezarobí. Prvoradý aj tak nie je zisk, ale vyvolať záujem u ľudí o ochranu prírody, poznanie.
Foto: Andrej Barát
Lenže prírodný turizmus sa rýchlo rozvíja na celom svete, stačí rýchly pohľad na Spojené kráľovstvo. Isabela Tree v knihe Zdivočená farma vyratúva, ako iba vo Walese aktivity v divokej prírode už dnes generujú 1,9 miliardy libier ročne.
„Len samotné prechádzanie sa prispieva do hospodárstva 500 miliónmi libier, čo je o 100 miliónov viac ako príjmy z dotovaného farmárstva. Novým chytľavým slovíčkom sú mikrodobrodružstvá, čím sa označuje pozorovanie života v divokej prírode. V Škótsku tento typ turistiky samotný generuje viac ako jednu miliardu libier a vytvára 7-tisíc pracovných miest. Ročne sa tam príde pozrieť na veľryby a delfíny 245-tisíc ľudí,“ píše autorka knihy. Ale aké charizmatické zviera môže byť v Poloninách? Zubry!
Lenže púšťať sa do zhodnocovania prírody, rozvádzania jej krás na „miliónové drobné“, je zradné. A ani to nie je podstatné. Tak čo vlastne?
Naposledy som zmokla pred 40 rokmi
V uplynulom roku sprevádzala Zuzana najstarších účastníkov, manželov okolo sedemdesiatky. Sú po prvýkrát v Poloninách, a tak si pozrú drevený chrám v Topoli, ochutnajú tatarčané pirohy a napokon prespia v spacákoch pod hviezdami kúsok od bobrieho hradu.
„Povedali mi, že chceli zažiť ešte niečo, čo ako manželia nikdy nezažili. Veľa mladých ľudí nechce vyjsť z komfortnej zóny a prespať v lese. Oni do toho šli. Ľudsky mi dali veľmi veľa. Naozaj je vidieť, ako sa ľudia v lese uvoľnia, ako pustia von emócie, ako sa rozrozprávajú o hlbokých vnútorných veciach.“
Najprv si asi každý kontroluje mobil. No signál nebude. A zrazu si človek uvedomí, že možno dlho sedieť pri potoku a ako je to dobre. Že si možno dovoliť byť sám. Len tak počúvať. Mravce. Vodu. Uvidieť, ako sa rozhýbu zdanlivo nehybné popadané listy v chrobačej premávke. Zmoknúť a tešiť sa z toho. Lebo naposledy som zmokla pred 40 rokmi, ako dieťa, s nebohým otcom, rozpráva Zuzane dôchodkyňa.
„Aj na Slovensku sa v prírodnom turizme určite skrýva potenciál robiť to, čo je v zahraničí už bežné. Liečenie lesom. Nie je za tým nič ezoterické. Psychológovia dnes bežne odporúčajú ísť do lesa. Sú lesní terapeuti, ktorí využívajú pokoj lesa. Existujú lesné kúpele. Táto oblasť sa určite bude rozširovať aj na Slovensku, pretože čoraz viac ľudí chodí k psychológovi. Ľudia možno zabudli na to, čo majú v génoch.“ Na pokoj skrytý v divokej hre prírody. Ale možno ho ľahko znovu objaviť.