„Príbeh inšpiruje, núka odpoveď aj na klimatickú krízu,“ prezrádzajú mi režisérka Petra Tejnorová a dramaturgička Marta Ljubková. „Ako aj v beznádejnej situácii nachádzajú ľudia silu, riešenia. Síce drobné, no môžu mať presah.“
V Slatinke vidia cestu k novému humanizmu a zároveň k ochrane prírody. Nemožno pľuvať na ľudí, vyčleňovať ich či vytláčať z prostredia, ktoré treba chrániť. V hre zaznie autentické priznanie ochranárov. „Cez záujem o prírodu sme sa dostali k ľuďom.“
Ale ako objaviť človeka?
„Poď, tu je náš ent!“ pridá do kroku ekologička Martina Paulíková, vlaňajšia laureátka ocenenia Biela vrana. Čakám Stromobrada, pastiera lesa ako z Tolkienovho Pána prsteňov. Keď sa zrazu z krovia zaškerí – Bart Simpson! Veď si pozrite fotografiu. Je to starý košatý dub, akých sú tu desiatky.
Foto: Andrej Barát
Tisnú sa ku Krpeliam, jedinej mokradi národného významu v okrese Zvolen. Kríky už-už pučia, predvádzajú sa brhlíky. V sviežom marcovom daždi sa ešte viac rozsvietia machy na jelšiach pri rieke Slatina. Máme šťastie, príroda je tesne pred zelenou explóziou a v krajine sa ešte dajú čítať náznaky, že tu kedysi bol pasienkový les. Ako Gavurky.
„Keď sme sem prišli v roku 1993, ochrana prírodných hodnôt bola prvotnou ambíciou. Ale čoskoro sme zistili, že to skutočne cenné tvorí puzzle. Skladačku, kde príroda a človek sú rovnocennými partnermi. A veľmi rýchlo sme pochopili, že bez ľudí údolie nezachránime,“ prezrádza ekologička.
Jedna z posledných meandrujúcich stredohorských riek je vzácna. A pritom tak typická ukážka toho, čo dokáže príroda. Akurát sme väčšinu riek zmenili.
Návratnosť 400 rokov
Pasienkové lesy sa totiž podobne ako Gavurky udržia práve vďaka človeku – hospodárovi. Vďaka pastierovi, koscovi sa zachovajú lúky. A na nich motýle modráčiky. Krehké potvory, ktoré zneužívajú chemickú dôverčivosť mravcov. Larvy vylúčia látky, ktoré presvedčia mravce, aby ich zniesli do mraveniska, rovno k mravčím bábätkám. Tam sa kŕmia, niektoré dokonca vyžerú mravčie potomstvo, a potom sa vznesú.
Vďaka človeku tu storočia rastú stovky orchideí a pôvabných korunkoviek strakatých, svoje fialové šachovnice rozvíjajú po celom Slovensku. Dnes to už neplatí. Rastú už len veľmi vzácne na pár miestach Východoslovenskej roviny. A v údolí Slatiny.
Ekologička sem chodí ako študentka, so spolužiakmi ju sem vodia profesori z Technickej univerzity vo Zvolene a ukazujú – tu je vzácny svet, ktorý čoskoro zanikne. Kvôli priehrade naplánovanej už v roku 1954, ktorá zatopí 12 kilometrov krajiny, zničí 17 typov biotopov európskeho a národného významu. Návratnosť 86-miliónovej investície je 400 rokov. Pochová dedinu Slatinku.
Aby korunkovky pred zaplavením zachránili, presadia ich vraj do arboréta vo Zvolene. V novom prostredí zmiznú. Ako ľudia, ktorých odtiaľto nasilu vykorenia.
Čítajte viac Slatinka. Dedina, ktorá 60 rokov čaká na poslednú potopu
Nie je hranica medzi krajinou a ľuďmi
Od roku 1954 ľudia v Slatinke počúvajú, ako tam nemajú čo hľadať. Už si nič nesaďte, na jeseň tu už nebudete! Štát zavrie obchod, odvolá lekára. Vypne osvetlenie. Zruší autobus.
Ľudia sa zžijú s tým, že o priehrade sa nediskutuje. A do toho prídu v 90. rokoch „zelené decká“ a začnú čosi rozprávať o prírodných hodnotách. Tak mi dnes už so smiechom samu seba paroduje ekologička.
Má vtedy 19 rokov. Dedinčania nedôverčivo nakúkajú poza záclonky. Niekdajší starosta Zvolenskej Slatiny hucká. Dávajte si na nich pozor, kto ich pozval? Aké sú ich záujmy? „A kto vás platí?“ opakujú rétoriku ľudia spoza plota.
„Július Binder (projektant Gabčíkova) napísal knihu o Slatinke, kde nás označil za rozvracačov mladej slovenskej štátnosti,“ spomína ekologička.
Slatinčania a mladí študenti, ktorí v roku 1993 založia občianskej združenie Slatinka, zisťujú, že nie je ľahké sa vyhraniť. V snahe zachrániť údolie mladí spoja dedinčanov s rybármi a potom s ďalšími a ďalšími. Pretože zistia, že existuje spoločný záujem. „Že dedina sa nekončí tam, kde sa začína údolie. A údolie sa nekončí tam, kde sa začína dedina. Ukáže sa, že ľudia a príroda tvoria spojenectvo,“ naznačí režisérka Tejnorová, ktorá si týmto poznaním po 30 rokoch prechádza tiež.
Foto: Andrej Barát
Pretože aj keď spisovateľ Beňo napíše veľa pekných kníh, divadelníci nevyberú jednu, ktorú spracujú. Nie sú hotové texty. Je kus krajiny. Ako neopracované drevo, ktorému rezbár pozorne načúva, aby vedel, čo ono chce, aby vzniklo. Divadelná forma vzniká počas dialógu divadelníkov so Slatinou a Slatinkou.
Komédia, tragédia a ekológia divadla
Študujú dobové materiály, prezerajú hodiny záznamov diskusií, navštevujú pamätníkov. Kľučkujú pri rieke, vypytujú sa. Aj samých seba.
Ako možno šetriť, recyklovať, znižovať uhlíkovú stopu v samotnom divadle? Nejde len o kulisy. Bude ekologickejšie využiť už existujúce zábery, nahrávky, na vtiahnutie diváka do 90. rokov, keď sa Slatinkou prechádzali „zelené decká“? Alebo ozaj treba vymyslieť a vyrábať v divadelnom prostredí veci nanovo? „Presunúť ekologické otázky do spôsobu divadelnej tvorby, dokonca do recyklácie myšlienok, je niečo, čo je veľmi zaujímavé,“ zamyslí sa režisérka Tejnorová.
Rieka dedinou tečie. Dedinčania desaťročia nevnášajú do jej nivy cudzie prvky, netlačia sa k nej výstavbou, čo je unikátny výjav v rámci celého Slovenska. Je to preto, že rieku rešpektujú, recyklujú vzťah predkov? Alebo je to preto, že nesmú? Štát im to totiž zakáže, lebo tu chce stavať priehradu a vyhlási stavebnú uzáveru.
V 80. rokoch ľudí obchádzajú úradníci, že už sa ide stavať, a že ak domy nepredajú, vyvlastnia ich. V roku 1999 posledných ľudí zo Slatinky vysídľujú do nájomných domov vo Zvolenskej Slatine. „Niektorí zomreli len pár mesiacov po tom, čo ich vysťahovali,“ stíši hlas ekologička. „Stalo sa to pánovi učiteľovi a pani učiteľovej.“
Neuhasiteľná vôľa žiť
Niektoré domy dedinčania vlastnoručne zničia, len aby ich niekto cudzí nezískal. Niektoré vyrabujú. Niekde sa zabývajú ľudia, čo hromadia odpad.
Zo zariadenia školy a z učiteľovho príbytku sa nezachová nič, len drevená podlaha. Z iného zničeného domu vytiahnu ochranári hojdacieho koňa. Opäť sa tu učí. Mladí ľudia z rôznych krajín tu pracujú za jedlo a prístrešok. A odmena?
Foto: Andrej Barát
Stačí sa v lete prejsť do stredu obce, kde chladí jedna z posledných meandrujúcich stredohorských riek. Stačí chvíľu podebatovať.
Po stenách visia čiernobiele fotografie z koncov dní pred vysťahovaním posledných obyvateľov. Na jednej chlapec zaborí tvár do rieky. Trucuje?
Spisovateľ Beňo napíše knižku Kým príde veľryba. Šmahne chvostom a dedina je preč. Presne, ako by to spravila priehrada. V auguste 2014 združenie Slatinka „vyhodí“ na breh zvláštneho slameného tvora, pripomína najväčšieho živočícha. Ľudia ho nechajú, nech ho pohltí príroda.
Korunkovka v údolí nezmizne, objavuje sa na rôznych miestach. Ani v obci život nevymizne. Ľudia si síce absurdne prenajímajú od štátu svoje vlastné domy, no predsa ich opravujú.
Paradoxne vďaka hrozbe priehrady sa tu udrží medzivojnová a povojnová architektúra. A vďaka rovnakej hrozbe sa tu zachová krásna rieka, ktorá môže prepísať učebnice.
Riekoles
Kúsok za Bartom Simpsonom je miesto, kde vzniklo úplne nové slovo – riekoles. Vymyslel ho ekológ Michal Wiezik a rýchlo sa ujalo.
Tu sa načahujú duby k rieke. Jelše sa vyšvihujú z brehov k dubom. Tu vidno, ako rieka nie je iba jeden zelenomodrý pás. Ale švihá bočnými ramenami. Nie sú však povrchovo prepojené. „Podzemná rieka tečie pod nami,“ skáče pod kameňoch ekologička. Takto rieka sýti krajinu. Sýti Krpele. A tie sýtia okolie. Vlahou, v horúčavách chladom.
Čítajte viac S mokraďami sa nebojuje. Môžu naučiť, ako žiť. Budeme znova rešpektovať prírodu?
Až keď človek zbadá toto neviditeľné, tak si možno uvedomí, čo prinesie technický zásah do rieky, stiahnutie do zveráka hatí a priehrad – sucho.
A napokon, nebyť Slatiny, tak by sme ani nevedeli, ako má vyzerať príroda.
Keď tu vlani robili výskumníci ichtyologický prieskum, zistili, že tu žije všetko, čo má. Mreny, hrúzy. Čo bolo prekvapenie, pretože Slatinou sa opakovane prehnali mraky znečistenia, ktoré zadusili všetko živé. Ako to, že v tomto úseku ryby prežili?
Odpoveď je opäť v neporušených bočných ramenách. Tam našli úkryt. „A teraz, keby nebolo otráv, koľko rýb by tu žilo?“ nadchýna sa ekologička.
A keby nebolo človekom upravených riek, aké ohromné stromy by v nich rástli? Načahujeme sa za obrovitánskou jelšou, ktorá vôbec neladí s tým, čo sa o jelšiach učíme. Podľa botanických atlasov sa jelše dožívajú 100, maximálne 200 rokov. Odhad arboristov pri tejto znie – 400 rokov. A nevyzerá, že by sa chystala končiť.
Obrúsiť ľady
V zime ľadové kryhy v Slatine udierajú do jelší, gniavia kôru, režú drevo. Je to drsný rozhovor riekolesa, ktorý by iné stromy neprežili. Jelša áno.
Tvorí mnohokmeň. Kmene jeden po druhom vylamujú ľady a iné živly. Ale jelša prežíva v ďalších. Ich spoločný mohutný koreňový koláč pevne drží breh. Filtruje vodu.
Darmo sa zachovajú takéto vzácne kusy krajiny a v nich zvláštne fenomény. Ak sa o nich nebude rozprávať, nebudú existovať. „Akoby som prišla do galérie moderného umenia. Nebudem vedieť, čo mám vnímať, kým mi niekto nepovie – tieto čiarky znamenajú toto. Ani ľudia v prírode nevedia, na čo sa majú dívať. Nikto im to doteraz nepovedal. A preto sa ani nehnevám, že ľudia k prírode nemajú vzťah,“ povie ekologička Paulíková.
Čítajte viac Nezistíme, ako vyzerá príroda. Kým nepustíme zvieratá
Patrí k tým, čo majú neúnavnú vôľu obrusovať ľady, počúvať rôzne strany, nachádzať prieniky. A to fascinuje aj dramaturgičku Ljubkovú. „Práve dialógom možno meniť veci. Martina tomu obetovala 30 rokov života. Slatinka nesie príbeh o zrode občianskej spoločnosti. Robili sme iks inscenácií o masakroch, hrozných veciach. Aj toto bola hrozná vec, ktorá sa však silou ľudskej odvahy zvrtla. A to som ešte asi nezažila. Preto je Slatinka práve dnes dôležitý príklad nádeje. Že má zmysel bojovať, nevzdávať sa.“
Iba minulý rok rieku Slatina štát zaradí do siete najcennejších európskych území Natura 2000, čím sa tieň priehrady stratí.
„Má to dobrý koniec. Ale ako s ním naložíme?“ pýtajú sa divadelníčky. Aj Martina sa zamýšľa, čo bude, keď sa uvoľnia ruky rozvoju v obci. „Príroda zachránila dedinu, ochráni teraz dedina prírodu?“