Prvýkrát ho na Slovensku objavil ornitológ Štefan Danko, a to úplnou náhodou na Senianskych rybníkoch na východe. Presne pred 50 rokmi, v roku 1973. Vyvolal veľkú senzáciu. Bol to vôbec prvý nález v celom Československu.
Stále je to pre nás enigmatické zviera, záhadné.Marcel Uhrin
Neskôr sa podarilo chytiť asi dva jedince. Stále nikto ani len netušil, že práve na Slovensku privádza tento netopier na svet mláďatá. Prečo by aj, veď je to druh obývajúci príjemné teplé Stredomorie. Až v roku 2005 evolučný ekológ Peter Kaňuch a zoológ Ervín Hapl nezávisle od seba, na dvoch rôznych miestach a v takmer rovnakom čase chytili dva jedince. Hapl rozložil siete na Muránskej planine, na rozľahlých lúkach pretkaných potokom, kde ma dnes sprevádza zoológ Marcel Uhrin. Zo slatiny sa ladne vznesie bocian čierny.
Foto: Andrej Barát
Aj pred 17 rokmi tu fúkalo, pršalo. „Petr Benda z Prahy hovorí – to je blbosť, čo sa tu môže chytiť v takom vetre!“ spomína Uhrin. Ostatní odišli bližšie k lesu, no Hapl zostal. Ktosi ešte zavtipkoval, že lapia raniaka veľkého, ešte ten chýba do pestrého vtedy 22-členného spoločenstva muránskych netopierov. To určite!
Chytali do polnoci, „úlovky“ zniesli do chaty, šli spať. Až ráno si uvedomili, čo sa Haplovi podarilo chytiť. A práve tento objav spustil ďalšie pátranie, ktorého výsledkom sú dve najlepšie preskúmané populácie raniaka veľkého v Európe. Jedna sa zabývala v divočine, v srdci Národného parku Muránska planina.
Lesný panelák
„Dnes je už iná technika,“ stúpa pralesným úbočím národného parku Uhrin a rozpráva o tom, ako už vedia netopiera nájsť pomocou zvukov a ich domovy zas vypátrať pomocou signálov z miniatúrnych vysielačiek, ktoré na netopiere umiestnia. Zakopnem.
„No stále to nie je jednoduché. Ak zachytíte signál v doline, musíte ho v strmom teréne dopátrať,“ preskakuje Michal Šara, člen Spoločnosti pre ochranu netopierov na Slovensku, pováľané kmene na drsných zrázoch pri Červenej skale.
Národný park Muránska planina ukrýva pastviny aj pralesnú divočinu so starými stromami.
Stopa ich priviedla k stromom, o ktoré by pohľadom takmer nik nezavadil. Uschnuté, neveľmi hrubé osiky. Klamú telom, sú veľmi staré. V bežných hospodárskych lesoch ich takmer vôbec nevidno, pretože je to „burina“, strom, čo zbytočne zavadzia.
Táto mäkká drevina však poskytla chrobákom útočisko, ďatľovi potravu. Kým sa k nej preďobal, stvoril lesný panelák. Diery si v nižších poschodia zútulňujú ryšavky, plchy, vo vyšších etážach drobné sovy, netopiere veľkouché a – raniak veľký. Pre vedcov bolo zvláštne, že v tomto lese vyhľadával len osiky. Nenechať osiky v lese zostarnúť, plieť ich ako burinu, môže to znamenať stratu príbehov o najvzácnejších netopieroch? Zoológ Uhrin sa usmieva a krúti hlavou – netopierí odkaz je zložitejší.
Pretože ďalšia stopa, na začiatku ktorej stál evolučný ekológ Peter Kaňuch, vedcov zaviedla nie do pralesa, nie do národného parku, ale do hospodárskeho lesa. Do rozpadávajúcich sa smrečín vo Veporských vrchoch. Ako je to možné?
Pár mávnutí a je na Kráľovej holi
Rozpadávajúce sa, uschýnajúce smrekové lesy môže laik vnímať ako armagedon. Hlboká depresia, zničený les. Pre netopiera však môže byť zaujímavý, pretože sa tu objavia príležitosti. Prináša ich „umierajúce“ drevo. Opäť tá istá nadväznosť – chrobáky, ďateľ, dutiny. Akurát tu sa vzácny netopier zabýval v smrekoch, nie v osikách. Čo môže narúšať predstavu, že pre raniaka veľkého sú dôležité práve staré osiky. Tak čo teda?
Uhrin urobí pod osikou široký oblúk rukou ponad veľkú plochu popadaných stromov. „Pod každou lokalitou je takáto otvorená plocha.“ Pre netopiera je zrejme dôležitejšia skôr topografia, aby dutina mala vhodnú polohu. Na vyvýšenom okraji hôr, pod ktorým je voľná otvorená krajina a – voda.
Foto: Andrej Barát
Do dolín medzi Veľkou lúkou a Červenou skalou sa k potokom schádzajú napiť čriedy voľne pusteného dobytka. Pozornosť však strhnú dudky so svojimi vzdušnými figúrami. „Čo tu v horách robí, nie je to náhodou stepný druh?“ pýta sa Uhrin a smeje sa, pretože veľmi dobre pozná odpoveď.
Je ich tu toľko, pretože v týchto končinách je nadostač toho, čo na zvyšku Slovenska zúfalo chýba – kravského trusu. Ten hostí chrobáky, na nich hoduje dudok. Treba sa pokúšať vidieť vzťahy. Tie netopierie po okrajoch Muránskej planiny zahalí opar a vzápätí jemný dážď.
„Stadiaľto zo zrázu večer prudko zletí najprv dole k vode. Napije sa a ide na nočný lov. Párkrát zamáva krídlami a je nad Kráľovou hoľou,“ zadíva sa na jej vzdialenú siluetu zoológ. Raniak veľký dokáže letieť rýchlosťou 50 kilometrov za hodinu. Ostatné netopiere nemajú šancu.
Vyššie ako Gerlach
Uhrin priznáva, že to bol pre nich šok, keď iba nedávno vďaka vysielačkám zistili, do akých ohromných výšok a diaľok sa tento netopier vyberá. Za jednu noc nalieta aj 130 kilometrov. Podľa jedného záznamu netopier vyletel nad úroveň Gerlachovského štítu.
Ale ako sa v takýchto výškach v noci orientuje? Vodidlom sú podľa vedcov zrejme rieky, napríklad Hron. S touto hypotézou pracujú aj v Česku, kde raniaka veľkého síce neodchytili, ale majú jeho ultrazvukový hlas zaznamenaný pri Vltave.
Foto: Andrej Barát
„Podľa mňa netopiere poznajú Kráľovu hoľu ako dôležitý orientačný prvok. Akoby si mysleli, že už sme doma, blízko Hrona, tu je Trsteník, tu nájdeme tie dutiny v osikách,“ zamýšľa sa Uhrin. Pri niektorých druhoch netopierov bolo potvrdené, že vnímajú magnetické pole Zeme. „Celkom určite si pamätajú krajinu,“ poškriabe sa po brade. A svoju rolu zohráva u netopierov aj sociálna tradícia. Ako sa však na samom konci dozviem, je nebezpečná.
Zasnežený vrchol Kráľovej hole obmývajú oblaky, načahuje sa z nich vysielač. „Predstavte si koniec leta, august, keď sa už tvoria hmly. Raniak sa do nich rýchlo zanorí, napije sa a okamžite stúpa nad inverzné polohy. A potom letí ponad Nízke Tatry, ako keď turisti robia hrebeňovku. Akurát 100 metrov nad terénom.“ Iba 60 gramov vážiaci netopier, ktorý sa vojde do dvoch dlaní, zaletí počas nočného lovu z Muránskej planiny až k Vysokým Tatrám!
A tam kdesi v rozľahlom, pre človeka stále málo známom priestore sa kŕmi, podobne ako veľryba v nedozernom oceáne – planktónom, presnejšie vzdušným.
Foto: Andrej Barát
Nerušené hody, nestabilný dom
Ide o vysoko lietajúci hmyz. A preto sa raniak ponáhľa ponad hmlu, lebo hmyz v nej nedokáže lietať. Na Slovensku sa kŕmi lietajúcimi bzdochami, bystruškami, nosánikmi, rôznymi blanokrídlovcami, lietajúcimi mravcami, keď sa roja, komármi, podenkami, nočnými morami. Vo výškach nemá konkurenciu ani prekážky.
V Stredomorí sa živí aj vtákmi. Raniak veľký je jediným mäsožravým druhom netopiera v Európe. „A je jediný, pri ktorom pre istotu používam rukavice,“ odkazuje na jeho zuby zoológ. Raniak nalietava do kŕdľov drobných spevavcov, ktoré tiahnu aj na Slovensko. Pinky, oriešky, sýkorky, kolibiariky. A tak ani nočné diaľkové jazdy vzdušnou diaľnicou nie sú pre ne bezpečné.
Nestály, neistý je napokon aj domov raniaka veľkého. Srdce národného parku nie je stabilnou pevnosťou, kde sa nič nemení. Práve naopak. Mení sa. Tak, ako si to zmyslí príroda.
Stará osika sa otriasla. Rozlomila sa na kusy, ktoré popadali na zem. Zostal stáť asi trojmetrový pahýľ. „A napokon ani ten už stáť nebude, keď sem prídeme o čosi neskôr.“ Kde potom budú netopiere bývať?
Čítajte viac Muránska planina si zvedavo obzerá človeka
O ulicu ďalej
Ďatle stvoria nový panelák. Ale nakoniec to nemusia byť len ďatle. Stačí, aby strom rozčesol blesk, a už sa pod odlúpnutú kôru natlačia raniaky, uchane čierne. Vo veľmi starých duboch fuzáč veľký vyhryzie komôrky, do ktorých sa môže nasťahovať netopier. Nie síce ten najväčší, ale večernica malá áno.
To všetko sa udeje, ak v lese necháme dožívať staré stromy, kde sa môžu rozvíjať staré príbehy. V národnom parku by to mala byť samozrejmosť. Ale čo v hospodárskom lese? Je to otázka lesníckej cti.
„Je správne chrániť pralesy. Ale rovnako by nám tento extrémne vzácny netopier mohol naznačovať, že aj manažment hospodárskych lesov by sa mal zjemniť. Že treba prihliadať aj na takéto výnimočnosti,“ dodáva Uhrin. Podľa neho sa niekde dá skĺbiť ochrana vzácnych druhov aj hospodársky záujem.
Dôkazom je práve druhá populácia raniaka veľkého vo Veporských vrchoch. Tunajší správcovia lesov sú podľa Petra Kaňucha „bat friendly“ – priateľskí k netopierom. Vzácneho raniaka veľkého rešpektujú a nechávajú mu stromy, kde môže prebývať.
Ochrániť domov najvzácnejšieho netopiera znamená ochrániť celý les.
Matky sa vracajú tam, kde sa narodili
Podobne ako hlucháň totiž patrí k dáždnikovým alebo ku kľúčovým druhom. Ochrana jeho domova rozprestrie ochranný dáždnik nad desiatkou ďalších cenných druhov.
Pýtam sa Uhrina, či populácia raniaka veľkého ubúda. Nevedno. „Stále je to pre nás enigmatické zviera, záhadné. O trende nevieme povedať vôbec nič. Skôr by som veril, že populácie sú stabilné, len sa o nich nevie. Je veľkou otázkou, či existujú ďalšie populácie na Slovensku.“
Vie sa toľko, že je to pravdepodobne migrujúci druh. Zo severu Európy tiahne cez pobaltské krajiny, až z Ruska. A zhruba v tomto čase zas prilietajú gravidné samice na Slovensko zo Španielska. A s tým je spojená istá zrada.
Samce raniaka veľkého sú tuláci. Ale samice sa podobne, ako je to aj pri iných netopierích druhoch, vracajú na rovnaké miesto, kde sa narodili. A učia to zrejme svojich potomkov. Pri niektorých druhoch je dokonca preukázané, že zimujú veľa rokov na tom istom mieste v jaskyni, na centimeter presne v obrovskej kolónii. Sociálna tradícia netopiera je fascinujúca, ale znepokojivá zároveň, keď si človek uvedomí, čo sa stane, keď dohola vyrúbe vhodný les alebo zničí či zneprístupní jaskyňu. Podľa Uhrina je možné, že si populácia potom nedokáže nájsť nové miesto a – neprežije.
Čítajte viac Nezistíme, ako vyzerá príroda. Kým nepustíme zvieratá
Málo sa vie, že od tropických druhov netopierov, najmä kaloňov, závisí produkcia banánov. A práve banány, mlieko a chlieb sú tri produkty, ktoré si Slováci kupujú každý týždeň v obchode. Od netopierov opeľovačov je závislá produkcia čierneho korenia, agávy a ďalších plodín. Tieto druhy nežijú na Slovensku.
A takisto ani raniak veľký a spolu ním ďalšie druhy netopierov zdržujúcich sa v našej krajine nič neopeľujú, neroznášajú semená. „No ľudia by možno aj jačali, koľko je zrazu všade komárov, keby netopierov nebolo,“ pripomína Uhrin. Ani zďaleka by to však nebol ten najvážnejší dôsledok.