Kone z jaskynných malieb menia sovietsky tankodróm na praveký raj

Čo odolá toku času? Viac než pyramídy, kameň? Čo ustojí celé epochy rozkolísané chladom, suchom? Čo môže byť pre život oporou v nestabilite, dokonca v aktuálnej kríze klímy, prírody? Odpovede možno hľadať na nečakanom mieste. V Miloviciach, na kedysi najväčšej sovietskej základni v Československu, ktorú tanky zničili „na kašu“.

04.06.2023 08:00
milovice, exmoor Foto:
Priateľský rozhovor exmoorských koní.
debata (2)

Vystriedalo sa tu viac veľkých armád. Od roku 1904 tu cvičila armáda Rakúsko-Uhorska, po prvej svetovej vojne Československá armáda. Počas druhej svetovej nemecký Wehrmacht. Sovietski okupanti sa tu usídlili v roku 1968, odišli v roku 1991.

Zanechali totálne zničenú, rozjazdenú pôdu. Nebolo tu vôbec nič. Bezútešný nekonečný kus českej zeme, ktorý pred majiteľov – české samosprávy – kládol neriešiteľnú otázku: Čo s tým? Na dokaličenom teréne neprichádzala do úvahy pastva hospodárskych zvierat, už vôbec nie strojové kosenie. Čochvíľa sa „pohotovo“ natískala výstavba.

No vedci zistili, že nie je celkom pravda, že tu nič neprežilo. Práve naopak.

Veľké armády v Miloviciach vystriedali kone. Vedci neverili, čo sa stalo
Video
Zdroj: Andrej Barát

Pozitívny vplyv tanku

Vojenské cvičisko bolo ušetrené od nástupu priemyselných hnojív. A tak sa práve sem stiahol vzácny život z okolitej otvorenej krajiny, ktorý vyhnalo od polovice 20. storočia intenzívne poľnohospodárstvo.

Paradoxne pohyb veľkých skupín vojakov, tankov a ťažkej techniky mnohým druhom vyhovoval. Pretože simulovali, hoci vzdialene, pohyb veľkých stád kopytníkov, zubrov, praturov a divokých koní, ktoré brázdili strednú Európu v čase, keď sa ňou potulovali lovci a prví poľnohospodári.

A keď tanky na prelome 80. a 90. rokov odišli, jedno z posledných útočísk biodiverzity v českej krajine začalo chradnúť. Voľný priestor prudko zarastal krovinami, ukradli svetlo ostatným druhom, ktoré sa začali vytrácať.

„Ako to zachrániť? Musíme sa vrátiť úplne na začiatok. Do krajiny veľkých kopytníkov,“ spomína Dalibor Dostál, riaditeľ ochranárskej spoločnosti Česká krajina. V roku 2015 založil Prírodnú rezerváciu Milovice.

Tanky vystriedali divoké kopytníky. Čo dokázali?

Bývalý sovietsky tankodróm premenili divoké kone, zubry a pratury na praveký raj. Milovice sú zároveň prvým miestom na svete, kde sa objavili naraz tri kľúčové druhy veľkých kopytníkov.

Fotogaléria
Sneh ani mráz divokým koňom nevadí, pred...
Zdevastovanú krajinu premenilo stádo divokých...
+14Kruhy z kvetov - stopy po prachových kúpeľoch...

Pravekí inžinieri

Ak sa vydáme státisíce rokov dozadu, skrz kruté ľadové doby, nájdeme jeden bióm, ktorý prestál celé veky, vôbec najväčší pozemský bióm, ktorý sa rozkladal od dnešného Francúzska po Kanadu – step.

Formovala ju megafauna, veľké spásače, z nich najmä mamuty a od doby pred 10-tisíc rokmi, keď mamuty vyhynuli, to boli v podmienkach strednej Európy najmä tri spomínané druhy. Zubry (posledného voľne žijúceho zubra na území dnešného Slovenska ulovil Matej Korvín asi pred 600 rokmi, v poľskej Bieloveži bol posledný zubor zastrelený 9. februára 1919, na Kaukaze v roku 1927), pratury (posledný poľský pratur uhynul v roku 1627), no a divoké kone.

„Tisíce a tisíce rokov ovplyvňovali tvár krajiny. Kde boli podmienky menej príhodné, rástli lesy, ale boli svetlé, parkovité. Vďaka pastve. Kde boli podmienky príhodnejšie, dokázali zvieratá udržať otvorenú krajinu,“ ukazuje Dostál v Miloviciach na – bonsaje!

Vitajte v kraji bonsajov!
Video
Zdroj: Andrej Barát

V precízne „zastrihnutých“ kríkoch spievajú škovránky, z prízemí vybiehajú zajace. Doširoka sa rozprestiera mozaika, niekde s jemnými, inde s výraznými kvetinovými vzormi, ako výšivka na milovických krojoch. Vracia sa sem veľká vzácnosť – prepelice, jarabice, kedysi bežná ozdoba každého chotára.

Exmoorské kone (alebo poníky) vypustili do Milovíc ako prvé. Sú vzácnejšie ako pandy veľké. Druhú svetovú vojnu prežilo len 45 jedincov, dnes je ich na celom svete asi iba 2 000.

Fŕkajú, pohadzujú divými krátkymi hlavami na mohutných krkoch. Malé uši, žabie oči, čierne nohy, hnedé telo s „pomúčeným“ bruchom. Akoby ožila maľba koňa stará 17-tisíc rokov zo systému jaskýň Lascaux vo Francúzsku. Podľa Dostála sú to tie najautentickejšie divoké kone, aké do dnešku prežili. Vodidlom je práve farba.

Mustang nie je divoký, je potomkom „utečencov“

Čierna farba sa u koní začala objavovať až po tom, čo ustúpil ľadovec a do krajiny sa vrátili lesy. Tmavý odtieň maskoval lepšie vo svete tieňa. Inak na stepiach boli kone hnedé, podľa Dostála sa táto farba vždy ustáli pod vplyvom predátorov.

Exmoorské kone sú vzácnejšie ako pandy veľké.... Foto: Andrej Barát
milovice, exmoorske kone Exmoorské kone sú vzácnejšie ako pandy veľké. Ide o najautentickejšieho divokého koňa, ktorý sa zachoval do dnešných čias.

V ostatných rokoch zišlo z tvrdenia, že tarpan bol posledný divoký kôň. Mal sivý odtieň. Je to zdivočený domáci kôň. „Potvrdzujú to aj analýzy lebky,“ dodáva Dostál.

Rovnako ani mustangy, ktoré sa preháňajú americkými prériami, nie sú potomkami divokých predkov, ale koní, ktoré na kontinent priviezli Európania.

Pozoruje nás kobyla, z trávy vykúka žriebä. Veterinár tu bol za celých osem rokov dokopy trikrát. Kone nedostávajú žiadne lieky. Nijako ich nekŕmia. Ani v zime, keď nič poriadne nerastie. Z čoho žijú?!

Či je sneh, mráz, dážď, búrky, sú ponechané napospas… osudu? Slobode.

Dve osudové chyby. Človek rozmaznal zvieratá a…

Historička Daniela Dvořáková vo svojej knihe Kôň a človek v stredoveku zdôrazňuje, že základom chovu vychýrených uhorských koní bola voľná pastva v krajine. Krásne to dokladuje aj obraz sedmohradských koní poľského maliara Taddeusa Ajdukiewicza. Lenže s vytratením sa tohto fenoménu, voľnej pastvy, súvisí vážny dôsledok.

Človek vyhubil divoké kopytníky. Tým, že mnohé domestikoval, z pratura vzišla krava, z divokého koňa domáci kôň, tak to pre krajinu nebol podľa Dostála až taký šok. „Bola to pozvoľná, takmer nepostrehnuteľná zmena. Pretože prvé generácie domácich zvierat sa takmer v ničom neodlišovali od divokých predkov.“ No nastali dva zlomy.

Prvý, keď človek začal intenzívne šľachtiť hospodárske zvieratá. Výrazne sa zlepšovala dojivosť, rýchlosť, sila, produkcia mäsa. „Ale zároveň sa tieto zvieratá vzdialili divokým predkom a aj na krajinu pôsobili inak. Boli rozmaznanejšie, čo sa týka starostlivosti o kopytá, srsť, asistencie pri pôrode.“ A prestali vypásať niektoré druhy rastlín.

Preto dnes nemožno vypustiť len tak „romanticky“ hospodárske zvieratá, aby spásali veľké prírodné plochy. „Nie je to najlepšia voľba, nespasú to tak ako divoké zvieratá. Navyše potrebujú ľudskú starostlivosť, čo pastvu predražuje.“

V polovici 20. storočia však nastal ešte jeden zlom. Nasadili sa chemické antiparazitiká. Otrávili celé skupiny chrobákov, ktorých nesmierny význam ľudia oceňujú až dnes.

Dva zásadné zlomy v krajine súvisia s kopytníkmi
Video
Zdroj: Andrej Barát

Ako v Afrike

Neodolám. Zakrádam sa bližšie. Ale zubry sa preskupia, myslia si, že ich chceme obkľúčiť ako šelmy. Dostál ma stiahne späť.

Impozantné zvieratá sa vynárajú ako vo veľkolepých národných parkoch Afriky. Označenie „Európske Serengeti“ vôbec nie je prehnané. Milovice africkú savanu zaujímavo zrkadlia.

Z čoho tu zvieratá teda žijú? V čase hojnosti sa napasú, riadne „vyžerú“ podobne ako africké zvieratá. A potom žijú z tukových zásob. Dramaticky schudnú. Vedci zistili, že práve táto telesná dynamika má napríklad významný vplyv na schopnosť kobýl ožrebiť sa. Ak sú prikrmované, ich vitalita v tomto smere klesá.

Keď do Milovíc vypustili nového žrebca, kobyly ho nemilosrdne okopali. Drsným spôsobom si „ženy“ oťukali, či za niečo stojí. Etológovia, ktorí tunajšie kone poznajú po mene, tiež rozprávajú o tom, ako kobyla žriebä varuje, ale otec – inšpiruje. Žriebätá, ktoré vyrastali so žrebcami, sa lepšie začleňujú do stáda.

Zmizol hmyz preto, lebo sme zahnali kone?

Pozorujeme pratura na návrší. Je výsledkom unikátneho experimentu začatého v roku 2008. Holandskí vedci sa pokúšajú o spätné vyšľachtenie vyhynutého zvieraťa z rôznych primitívnych plemien dobytka. Dostál hovorí, že pôvodné pratury boli ešte väčšie, s dlhými nohami.

Pretlačovaním si pratury ujasňujú pozíciu v... Foto: Andrej Barát
pratur, milovice Pretlačovaním si pratury ujasňujú pozíciu v stáde. Ide však skôr o priateľské postrkovanie než o skutočný súboj.

Skáčeme po koľajach po tankoch. A na nich sa ako jemná pavučina už vrství sieť turích, zubrích a konských chodníčkov. Vedci zistili, že prte fungujú ako diaľnice pre rastliny. Šíria sa v kopytách.

Zmena, ktorou prechádzajú Milovice, zaskočila aj najväčších optimistov. Neprešlo ani desať rokov a už o 5 550 (!) percent narástol počet semenáčikov vzácneho horca krížatého s modrými „zvoncami“ (kedysi sa táto liečivá rastlina používala proti moru). O 1 700 percent narástla populácia „kráľa“ tunajších motýľov modráčika horcového. Vzácny motýľ v Spojenom kráľovstve dávno vyhynul a s veľkou námahou sa ho usilujú vrátiť späť.

Vzácne populácie rastlín aj hmyzu sa obnovili o... Foto: Andrej Barát
milovice, kvety, pastva, luka Vzácne populácie rastlín aj hmyzu sa obnovili o tisícky percent!

„Čo ak za dramatický úbytok hmyzu môže predovšetkým úbytok bylinožravcov z voľnej krajiny?“ opýta sa nahlas ekológ Erik Baláž.

Projekt Prírodnej rezervácie Milovice pôvodne zameraný na biodiverzitu však nečakane rieši aj iný fenomén – vodu.

Obrovská sila maličkých

Hneď po vzniku rezervácie Česko sužovalo päť mimoriadne suchých rokov po sebe. V Miloviciach sa však dialo čosi zvláštne.

„Najprv začali za mnou chodiť vedci, ktorí tu robili rôzne výskumy. Všimli si, že na vrchole leta, keď sú iné hospodárske pastviny spálené od slnka, tie naše sú stále krásne zelené,“ spomína Dostál. Stopa ich priviedla k chrobákom.

„Je prevŕtaný ako po zásahu z brokovnice,“ ukazuje na trus plný dier. Na rozdiel od trusu na mnohých hospodárskych pastvinách je tento živý. Pretože nepoužívajú žiadne antiparazitiká. O pár dní ho chrobáky rozoberú a zanesú do zeme, s čím súvisia tri dôležité procesy.

Po prvé, živiny sa veľmi rýchlo vracajú ku korienkom. Po ďalšie, s trusom sa do pôdy vracia veľké množstvo organickej hmoty. Takáto pôda dokáže nasiaknuť vodu ako špongia a zadrží ju.

Zubry, pratury a divoké kone riešia okrem... Foto: Andrej Barát
milovice, zubor Zubry, pratury a divoké kone riešia okrem biodiverzity aj ďalší fenomén - vodu.

A po tretie – s trusom sa do pôdy dostáva veľké množstvo uhlíka, zapracuje sa do hlbších vrstiev pôdy a tam ostane, ako hovorí Dostál – „zamknutý“. A dodáva, že vedecké štúdie z posledných rokov ukazujú, že pastevné ekosystémy v Afrike, Severnej Amerike, Ázii a Európe dokážu zadržať porovnateľné, ak nie v niektorých prípadoch väčšie množstvo uhlíka ako lesy. A to práve vďaka kopytníkom.

„Preto treba chrániť otvorené ekosystémy. Lebo mnohé korporátne zalesňovacie projekty nemieria do vyklčovaných lesov, ale do otvorenej krajiny. Ohrozujú biodiverzitu a schopnosť krajiny viazať uhlík.“ Nielenže sa viac nesmú rúbať staré lesy. Nesmú sa ničiť staré pastviny.

pastva, kopac, pasienkovy les Čítajte viac Slony do Európy, mamuty na Sibír a ovce do lesov!

Súčasník prvých dinosaurov

Kvetinové kruhy v zelenom mori sú odkazom prachových kúpalísk. Tu sa kopytníky zbavovali v hline kliešťov. Keď miesto opustili, lebo naberali viac kliešťov, ako sa ich zbavili, zanechali pôdu spracovanú na jemný prach, čo využili rastliny.

V rozdupaných okrajoch mlák hľadáme súčasníka prvých dinosaurov – listonoha. Je to prastará, „občasná“ forma života, prežíva v občasných kalužiach, ktoré moderným formám života nevyhovujú.

Vajíčka dokážu celé roky prečkať v hline na vhodné podmienky. Roznášajú ich kopytníky na srsti, kopytách.

Ktovie, možno podobný organizmus inšpiroval čínskeho autora veľkolepej trilógie Spomienka na Zem, Lioua Cch’-sina pri stvorení obyvateľov planéty, ktorí sa opakovanie „vysušujú“, aby prežili spaľujúcu silu troch sĺnk ich sveta.

Na Milovice páli jedno slnko a absolvujeme tu najkratšiu možnú cestu z Afriky na Sibír. Pretože Savanu zrazu vystrieda step s hlúčikmi briez a tu sa v úplnosti dozviem, čo je ten modrý kráľ motýľov vlastne zač.

pastva, senianske rybniky, dobytok Čítajte viac Spasí ľudstvo umelé mäso alebo návrat pastvy?

Kto pohne svetom?

Pastva v Miloviciach oslobodila lúčne mraveniská, ktoré boli predtým utopené vo vysokej tráve. Sú to tie zvláštne vyvýšené kopčeky. Len čo ich začne vyhrievať slnko, mravce na ne znášajú semená aromatických bylín (častá je materina dúška), zakladajú mravčie záhradky, zdroj nektáru. V jednej z lúčnych bylín však číha „zrada“. Už sme ju spomenuli – horec.

Objav modráčika horcového v roku 2008 na lúkach v Poloninách bol sviatkom. Už som viackrát počúval príbeh o motýľovi, ktorý znáša vajíčka len na jednu jedinú rastlinu – horec. A ktorého larva „oblbne“ mravce tak, že ju ochotne znesú do mravčej pôrodnice, kde ju kŕmia. Ale až v Miloviciach sa dozviem pointu.

„Keď sa larva premení na motýľa a mravce zistia, že boli oklamané, musí utekať! Skrz bludisko, medzi stovkami chodieb musí nájsť tú správnu! Ako to mohla príroda vymyslieť?“ krúti hlavou Dostál.

Tento pozoruhodný vzťah je zároveň jedným z dôkazov, že pastva je veľmi starý a – životaschopný jav, pretože len vďaka spásaniu kopytníkmi prežívajú horce, lúčne mravce a modráčiky. Aj desaťtisíce rokov by v evolúcii predstavovali prikrátku dobu na to, aby sa utvorili takéto dômyselné väzby.

Roman Kostúr, hucul Čítajte viac Nádej vonia divoko, po huculoch

V Česku už zriadili 11 podobných rezervácií, obrovský potenciál je aj na Slovensku. Ale ten najkrajší odkaz Milovíc nesú nakoniec tí najmenší.

Aby lúčne mravenisko bolo stále na slniečku, mravce v okolí mravenísk zbierajú semená drevín a odnášajú ich čo najďalej. Aby im blízko domova nevyrástol „mrakodrap“, ktorý ich zatieni. Uvedomuje si azda mravec potenciál a hrozbu obra? Oveľa fascinujúcejšie je to, že s tým dokáže niečo urobiť.

Mravčia snaha môže byť povzbudením pre každého, kto sa rozhodne robiť niečo s gigantickým tieňom klimatickej krízy, ktorý všetko a všetkých presahuje.

© Autorské práva vyhradené

2 debata chyba
Viac na túto tému: #divočina #pravek #kone #klimatická zmena #klimatická kríza #pastva #Milovice