Čo posadlo tie Prekliate hory? Je to jedno z posledných nepreskúmaných miest. Na neuverenie, že v Európe

Cinkajú kopytá, do horského sedla sa vyšvihne Albánec, skoro mohutnejší ako kôň, na ktorom sedí, bundou rýchlo zakrýva hlaveň. „Nefoťte si môj kalašnikov.“ Prečo nie? „Nie je to legálne.“ A prečo ho máš so sebou? „Kvôli medveďom. Chcete si vyskúšať?“ Čo? „Zastrieľať si.“

01.06.2024 12:00
prekliate hory Foto:
Skoro ráno v dvojtisícovej výške.
debata (3)

Predstaví sa ako Franco, pastier koní, ide do susednej doliny kúpiť ďalších dvoch. Najzarastenejšiemu z nás, čiže Ondrejovi Kameniarovi, výskumníkovi ekológie lesa, sľúbi, že mu nájde ashashe, ženu.

Aj on sa ako hrdý obyvateľ Prekliatych hôr zrejme riadi zvykovým právom „kánun“, ktoré prikazuje ctiť si hosťa a dbať o jeho bezpečie a asi preto nám núka bezpečný nocľah u strýka v doline.

Ale my ukážeme na ostré vápencové hroty poprášené snehom s pokrútenými vzdorovitými borovicami, v dvojtisícovej výške. Tam strávime dnešnú noc. Franco zbledne, vytreští oči. „Ale veď… tam bude zima?!“

Prekliate hory sú dosiaľ neprebádaným pohorím v Európe
Video
Prekliate hory sa rozkladajú v Albánsku, Čiernej Hore a Kosove. Pohorím prechádza minimum turistických trás, v najodľahlejších končinách dodnes žijú ľudia takmer odrezaní od civilizácie, k mnohým sídlam nevedú cesty. V divokom teréne sa zachovala úžasne pestrá príroda. / Zdroj: Martin Kameniar, Ondrej Kameniar, Andrej Barát

Nespánok

Len čo zubaté albánske hory zhltnú slnko, v dvojtisícovej výške zavyje vietor. Ondrej s ním bojuje na skalnom hrbe o celtu, o možnosť uchovať si aspoň trochu tepla. Jeho brat Martin sa zakuklí v akejsi skalnej ryhe. Mne ostala na tomto úzkom do oblohy trčiacom stolci, kde by sa už štvrtý nepomestil, len skrčená borovica. Akoby si ma konármi pomaly posúvala dolu.

Zobudím sa, ako mi nohy trčia nad priepasťou. Mesiac sa škerí, na zátylku šteklí mráz. Skáčeme, padáme dole a ranné lúče otvárajú pohľad, na aký človeka nepripraví ani ten najtajnejší sen.

Doďaleka sa rozprestrie nádhera, dychtivou zeleňou sa práve rozvíja jar v bučinách. Kde včera oslepovali polmesiace snehu, ráno sa rozvíjajú šafrany. Západné obhorené lúky, na ktorých sa pomedzi borievky pasú kone, sfialovejú od orchideí, východné zbelejú od narcisov. Čo lúka, to iný maliar.

Pastvina s orchideami. Foto: Andrej Barát
prekliate hory Pastvina s orchideami.

Úbočia sa sýtia spevom drozdov, sýkoriek, červienok, kolibiarikov, piniek a trasochvostov. Nenápadne sa pridáva lastovička skalná, druh, ktorého objav na Slovensku v roku 2022 vyvolal menšiu ornitologickú senzáciu.

Padáme dolu a rukami sa chytáme mohutných kmeňov borovíc pancierových (Heldreichových), podľa Ondra húževnatejších ako majestátne tatranské borovice limby. Sú postláčané, podrúzgané vetrom, ľadom. Aj staršie? Ktovie, ak by sa niekto odvážil aj v týchto ukrutných terénoch robiť dendrochronologický prieskum, možno by ho čakala svetová senzácia. Veď napríklad jednej borovici balkánskej vedci na inom mieste balkánskych hôr namerali 3 000 rokov!

Stúpajúce slnko odkrýva divoký rozoklaný terén Prekliatych hôr, ktoré sa rozkladajú naprieč Albánskom (tu sa nazývajú Bjeshkët e Nëmuna), Kosovom a Čiernou Horou (Prokletije). Strmé zrázy padajú k riavam, niekde zívajú aj kilometer hlboké priepasti. Akoby čiasi ruka skaly pogniavila, pomiesila a porozhadzovala.

Prekliate hory nesú požehnanie

Divoká zachovaná príroda, pastva, pralesy, civilizáciou stále nezničená krajina. To všetko a oveľa viac sa skrýva v Prekliatych horách.

Fotogaléria
Pohľad na východnú časť pohoria.
Ondrej Kameniar navštevuje Prekliate hory už...
+22Hra oblakov nad najvyššími štítmi. Pohorie je...

Čertovo dielo

Taká je napokon aj jedna z legiend viažucich sa k Prekliatym horám. Z pekla vyskočí diabol a za jeden deň len tak z roztopaše stvorí prudký ľadovcový kras. Ďalšia sa viaže k slovanskej bojovej družine, ktorá tieto hory prekľaje, keď ich nevie prejsť. A napokon v legendách vyštekne na hory kliatbu jedna matka, ktorá sa ich pokúša prejsť s deťmi v horúčavách a márne hľadajú vodu.

My máme šťastie. Aspoň v prvé dni. Topiaci sa sneh sýti penovcové prameniská obrastené tučnicami. Voda zurčí z bridlíc. No len čo sa prehupneme do mohutnej vápencovej časti hôr, vody v skalách niet, zásoby nevystačia ani na jeden deň. Martin s Ondrejom sa vracajú z poldňového prieskumu vyprahnutí, vysušení ako dubové konáre, ktoré lámeme do nočného ohňa.

Ak je naozaj divočina tou vyprchajúcou... Foto: Andrej Barát
prekliate hory, ohen Ak je naozaj divočina tou vyprchajúcou podstatou človeka, práve preto by ju mal chrániť a zachovať.

Prekliate hory nie sú dosiaľ poriadne prebádané, ani zmapované. Neraz tam, kde mapa ukazuje potok, je vyprahnuté koryto. A naopak, niektoré silné hučiace potoky s vodopádmi v mapách úplne chýbajú.

Sú to hory a v nich zákutia, kde Google Earth ponúkne dobrodruhom a objaviteľom šteklivé – nič! Takmer žiadne názvy, žiadne fotky, žiadne cesty, turistické trasy, len zopár ich križuje sedlá a niektoré hrebene. Nemožno sa spoľahnúť ani len na vrstevnice.

Pohorím vedie minimum turistických trás. Foto: Andrej Barát
prekliate hory Pohorím vedie minimum turistických trás.

Prekliate hory predstavujú jedno z posledných nepreskúmaných miest a je až na neuverenie, že takéto miesto sa skrýva v Európe.

Radosť z objaviteľstva však nahlodáva trpké poznanie. Akoby až 21. storočie dalo význam názvu týchto hôr a stalo sa ich prekliatím. Práve tu, v jednom z posledných divokých, krásnych a nepoškvrnených miest pocítime rýchly pulz civilizácie.

Veže krvnej pomsty

Je to divočina, ktorá súznie s človekom. Totiž, to nie sú a neboli pusté hory bez človeka. Bývajú tu ľudia, ktorých predkovia sem utiekli pred Osmanmi. Žili tu izolovane, skryto. Až do 20. storočia sa tu riadili kánunom – zvykovým právom. A miestni, ktorých stretávame, nás presviedčajú, že kánun tu platí dodnes.

K mnohým ľudským sídlam nevedie žiadna cesta,... Foto: Andrej Barát
prekliate hory K mnohým ľudským sídlam nevedie žiadna cesta, len úzky chodník.

Človečenstvo v Prekliatych horách bolo ešte aj v modernej dobe usporiadané v patriarchálnych kmeňoch. Striktne sa dodržiavala exogamia, vo vnútri kmeňa sa nesmeli uzatvárať sobáše. Členovia poznali rodokmeň po mužskej línii celé generácie do minulosti. Kmeňová spoločnosť na severe Albánska bola etnologická rarita, uchovávala posledné rodovo-kmeňové usporiadanie na európskom kontinente.

Tu skutočne platí dané slovo, tiež spomínaná povinnosť chrániť hosťa. Nuž a ešte krvná pomsta. Vrah alebo ten, kto inak zneuctí cudziu rodinu, privolá na seba a svoju rodinu tieň pomsty. Člen poškvrnenej rodiny má právo zabiť vraha, odplatu smie vykonať aj na inom členovi rodiny páchateľa. Pričom vrah je odsúdený do smrti žiť vo veži (kulla e ngujimit), kde je odkázaný na milosrdenstvo vlastnej rodiny, či mu prinesie jedlo. Ak vežu opustí, ktokoľvek má právo vyhnanca zabiť.

Nižšie v doline vystupujú staré vežovité stavby z naukladaných kameňov, hrubé kvádre zastrešené tiež len kameňom sú však zasvätené modernému účelu. Ťahajú sa z nich káble k „lazom“ na zrázoch. Sú to trafostanice!

Úprimná pomoc alebo samoľúbe blaho?

Pred zhruba desiatimi rokmi objavili krásu Prekliatych hôr dobrodruhovia z Česka a Slovenska, zakladatelia spolku Albánska výzva. Písali o dedine Curraj i Epërm, kde podľa ich slov žijú ľudia „nezdegenerovaní materializmom.“

So zámerom „ochrániť“ toto miesto pred spustnutím a vyľudnením organizoval spolok turnusy pre mladých Čechov i Slovákov. Presviedčali miestnych, aby neodchádzali. Pomáhali opraviť kostol, obnoviť most, turistické značenie. Apropo – jednu z „obnovených“ značiek objavujeme aj na našej ceste, kus plechu pomaľovaný namodro vtlčený klinom do starého buka a podpísaný – Anežka.

Vyhlasovali o sebe, že nie sú spasiteľmi, za kľúčové označovali dobré vzťahy s obyvateľmi dedín, stali sa významnými odberateľmi ich syrov, pričom to všetko prebiehalo bez akýchkoľvek dotácií či grantov. Projektu sa zúčastnila aj Lucia Malárová, ktorá o tom napísala bakalársku prácu v rámci programu sociálnej antropológie na Masarykovej univerzite v Brne. Jej pohľad je však rozporuplný, ako to naznačuje názov práce – Neželané dôsledky rozvojovej pomoci.

Nedá sa spoľahnúť ani na vrstevnice, niektoré... Foto: Andrej Barát
prekliate hory Nedá sa spoľahnúť ani na vrstevnice, niektoré priepasti v mapách chýbajú.

„Bola to pre mňa skvelá skúsenosť, no keď sa na to spätne pozerám, jasne vidím, že motivácie účastníkov ako aj samotných organizátorov boli čisto egocentrické a etnocentrické. Pomoc miestnym bola len akási zásterka pre médiá, aby to vyzeralo, že tam mladí ľudia chodia každý rok pomáhať, nie sa len zabávať,“ píše autorka. Skutočnou motiváciou organizátorov bolo podľa nej udržať pre dobrodruhov zo strednej Európy vlastný živý skanzen.

Spolok navonok presviedčal, že sa toto miesto zachová a že sem nikdy nepovedie cesta pre autá. Po štyroch rokoch sa tu postavila asfaltka. „To, čo organizátori tvrdili, že sa nikdy nestane, sa stalo. Obrázky z lúky, kde boli predtým rozostavané len stany a motali sa mezi nimi miestne kravy, boli zrazu mrazivé. Desiatky áut a stovky ľudí… Na miesto okamžite prišli bagre a začali s výstavbou. Život, na ktorý boli miestni obyvatelia za posledné desaťročia zvyknutí, sa tak zmení na nepoznanie,“ upozorňuje autorka s tým, že to, ako veľmi sa zmení, siaha za hranice jej práce.

To, čo je v hre, vidno za hranicami tejto obce, v susedných dolinách. Aby som ich ako-tak ochránil, neuvediem názvy lokalít.

les, prales, Jalovecká dolina Čítajte viac Nádhera vyvážená zlatom. Posledná pevnosť bez cesty

Dajte si, čo hrdlo ráči

Keď Ondrej podobne skryté doliny navštívil pred ôsmimi rokmi, nedalo sa do nich dostať autom. Jedine po vlastných alebo na oslíkovi. S upozornením – dajte si dôležité veci k sebe, lebo občas sa nejaký oslík zrúti. Čoho Ondrej bol svedkom. V doline ho čakali zväčša pastierske príbytky, studené kamenné domy s dreveným šindľom alebo so strechou zo štiepaného kameňa, kde ho v zmysle kánunu ponúkli chutným ovčím syrom.

Dnes sem schádza asfaltka. Pri hučiacej rieke rýchlo skončí, ďalej pokračuje kamenistá cesta, Martin lopatuje, aby sa dalo ešte aspoň kúsok potiahnuť auto. O asi dva kilometre ďalej hučí motorová píla, chlapi sa motajú okolo tereniaku, čo sa zrútil do spustu, leží na dokaličenej streche. Rukami nás zaháňajú preč, nech sa neprizeráme nešťastiu.

Za sebou zanechávame čulý developerský ruch a všetko, čo k životu „nevyhnutne treba“: zip line, hotel, reštaurácie, hlasnú hudbu, fast food Mister Grill, challety s dokonalými kulisami, vodopádom a strmými bralami, burgre, hranolky, kolu, market a veľké pivo za tri eurá.

Ako sa na to dívajú miestni? Neboja sa, že masový turizmus zničí ich domov?

Franco sa po otázke na chvíľu zamyslí. „Turizmus to tu nezničí. Pretože sem nechodia turisti, ktorí vyhľadávajú luxus,“ odpovedá stále zamyslene. A dodá, že k najväčším výzvam života v doline patria – cesty a energie.

Na rozlúčku ešte vystrelí z kalašnikova.

Za celý týždeň stretneme dokopy troch turistov, ktorí skutočne nevyhľadávajú luxus. Najprv nemeckého cyklistu na čudesne pozváranom bicykli, ktorý nám so širokým úsmevom rozpráva, aké úžasné cesty tu prešiel. Ťažko je nám uveriť tie kilometre. A potom ešte dole pri rieke, pri návrate späť, zazrieme dvoch mladých Švajčiarov, vysmiatych, že s dodávkou prebrodili potok.

Čo zachvátilo Prekliate hory v Albánsku?
Video
Výskumník ekológie lesa Ondrej Kameniar navštevuje Prekliate hory v Albánsku už niekoľko rokov. Keď do dolín prichádzal pred 11 rokmi, do mnohých sa vôbec nedalo dostať autom, iba pešo alebo na oslíkovi. Niekde sa už postavili asfaltky a s nimi hotely, reštaurácie, penzióny. Prežije tento posledný divoký kút Európy tlak civilizácie a turizmu? / Zdroj: Martin Kameniar, Ondrej Kameniar, Andrej Barát

Amerika

Skollaj nám uvarí kávu za 200 lekov (asi dve eurá) a k tomu dá pohár vody z miestneho prameňa a dušuje sa, že inú vodu by v živote nepil, že táto je najlepšia. Má pravdu, ochutnali sme vodu, kde sa dalo, no niekde bola zvláštne korenistá.

„Toto tu je Amerika!“ zvolá Skollaj. Hovorí, že práve teraz sa vďaka asfaltke vracajú z Ameriky, Anglicka či Talianska krajania, ľudia, čo tu vyrastali a zakladajú si penzióny. Albánsko je krajinou, ktorá má viac národa za hranicami. Asi 10 miliónov oproti necelým trom miliónom (2,8).

„Asfaltka je pre nás dobrá vec,“ pokračuje. „Doteraz asi 80 percent ľudí odtiaľto odchádzalo.“ Kvôli školám, nemocnici. Teraz je všetko dostupnejšie.

Demänovská dolina, skaza Čítajte aj Pohľad na Demänovskú dolinu: Lámanie duše

BBC vlani uverejnila reportáž od freelancera Petra Eliu, ktorý pripomína, ako v Prekliatych horách vznikol pred niekoľkými rokmi „trail mieru“, 192 kilometrov dlhý trail pod názvom Peak of the Balkans. Skrz Prekliate hory spája krajiny kedysi rozhnevané vojnou, Albánsko, Čiernu Horu a Kosovo.

Elia si prešiel za niekoľko dní asi 60-kilometrový úsek. Opisuje, ako tu pastieri postupne prechádzajú na sprevádzanie, farmári núkajú ubytovanie. V náručí ostrých hôr stretáva šedivo fúzatých vysmiatych dedov ako archetypy pohostinnosti. Sú za tým krásne, hlboké myšlienky. „Ako pastier sa nestarám len o zvieratá. Ale aj o ľudí v horách,“ cituje pastiera Mustafu.

Len škoda, že nikto už ďalej nepovie a nenapíše, čo sa stane s tými úžasnými lúkami, ktorými sa dnes možno túlať na vlastnú päsť.

Prekliate hory sú prekrásne. Divočina tu súznie... Foto: Andrej Barát
prekliate hory Prekliate hory sú prekrásne. Divočina tu súznie s človekom. No dokedy?

Poklady

Keď sa prestane pásť, stane sa s albánskymi lúkami presne to isté, čo s tatranskými či fatranskými klenotmi. Zarastú. A botanici ich nestihnú dôkladne preskúmať. Z toho farebného a podmanivého sa stane extrémne vzácne, až to takmer vymizne.

Prekliate hory sú domovom asi 50 endemitov, mnohé rastliny rastú iba tu a nikde inde na svete. Pohorie dodnes ukrýva drobné zvyšky ľadovcov. A predsa to nie sú chladné, prekliate hory, rozdávajú celé priehrštia človečenstva, milých úsmevov, srdečných ľudí. Láskavosti, ktorá svieti z drobnej babičky, ktorá nevie čítať, ale už zdiaľky nás zdraví a potom kosákom žne žihľavu. „Keby civilizácia skolabovala, títo ľudia to ani nezaregistrujú a žijú ďalej,“ utrúsi Ondrej a už aj lezie do bútľaviny obrovského gaštanu jedlého, rozkladá sa tu celý háj. Vyrábajú tu úžasný gaštanový med.

Háj jedlých gaštanov. Foto: Andrej Barát
prekliate hory Háj jedlých gaštanov.

Prekliate hory ukrývajú posledné zvyšky európskych pralesov, na ktorých štúdiu sa Ondrej ako výskumník ekológie lesa podieľal.

Ide o jedno z hŕstky miest v Európe, kde neboli nikdy úplne vyhubené veľké šelmy – medveď, vlk, rys. Ale Prekliate hory stále nevydali všetko.

Kríž

Jednu noc strávime pri veľkom bielom kríži nad dolinou. Pri ňom je jednoduchý altánok a tak nemusíme rozkladať stan. Až v noci, keď spev slávikov a volanie kukučiek vystrieda hvizd kuvička vrabčieho, keď sa rozsvietia hviezdy, si uvedomíme, ako je „zaľudnený“ tento kraj, keď sa ako zrkadlový obraz rozsvietia svetlá pri domoch na úbočiach.

Z nastupujúceho spánku ma vytrhne Martin. Ktosi sem ide! Ťažkými krokmi vojde do altánku chlap, strčí mi dlaň k tvári stiahnutej v spacáku, aby – mi podal ruku! A vzápätí mi podá plechovku piva. Tri podania rúk, tri plechovky piva. Ešte vyskočí na konštrukciu altánku, šťukne nejakou poistkou a zvolá – wifi! Heslo je nula, nula, nula, nula. A odíde.

V noci zaznie pár výstrelov zo samopalu.

Ešte ráno krútime hlavou nad tým, akú dlhú cestu sem musel merať od najbližších domov (my sme sa tam trmácali niekoľko hodín), len aby nám doniesol tri pivá a prezradil heslo na wifi.

Ďalší kríž nás „sprevádza“ o zopár stoviek metrov vyššie, cestou k prameňu. Ktosi zatĺkol do buka nábojnice zo samopalu, v tvare kríža.

Marihuana, kalamita a škorpióny

Nasledujúcu dvojtisícovku, ktorá sa strmo vyšvihuje z hrebeňa, obchádzame traverzom. Krížom cez kamenné moria a rozhojdané skaly, slnko ich praží do sivobiela a z nás saje energiu.

Konečne vhupneme do lesného tieňa, na nenápadný chodníček posiaty vlčím trusom. Kúsok nás prevedie komplikovaným terénom, aby nás zrazu opustil uprostred zvláštneho miesta, zbaveného stromov, s vyhĺbenými jamami. K nim sú naťahané čierne hadice z potokov a prameňov.

Terén sa zvažuje čoraz viac, vyjdeme na ďalšie podobné políčko, pri jamách sú už naukladané vrecia s jemnou zeminou. Predtucha sa potvrdí na ďalšom políčku, kde zbadáme zvyšky konope. Prekliate hory boli dlhé roky oblasťou, kde sa nelegálne pestovalo konope. A hoci Ondreja miestni pred rokmi presviedčali, že už to tak nie je a všetko sa „vyčistilo“, realita je zrejme iná.

Pridáme do kroku, skryť sa mienime v tieni bukového lesa, ktorý obrastá jeden z kamenných vrchov. Cesta sa stratí, ocitáme sa nad prudkými zrázmi a pred nami jedna kalamita za druhou. Silný vietor pováľal ozrutné buky. Predierať sa nimi a balansovať na príkrom svahu uberá nielen fyzické sily, nahlodáva to psychiku. Nálada je pod psa. Divočina dusí, dupe, škriabe po nohách, tlačí sa do nozdier, aj do techniky. „To mi nikto neuverí!“ hromží Ondrej a ukazuje, ako mu dnu v objektíve fotoaparátu lozí mravec. Bezradne sa ho snaží odtiaľ vytriasť. Na fotkách sa rozkladá mravčí tieň.

Vrstevnice v mape zas a znova „neposlúchajú“. Driapeme sa štvornožky. Večer sa zamotám do spacáku, súputníkom neviem prísť na meno, zaspávam s horúčkou. Aby som sa nadránom zobudil so škorpiónmi v batohu. Prekliate hory!

Kalamita v bučinách. Foto: Andrej Barát
prekliate hory Kalamita v bučinách.

Vykúpenie

Martin zmeravie, keď skoro stúpi na čerta – vretenicu rožkatú, keď prekračuje padnutý buk. Ale mráz nám všetkým prejde po chrbte až o chvíľu. Na mieste, na ktorom popoludňajšia žiara až príliš silno hnetie vôňu materiny dúšky a saturejky, kde mávajú krídlami vidlochvosty feniklové, ovocné, okáne hruškové, bukové, drobné modráčiky. Bzučia zlatone i pôsobivé štvorbodkové vrzúniky druhu Morimus asper. Kde sa ozýva penica popolavá aj čiernohlavá, dokonca strnádka cia.

Vrzúnik Morimus asper. Foto: Andrej Barát
Vrzúnik Morimus asper Vrzúnik Morimus asper.

Po niekoľkodňovom putovaní nám totiž hory do cesty „znenazdajky“ vytešú ďalšiu tentokrát zásadnú prekážku, niekoľko desiatok metrov hlbokú roklinu, ktorá na mapách vôbec nie je. A nezostáva iné, len sadnúť si. Chytiť si tvár do dlaní. Zúfať si. Kochať sa! Nad hlavami presviští včelárik zlatý. V prachu sa víria „smaragdy“ – dosýtozelena sfarbené samce jašterice zelenej. Je horúco, ale keď priložím hlavu ku koreňom dubov, sála z nich chlad. Pumpujú vodu do jarných príprav z veľkých hĺbok.

Až v tejto chvíli sa obzriem späť, na rozoklaný hrebeň, ktorý sme nechali za sebou, na tŕnistú cestu-necestu, ktorou sme šli a pri pohľade na tie nemožné sklony, kalamity sa mi nechce veriť, že sme prešli. Potom sa pozriem pred seba, keď sa do priepaste sa spúšťa večer. Všetci mlčia. Začína byť jasné, že tu sa putovanie albánskou divočinou končí a nedosiahneme na to prazvláštne miesto, ktoré nemá meno, a ktoré na pustej mape bez ciest na začiatku vyznačil Ondrej. No predsa začínam tušiť, že sme aj napriek tomu dosiahli cieľ.

Aj americký prezident Theodore Roosevelt mal taký zvyk, vybral si bod vzdialený niekoľko kilometrov a rozbehol sa k nemu. Po večeroch potajomky vykĺzal z Bieleho domu. „Cieľom bolo dostať sa tam bez ohľadu na prekážky, čo sa mu postavili do cesty,“ píše o tom spisovateľ a novinár Christopher McDougall v knihe Natural Born Heroes (v slovenčine vyšla pod názvom Stvorený pre hrdinstvo).

„V niekoľkých prípadoch sme preto museli preplávať Rock Creek skoro na jar, keď na hladine ešte plávali ľadové kryhy,“ spomína Roosevelt. Ale prečo to prezident robil?

Byť človekom

Aby si udržal nezlomného ducha.

„To, čo si v Prekliatych horách zažil za posledné dni, sa ti zdalo extrémne. Ale v skutočnosti je to niečo prirodzené. Na toto je stavaný človek. Toto robil celú evolučnú históriu. Kade prejsť, ako prekonať prekážky, kde prespať, kde nájsť vodu, toto je esencia ľudskej prirodzenosti,“ rozpráva Ondrej a skúma v prstoch chrústa.

„Dnes sa snažíme vymýšľať čosi abstraktné za počítačmi. Snažíme sa prinútiť ľudský organizmus na niečo, na čo nie je stavaný. Ale keď sa obzrieš do minulosti, uvidíš úplne iný obraz, ako žijeme teraz. Taký, aký žijú dodnes ľudia v Prekliatych horách,“ odfrkne chrústa ukazovákom.

Solčava, Slovinsko Čítajte aj Nový začiatok pre divoké končiny

Spomína ešte na prednášku profesora, ktorý mu ukázal dva obrázky. Pomaľovaného a sporo odetého Papuánca a muža v kravate. Na tomto príklade vysvetľoval, kto je v živočíšnej ríši špecialista a kto generalista. Špecialista potrebuje špeciálne podmienky na prežitie. Generalista prežije všade. „Papuáncov vnímame ako exotiku, ale keď vypadne prúd, my, špecialisti, sme v keli. On, generalista prežije. Uverili sme, že výdobytky modernej doby budú navždy. Ale s postupujúcou klimatickou krízou bude svet extrémnejší, výdobytky modernej doby nemusia byť stabilné. Ako prežijú ľudia, ktorí sa nevedia ani poriadne hýbať? Ktorí nedokážu premýšľať, ako získať vodu, ako nájsť potravu?“

Ale to máme teraz žiť ako ľudia v albánskych lazoch? Odľahlo, izolovane?

„Nie. Ale pobyt v divočine sa už stáva osvedčenou terapeutickou metódou. Je dokázané, že akútny stres dokáže regenerovať ducha,“ odpovedá Ondrej. „V civilizácii osprostievame. Nie sme nútení uvažovať nad krajinou, nad terénom. Ale moja teória znie, že práve cesta cez divočinu rozširuje tvoju kreativitu, prehlbuje osobnosť. Každá kultúra mala čosi ako iniciačný rituál. Indiáni napríklad zašili dieťa do vreca a odniesli ho preč do divočiny. Až keď sa vrátilo, dostalo meno a bolo súčasťou komunity. Dnes to znie tak drasticky, načo riskovať? Ale niektoré veci nemožno obísť.“ A tieto „veci“ nemožno obísť v Prekliatych horách.

Čo ak Prekliate hory nesú nakoniec požehnanie? Ak je naozaj divočina tou vyprchajúcou podstatou človeka, práve preto by ju mal chrániť a zachovať, aby zachoval sám seba. Aby pri návšteve divočiny precitol, naučil sa bytiu. Ale prežije túto návštevu divočina?

© Autorské práva vyhradené

Facebook X.com 3 debata chyba Newsletter
Viac na túto tému: #divočina #Albánsko #biodiverzita #klimatická kríza #prírodný turizmus #pastva