Stojíme pri rieke Morava, kde niva ako pri každej rieke klame telom. Nie je to šíra nudná rovina. Ale veľmi jemne vymodelovaný terén, plný záhybov, priehlbín a – vyvýšenín.
Duny pri Kopčanoch sa nazývali Hrúdy. A priťahovali ľudí už od praveku, stavali si tu sídla. A ako sa čoskoro dozvieme, sídla si tu budovali aj Slovania. Ale prečo práve tu?
Foto: Andrej Barát
Vedieť čítať krajinu
Otázka trochu pobaví Františka Žáka Matyasowszkého, riaditeľa Archeologickej agentúry, ktorá robila výskum kopčianskej duny. Kladie ju totiž asi každý investor počas archeologického výskumu pred výstavbou – a prečo práve tu si museli postaviť tie svoje sídla? A šéf archeológov odpovedá zhruba rovnako, ako aj v tomto prípade. „Lebo tu je vidieť, že používali zdravý sedliacky rozum. Vedeli, že tu to rieka nezaplaví.“
Predkovia jednoducho „prečítali“ krajinu, dokázali ju bez počítačov, GPS zariadení a ďalších technológií vnímať so všetkými jej jemnými odtieňmi. Vedeli, kde je bezpečné stavať a kde, naopak, hrozí nebezpečenstvo v čase povodní alebo dažďov. Vedeli, ktorá časť chotára býva zamokrená a ktorá presychá.
Foto: Andrej Barát
Rovnako ako to dodnes dobre vedia bociany, ktoré sa práve znesú niekoľko metrov od nás, v tých pre súčasníka už takmer nepostrehnuteľných mokrinách vôkol duny, a hľadajú v nich žaby, slimáky. „Vidíte, tam je pôda stále podmáčaná. Ale tu, kde stojíme, voda nedočiahne,“ ukazuje s úsmevom archeológ na bielo-čierny pár.
Pre archeológov pritom nejde o neznáme neprebádané územie. Niekoľko výskumov sa tu robilo už od 60. rokov 20. storočia, pričom sa vedelo, že sú tu stopy po sídlisku a pohrebisku, ktoré existovali v tesnom susedstve.
Ale až nedávno sa podaril objav, ktorý predstavy o tomto mieste rozšíril. Výskumníkov prekvapil rozsah pohrebiska, ale najmä sa podarilo spresniť datovanie – 9. storočie, prípadne začiatok 10. storočia, včasný stredovek, a teda obdobie Veľkej Moravy.
Rieka ako spojnica, nie hranica
Dnes je Morava deliacou čiarou medzi dvomi republikami, Slovenskou a Českou. Pri pohľade do mapy, ale aj zblízka rieka tvorí rozmedzie.
„A predsa je dôležité vnímať Moravu nie ako hranicu, ale ako spojnicu. V 9. storočí oba brehy rieky predstavovali jeden región, ktorý bol previazaný ekonomicky aj kultúrne,“ načrtne archeológ Jakub Tamaškovič a ukáže za rieku na českú stranu.
Necelé dva kilometre od Hrúd totiž leží hradisko Mikulčice-Valy, a to je zas jedno z najvýznamnejších slovanských nálezísk v Česku. Počas 9. storočia bolo politickým aj duchovným centrom a životy obyvateľov, ktorí na Hrúdach žili a pochovávali svojich blízkych, boli s Mikulčicami úzko späté. Nepredstavovali nič izolované, oddelené, boli súčasťou zázemia jedného z najvýznamnejších centier života Veľkej Moravy.
Akú inú krajinu po Slovanoch máme ešte zachovanú v takomto rozsahu?František Žák Matyasowszky, archeológ
Mikulčické hradisko Slovania vsadili do sústavy riečnych ramien a ostrovov (táto pozoruhodná riečna krajina sa zachovala najmä v Rakúsku a v Česku, na Slovensku sa stavbou hrádze veľká časť riečnych ramien „stratila“). Od pieskových dún tým smerom, k rieke, viedla cesta, pravdepodobne priamo po dune alebo mierne pod ňou. Pokúsme sa ju vo svetle najnovších objavov priblížiť.
Táto cesta viedla zaujímavou krajinou. Nie hustými, tmavými borinami, aké vidno na záhorských pieskoch dnes, kde slnko len občas presvitá. Cesta sa tu vinula otvorenou presvetlenou krajinou, bohatou na svetlo, ktorú lemovali trnky, rastliny z čeľade astrovité (kam, mimochodom, patrí napríklad púpava lekárska, nevädza poľná, čakanka obyčajná, ale aj množstvo liečivých rastlín ako palina pravá, rebríček obyčajný, podbeľ liečivý, rumanček pravý) a lipnicovité (staršie sa nazývali jednoducho trávy, pričom práve z planých tráv bola vypestovaná väčšina druhov obilnín, z akých dnes vyrábame chlieb). Obrábané políčka s jačmeňom sa dopĺňali s pastvinami.
Ako sa cesta viac blížila k rieke, zo striedavo podmáčaných miest vyrastal tvrdý lužný les – duby, jasene, bresty. Úplne pri rieke sa vyšvihol mäkký luh a jelšiny. Na suchších miestach rástla borovica. „Bola to mozaikovitá krajina, ktorá sa ešte aj dnes niekde na Záhorí prejavuje,“ opisuje archeológ.
Čítajte aj Predkovia tvrdo hospodárili. Netušili, že tvoria krásu
Muž so zdeformovanou tvárou
Sídlisko v 9. storočí v jednej časti pravdepodobne postupne zanikalo a začalo ho „prerastať“ pohrebisko. Prečo sa to dialo, je predmetom výskumu. Na mieste niektorých zaniknutých sídliskových objektov boli najneskôr v rokoch 876 až 882 vyhĺbené štyri hroby.
V nich pochovali dve deti vo veku 9–14 a 11–12 rokov a dvoch dospelých, muža a ženu. Žena sa dožila 25 až 35 rokov, bola vysoká asi 167 centimetrov a každodenný život jej musela znepríjemňovať silná bolesť zubov.
Muž bol vo veku 30 až 40 rokov a s výškou asi 170 centimetrov tiež patril medzi vyšších ľudí v tej dobe. Pri pohľade do jeho tváre by sme si zrejme všimli asymetrické črty, ako dôsledok zlomenej sánky ešte z detstva. „Zlomenina sa zahojila, ale jeho výzor to ovplyvnilo na celý život,“ dodáva archeológ.
Pri 11–12 ročnom chlapcovi sa našla nádobka a nožík, čo nenaznačuje vyšší spoločenský status. Viac o sociálnom postavení by mohla prezradiť analýza ich stravovania. Vyššie postavení jednotlivci mali prístup ku kvalitnejším jedlám s bohatším zastúpením mäsa. „Ste to, čo jete. A na základe toho budeme vedieť povedať, kam tí ľudia teoreticky patrili,“ hovorí pán Tamaškovič. Na výsledky tejto analýzy sa ešte čaká.
Foto: Andrej Barát
Všetko vyššie uvedené a ešte oveľa viac zaujímavých detailov a dát sa podarilo zistiť len z niekoľkých „hrúd“ hliny, pre laika zdanlivo beztvarej bezobsažnej a homogénnej hmoty. Ešte pred niekoľkými rokmi by ani odborníci z tohto materiálu nedokázali vyčítať toľko poznatkov. Výskum napreduje rýchlo, na tejto konkrétnej lokalite pracovali nie iba archeológovia, ale celý medzinárodný tím bádateľov z rôznych odborov z Karlovej univerzity z Prahy, Univerzity Komenského v Bratislave, tiež Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre. A tí premosťujú tiež – humanitné a prírodné vedy.
Stačí zrnko
Napríklad antrakológia skúma zuhoľnatené časti, predovšetkým driev. Dokáže z malých zuhoľnatených zvyškov rekonštruovať, ako vyzerali okolité lesy, aký bol vegetačný pokryv.
Archeobotanika analyzuje zvyšky zŕn skryté v „hrudách“, a dokáže povedať nielen to, čo vtedajší ľudia pestovali, ale aj to, ako mohli vyzerať okolité lúky či pasienky.
Dopĺňa ich palynológia, ktorá v hline hľadá zrnká peľu, ktoré nevidno voľným okom, prípadne spóry húb. Ich prítomnosť dokáže napovedať, ako vyzerala okolitá vegetácia, a napríklad aj to, či to bola husto zarastená, alebo slnku otvorená krajina. Pastvu dobytka v okolí Hrúd dokladá nález špeciálnych húb. Potom sa tu využila ešte antropologická analýza, tiež analýza izotopov chemických prvkov a ďalšie.
Čítajte viac Starým vládcom Európy nebol les a človek nestvoril pestrosť krajiny. Tak kto?
Na úplnom začiatku tohto široko rozvetveného príbehu bola pritom úplne banálna vec. Úzka jama. Ani nie meter široká ryha pre kábel pre trafostanicu. Keď si človek predstaví, aké množstvo poznatkov možno vďaka moderným postupom získať z takého úzkeho priestoru, aký úžasný objem dát o živote ľudí v staroveku, praveku možno potom získať pri podstatne väčších „vykopávkach“?
Vzácny a cenný je podľa Františka Žáka Matyasowszkého v tomto prípade aj konsenzus troch zúčastnených strán. „Nič z toho by nevzniklo, nebyť úzkej spolupráce a ochoty spolupracovať medzi Pamiatkovým úradom, archeológmi a investorom – Západoslovenskou distribučnou.“
Podnetný je napokon nielen pohľad do minulosti, ale aj do budúcnosti. Už o niekoľko rokov by to mohla byť svetovo významná lokalita UNESCO. Presne o to sa pamiatkari z Česka a zo Slovenska usilujú už od roku 2009.
Čítajte viac Holíč: Kontajnery z Ázie verzus dedičstvo Veľkej Moravy
Z Veľkej Moravy do baroka
Dnes, presne na mieste, kde sa zhovárame s archeológmi o najnovších nálezoch, stojí zrekonštruovaná budova takzvanej Kačenárne. Ešte pred pár rokmi z nej bola iba baroková ruina. Práve k nej viedol bager ryhu pre elektrický kábel.
Kačenáreň predstavuje spolu s priľahlým rybníkom kultúrnu pamiatku, kde sa nezvyčajným spôsobom chytali divé kačice, s pomocou iných špeciálne vycvičených kačíc a krátkosrstých psov. Veľká atrakcia spred 250 rokov fungovala až do začiatku 20. storočia.
Baroková cesta vedie k ďalšej výnimočnej pamiatke, ktorej význam presahuje hranice Slovenska, k Holíčskemu zámku, výpravnému sídlu Františka Lotrinského a Márie Terézie. Čosi podobné predstavuje najbližšie až rakúsky Schloss Hof v Rakúsku, ktorý ročne navštívi asi 180-tisíc návštevníkov. Podľa odborníkov by len samotný Holíčsky zámok po ukončení obnovy mohol mať rovnako silný turistický potenciál. Akurát tu jeho „príbeh“ šperkujú ďalšie a oveľa staršie pamiatky.
V tesnej blízkosti Kačenárne sa vyníma ešte drobný zreštaurovaný Kostol svätej Margity Antiochijskej. To, čo pred rokmi vyvolávalo pochybnosti, odborníci potvrdili – takisto pochádza z čias Veľkej Moravy a tiež patrí do zázemia Mikulčíc.
Citlivé kroky
Pri kostolíku stojí 200-ročná lipa (Strom roka 2018). Celý Archeopark Kopčany s pieskovými dunami bol pred štyrmi rokmi nominovaný na prestížnu cenu CE ZA AR. V roku 2019 získal v súťaži Stavba roka cenu verejnosti. Práve za to, že pri jeho budovaní postupovali architekti v spolupráci s pamiatkarmi citlivo, aby zachovali obraz tejto zvláštnej krajiny.
Nuž a oba archeoparky, slovenský v Kopčanoch a český v Mikulčiciach, sa snažia o spoločný zápis do Zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.
„Aj vďaka takýmto podrobným výskumom reagujúcim na vývoj prírodných vied má takáto snaha veľké šance na úspech. Šance zvyšuje aj unikátna historická krajina, ktorá sa zachovala v okolí. Ak sa nám ju podarí udržať bez rôznych rušivých zásahov, napríklad v podobe priemyselných či rozsiahlych dopravných stavieb, môžeme pred komisiou UNESCO uspieť. To by predstavovalo významnú investíciu do cestovného ruchu a celkového rozvoja regiónu na mnoho desaťročí dopredu,“ zdôrazňuje Peter Grznár z Krajského pamiatkového úradu v Trnave.
Je to lákavá cesta, len podľa archeológa Františka Žáka Matyasowszkého treba všetky budúce kroky a rozhodnutia v širšom okolí robiť naďalej citlivo a premyslene. „Pretože akú inú krajinu po Slovanoch máme ešte zachovanú v takomto rozsahu? Kde sa ešte môžeme prechádzať po veľmi podobnom takmer vôbec nezmenenom teréne, po akom sa prechádzali naši predkovia?“