Vedci tu s armádou robia nezvyčajné veci. Akú moc má „slovenská Sahara“?

Sahara má zvláštnu silu. Vyprahnutá, zdanlivo mŕtva najväčšia hromada piesku ovplyvňuje život ďaleko za svojím teritóriom. Búrky z nej dvíhajú mračná prachu, vietor ich unáša na ohromné vzdialenosti. V šesťtisíc kilometrov vzdialenej Amazónii dotuje rastlinstvo cenným fosforom. Najmohutnejší prales na Zemi by bez Sahary nemal také pôsobivé parametre. A na dvetisíc kilometrov vzdialenom Slovensku dokáže africký piesok záhadne „rozpáliť“ oblohu do červena a rozvášniť internetové debaty. Rok čo rok výdatne živí hoaxy, vraj „jedovatý prach zhadzujú lietadlami zlí Američania“… Nás však bude tentoraz zaujímať, akú silu má „slovenská Sahara“ - piesky na Záhorí.

30.06.2024 10:00
zahorske piesky, olsovsky Foto:
Záhorský piesok má hrubšie zrná ako saharský, ukazuje Olšovský.
debata (12)

Práve na Záhorskej nížine sa rozkladá najväčšie množstvo viatych pieskov v strednej Európe, na ploche takmer 570 štvorcových kilometrov, z veľkej časti vo vojenskom obvode Záhorie. Piesky sem priviali prevažne severozápadné vetry z pôvodných terás rieky Morava. Celé sa to začalo pred 2,6 milióna rokmi a trvalo to zhruba do konca poslednej ľadovej doby, 10-tisíc rokov pred naším letopočtom.

S vedcom Slovenskej akadémie vied, medzinárodne uznávaným entomológom a lesným ekológom Tomášom Olšovským sa vyštveráme na vrchol piesočnej duny. Z horizontu Malých Karpát sa vyšvihne Plavecký hrad a za ním vrch Pohanská, národná prírodná rezervácia a zároveň miesto, kde sa kedysi rozkladalo keltské oppidum, jedno z najväčších v strednej Európe. Pod týmito zákutiami v dávnej minulosti tiekla Morava, tesne popod Malé Karpaty.

Posúvala sa na západ, k dnešnému korytu putovala asi 30 kilometrov, obnažovala pieskové terasy. Ponad krajinu viali v pleistocéne veľmi silné vetry, ktoré dokázali jemné, a pritom úrodné častice (spraše) previať ponad Malé Karpaty a uložiť až na Trnavskej tabuli a Trnavskej pahorkatine. „To úrodné a jemné išlo preč a neúrodné, hrubé, ostalo tu, na Záhorí. Ale sme radi, že nám ostalo to chudobné a vytvorilo také krásne pieskové duny,“ smeje sa vedec.

Zaborí dlaň do piesku, zodvihne ruku a spúšťa zrnká v chladnom vetre. Hneď na úvod tak prezradí hlavný rozdiel oproti saharskému piesku. Zrná sú pomerne veľké, milimeter alebo pol milimetra veľké guľôčky. Vietor ich nedokáže uniesť tak vysoko do atmosféry ako saharský prach. Preto na Záhorí neboli pieskové búrky. Duny sa hýbali, ale mierne, posledná pohyblivá duna bola pri Lakšárskej Novej Vsi, zachovali sa fotografie domov s piesočnými závejmi.

Prečo záhorský piesok nelieta ako saharský?
Video

Tento mierny pohyb ustal, pretože človek „sa zmenil“. Prestal pásť. A za užitočné považoval nahusto vysádzať les, na pieskoch najmä borovice.

Piesková krajina bez pôvodného pohybu, ktorý by sme niekde mohli nazvať eróziou, stráca svoje čaro. Svoje farby, zvuky, spev, jemné neopakovateľné črty, púštnu „tetováž“, ktorú Slovensko už nikde inde na svojom tele nemá. Aby si ju udržalo, vedci tu robia v spolupráci s armádou nezvyčajné veci.

Slovenská Duna skrýva podmanivú krásu

Záhorské piesky prekvapujú na každom kroku. Farbami, druhmi, zvukmi aj vôňami.

Fotogaléria
To úrodné odvialo a to chudobné na Záhorí zostalo.
Modráčik čiernoskvrnný - Phengaris arion.
+19Klinček neskorý - Dianthus serotinus.

Púšť, ktorá je oázou vzácneho života

Stačí pár krokov a striedajú sa svety. Na úpätí dún korenisto vonia smldník. Iba na ňom žije veľmi vzácna vretienka – smldníková, s lesklým čierno-červeným sfarbením, ktoré predátorov varuje – som jedovatá! Chráni sa kyselinou kyanovodíkovou. Vtáky sa jej vyhýbajú.

Vretienka smldníková. Foto: Tomáš Olšovský
Vretienka smldníková. Vretienka smldníková.

Silnou sladkastou arómou a ružovými kvetmi láka lykovec voňavý. Je pôvabný a tiež prudko jedovatý. V strednej Európe postupne mizne, v Česku je považovaný za kriticky ohrozený, no na záhorských pieskoch sa rozkladajú celé bochníky. Pre botanikov je zvláštne, že tu prirodzene rastie, pretože na všetkých ostatných miestach, či sú to Strážovské vrchy, alebo Fatry, obýva výlučne vápencové skaly. To isté preň platí aj v Alpách.

Scenériu nad lykovcom dozelena šráfujú a žltými kvetmi fŕkajú prútnatce. Sú pekné, aj keď ich pôvodnosť je sporná, vo veľkom ich totiž kedysi vysádzali včelári. A potom zrazu široko-ďaleko takmer nič. Len vo vetre sa jemne vlniaca „savana“, kde-tu borovica, dub alebo osamotený hloh s dáždnikovou korunou, akú majú stromy v Afrike. „Už tu chýba len žirafa,“ utrúsi ktosi z botanikov, čo tu práve robia výskum.

„Už tu chýba len žirafa,“ utrúsi ktosi z... Foto: Andrej Barát
ruzovy lykovec vonavy „Už tu chýba len žirafa,“ utrúsi ktosi z botanikov, čo tu práve robia výskum ružového lykovca voňavého.

Vojdeme do výdatne presvetleného dubového lesa, kde hnedé kmene kontrastujú so žiarivými machmi. A vzápätí zase sivožltý piesok. Odkryté vrcholky dún prerastajú vresy, koncom leta a na jeseň sa v tomto pestrom mori vlnia dofialova. Pod nimi svietia „koraly“ – lišajníky, vzácne druhy dutohlávok. Opäť skôr typickí obyvatelia drsných skál. Akurát tu sa uchytili v jemnom podklade, ktorý vlastne predstavuje kremencové skaly, akurát sú rozdrvené. Nie je tu pôda, len hornina.

Dutohlávky. Foto: Andrej Barát
dutohlavky Dutohlávky.
Vres. Foto: Tomáš Olšovský
Vres. Vres.

Ak sa presunieme do medzidunových priestorov, objavíme chlad. Vyviera tu podzemná voda, ktorá si stále drží teplotu asi osem stupňov, tisnú sa k nej jelšiny (pri Rudave majú slatinné jelšiny vek okolo 8 000 rokov!) a glaciálne relikty. Chladnomilné spoločenstvá rastlín aj živočíchov, „pamätníkov“ ľadových dôb. Prejdime však späť na rozohriaty vrchol duny, kde na otvorených miestach žije slamiha piesočná, kvitne nádherne žlto, podobne ako slamienka. Ako úplne prvá sa však v piesku usádza kyjanka sivá. Je vzácna ona aj jej „druh“ zo živočíšnej ríše – motýľ očkáň piesočný. Mimo Záhoria dnes na Slovensku už inde nežije, najbližšie až pri Stredozemnom mori.

Kyjanka je pichľavá, na omak tuhá, veľmi odolná voči suchu, aj „pieskovému pohybu“. Kyjanka je medzi prvými, kto sa pokúša stabilizovať otvorenú pieskovú dunu, jej trs poriadne drží, veľmi hlboko zapúšťa korene, je jedným z tunajších expertov na prežitie v drsných podmienkach.

Kyjanka sivá. Foto: Andrej Barát
Kyjanka sivá. Kyjanka sivá.

Extrémy

Záhorské piesky sa dokážu rozpáliť v horúčave na 65 stupňov. Rovnako sa však môžu veľmi prudko ochladiť. Aj pár dní pred našou návštevou popod duny ešte stekal mráz a pálil skoré kvety.

To všetko ovplyvňuje špecifickú klímu Záhoria. V lete tu bývajú veľmi vysoké teploty, v sálajúcom teple sa môžu rozplývať búrky. V zime nie sú výnimkou silné mrazy. Na malom kúsku Slovenska panuje akoby kontinentálna klí­ma.

Tento vplyv musel byť na Záhorí v minulosti výraznejší, keďže podobné pieskové duny sa rozkladali nie na pár tisícoch, ale na desiatkach tisícov hektárov. Nebolo to až tak dávno. Asi 300 rokov späť a viac, ešte predtým, než sa spustilo zalesňovanie v čase vládnutia Márie Terézie. Práve to je časťou odpovede na otázku, kde sa podel zvyšný piesok.

Chrúst mramorový. Foto: Tomáš Olšovský
Chrúst mramorový. Chrúst mramorový.

Masívne a nahusto sa vysádzali borovice, aby sa duny stabilizovali, aby sa prestali hýbať. Obyvateľom otvorené duny spôsobovali starosti, keďže menili tvar a putovali krajinou rozdelenou do majetkov, kde mali ľudia rôzne predstavy o užitočnosti krajiny. Lenže aký to nakoniec prinieslo efekt?

Míňame dunu, na ktorej borovice vysadili pred asi polstoročím. Výsledok je dobre vidno na fotografii. Tmavé, husté, čiernočervené nič. „Je to úplne bez života, z pohľadu hospodára bez poriadneho dreva. Na zemi ostáva hrubá vrstva ihličia, ktorú nič neprerastie, v ktorej takmer nič nežije,“ opisuje Olšovský. V takomto prostredí neprežije kyjanka, očkáň, lykovec, smldník.

Je tu však ešte jeden dôvod „zmiznutia“ pieskov.

Boriny bez života. Foto: Andrej Barát
borovica Boriny bez života.

Chýba umelec

Ak by sme sa dnes rozhodli nechať túto oblasť len tak, na prírodu, všetka nádhera sa stratí. Stromy by všetko prerástli, niekde borovice, niekde invázne druhy. Vrcholky dún veľmi rýchlo obsadzuje agát biely.

Duny by postupne pokryl tieň, vytratili by sa všetky tie druhy, ktoré potrebujú svetlo. Takto by to dopadlo, pretože dnešnej prírode chýba niečo podstatné, čo tvorí protiváhu lesu – architekt, umelec, manažér, jednoducho – kôň. Alebo zubor. Či pratur.

Tieto tri veľké bylinožravce boli kľúčovými druhmi, ktoré určovali vzhľad európskych priestranstiev. Nešlo len o to, že spásali trávu a v nej malé semenáčiky stromov a kríkov a tým tlmili ich rast. Dokázali si poradiť aj s odrastenými drevinami.

Roman Kostúr, hucul Čítajte aj Nádej vonia divoko, po huculoch

Veľké čriedy udržiavali krajinu presvetlenú, riedko porastenú, a pritom plnú života. Pred nimi to boli ešte nosorožce či slony, ktoré vegetáciu valcovali ako buldozér či tank. Po praturoch, zubroch a divokých koňoch (na Záhorí dokonca aj soboch) túto úlohu prebrali ich potomkovia, hospodárske zvieratá – kone, kravy, ovce, kozy, ošípané. Pred 300 rokmi sa na pieskoch úplne bežne páslo, lesnatosť bola oveľa nižšia ako dnes.

Ale keďže sa dnes vo voľnej krajine už pasie minimálne (aj keď na niektorých miestach sa pastva pomaly vracia), krajina, aj tá piesková, zarastá. Preto jej pôvab mizne.

Utiekli k armáde

Jediným miestom na svete, kde v súčasnosti na jednom mieste žijú spomínané tri veľké bylinožravce, pratury, zubry a divoké kone, sú Milovice, mladá prírodná rezervácia v Česku.

Založili ju v roku 2015 na mieste bývalého vojenského priestoru, na najväčšej sovietskej základni v Československu. Vedci zistili, že obrovský areál sa v druhej polovici 20. storočia zmenil na útočisko vzácnych druhov, sem sa stiahla biota z otvorenej krajiny, pretože toto miesto bolo ušetrené od priemyselných hnojív a chémie. A tento život začal paradoxne chradnúť po odchode vojska a tankov.

milovice, exmoor Čítajte viac Kone z jaskynných malieb menia sovietsky tankodróm na praveký raj

Aby vzácne druhy udržali, odborníci tu postupne vypustili trojicu „pravekých“ bylinožravcov. Výsledok bol ohromujúci, napríklad populácie vzácnych horcov krížatých (liečivá rastlina s modrými zvoncami) narástli o tisíce percent a rovnako aj populácie motýľa modráčika horcového. Objavili sa desiatky kvitnúcich druhov.

Z rovnakých dôvodov vypúšťajú veľké bylinožravce v rozľahlých areáloch v Nemecku, Holandsku, tiež najmä v bývalých vojenských priestoroch. Podobné úvahy boli aj na Záhorí. „Bol to môj sen,“ prezradí Olšovský, ktorý bol riaditeľom CHKO Záhorie. V aktívnom vojenskom obvode by to bolo náročnejšie, ale nie nemožné, zvieratá by sa mohli vypustiť aspoň v určitých ohradených lokalitách.

No nezrealizovalo sa to. A tak sa natíska otázka, ako je možné, že sa na Záhorí ešte udržali otvorené duny a v nich všetka tá cenná nádhera, ktorú obdivujeme?

daniele Čítajte aj Starým vládcom Európy nebol les a človek nestvoril pestrosť krajiny. Tak kto?

Tvorivá sila tanku

Odpoveď sme už čiastočne načrtli pri zmienke o Miloviciach. Bola to práve vojenská technika a ďalšie vojenské aktivity, čo udržiavali biotop v ako-tak priaznivom stave do 90. rokov 20. storočia. Pretože svojou činnosťou vojsko nevedomky simulovalo pôsobenie veľkých bylinožravcov. A vo vojenskom obvode Záhorie sa to deje dodnes. Nielen nevedomky. Pri viacerých projektoch ochranári cielene spolupracujú s vojakmi, aby s ťažkou technikou zasahovali do prostredia.

Keď ťažká pásová technika jazdí po teréne, robí presne to isté, čo robili veľké stáda. Narúša terén, odstraňuje vegetačný kryt, otvára duny, sprístupňuje piesok druhom, ktoré ho potrebujú.

Naďabíme napríklad na krásnu tezdalku piesočnú s bielymi kvetmi. V Česku ubúdajúci druh, na Slovensku je kriticky ohrozená. „Nikde inde na Slovensku ju neuvidíš. Tu je však pomerne početná, čo sa podarilo aj vďaka spolupráci s vojakmi. Potrebuje totiž čistý otvorený piesok, iba tam dokáže prežiť. Tento vrch duny sa narúšal, jazdilo sa po ňom s pásovou technikou,“ hovorí Olšovský. A ukazuje, ako aj v koľajach po vozidlách rastie tezdalka v pásoch.

Na pieskových dunách rastie úžasný dubový les
Video

V úvode sme opisovali machom obrastené a svetlé dubiny. Tieto pre hmyz, vtáctvo a ďalšie zvieratá príťažlivé lesy by neboli, keby sa do húštin nepustili stroje. Ktoré odstraňovali stromy tak, akoby to robili veľké bylinožravce, najmä kone či zubry.

Explózia života

Vo výcvikovom priestore padá a vybuchuje ťažká munícia. Zostávajú veľké krátery, jamy, občas niečo na menšej ploche vyhorí. Požiare podľa Olšovského takisto predstavujú niečo, čo úplne prirodzene život v týchto miestach kedysi dávno formovalo. V súčasnosti sa len vďaka cielenému mozaikovitému vypaľovaniu darí udržať podmanivý vzhľad vresovísk. „Starina vyhorí a vres pekne zmladzuje. Ak by sa nezasiahlo, krík by sa nemnožil. Požiar dokáže naštartovať ten proces.“

Nuž a v jamách po výbuchoch, pravdepodobne ešte z obdobia po konci druhej svetovej vojny, rastú ako „v kvetináčoch“ borovice, ktoré sa v nich samy uchytili. Fungujú totiž ako lieviky, prirodzene zachytávajú vlhkosť.

Aby si teraz niekto zrazu nemyslel, že vojna môže mať na krajinu nakoniec pozitívny vplyv. Ruská agresia na Ukrajine okrem toho, že berie ľudské životy, masívne nivočí prírodu, ťažkou technikou, bombardovaním a ďalšími vojenskými aktivitami likviduje rozsiahle zvyšky pôvodných európskych stepí, krásnych ukrajinských lesov, bohatých mokradí, pobrežných útočísk, a to všetko sa škaredým spôsobom zúročí.

Na záhorských pieskoch ide skôr o zvláštny príklad koexistencie vojenského a prírodného. Najlepším riešením na udržanie cenností by bola pastva (a dávala by aj ekonomický zmysel). Divoké bylinožravce v Miloviciach ušetria majiteľom pozemkov 150 miliónov českých korún za 10 rokov. Pretože zvery zadarmo odstraňujú nálety drevín, obnovujú tône, vyhrabávajú starinu, nahrádzajú drahý výkon strojov. Takto sa na Záhorí aspoň sprostredkovane spúšťa znova ten neviditeľný jemný pohyb viatych pieskov.

pastva, kopac, pasienkovy les Čítajte aj Slony do Európy, mamuty na Sibír a ovce do lesov!

Spev

Silou tohto pomalého mora je rozmanitosť. Na zriedkavej kvetene žijú zriedkaví hmyzí obyvatelia. Veci tu napočítali 800 druhov hmyzu. Celkové počty jedincov sú vysoké. Kobyliek, koníkov, modliviek, bzdôch, motýľov. Keď je sucho, piesok je posiaty tisíckami drobných lievikov. Nie od munície, ale od mravcolevov (žijú tu štyri druhy), ktoré striehnu na neopatrné mravce.

Pred niekoľkými rokmi tu ochranári vypustili sysle. Len na ne je nadviazaných asi 20 špecifických druhov hmyzu, sú to špecialisti na ich trus, na ich nory. Ak sa podarí sysliu kolóniu udržať a znásobiť, priláka to množstvo dravých vtákov a ďalších predátorov.

Ak je tu veľa hmyzu, môže tu byť veľa jašteríc. Veľmi veľa. Na tomto mieste žije najpočetnejšia kolónia jašterice zelenej, najväčšej jašterice na Slovensku. Samce v čase párenia na slnku až žiaria do zelenomodra.

K slovenskej dune patrí spev dudka
Video

A ak je tu veľa jašteríc a hmyzu, môže tu žiť veľa vtákov. Krásne tu trilkuje škovránok stromový. V stenách pieskových dún si hniezda stavajú včeláriky zlaté, ich švitorivý hlas je nezameniteľný, ak má človek na ne šťastie, môže ich počuť aj na vzdialenosť stovky metrov. Po celý čas nás sprevádza dunami dudok. Slovenská púšť spieva.

© Autorské práva vyhradené

12 debata chyba
Viac na túto tému: #púšť #Záhorie #ochrana prírody #biodiverzita #Sahara #saharský prach #Záhorské piesky