„Bolo včasné júlové ráno, keď ma babka durili zo spánku: Milečko, oblikaj še, bo idzeme. A dze? No ta gu Isuskovi. Viac mi nebolo treba povedať. Utekala som sa umyť ku studni. Obliekla som si ružové, slnkom vyblednuté, bavlnené šatočky po staršej sestre. Mala som asi štyri roky… A už sme boli pri Isuskovi. Pri kríži pod starou lipou. Prvé, čo sme urobili, bolo, že sme červené a biele gladioly z našej záhrady dali do päťlitrového pohára s čistou vodou, ktorú som doniesla z jarečka. Za ten čas babka pod lipou rozprestreli konopnú hlavnicu, položili na ňu tmavomodrú misečku plnú tvarohu so zelenou cibuľkou, hlinený hrniec s kyslým mliekom a čerstvý chlieb zabalený v ľanovej plachetke. Pomodlili sme sa pred Isuskom… Pred pár rokmi ma oslovili z televízie, že by radi urobili film o mojom detstve a divadle jedného herca. Nakrúcali sme všelikde, ja som chcela, aby sme išli ku Isuskovi. Išli sme. Lipa stála na svojom mieste. Isusko tam nebol.“
Túto pôvabnú spomienku herečky Milky Zimkovej (zomrela vlani) zachytáva Ján Lofaj vo svojej knižke o maľovaných krížoch, ktorú právnik, filantrop, spisovateľ, zberateľ výtvarného umenia Anton Blaha označil za pozoruhodné umelecké a dokumentárne dielo. „Nevšedné stvárnenie maľovaných krížov, portrétne štúdie tvárí umučeného Krista, detaily jeho tela. Udivujúce, originálne. Ojedinelé, čo dokázal zozbierať a objaviť a čím nás Ján Lofaj upútal prostredníctvom pozorného oka jeho objektívu,“ napísal Anton Blaha.
Tento príbeh sa začal odvíjať takmer pred tridsiatimi rokmi, keď si začal na poľných cestách všímať výjavy tvárí ukrižovaného Krista, mnohé už poznačené zubom času. „Dôsledne som obchodil východné Slovensko, ale prekvapilo ma, že takéto kríže som našiel aj inde: na Liptove či v okolí Bratislavy, v Šenkviciach, Limbachu, vo Vysokej na Morave a pritom sú to bývalé nemecké dediny. Pred časom som bol na jednom zájazde a zistil som, že ich je veľa aj pod Alpami, v Rakúsku. Tie kríže nie sú pre mňa len náboženským symbolom, sú aj kultúrnym dedičstvom a insitným umením. A aj krajinotvorným prvkom,“ hovorí fotograf o svojej záľube.
Foto: ARCHÍV JÁNA LOFAJA
„Fotografia je o videní. Teraz o technike nemusíte takmer nič vedieť, ale buď vidíte, alebo nevidíte. Tam, kde prejde dvadsať ľudí, ktorí nič nevidia, objaví vnímavý fotograf zázračné svety. Ja som maniak na detaily, to je fascinujúci svet,“ objasňuje svoju optiku vnímavý osemdesiatnik. Roky prednášal základy a umenie fotografie na Katedre žurnalistiky Univerzity Komenského v Bratislave. Fotoaparát ho zachránil od najhoršieho: pred pár rokmi prekonal tri ľahké cievne mozgové príhody. Prehodí k tomu: „Ja mám dosť šťastia. Padol som napríklad z druhého poschodia a mal som len zlomené zápästie. Čo mi pomáha? Príroda, bicykel, pohyb, knihy, šach, filatelia, ja sa rád hrám. Aj písanie či fotografovanie je pre mňa hrou. Karikaturista Fedor Vico povedal múdru vetu: Kým žijem, chcem žiť,“ odkrýva svoju životnú filozofiu.
Na cyklotúrach po Slovensku a za jeho hranicami zachytáva najmä to, čo bežným smrteľníkom uniká. „Ani neviem, ako som začal fotografovať,“ začne loviť v spomienkach. „Na strednej škole záznamovo. Fotky som vyvolával v pivnici, kopíroval pri svetle žiarovky v kuchyni, pral v lavóre. Nemali sme kúpeľňu ani vodovod. Keď som sa po skončení školy stal redaktorom časopisu Život, už ma fotografia fascinovala, chcel som byť komplexnejší novinár – obojživelník, a to textom i obrazom. Po piatich rokoch som sa chcel zdokonaliť vo fotoremesle, tak som išiel za fotoreportéra do tlačovej agentúry (súčasná TASR) s tým, že po roku sa vrátim. Kvôli augustovým udalostiam v roku 1968 som už nemohol pracovať v novinách. Po rokoch ma zobrali na školu a učil som,“ dozvedáme sa od tohto rodáka zo Zbehňova v okrese Trebišov, ktorý už šesťdesiatpäť rokov žije v Bratislave.
„Ak čas a peniaze dovolia, robím si tematické albumy, napríklad: Zo života ľadu, Zašiel som do lesa, Dámy a kumpáni,“ opisuje. Denne, okrem nedele, sadá na bicykel a vyráža na potulky. Rád pozoruje lesy, Dunaj, nezriedka zabrúsi do susedného Rakúska.
Čítajte viac Kto a čo drží kopanice nad vodou? Aká bola cesta vitálneho osemdesiatnika od belgického piva k slovenským slivkám v čokoláde
Zbehňovské lakocinky
„Kedysi som intenzívne snímal folklór. Rád som fotografoval ľudí, na ktorých vidieť, že ich baví to, čo robia. Na festivale vo Východnej som nasnímal dvadsať kinofilmov. To aj čosi stálo. Teraz sa tým nemusím zaoberať. V počítači upravím výrez, kontrast a iné faktory. Vo fotokomore to bolo veľmi prácne a všeličo sa nedalo. Kedysi vyšla kniha o fotografii s názvom „Umění, ktoré mohou dělat všichni.“ Nie je to pravda, ale po technickej stránke to nové možnosti uľahčili. Pravdaže, vynára sa ešte nostalgia za alchýmiou fotokomory a pocit, že počítačová fotografia nemá túto šťavu,“ rozmení na drobné pohľad na súčasný progres. „Ak je pre motoristu Rolls-Royce aristokraciou, pre mňa je ňou stále čiernobiela fotografia. Žiaľ, súčasná doba všetko ťahá k farebnosti, popisnosti,“ doplní, aby obhájil, prečo ho nepriťahuje konzumná, spotrebná fotografia.
No a keď na chvíľu odložíme bokom fotoaparát, „zakotvíme“ v zbehňovskej kuchyni – pri lakocinkách starých materí. „ Nelákajú ma vyberané špeciality luxusných reštaurácií, ale zbehnňovské lahôdky, ktoré už neochutnám ani vo sne. Jušková polievka z údeného, pravá klobása, teda v komíne údená, prerastená voňavá slanina, chlieb s pravým maslom a cmar k tomu, lekvárový mrežovník. Deti, čo majú babky, snívať nemusia.“
Foto: ARCHÍV JÁNA LOFAJA
Lákavú kapitolku o tom, na čom vyrástol, dokladá slovami: „To, čo ste jedli v detstve, tie vône a chute, nikdy nezabudnete. Vždy, keď zavoniate, spomeniete si na svoje korene – tvrdí etnografka Rastislava Stoličná-Mikolajová. Stotožňujem sa s ňou a pridávam slová dcéry Lenky, ktorá azda najvýstižnejšie ocení kuchárske umenie našich materí, keď v našej panelákovej kuchyni zvolá: Ježiš, tu to vonia ako u babky! Ja som mal to šťastie, že v zbehňovskej kuchyni som sa nielen učil, hral s otcom a bratmi sedmu, počúval rádio, očarený hľadel na stenu, kde tancovali plamene zo sporáka, ale aj jedol. S bratmi pirohy z jednej misy, tvarohové i lekvárové dokopy a všetci – okrem otecka – sme vyberali tie tmavé. Keď na Braceri prichádzam do domu č. 66, čakajú ma lekvárové pirohy a fazuľová polievka s lečkami (cestovinou – pozn. aut.). Manželka ju tiež uvarí. Hustejšiu, istotne výživnejšiu, ale nie je to matkina polievka,“ prezrádza známy fotograf, hlásiaci sa aj k írečitému rodnému nárečiu, v ktorom slovo harčičok znamená hrnček, falatok zas kúsok, hičkoše sú halušky a šovdra je šunka. „Keby túto knižku o Zbehňove zobrali do rúk mladí, poviem im – rozprávajte sa s otcami, matkami, babkami, so susedmi, kým ich máte. Viem, že sa vám nechce, váš svet je iný, starí sú otravní. Dozviete sa však veci, že budete oči otvárať. Pravda, ak viete počúvať,“ pripomenie.
A prečo práve o milovanom rodisku písal takpovediac z trucu? Vytiahne tento argument: „O Bratislave vychádza kniha za knihou. O pamiatkach, cechoch, cintorínoch, hriešnej Vydrici, o všetkom. V poriadku, hlavé mesto všeličo prežilo. Ale aj my dedinskí chlapci sme všeličo zažili. Pásli sme kravy, šúľali cigarety z vŕbového lístia a opekali kukuricu.“ A na dôvažok to „korunuje“ výrokom chýrneho primáša Jána Berkyho Mrenicu, ktorý vzťah k rodnej pôde vyjadril výrokom: „Očovskú trávu nevymením za nič na svete.“
Čítajte viac Za lesy zničené lykožrútom nemôže ochrana prírody, ale túžba mať viac
Čo z cintorínov mizne
V posledných rokoch zaujali Jána Lofaja ako fenomén cintoríny, o ktorých práve chystá knižku. Aj s poéziou známych slovenských básnikov. „Cintorín veľa napovie o krajine, národe, prostredí. Na cintorínoch vidieť, ako sa meníme. Miznú z nich kríže, máte tam samé náhrobky, každý chce mať pekný. Miznú stromy, napríklad lipové aleje. Snažím sa zachytiť to, čo ešte ostalo. Napríklad na Zamagurí neboli ľudia bohatí, tam sú cintoríny pôvodnejšie, pestrejšie. Dakde, hlavne na Záhorí ešte ostali pieskovcové kríže, ktoré poznačil čas. Pripomínajú výtvarné diela. Prekvapilo ma množstvo detských hrobov nielen v chudobnejších krajoch. Bol som aj v Drážovciach, na cintoríne kvitli lipy, včely bzučali. Cítil som sa ako v raji,“ dodáva „ošľahaný pozorovateľ“ života.
Foto: ARCHÍV JÁNA LOFAJA
Za najväčšie vyznamenanie však nepovažuje to, čo dosiahol, ale venovanie. „Spolupútnikovi pri hľadaní krásna,“ vpísal mu do jednej z knižiek básnik a fotograf Ján Motulko (1920 – 2013), s ktorým viedli dlhé rozhovory o živote i spoločných záľubách.
Ján Lofaj o sebe tvrdí, že knižkami i fotografiami chce zachovať v pamäti spoločnosti čosi dôležité – v zmysle Rúfusovho výroku, že pamäť je rieka plná živej vody. Cíti sa ako ten, kto po kvapkách napĺňa aspoň štamperlík. „Lebo ako napísal Ivan Kadlečík, naše typické zabúdanie je otcom i matkou barbarstva, agresivity a antikultúry.“