Michal Tokovský sa vložil do zbierania starých fonografov a gramofónov, doma ich má už viac ako šesťdesiat. Už ich aj verejne vystavoval – napríklad v kaštieli Betliar. Pochváliť sa môže aj tromi unikátnymi modelmi dobových lodí, ktoré pred rokmi sám vytvoril. Čerešničkou na torte je vzácny typ „samohracieho“ klavíra vyrobeného v USA.
Zberatelia sú zväčša trpezliví ľudia. Zveľaďovať svoje koníčky a rozširovať zbierky – to si vyžaduje roky úsilia a kontaktov. Mať však doma súkromné múzeum – to si nemôže dovoliť každý. Michal Tokovský z okresu Zlaté Moravce s úsmevom radí, že na to treba nielen veľkorysý priestor, ale aj tolerantnú manželku. On si mohol vytvoriť takéto „zberateľské kráľovstvo“ aj vďaka manželke Mirke a tolerancii dcéry, tínedžerky Amálky, ale stalo sa tak najmä po tom, čo si v roku 2015 vytvorili v sympatickej dedinke nový domov. Predtým totiž žili v Banskej Bystrici. Nečudo, že tomuto mužovi, rodákovi z Liptova, pôvodným povolaním záhradníkovi, je lepšie v dome s veľkou záhradou, vlastnou dielňou a prítulnými mačkami.
Salónne gramofóny boli finančne náročné a vo vyššej spoločnosti ich obsluhovali komorníci alebo sluhovia.
Jednoposchodový rodinný dom s niekoľkými izbami dýcha priestrannosťou, ale viedla k nemu najprv rekonštrukcia starého objektu, ktorú im odobril architekt a pomohol aj s dizajnom. Zmysel pre ekológiu podčiarkujú solárne panely na streche a cit pre staré veci zasa v útulnom interiéri demonštruje nielen dominancia dreva. Starý rebrík, ktorý tu našli po bývalých majiteľoch, je dnes miestom pre malé dekorácie z keramiky i zo šúpolia, ktoré zútulňujú priestor. V odpade neskončili ani staré „socialistické“ fľaše, v ktorých kedysi v bývalom Československu predávali v obchodoch rastlinné oleje.
Foto: ANDREA ELIÁŠOVÁ
Keď ich jeho manželka Mirka objavila zakopané v záhrade po predchodcoch, vyumývala ich a dnes sú retro atrakciou na pohľadanie: v bielej, zelenej i žltej farebnosti kraľujú v obývacej hale tohto domčeka. Ponechali si aj staré geletky, ktorých tu našli niekoľko ešte pred renováciou domu. Naši starí rodičia ich často používali v domácnostiach – napríklad na bravčovú masť. Takýchto aj iných zaujímavých vecí nájdete v tomto dome viac. Ale nič sa nevyrovná ojedinelému súkromnému gramofónovému múzeu, sústredenému na prvom poschodí tohto domu. Keď vstúpite do tohto priestoru, zacítite atmosféru starých filmov a návrat v čase.
Čítajte viac Velikánov ako Tolkien, Christie, Čapek zasiahol majster paradoxu - Chesterton
Od verneoviek cez Edisona k „retro unikátom“
Dalo sa to aj vytušiť: pána domu fascinovali starožitnosti od detstva – najmä tie z čias, keď ešte nebola elektrina. Dodnes budia rešpekt. V puberte „prepadol“ verneovkám: v knihách populárneho Jula Verna sa to len tak hemží rôznymi vynálezmi. No a keď videl v starých filmoch historické gramofóny na kľuku, získali si ho. Odvtedy také túžil vlastniť.
„Vyrábali sa v rôznych tvaroch, veľkostiach, z rôznych materiálov. Prvý gramofón mi pomáhal zreparovať ešte môj otec. Čo sa týka nahrávania zvuku, tento sen si ľudia splnili až v roku 1877, keď Thomas Alva Edison (1847 – 1931) vynašiel prístroj nazvaný fonograf. Ním sa začala éra záznamu zvuku. O desať rokov nato prišiel nemecký vynálezca Emile Berliner (1851– 1929) s gramofónom. Rozdiel medzi fonografom a gramofónom je v médiu, na ktorom sa zvuk nachádza. Fonograf má valčekové médium, gramofón má plochý disk, čiže platňu. Princíp je prakticky rovnaký, lebo zvuk sa sníma mechanicky z ihly cez ozvučnicu, do priestoru smerom von,“ rozhovorí sa majiteľ ojedinelej zbierky, keď nám ju ukazuje.
Foto: ANDREA ELIÁŠOVÁ
„Mám gramofóny a fonografy z celého sveta. Na Slovensku takíto výrobcovia neboli, menšia výroba bola v Poľsku, Maďarsku, ale hlavná výroba bola v Nemecku, vo Francúzsku, Švajčiarsku, v Anglicku a v USA, tam boli veľké fabriky na výrobu gramofónov a išlo aj o komerčný predaj,“ dozvedáme sa. Michal Tokovský si za tridsať rokov pestovania tejto záľuby už vytvoril komunikačnú sieť s predajcami týchto „vzácnych kúskov“ z celého sveta. Je s nimi v kontakte, vedia aj poradiť.
Sú to ľudia, ktorí posielajú dobové prístroje do celého sveta, dôkladne zabalené, aby sa nepoškodili. Poškodené mu prišli iba dva. A či bude svoju zbierku ešte rozširovať? „Neviem na to odpovedať. Moje predstavy sú zatiaľ naplnené. Ale týchto prístrojov je čoraz menej, pretože majú vyše sto rokov, aj oveľa viac, a dostať sa k nim v takom stave, aby sa dali použiť, vystavovať, je čoraz ťažšie. Som rád, že sa mi vôbec podarilo zohnať veci, ktoré mám. Veľa z nich nie je lacných. Na Slovensku ich nezháňam, lebo u nás ľudia často ani nevedia, čo by za to pýtali. Spolupracujem so zahraničnými predajcami, ktorí sa tomu venujú aj dve až tri generácie a keď mi ponúknu nejaký prístroj, viem, že ma neoklamú, ani s cenou,“ uvádza nás zberateľ do situácie gramofónových fajnšmekrov.
Posledné modely gramofónov na kľuku sa vyrábali približne do roku 1960. Novšie prístroje zoženiete za niekoľko desiatok až stoviek eur, ale tie vzácnejšie modely vás vyjdú na niekoľko tisíc, ba až na desaťtisíce eur. No a najvzácnejší model v jeho zbierke? Je ním Edisonov fonograf, ktorý prehráva fonografické valce (dvoj- aj štvorminútové skladby), má špeciálnu ozvučnicu – trúbu v tvare labutieho krku. „Bol to Edisonov patent. Zistil, že práve takýto tvar dokáže oveľa krajšie reprodukovať zvuk z nahrávky. Kúpil som ho z Anglicka, ešte kým bolo súčasťou EÚ a dali sa takéto veci dovážať za rozumnú cenu. Momentálne, keďže Británia nie je v únii, platí preclievanie,“ poznamená náš hostiteľ.
Je to džezmen. Má rád starý, raný džez, predswingovú éru (1917–1931). A práve aj táto hudba spôsobila rozšírenie gramofónov medzi ľudí. Pán Michal má doma stovky platní a desiatky valcov s rôznymi džezovými nahrávkami. Ak sa domnievate, že najväčšou hrozbou pre staré gramofóny a fonografy je prach, mýlite sa. Je to vlhkosť a chlad. Michal Tokovský nám to vysvetlil: „ Ani zmena teplôt im nerobí dobre, lebo ide o prístroje zhotovené z kovu a dreva. Pred prachom ich viete uchrániť – zakryjete ich. Ale ak ich máte vo vlhkom prostredí, prístroje chytia hrdzu. Drevené časti zas môže poškodiť pleseň. Preto je pre ne najdôležitejšie suché prostredie.“ Niektoré prístroje sa k nemu dostali takmer rozpadnuté. Umne ich zreparoval.
Pre mňa niet krajšieho pocitu, ako keď dostanete do rúk prístroj, ktorý bol v dezolátnom stave – a on ožije..
Najmenším kúskom vzácnej zbierky je gramofón Mikiphone, vyrábaný v rokoch 1924–1926 vo Švajčiarsku. Pokojne môže dostať prezývku „piknikový“, lebo ho ľahko zbalíte so sebou aj na výlet. Jeho systém vytvorili dvaja bratia, má priemer okolo dvanásť centimetrov (v zloženom stave), výška škatuľky je do šesť centimetrov. Vyrábal sa však len necelé dva roky, jeho tvorcovia jeho výrobu podľa Michala Tokovského celkom nezvládli. Chceli naraz robiť predaj, marketing, distribúciu a nevyšlo to podľa ich predstáv. Ale ani dnes nie je pre zberateľov problém zohnať ho. A funkčný. Apropo, veľmocou vo výrobe týchto starých prístrojov bolo Anglicko, veľa ľudí si ich v krajine mohlo dovoliť kúpiť, preto sa ich tam aj mnoho predávalo. Dodnes najznámejším výrobcom zostáva – aj vďaka populárnej reklame s obľúbeným logom – firma The Gramophone Company s logom His Master's Voice – Hlas jeho pána s typickým obrázkom bieleho psíka, ktorý načúva hlasu z gramofónu. Tento obrázok má Michal Tokovský na niekoľkých miestach v dome.
No cveng mali v minulosti okrem spomínanej firmy (vo výrobe gramofónov) napríklad aj značky ako Paillard, Maestrophone, Parlophone či Victor Talking Machine. V osobitnej domácej sklenenej vitrínke nám ukazuje zberateľ aj porcelánovú atrapu gramofónu, ktorú mu len tak pre radosť kúpila manželka. Nemožno si nevšimnúť pestrosť rôznych typov gramofónov v jeho zbierke. Na margo trúbových, ktoré zaberú pomerne veľa miesta, objasní, že spočiatku sa vyrábali len takéto a dnes sú vzácne. Zachovalo sa ich málo.
Foto: ANDREA ELIÁŠOVÁ
„Masovejšie boli vyrábané okolo roku 1910 až 1920, neskôr s ozvučnicou, ktorá bola schovaná v drevenej skrinke alebo v kufríku. Tieto začali byť veľmi populárne začiatkom dvadsiatych rokov, trúbové začali miznúť z trhu pre nepraktickosť. Trúby sa vyrábali z plechu, ale raritou bol aj iný materiál, napríklad sklo, papier alebo drevo. Aj taký typ má zberateľ doma. Niektoré boli pozlátené alebo postriebrené, pomaľované rôznymi motívmi, pripomínali až umelecké diela. Skriňové typy zas predstavovali súčasť nábytku: od jednoduchších tvarov až po veľmi zdobené. Na vrchu bol gramofón, pod ním vnútorná ozvučnica, odkiaľ vychádzal zvuk, a dole bol priestor na platne. Dalo sa ich tam naukladať až do 150! Salónne gramofóny boli finančne náročné a vo vyššej spoločnosti ich obsluhovali komorníci alebo sluhovia,“ uviedol pán Michal.
No a keďže čas nezastavíme, od nástupu CD albumov boli gramofóny definitívne na ústupe, najmä z praktických dôvodov. A čím ďalej, tým viac sa stávajú raritou, závanom starých čias. Škoda, že kým v Británii, alebo aj inde vo svete jestvujú kluby takýchto fajnšmekrov, akým je pán Michal, u nás zatiaľ nefungujú. Zato nájdete zberateľov, ktorí zbierajú napríklad len škatuľky na staré ihly do gramofónov. Dobrý zberateľ ich má podľa pána Michala stovky a výborný – až tisícky (škatuliek)!
Čítajte viac Kde miznú kríže a cintoríny ožívajú: Ján Lofaj mapuje Slovensko cez svoj objektív