„U nás sa skoro každý tretí volá Strmeň,“ prehodí s úsmevom starosta. „Okrem Benjamína sa dobre poznám aj s Vladimírom, ďalším obdivuhodným človekom, ktorý tiež pochádza zo Starých Hôr. Aj on so zbraňou v ruke bojoval v SNP. Vždy bol veselá kopa, chodil hrávať do dychovky, zabával ľudí. V jednom rozhovore vysvitlo, že má doma nevládnu manželku a stará sa o ňu. Viackrát som sa presvedčil, čo je aj prípad Strmeňovcov, že aj keď mali zložitý život, dokázali v ňom veľa a nikdy sa nevzdávali, nevyplakávali. A ľudia, ktorým nič nechýba, večne na niečo šomrú.“
Neviem, kto ma vlastne zachránil, hlásilo sa k tomu viac ľudí, ale nikdy som sa nedozvedel, kto to naozaj bol.
Osud Benjamína Strmeňa pozná ako málokto iný. Aj keď sa v posledných rokoch svojho života už zdržiaval len doma, často ho navštevoval. „Do posledných chvíľ to bol milý, bezprostredný, dobrosrdečný a spoločenský človek. Opisoval mi aj rôzne dramatické príbehy, ktoré zažil. A pripomínal aj svoje športové zážitky. Doma mal množstvo pohárov, trofejí, plakiet, vyhral viac ako 300 rôznych súťaží. Športoval ešte aj v pokročilom veku,“ približuje Marián Gajdoš.
Čítajte viac Atentát na Hitlera. Čo by sa dialo, keby ho zabili?
Storočná lavína zabila päť súrodencov
Strmeň poznal na Starých Horách a v ich širokom okolí každú piaď zeme, každý chodníček. Až do odchodu do dôchodku pracoval v lesnej správe. Vysokohorskú prírodu a krajinu, kde žil, miloval. Nezanevrel na ňu ani po tom, čo v nej prežil strašidelnú tragédiu. Pád najväčšej a najničivejšej lavíny v histórii Slovenska. Od tohto nešťastia uplynulo sto rokov.
V noci zo 6. na 7. februára 1924 sa z vrchu Krížnej vo Veľkej Fatre valilo do Hornojelenej doliny skazonosných 600-tisíc ton snehu. Lavína bola dlhá viac ako dva kilometre a vysoká až 35 metrov. Zmietla horskú osadu Rybô, kde sa narodil a ktorá bola súčasťou Starých Hôr. Zasypala domy a vyžiadala si osemnásť obetí, z toho pätnásť detí.
Stal sa zázrak, na ktorý sa ťažko hľadalo logické vysvetlenie. Trojmesačného Benjamína zachránila pevná drevená kolíska, v ktorej spal, a šindľová strecha. Vznikol vzduchový priestor. Našli ho po štyroch hodinách, keď začuli pod snehovým nánosom mrnčanie. Otca a mamu lavína odniesla veľký kus na druhý koniec osady, ale úplne ich nezasypala a zo snehu sa vyhrabali. Pod jeho masami však našlo smrť všetkých päť súrodencov.
„Neviem, kto ma vlastne zachránil, hlásilo sa k tomu viac ľudí, ale nikdy som sa nedozvedel, kto to naozaj bol. Otec často spomínal, ako v ten večer musel niekoľkokrát zatvárať dvere, ktoré víchrica vždy otvorila dokorán. A potom si už len pamätal, ako vyhrabával zo snehu mamu a na rukách ju niesol do dediny. Lavína bola obrovská, lebo po nej zostalo v doline toľko snehu, že sa neroztopil ani v lete a vozy so senom chodili cez snehový tunel. Kolísku, v ktorej ma našli, mám stále odloženú, je stará už 150 rokov,“ spomínal v rozhovore, ktorý vyšiel v časopise štátneho podniku Lesov SR pred vyše dvadsiatimi rokmi.
Aj táto tragédia ukázala, že Benjamín Strmeň bude mať tuhý korienok. Otec bol lesný robotník a odmalička s ním chodieval pracovať do lesa. Robili od siedmej ráno do šiestej večer. Až dovtedy, kým do ich životov nezasiahla druhá svetová vojna.
Čítajte viac August '68: Veľa nechýbalo a Nemci by opäť okupovali Prahu
Kamarát mu zomrel v náručí
V roku 1943, mal dvadsať, narukoval k horskému pešiemu pluku. August 1944 ho zastihol vo Zvolene, kde viacerí prešli k povstalcom. Niekoľkokrát sa díval smrti do očí, ale vždy priam zázrakom prežil.
„Nechápal som najmä situáciu, ktorá sa odohrala pri Kráľovej Lehote,“ spomínal v rozhovore. „Išiel som na prieskum, plazil som sa. Odrazu sa predo mnou vynoril Nemec. Namieril na mňa samopal. Lúčil som sa so životom. Chlap sa odrazu otočil a zmizol. Niečo sa v ňom pohlo…“
Pri jednej prestrelke sa skrýval za kopou hnoja. Aj s priateľom, ktorý nemal také šťastie ako on. Dostal zásah priamo do brucha a zomrel mu v náručí.
Po potlačení SNP bolo pod Chabencom asi dvetisíc povstalcov. Podarilo sa mu dostať na chvíľu domov a spomínal na utekajúceho Rusa, ktorého skryli do perín. „Prišli Nemci a vyzvedali, kde je. Mama otvorila dvere spálne a vraví: Nuž tu, pod perinou. Nemci len kývli rukou a pobrali sa preč… Keby ho našli, bolo by po nás.“
Foto: LUTASR/JOZEF ĎURNÍK
Dal sa opäť k armáde a zažil boje pod Strečnom. „V jednej chvíli som sa chcel pred Nemcami skryť v latríne, ale už som sa tam nezmestil, tlačilo sa tam niekoľko chlapov. Utekal som preč a vtedy na latrínu padla mína. Všetci v nej zahynuli.“
To ešte vyviazol s malými škrabancami. Ale keď sa už vojna končila, 7. mája 1945, v divokých bojoch pri Holešove, kde Nemci kládli posledný tuhý odpor, ho zranili do nohy… Po vojne mu udelili viacero vyznamenaní a medailí.
Beňo, ako ho kamaráti oslovovali, sa celý život venoval lesníckej práci. Vyštudoval horársku školu v Jelšave a stal sa technikom výroby v Bánovciach nad Bebravou. Stále ho to však ťahalo domov. Po štyroch rokoch sa vrátil. Pracoval ako horár v Tureckej, neskôr ako vedúci polesia na Motyčkách a nakoniec ako ťažobný technik na Starých Horách.
Bol zvyknutý na tvrdú prácu a mal výbornú kondíciu. Miloval pohyb a šport. Stále si udržiaval štíhlu figúru. Manželka Anna ho v jeho aktivitách podporovala, prežili spoločných 69 rokov a vychovali tri dcéry. Spolu aj odišli na večnosť. Zomrela tesne pred ním.
Čítajte viac Nebezpečný Devín. Zatvárali ho za fašistov i za komunistov
Na Bielej stope až do deväťdesiatky
Pravidelne štartoval na rôznych behoch, s bežkami i bez nich, na lyžiarskych súťažiach i na Medzinárodnom maratóne mieru v Košiciach. Nechýbal ani na prvom ročníku Bielej stopy, na ktorej sa zúčastňoval pravidelne bez jedinej absencie až do deväťdesiatky. Vo svojej kategórii ju vyhral trinásťkrát a nikdy nebol horší ako tretí.
„Nemám to presne spočítané, ale získal som už viac ako tristo pohárov a medailí. Behal som v zime i lete. Do kopca na Borišov alebo na Devínsku Kobylu. U nás asi niet pretekov, na ktorých by som sa nezúčastnil. Na mnohých držím aj traťové rekordy,“ vravel, keď oslavoval osemdesiatku.
„Bol celoživotne poznačený tým, čo prežil v ranom detstve,“ tvrdí Peter Gogola, bývalý banskobystrický primátor, ktorý pred štvrťstoročím pracoval ako šéfredaktor podnikového časopisu v štátnom podniku Lesy a bol dlhoročný Strmeňov kolega. „Samozrejme, pád lavíny a veľkú tragédiu si nemohol pamätať, ale poznal to z rozprávania a táto situácia tragicky zasiahla celú rodinu.“
Vyzdvihuje však aj ďalšiu vzácnu Strmeňovu vlastnosť. „Mal úžasný nadhľad a zmysel pre humor. Keď niekto prežije veľmi ťažké situácie, potrebuje niečo, čo mu pomôže, aby sa vyrovnal s osudom a s ťarchou, ktorú si nesie celý čas so sebou. Vítal som každú príležitosť sa s ním stretnúť a zhovárať sa s ním. Bol múdry, rozhľadený a vedel zaujímavo rozprávať o živote.“
Podľa Gogolu mal Strmeň športového ducha v sebe, rovnako ako zmysel pre fair play. „Vravel mi, že tri razy na neho siahala smrť. Prvý raz po páde lavíny, druhýkrát v čase Povstania a potom, keď sa ako skúsený bežkár pustil strmhlav dolu prudkým kopcom na zjazdovkách a zistil, že lyže nemá pod kontrolou,“ pokračoval Gogola, ktorý zostal verný horám a aktuálne vydáva časopis LES & Letokruhy.
Dodáva, že ho Benjamín Strmeň pobavil aj historkou, ako chcel uloviť srnca, ktorý mu nadránom chodil až k domu. „Pripravil si flintu, oprel ju pod oblokom. Keď sa však zjavil srnec, neopatrnou manipuláciou, trafil – radiátor. Zburcoval dom, žena vyskočila z postele. Popisoval to humorne, s nadhľadom, vedel si urobiť žart aj so seba. Rád na neho vždy spomínam ako na vzácneho človeka,“ uzavrel Peter Gogola.