Mysli ako rys. Tak znie titul najnovšieho dokumentárneho filmu, na ktorom filmári Jakub Mrocek a Lukáš Holásek strávili päť rokov nakrúcaním v slovenskej divočine.
Snímka ešte nie je celkom hotová, momentálne vrcholí na donio.sk crowdfundingová kampaň na jej dokončenie, no už upútala filmárov zo Spojeného kráľovstva, ktorí sa podieľali na špičkových prírodopisných dokumentoch.
Na scenári spolupracuje Sue Western, scenáristka vyše 100 filmov pre BBC, Netflix a Disney. Výkonným producentom je Tim Martin, držiteľ štyroch cien Emmy Awards. Na strih sa podujal Sam Rogers, držiteľ dvoch ocenení Zlatá Panda, človek, ktorý udával rytmus legendárnej sérii Planet Earth. Divákov v nej sprevádzal britský prírodovedec David Attenborough, ktorého celoživotnou misiou je priviesť ľudí k prírode, aby ju obdivovali a – chránili.
Jakub a Lukáš možno vo filme o rysovi privedú ľudí samých k sebe, tak ako sa to podarilo im samým. Provokujú už názvom filmu. Prečo by sme mali chcieť myslieť ako rys?
Zbierať huby v spoločnosti šelmy
Jakub ponúkne dve odpovede, najprv praktickú. „Ako filmári sa stále učíme myslieť ako rys. Aby sme dokázali predpokladať jeho pohyb a vedeli, kde naňho čakať.“
Druhá je filozofická. „Keďže rysa spoznávame z pohľadov, ktoré nám dovtedy prišli nepravdepodobné, zisťujeme, že nás inšpiruje. A v mnohom si môžeme byť podobní.“ Ako môže najväčšia mačkovitá šelma Európy inšpirovať človeka?
Keďže rysa spoznávame z pohľadov, ktoré nám dovtedy prišli nepravdepodobné, zisťujeme, že nás inšpiruje.
Pod topánkami sa rozvŕzga bukové lístie spadnuté z tej najobyčajnejšej slovenskej hory. Nevstupujeme do žiadneho pralesa, nie je to rezervácia, ani národný park, žiadne odľahlé, ťažko prístupné miesto. A predsa aj tu, v prostej bučine, najrozšírenejšom listnatom lese na Slovensku, loví vzácna šelma. Je to skvelý pocit, zbierať v neskorej jeseni huby a byť pritom v spoločnosti rysa.
Počkať, ale rys predsa nemá rád spoločnosť. Je to samotár. Či nie?
Jakub sa tajomne usmeje. Vedci už nejaký čas tušia, že asi bude potrebné prehodnotiť zaužívaný pohľad na rysa ako na striktne samotárske zviera. Sú totiž pozorovania, ako sa rysy stretávajú, ako vyhľadávajú cudziu rysiu spoločnosť a nie je to kvôli páreniu. Práve Jakubovi a Lukášovi sa podarilo zaznamenať na kamery dôkazy o sociálnom živote rysov. Ide o fascinujúci počin.
Oddýchnuť si v samote. Oddýchnuť si s ľuďmi
Stretnutia rysov nebývajú časté. Nežijú v svorke ako vlk. Ale raz za čas sa stretnú s ostatnými členmi svojho druhu a nikto nevie povedať, prečo.
Filmárom sa podarilo nakrútiť „ich“ samicu Skalku ako vyskočila na skalu, aby sama oddychovala, zatiaľ čo zrazu prišiel samec a hral sa s mláďatami. „Bolo vidieť, že sú ním fascinované, predstavoval pre ne nový silný vnem – stretnúť sa s iným rysom ako s matkou. Bolo to niečo, čo by sa podľa starších poznatkov nemalo vôbec diať,“ prezrádza Jakub.
Foto: Lukáš Holásek
Nahlas zauvažujem, či to nakoniec nie je úplne prirodzené. Čo ak sa aj rysovi občas zacnie po blízkosti ostatných? Čo ak jednoducho chce byť aspoň chvíľu so svojimi?
Praskne haluz. Nešikovný krok. Bradatý Lukáš zvrásni čelo. Jakub trpezlivo odpovedá. „Musíme si dávať pozor, aby sme o rysovi nepremýšľali ako o človeku. Je to – zviera. Nemali by sme mu prisudzovať ľudské vlastnosti.“ Nemusí to byť ideálna cesta.
Aj preto, lebo nemusí viesť k tomu, koho skúmate, ale k niekomu úplne inému. K sebe. Pretože aj tu sa vynorí jedna z odpovedí, čím môže byť rys podobný. „Rysa sme si nakoniec zadefinovali takto – samotár, ktorý vyhľadáva spoločnosť. Aj my sme samotári, v lese trávime dlhé obdobia. Ale potom sa tešíme, keď sme s rodinami, priateľmi… Takto to bolo počas nakrúcania neustále. Zakaždým sa nám otvoril nejaký nový poznatok, nová dimenzia z ich života, ktorá narúšala pôvodný obraz o rysovi. A čím viac sme ho spoznávali, tým viac podobností s nami sme nachádzali. Tým viac nás samotných inšpiroval.“
Foto: Lukáš Holásek
Veľkosť prírody, veľkosť technológie
To, čo sa obom filmárom podarilo nakrútiť, môže byť podobne prelomové ako zábery z päťdielneho seriálu Our Great National Parks (do čestiny preložený ako Slavní národní parky). Komentár k nemu nahovoril bývalý americký prezident Barack Obama (získal zaň v roku 2022 prestížnu televíznu cenu Emmy).
V dieli Chilská Patagónia sa tvorcom podarilo priniesť na obrazovky niečo nevídané a takisto z pohľadu doterajších poznatkov nepredstaviteľné – spoločenský život pumy americkej. Nakrútili „veľké americké mačky“, ako sa pokojne stretávajú pri koristi.
„Levy a gepardi boli dlho považované za jediné spoločenské mačkovité šelmy. Objav takto silných sociálnych väzieb zmenil pohľad vedcov na pumy,“ vysvetľuje v dokumente Barrack Obama. Ako to, že dôkazy doposiaľ chýbali? Aj samotné vysvetlenie núti prehodnotiť zaužívaný pohľad na prírodu.
Nemôžeme sa tváriť, že skúmame prírodu, ak sme ju zatlačili do vitrín roztrúsených po krajine. Do maličkých ohraničených a nekomunikujúcich rezervácií, zatiaľ čo všade navôkol prebieha devastácia. V takom prípade skúmame vitríny, nie prírodu. Na malých plochách sa nerozvíjajú všetky väzby. V Chile umožnili návrat divočiny na veľkých plochách v okolí národných parkov. A na veľkej ploche sa mohli konečne prejaviť a aj pozorovať sociálne väzby pumy.
Čítajte viac Nezistíme, ako vyzerá príroda. Kým nepustíme zvieratá
Extrémnejší príklad rozvádza v knihe Múdrosť vlkov Elli Radingerová, jedna z najrešpektovanejších nemeckých odborníčok na vlky. Upozorňuje, že mnohé prekonané ale dodnes prežívajúce tvrdenia o správaní svoriek vychádzajú z veľmi starých pozorovaní vlkov v malých oplotených výbehoch. Ak by niekto pozoroval ľudí vo väzení, tiež by na základe zistení vyniesol súd, aké je vo svojej podstate človečenstvo?
Ale späť k rysovi. Ako je možné, že dôkazy ich spoločenského života tiež pribudli až v ostatných rokoch? Jakub a Lukáš odkazujú na pokrok v technológiách. Práve vymieňajú jednu z totopascí na hrčavom buku. Je dokonale zamaskovaná a je v porovnaní s generáciami spred 10 rokov dokonalejšia, spoľahlivejšia a, to najpodstatnejšie – je len jedným dielikom z asi 130 (!) kamier, ktorými sa filmári snažia zachytiť rysa. Tieto kamery bežia nonstop už piaty rok, podarilo sa im zaznamenať tri „spoločenské“ stretnutia rysa, to len na ilustráciu náročnosti nakrúcania.
Pre mňa je zas náročné zachytiť vzájomnú interakciu oboch filmárov. Niektoré ich narážky explodujú do vášnivej debaty. O vede, metódach získavania poznatkov v divočine, technike, spoločnosti. Mnohé ich názory sú rozdielne a je zaujímavé sledovať, ako protirečenie – tvorí. Lukáš je pragmatickejší. „Vnímam veci striktne, ako sú, hľadám logické vysvetlenia.“ Jakub otvorene priznáva, že ho láka hľadať vždy niečo viac. „Považujem rysy skoro až za svojich mentorov.“
Obaja filmári sú individualisti a predsa spolupracujú. A tak si musíme prezradiť niečo ďalšie o rysovi. Alebo o sebe?
Foto: Andrej Barát
Foto: Andrej Barát
Lov
Dlho sa predpokladalo, že rys loví iba pre seba. Lenže aj nový film predkladá dôkazy, že to neplatí vždy. Stáva sa, že rys uloví korisť pre samicu s mláďatami. Teraz by mal nasledovať výbuch protirečivých vysvetlení Jakuba a Lukáša, prečo sa to deje, ale pre tento článok je dôležité sledovať rysiu inšpiráciu. Je tu ďalšia podobnosť.
Medzi fotografmi divočiny je určitá rivalita. Nie každý chce zdieľať miesta, kde loví zábery, či spôsoby, ako loví. Každý chce mať unikátny záber. Aj napriek tomu sa Lukášovi a Jakubovi podarilo vybudovať si vzťah postavený na dôvere. Dokážu dopriať skvelý záber jeden druhému.
Keď sa pred filmom radili s kolegami z brandže, počúvali často podobné vety – je extrémne ťažké až nemožné nafilmovať rysa. Je veľkou výzvou priniesť pár fotografií rysa, nieto nakrútiť celý film! Aj napriek všetkému sa pokúsili o „nemožné“. O výzvu, ktorá ich presahuje. Pokúsili sa myslieť ako rys. Pretože keď človek pozoruje, ako šelma loví, ťažko sa ubráni „poľudšťujúcej“ úvahe, že „rys musí mimoriadne dôverovať vlastným schopnostiam,“ ako poznamená Jakub. „Nevidím rysovi do hlavy a ide o niečo na úrovni inštinktov. Ale vnímam to ako odvážne konanie voči veľkej výzve.“
Samec rysa váži do 30 kíl, samica menej. Aj napriek tomu si trúfne sám na oveľa väčšiu a ťažšiu korisť vyzbrojenú parohami, kopytami a mohutnou silou. A odváži sa ju uloviť v nemožnom teréne. Filmári mi na skalke nad desivým zrázom ukazujú vyležané miesto. „Tu sa jeleň cíti bezpečne. Vie, že rys nezaútočí, lebo jeleň má bezpečné miesto na únik hneď za chrbtom.“ Tento strašný zráz. Lenže sú zaznamenané prípady, keď sa kamzík prenasledovaný rysom vrhol zo skaly, rys sa zadrapil do kamzíka a oboch našli mŕtvych pod skalou. Pokúsil sa o nemožné?
Krajina bez rysa nedokáže rásť
Rys predstavuje jeden z pokladov Slovenska a nie je na tom nič patetické. Pochopíme to, ak si „odskočíme“ do Škótska, odkiaľ sa nedávno vrátil Jakub. V Škótsku rysa vyhubili pred stovkami rokov a dosiaľ sa nepodarilo ho vrátiť, ani iného vrcholového predátora, žiadnu šelmu. Výsledok? Nedarí sa im vrátiť les.
Všetky mladé stromčeky vyžerú jelene. Ak by tu bol rys, nezačal by vo veľkom kántriť jelene. Ale zmenil by ich správanie a to stačí. Jelene by sa už nepotulovali voľne krajinou, odborníci pri tomto jave pracujú s termínom landscape of fear – doslova krajina strachu.
Čítajte viac Bez šeliem sa krajina pokazí. Presne k takej krajine cielime
Podľa Jakuba v Škótsku pracujú stovky ľudí a vynakladajú vyše milión eur len na to, aby vrátili rysa. Zviera, ktoré sa na Slovensku poneviera v úplne obyčajnej hore.
Aj preto sú absurdné akékoľvek kroky smerujúce k oslabeniu ochrany šeliem na Slovensku vrátane rysa. Skúsme sa ponoriť do trochu inej, temnejšej „krajiny strachu“, plnej mýtov, ktoré sa ľahko zamieňajú za – argumenty.
Šokuje ma, že neustále pokračuje zabíjanie rysa. Neviem pochopiť ako môže niekto zastreliť také nádherné zviera.
Vidí cez steny!
Filmári mi rozprávajú, ako ich deň pred naším stretnutím oslovila pani, ktorá im spomínala, ako ju susedia v detstve varovali – pozor daj, túla sa tam rys! Skáče na ľudí, zadusí ťa, zabije! Podobné výstrahy si z detstva pamätá Jakub. „Neviem však o tom, žeby bol zaznamenaný nejaký prípad útoku rysa na človeka.“
Strach môže podľa neho prameniť z nevedomosti. Zo skrytého života, tajomnosti rysa a jeho pozoruhodných schopností. Verilo sa napríklad, že rys vidí cez prekážky, fyzické bariéry preň vraj neexistujú.
Čarodejnice obviňovali z toho, že si natierajú oči rysím tukom, aby videli do mysle iných.
Kiežby to tak fungovalo a dalo by sa nazrieť do mysle tých, čo dnes rysov strieľajú. Argumentujú zväčša „strachom“. Rys je vraj škodná, oberá človeka o „jeho“ korisť.
Presne také boli zistenia medzinárodného výskumu SWiPE, do ktorého sa pred dvomi rokmi zapojilo aj Slovensko. Podieľal sa na ňom Pavol Žilinčík, bývalý člen Súdnej rady, expert na environmentálne právo vo WWF Slovensko a toto mi povedal: „Šokuje ma, že neustále pokračuje zabíjanie rysa. Neviem pochopiť ako môže niekto zastreliť také nádherné zviera. A dôvod? Počas výskumu sme sa stretávali s názorom, že niektorí ľudia vnímajú rysa ako konkurenta. Niečo ako – ja si tu pestujem zver v lese a nejaká mačka mi ju nebude zrážať! Toto je absolútna tragédia, nemá to žiadne rozumné vysvetlenie. Tieto prípady sa na Slovensku stále dejú.“
Čítajte rozhovor Drancujú najväčšie bohatstvo. Spravodlivosť mávne rukou?
To je aj vysvetlenie, prečo neuvádzam presné rysie lokality, ktorými ma filmári vodia. „Veľa ľudí sa zaujíma o to, kde je rys,“ uškrnie sa Lukáš. Pytliaci chcú vedieť, kde ho možno odstreliť, vykuchať, zbaviť čriev, kostí, svalov a zavesiť si škľabiacu sa kožu ku kozubu. Tak a dostal som ťa, ty – pán lesa.
Význam pre celú Európu
Škótsko nie je jediné v Európe, kde si vykántrili rysa. O jeho návrat sa desaťročia usilujú Švajčiari, Francúzi, Španieli, stredomorské krajiny. Nie je to jednoduché.
Vo Švajčiarsku rysa vrátili do prírody zhruba pred 50 rokmi. Populácia spočiatku pekne rástla, šelma mala dostatok koristi, územia, no po čase začala stagnovať a postupne klesať.
Výskumníci zistili, že mladé rysy trpia rôznymi srdcovými vadami, chorobami srdca a mnohými ďalšími problémami, ktoré im bránili dožívať sa normálneho veku a rozmnožovať sa. Všetko potvrdzovalo, že prekážka sa skrýva v genetike. Rysy sa krížili v rámci príbuzenských vzťahov. Nie preto, že chceli, ale preto, že nemali inú možnosť. A to je problém, ktorý sa prehlbuje v celej Európe.
Foto: Lukas Holasek
Kúskovaním krajiny, jej bezohľadným zastavaním, ktoré ignoruje to, že by sme mohli hádam žiť normálne spolu s prírodou, je pre rysie populácie čoraz ťažšie komunikovať a hrozí, že budú geneticky chradnúť. Bude sa zdať, že je všetko v poriadku, veď stále vidno v hore rysa, ale v skutočnosti bude rys pomaly odchádzať.
Aj preto sa európske projekty usilujúce o návrat rysa stále spoliehajú na Slovensko, považuje sa za zdrojovú krajinu, pretože „naše“ rysy sú vďaka Karpatom prepojené s mnohými ďalšími populáciami a genetická variabilita je vďaka tomu lepšia. Ešte počas bývalého Československa sa „slovenské“ rysy vypúšťali do španielsko-francúzskeho pohraničia. Nedávno Slovensko spolupracovalo na projektoch, ktoré sa snažia posilniť populácie rysov v Chorvátsku, Slovinsku.
V upútavke k filmu Mysli ako rys zaznie – „zavedieme vás na dychberúce miesta, kde vystupujete z ľudského sveta ale zároveň nachádzate domov.“
Súčasťou nášho domova je rys. Stačí myslieť aspoň ako – človek.