„Tu v Bosne, priamo v tomto regióne, sme mali genocídu. To, čo robím teraz pre rodiny utečencov, tu robí každý z nás pre svoju rodinu: stále pátrame po telách našich blízkych, aby sme dokázali uzavrieť ich príbehy,“ rozpráva Nihad Suljič.
Večer pred naším stretnutím mal videohovor s príbuznými mladíka z Maroka, ktorý sa utopil v rieke Drina, keď sa pokúšal nepozorovane preplávať zo Srbska do Bosny. Takéto rozhovory sú na jednej strane smutné.
No na druhej strane prinášajú do duší ľudí tam niekde na druhom konci sveta, v Maroku, Sýrii, Afganistane, pokoj. Konečne poznajú pravdu. Brat mŕtveho chlapca sa bude čoskoro ženiť a Nihadovi povedal, že keď sa mu narodí syn, dá mu jeho meno. Potom ho chcela vidieť mama mŕtveho, aby mu poďakovala. Tieto mamy aj jeho teraz nazývajú svojím synom.
Si hladný?
V bezpečnom dome neďaleko Tuzly si skupinka mladých mužov zo severnej Afriky varí večeru. Niektorí sú tu noví, iní tu prespali, keď prekročili hranicu zo Srbska, a vrátili sa po neúspešnom pokuse dostať sa ďalej. Pravidlo hovorí, že každý môže zostať tridsať dní, no nevyhodia nikoho chorého ani v problémoch. Vždy sa snažia nájsť riešenie. Deti na úteku tu nájdu veselé aktivity, ktoré im trochu rozjasnia dni na ceste. Dospelí oddych a bezpečie. Nihad Suljič sa zas ide pozrieť pod pokrievku, lebo v kuchyni to dobre vonia.
Chlapci, ktorých už pozná, ho srdečne pozdravujú. Nie je členom ani zamestnancom žiadnej organizácie. Ľuďom na úteku začal pomáhať preto, lebo boli hladní. Pred šiestimi rokmi, keď o migrácii nevedel nič a stretol prvú skupinu utečencov na tuzlianskej autobusovej stanici. Odvtedy je tam takmer denne.
Foto: JANA ČAVOJSKÁ
Nekladie im komplikované otázky o tom, prečo ušli zo svojej krajiny a ako prekročili hranice. Pýta sa len jednoducho: „Si hladný?“ Kupuje ľuďom jedlo, pomáha im nájsť správny autobus, pre tých, ktorí musia zostať na noc, zháňa ubytovanie, mnohí prespali v jeho dome. „Ale nie som sám,“ dodáva. „Keď susedia vidia u mňa utečencov, prinesú im oblečenie. Moja bývalá učiteľka mi poslala 250 eur; bolo to prvý raz, keď som od niekoho dostal peniaze, a bol som nadšený! Mal som pocit, že s nimi ukončím migračnú krízu, že mám na jedlo, na džús, na všetko, čo treba… Kontaktovala ma skupina žien. Začali doma variť a nosili utečencom jedlo. Samy seba nazvali Ryžové dámy – toľko ryže sme s nimi uvarili.“
Občas sa stane, že niekomu sa jeho aktivity nepáčia. Nihad sa však nedá. Hovorí, že vždy nájde správne slová aj spôsob, ako pomôcť. Raz mu policajt povedal, že keby nerozdával jedlo, tí ľudia by neprišli. „Áno, určite máme taký dobrý chlieb, že keď sa o ňom dopočuli ľudia v Kábule, vybrali sa na cestu!“
Čítajte viac Ženy, ktoré prešli peklom. Rusi sú očividne majstri v mučení
Ľudia, ktorí zmizli
Niektorí ľudia na úteku potrebujú viac ako jedlo a radu, o koľkej ide autobus. Po dlhom pešom pochode a prekročení hranice zo Srbska sú chorí alebo majú poranenia. S nimi Nihad chodí do ambulancií a nemocníc. Už vie, kde nájsť ochotných lekárov.
Počúval aj príbehy ľudí, ktorí zmizli. „Lenže keď som sa musel postarať o desiatky živých, nemohol som riešiť jedného mŕtveho.“ Pred dvomi rokmi však za ním prišiel Afganec, ktorý už dlhší čas legálne žije v Sarajeve. Chlapec z jeho dediny vraj zmizol niekde v tomto regióne. „Obvolal som všetky regionálne médiá, aby zverejnili jeho fotku. Potom mi zazvonil telefón. Muž z civilnej ochrany zo Zvornika. Pred dvomi dňami vraj objavili v rieke telo a myslia si, že je to ten chlapec. Šiel som na policajnú stanicu. Bolo ťažké vysvetliť im, prečo sa o to zaujímam, keď nie som príbuzný ani zo žiadnej organizácie.“ Polícia Nihadovi nakoniec vyhovela. Spojil sa s rodinou chlapca v Afganistane, ktorá do Bosny poslala vzorku svojej DNA, a tú dal porovnať so vzorkou DNA odobratou z mŕtveho tela. Zhoda. Príbuzní ho chceli pochovať doma, tak Nihad zabezpečil odoslanie tela do Afganistanu.
Foto: JANA ČAVOJSKÁ
Odvtedy sa Nihad pokúša vrátiť mená a identitu neznámym mŕtvym telám, ktoré vyplavila rieka Drina alebo ich našli kdesi v lesoch na bosniansko-chorvátskej hranici. Veľa ľudí na úteku zmizne. Prestanú sa ozývať príbuzným a tí po nich potom na diaľku pátrajú, kontaktujú dobrovoľníkov v krajine, v ktorej bol naposledy, hocikoho, kto by im pomohol zistiť, čo sa stalo. „Nikdy hneď neakceptujú, že ich milovaný je mŕtvy. Prosia ma, aby som ešte skontroloval väznice a utečenecké tábory. Majú nádej, že ho nájdem živého,“ rozpráva Nihad. Nejaký čas pracoval s pozostalými po obetiach genocídy v Srebrenici a bolo to to isté: aj dvadsaťpäť rokov po nej ľudia v sebe živili rovnakú nádej. „Kým nevidíš telo, hrob, oficiálny úmrtný list, neakceptuješ to.“
Čítajte viac Kde miznú kríže a cintoríny ožívajú: Ján Lofaj mapuje Slovensko cez svoj objektív
Vzorky stehenných kostí
Mŕtve telá utečencov obvykle objavia rybári alebo ľudia, ktorí chodia v lete k Drine na pláž. Ľudia na úteku používajú na prekonanie rieky malé loďky. Niektorí sa ju pokúsia preplávať, ale väčšina z nich plávať nevie. Ďalšia cesta vedie konštrukciou cestného mosta cez Drinu. Ak to niekto zo skupiny nezvládne, ostatní utečenci, samozrejme, nejdú na políciu, aby to oznámili. Riskovali by zadržanie, „pushback“ do Srbska. Pravdepodobne im to nedovolia ani prevádzači, neriskovali by niečo také. Skutočný počet obetí tejto hranice nikto nikdy nezistí.
Foto: JANA ČAVOJSKÁ
Telá z Driny putujú na pitevný stôl doktora Vidaka Simiča do nemocnice v meste Bijelina. Zákon prikazuje v takýchto prípadoch pitvu, aby bolo možné určiť príčinu smrti. Potom neznámeho uložia v plastovom vreci do jednoduchého hrobu s iniciálami NN – z latinskej skratky Meno Neznáme – na cintoríne v Bratunaci, Bijeline alebo vo Zvorniku. Doktor Simič si však odkladá vzorky stehenných kostí. Aby mohol odobrať DNA, ak sa v budúcnosti nájde niekto, kto bude hľadať svojho príbuzného. Má ich už niekoľko desiatok.
Sú to aj hroby ľudských práv, demokracie a slobody. Toto všetko umiera na hraniciach.Nihad Suljič
Pár týždňov po prvom prípade, ktorý Nihad pomohol identifikovať, mu zavolal muž z Tuzly. Pracuje v Nemecku s Aradom z Afganistanu, ktorého bratranec zmizol v Bosne. „Ukázalo sa, že chlapec sa stratil na hranici s Chorvátskom. Volal som na políciu, na rôzne úrady. Zistil som, že objavili telo a pochovali ho v Banja Luke. Nemohol som tam s Aradom ísť, lebo chodím do zamestnania. Ale zavolal som imámovi do Banja Luky a poprosil som ho, aby mu pomohol.“ Imám a pár miestnych sa Arada ujali. Sprevádzali ho na políciu a pri procese identifikácie. Rodina nemala peniaze na prevoz pozostatkov do Afganistanu. Chceli však, aby bol pochovaný na moslimskom, nie ortodoxnom cintoríne. „Imám vybavil pohreb. Bolo to veľmi dojímavé, prišlo veľa miestnych. Vieš o koncentračných táboroch v Prijedore a Kozaraci?“ spýta sa Nihad. „Srbi tam zabili tisícky ľudí. Obyvatelia toho regiónu majú skúsenosť vojny a utečenectva. Rozumeli Aradovi z Afganistanu.“
Čítajte viac Teokratická maska Iránu ukrýva prekvapenie. Je to prívetivá krajina milých ľudí, ktorú treba vidieť
Ticho zabíja
V Drine hľadá Nihad telá v spolupráci s členmi civilnej ochrany. „Niektorí z nich sú Srbi. Možno je medzi nimi ten, kto zabil môjho strýka a odvliekol môjho otca do koncentračného tábora. Ale teraz pracujeme spolu. To mi pomáha nájsť vnútorný pokoj. Nie je ľahké rozprávať sa pri káve s niekým, kto ti kedysi možno zobral dom a zabil rodinu. No keď spolu robíme dobré veci, pomáha nám to v dialógu,“ hovorí.
V Bosne je korupcia. Nihad však našiel spôsob, ako si poradiť aj bez úplatkov. Keď treba niečo vybaviť na úradoch alebo polícii Republiky Srbskej, dostať sa k záznamom o mŕtvych telách alebo do nemocnice so zraneným migrantom, tvrdí, že je z náboženskej organizácie, podporovanej ortodoxnou cirkvou. „Ježiš bude mať z vás radosť, keď pomôžete.“ V Bosne prichádza s prianím: „Nech vás Alah všetkých požehná, máte deti, však? Áno? Nech ich Alah ochraňuje! To určite budete rozumieť rodičom kdesi ďaleko, ktorí chcú vedieť, čo sa stalo ich dieťaťu… Koľko fliaš alkoholu som už priniesol ľuďom, ktorí rozhodujú!“ Maďarskí novinári mu raz povedali, že to, čo robí, je predsa protiprávne. „Bez ohľadu na to, čo hovorí zákon, je to správne a morálne,“ odpovedal im a dal pozdravovať Orbána. Vie, že musí vyrozprávať príbehy mŕtvych, lebo ticho bude zabíjať ďalších. Chce hovoriť o tom, čo spôsobujú hranice.
Foto: JANA ČAVOJSKÁ
„Ty si jediný, kto navštevuje hrob môjho brata,“ ďakuje na diaľku muž z Afganistanu za Nihadovu starostlivosť o miesto posledného odpočinku jeho brata v cudzej zemi. Nihad často nachádzal hroby neznámych utečencov zarastené kríkmi a takmer neviditeľné. „Tí ľudia nemali rešpekt ani kým žili, ani keď umreli,“ povie. „Musel som s tým niečo urobiť.“
Náhrobky. Hoci tam budú len písmená NN. „Ale náhrobné kamene budú tých ľudí navždy pripomínať,“ dôvodí. Získal povolenie od lokálnych komunít a našiel organizáciu SOS Balkanroute, ochotnú za náhrobky zaplatiť. Takže teraz majú všetky neznáme telá dôstojné hroby.
Podľa Nihada to je dôležité. „Vraciam nimi ľuďom rešpekt. Tie hroby tu budú a budú rozprávať ich príbeh ďalej. Zároveň sú to aj hroby ľudských práv, demokracie a slobody. Toto všetko umiera na hraniciach.“