Keď pred pár rokmi do Kuchyne (obec na Záhorí) silno napršalo, na pasienkoch sa vytvorili zradné mláky a blatá, v ktorých sa utopili kravy. Farmu Kuchyňa navštevujeme len dva dni po extrémnych septembrových zrážkach, ktoré zaliali strednú Európu a spustili hrôzostrašné povodne. No neutopíme sa. Prechádzame sa bezpečne, skoro bez toho, aby sme sa zašpinili. Kde zmizla tá „hrozná“ voda? Čo sa tu stalo?
Som teraz výrazne chudobnejší. Ale som oveľa šťastnejší.farmár Michal Novák
Začalo sa dobrodružstvo
Extrémne septembrové zrážky sú výsledkom zmeny klímy. Takže nie, nie je to záležitosť, s ktorou sa potrápia až naši vnuci. Klíma hryzie už teraz. Stredozemné more sa uplynulé leto rekordne rozohrialo (najviac v histórii meraní) a vydýchlo na Európu ohromnú masu vodnej pary. K zmene klímy prispievame všetci pálením fosílnych palív a poškodzovaním krajiny a prírody.
Čítajte viac Pálením fosílnych palív sme prebudili ničivú silu. A ľudia stratia domov navždy
Farmár Michal Novák nedokáže rozkázať celému svetu, aby skoncoval s ropou, plynom a uhlím. Nezastaví celosvetové odlesňovanie. Ale urobil niečo zvláštne. Vykašľal sa na všetky tie nezmysly, o ktorých ho presviedčali predajcovia poľnohospodárskych postrekov. Aby sme súvislostiam porozumeli, musíme si tento príbeh vypočuť od úplného začiatku.
Michal Novák nikdy predtým nefarmárčil, ani jeho rodičia. Je ekonóm, venoval sa burze (čo má zaujímavé vyústenie), žil v Bratislave.
A tak v 90. rokoch, zatiaľ čo kdesi v hlavnom meste presúva papiere z jednej hromady na druhú a lúšti grafy (jeho slová), v Kuchyni krachuje družstvo. Kúpi ho nemecký podnikateľ so slabosťou pre dostihové anglické plnokrvníky. „Kone z vás urobia milionára. Ak ste miliardár,“ ironicky opíše krach smelej vízie. Nemec na koňoch poutráca obrovské peniaze a potom zúfalo hľadá niekoho, kto by sa farmy ujal. Pán Novák na to pristane, o mesiac, vo februári 2008, farmu nakoniec kúpi. „A začalo sa dobrodružstvo.“
Ako už vieme, nie je agronóm. A tak si najme agronóma. „Nastavil mi celý postrekový systém, bez toho to vraj nejde. Povedal som si – asi vie, o čom hovorí, hýbe sa v tom dlho, tak som ho nechal. A potom som na vlastné oči videl, čo tie ‚veci‘ robia,“ opisuje.
Foto: Andrej Barát
Cenou za vyšší zisk je mŕtva pôda
„Keď postriekate buriny glyfosátom, stane sa jedna ‚drobná‘ vec – zabijete úplne všetko.“ Postriekanú slamu kravy nezožerú. Zvyšky týchto postrekov sa zázračne nevytratia po pár týždňoch či mesiacoch, ako ho presviedčali obchodníci. Jed zostane v pôde veľmi dlho. „Glyfosát mi zaistí iba o trochu lepšiu úrodu. Ale za tú cenu, že mi zabije pôdu,“ vysvetľuje pán Novák. A tak prestal postupne používať akékoľvek postreky.
Čítajte viac Tvrdošijne idú bez chémie. Prečo? Farmárčiť v súlade s prírodou nie je risk, ale zisk
Nasledujúce dva roky boli krušné. Bez úrody! Ale potom sa objavili prvé výsledky, aj keď „otravné“. Hmyz. Vďaka nemu sa však namnožili drobné vtáky. „U nás boli také obrovské kŕdle vrabcov, že dokázali vyzobať päťhektárový kruh v pšenici.“ Prišiel kombajn a – nič nezožal. Potom sa rozmnožili dravé vtáky, ktoré už nik netrávil, napríklad otravami na hraboše. Sokoly porozbíjali vrabčie kŕdle. „A začalo to fungovať. Príroda si urobila svoje.“
Ale keď nepoužíva postreky, musia mu predsa všetko zožrať choroby. Nič také. Objavila sa múčnatka, hrdza, ale iba v kruhoch na niekoľkých miestach. „Zdravý mikrobióm to nepustil. Rastliny to zvládli. Živá pôda mi navyše pomáha zvládať vykývy počasia, sucho mi nenarobí také škody. Pôda lepšie absorbuje vodu a drží ju.“
Z pôvodného 160-členného (!) konského stáda si na farme ponechali len asi tucet. Pre potechu. Kráv je asi 750 na paši, 100 vo dvore, pri telení počty vybehnú aj na tisícku. Zhruba toľko hektárov je pôdy, na ktorej hospodária, polovica sú pastviny, na polovici pestujú krmivo pre kravy, ktoré sú vonku celý rok. Ale najprv nazrieme do maštale.
Foto: Andrej Barát
Nefarmárčim preto, aby som trávil ľudí
K ruke sa načahuje 18-mesačný býk. Budí rešpekt. V klasickom chove by však bol rovnako mladý býček oveľa mohutnejší. „V dobrom konvenčnom chove, ak používate močovinu na roztiahnutie žalúdka, ak používate siláž a rôzne umelé látky, dosiahnete prírastok mäsa aj dve kilá za deň,“ naznačuje farmár. U nich je to väčšinou 1,5.
Prečo aj on netlačí do zvierat podporné látky? Viac by predsa zarobil. Odpovedá stručne. „Nedal som sa na farmárčenie preto, aby som trávil ľudí.“
Na rozdiel od bežných prevádzok netlačia bučiace, vzpierajúce sa kravy hydraulickým lisom na bitúnok. Neprevážajú ich stovky kilometrov v kamiónoch. Snažia sa minimalizovať stres. „A to je kľúčová valuta.“ Presúvame sa na pole s celou suitou odborníkov, hydrobiológov, pedológov, botanikov, ovocinárov, ekológov, krajinárov, entomológov, ktorí tvoria hodnotiacu komisiu Krajiny živej. Zorganizovalo ich, rovnako ako aj cenu Farma živá, ochranárske združenie BROZ.
Je zaujímavé sledovať, ako sa každý vydá za vlastným objektom záujmu. Entomológovia nadšene vyberajú z konského lajna chrobáky, krajinári pohľadom kolíšu po pieskom vystlanej rovine, snažia sa čítať v „pamäti vody“, botanici stále čosi trhajú, mrvia v prstoch a ovoniavajú. Ambasádor živej pôdy Ľubomír Marhavý s rýľom v ruke, kade chodí, tade ryje a pospevuje si.
A pán Novák sa rozhovorí, ako do svojho farmárskeho dobrodružstva pribral ešte jedno zviera – sysľa. V spolupráci so zoológom Ervínom Haplom sa ich tu podarilo úspešne vysadiť. Jedno z posledných čísel hovorí o 300 (!) norách. „Dávalo mi to zmysel. Primárne preto, lebo prevzdušňujú pôdu. A tiež prispievajú k rovnováhe, sú potravou pre sokola rároha.“
„No to je pekné,“ zakontruje zrazu expert na agrolesníctvo Jaroslav Jankovič z Národného lesníckeho centra vo Zvolene. „Len si tu chudák sokol nemá kde sadnúť.“ A nosom štuchne do širokej pastviny, ktorá je skutočne takmer bez stromu.
Čítajte viac Čo potom, po kríze? Odpoveďou je aj agrolesníctvo
Bratislava bývala pekná
Stromy by poskytli kravám predovšetkým tieň. „Keď udrú štyridsiatky, budú spontánne hľadať úkryt pod drevinami. Nuž a všetci rozprávame, ako chceme zvyšovať biodiverzitu. Už jeden strom ju zvýši. Okrem hmyzu a vtákov sa vrátia aj pôdne organizmy, ktoré budú rozkladať odpad,“ vysvetľuje agrolesník. Na tunajšie piesky by sa podľa Jankoviča hodila borovica, dub, javor.
Vzápätí sa pridá odborník na pôdu Ľubomír Marhavý. „Pôda je tu prepasená. Chcelo by to deliť pasienky. Dalo by sa lepšie…“
„Dalo, dalo,“ prejde si pán Novák rukou po sivobielej brade a dvihne obočie v očakávaní, čo ďalšie mu experti budú „vyčítať“. Vždy sa dá robiť lepšie. Dá sa však aj nevykročiť na takúto cestu. Pán Novák na ňu stúpil, neisto, a ako priznáva, bolestivo. Ale prečo vlastne?
„Bratislava bývala pekná. Ale stala sa príliš komerčnou, supermodernou. Ľudská spolupatričnosť upadla, dôležitejším sa stalo, čo kto vykšeftuje. Predtým som sa hral s akciami. Tu však robím niečo zmysluplné. Vidím výsledok, vidím meniacu sa krajinu,“ nadýchne sa pán Novák. „Zošedivel som na farme. Bradu som zapustil na farme… Som teraz výrazne chudobnejší. Ale som oveľa šťastnejší.“
No za celý čas nezazneli slová klimatická kríza. A čo tie hrozné dažde?
Živá pôda „vie“ čo s vodou
Zmenu klímy pán Novák naozaj nespomenul ani raz. A predsa o nej rozprával stále.
Podľa vedeckých štúdií živá pôda prispieva k „ukladaniu“ biodiverzity (chrobáky, vrabce, sokoly). Rovnako k ukladaniu uhlíka. A – k ukladaniu vody.
Živá pôda funguje ako špongia. Vodu nasaje v čase prebytku, čiže pri lejakoch. A uvoľňuje ju v čase nedostatku, počas horúčav sýti vlahou a ochladzuje okolie. Farmárovo pole, ale aj susednú obec. Aj vďaka tomu sme sa pri návšteve Farmy Kuchyňa „neutopili“.
O nič z toho sa farmár „nemusí“ zaujímať. Tieto benefity sú prirodzeným dôsledkom rozhodnutia hospodáriť slušne voči vlastnému zdraviu i zdraviu krajiny.
Čítajte viac Hľadáte nádej? Možno na nej práve stojíte
Máme samú burinu. Je to priateľ
Na bylinkovú farmu Herba Danubia pri Kravanoch nad Dunajom prichádzame v úplne opačnej situácii. Asi týždeň pred spomínanými extrémnymi zrážkami. V období, keď doznelo príšerne horúce leto, počas ktorého v tejto lokalite ani raz nezapršalo. Dážď prichádza vlastne až teraz, spolu s našou návštevou, aj to iba jemný.
Budem si ja ničiť ten svoj malý mikrosvet? Má byť nasiaknutý chémiou ako vecheť?farmár Pavol Bottka
Cestou sa kde-tu mihá žlť horúčavou utrápenej krajiny. Aj na tejto farme cítiť sucho, ale na počudovanie bylinky, ktoré tu pestujú, sa zelenajú. Svieži je rozmarín, krásna je šalvia, silno vonia fenikel. A tam „dole“, stratená v burine je materina dúška. Až pri pohľade na ňu si človek zrazu uvedomí, ako veľmi sú tieto parcely zaburinené. Ide o dôležitú časť príbehu farmy, o ktorú sa starajú sestra s bratom, Jana Kulichová a Pavol Bottka, v najjužnejšom cípe Slovenska. Hospodária dovedna 30 rokov, boli jedni z prvých, ktorí v rámci reštitúcií získali späť vyše 150 hektárov, ktoré komunisti zobrali starým rodičom.
Štvrtý rok hospodária bez chemických postrekov, snažia sa vrátiť krajinu do prírodného stavu, aspoň takého, aký bol ešte pred zoštátnením v roku 1949. Rozhodli sa vrátiť život pôde, ktorá bola po desaťročia zaťažovaná umelými hnojivami, pesticídmi a herbicídmi.
„Burina môže byť aj priateľ,“ ukazuje očami Jana. „Ochránila nám počas horúčav naše bylinky. Nezhoreli. Napríklad všetka vlhkosť, ktorá sa na nich nazbierala po nociach, sa vracala do pôdy.“
Chvíľu trvá, kým sa vnímanie „prekalibruje“, kým zahodí očakávané farmárske riadky či úhľadné línie a namiesto akejsi neusporiadanosti sa vyjaví iný, zaujímavý – poriadok. Prírodný. Tu je divá hruška, tam divá čerešňa, žlté zárasty vrastajú do červenkastých, všetko sa miesi ako na rýchlej maľbe, s ktorou autor asi nikdy nebude spokojný. Môže sa v tom skrývať veľký benefit pre farmára.
Foto: Andrej Barát
Problém s voškami? Ucholaky na ne!
Pestrá až divoká skladba burín a pestovaných byliniek podporuje biodiverzitu. Pýtam sa entomológa Mareka Semmelbauera, či práve to môže pomôcť farmárovi. Ak je pestré spoločenstvo rastlín, môže byť pestré spoločenstvo hmyzu, ktorý je na rastliny nadviazaný, a teda v takomto prostredí môžu fungovať zložitejšie väzby, ktoré by mohli zabrániť tomu, aby jeden druh bral všetko. Čiže škodil.
Marek sa usmeje. Teória je to pekná. A príspevok k biologickej ochrane môže byť značný. Ale ide podľa neho o oblasť, ktorá je vo vede stále nedostatočne prebádaná. Pretože ide o tisíce druhov, ktoré sú stále veľmi málo preskúmané. V prospech farmára môžu pôsobiť blanokrídlovce, sieťokrídlovce, bzdochy, kobylky. Ale ako presne? To je otázka. „Určite je to však niečo, čo stojí za preskúmanie, čo by pomohlo znížiť potrebu pesticídov,“ povie a ešte spomenie konkrétnu skúsenosť krajinného ekológa a ovocinára Ľuda Vašša. V jabloňových sadoch ukladá kôpky sena. „Prezradil mi, že je to kvôli ucholakom. Za súmraku vyliezajú zo sena a lovia vošky.“ Nakoľko je to efektívne, preskúmame v nejakej ďalšej reportáži.
Vráťme sa k farmárskej súrodeneckej dvojici v Kravanoch nad Dunajom, ktorá s nadšením postupne objavovala, aké rôzne liečivé rastliny na časti pozemkov (predtým pasienkov) vlastne rastú. A aké náročné je ich získať bez postrekovej chémie, ktorá farmárovi dáva čistotu, prehľadnosť a pohodlie. „Keď pokosíme, bylinky vyberáme ručne,“ povie Jana a všetci ostanú ticho. Asi si predstavujú – a komu by sa to v dnešnej dobe chcelo?!
Po dlhšej prechádzke Pavol bez okolkov prizná, že burina možno niekde pomáha, ale niekde ich gniavi. S pýrom si nevedia dať na mnohých plochách rady. „Zabíja mnohé. Medovka nám vôbec nešla, problémy mal rebríček, tymian, skorocel, žihľava.“ Je ťažké hospodáriť bez postrekov, ktoré by vás rýchlo zbavili buriny. Tak prečo pokračujú bez chémie?
Foto: Andrej Barát
Krajina si našťastie pamätá vodu
„Povedali sme si – stačilo postrekov. Budem si ja ničiť ten svoj malý mikrosvet? Má byť nasiaknutý chémiou ako vecheť? Je to chudobná pôda, zerodovaná. Nám sa neoplatí páliť naftu, tlačiť umelé hnojivá, čertov, diablov, lebo efekt je na konci aj tak nízky,“ zápalisto gestikuluje Pavol.
Je tu ešte jeden nepriateľ – sucho. Znie to divne, veď majú hneď za humnami najväčšiu rieku Európskej únie – Dunaj. No Pavol argumentuje špecifickými miestnymi podmienkami, ktoré trápili už ich dedov. Sú tu piesky. „V lete po nich cez deň neprejdete bosou nohou. V noci sa to neochladí, lebo zdola sa ‚kúri’.“ Keď sa piesky rozhorúčia, vyženú horúci vzduch do výšav ako komín. A to je podľa neho dôvod, prečo ich často obchádzajú dažde, čo pravidelne pozoruje.
K prehlbujúcemu sa suchu treba podľa neho pripočítať aj stavebné úpravy, ktoré súviseli s Vodným dielom Gabčíkovo (a Nagymaros). „Výrazne klesla podzemná voda. Desaťročia sa o tom mlčí!“ Nuž a do toho všetkého stále viac prehovára klimatická zmena. Suchá sú čoraz intenzívnejšie. A objavujú sa extrémy, na ktoré neboli zvyknutí. Mesiac pred našou návštevou sa ich chotárom prehnalo čosi, čo miestni nenazývajú tornádom, ale akýmsi strašným vetrom. No videli, ako sa k zemi sa načahovali tri lieviky…
Vysychá aj záujem ľudí manuálne pracovať. Najmä tu na juhu si ľudia podľa farmárov zvykli sadnúť do klimatizovaného mikrobusu, odviezť sa do klimatizovanej prevádzky. „Ľudia sa nevrátia pracovať do horúčav.“
Čo so suchom?
Už sme spomenuli výraz „pamäť vody“ a teraz je príležitosť ho rozviesť. Týmto výrazom možno elegantne označiť to, že v krajine aj napriek desaťročiam intenzívneho hospodárenia stále zostávajú vodné cesty, cestičky i diaľnice, ktorými sa vodný živel raz za čas prejde, najmä po dažďoch.
A ako pochopíme na bylinkovej farme Herba Danubia, pre farmára je výhodné pomôcť vode, aby znova prúdila tam, kde to pôvodne „chcela“. Kúpili si bager a vykopali päť jazierok. Respektíve len prehĺbili zníženiny na miestach pôvodných vodných plôch, ktoré kedysi komunikovali, a ako sa ukázalo, stále komunikujú s veľriekou. „Lietajú tu vážky. Teplota v horúčavách klesla o niekoľko stupňov,“ ukazuje Pavol. „A čo bolo zvláštne, v každom jazierku mala voda inú farbu. Predstavte si, jedno bolo azúrové ako more!“
Čítajte viac S mokraďami sa nebojuje. Môžu naučiť, ako žiť. Budeme znova rešpektovať prírodu?
Ako premeniť sucho na silu
Hydrobiologička Eva Bulánková uznanlivo prikyvuje. „Určite to má prínos. Jazierka znižujú okolitú teplotu a zvyšujú biodiverzitu. Vyvíjajú sa v ich okolí mnohé zaujímavé druhy žiab, vážok. Čím viac takých jazierok, tým lepšie, mohli by sa tým inšpirovať aj ďalší.“
Farmári však suchu prispôsobujú aj samotnú skladbu byliniek. Okrem už vymenovaných tu pestujú ľubovník, levanduľu. A nasadili šípky. „Chránia pôdu, vlahu a bude z nich úžitok. Vo farmácii je veľký záujem o vitamín C.“ Ide o najväčšiu plochu šípok na Slovensku, približne 40 hektárov.
Schádzame do pivnice. Pavol zažne svetlo. Pod tehlovými klenbami sa zalesknú fľaše, demižóny, ideme ochutnávať. Ale nosom. A ideme to konečne pochopiť. Ako dokázali sucho a neduživosť nakoniec pretaviť na veľkú silu.
Foto: Andrej Barát
„Keď budete bylinku polievať, hnojiť, bude na pohľad pekná. Ale slabá. Čím viac sa bylinka trápi, tým je silnejšia a aj hydroláty sú mocné,“ hrdo ukazuje Pavol fľaše s tajomným zeleným, žltým či modrým obsahom. Hydrolát predstavuje finálny produkt ich snaženia, má mnohoraké využitie, v liečivách, kozmetike. Privoniavame si, obohacujeme pachový slovník o nové akcenty. To nie je, ako keď si zaboríte tvár do lúky. Je to akoby sa vaša tvár stala jej súčasťou.