Bobor dá krajine milióny. A Slovensko zníži jeho hodnotu?!

Tichomorský totem

Bobor sa stal oficiálnym kanadským symbolom v roku 1975, a to vďaka zákonu, ktorý bobra prezentoval dokonca ako jeden z pilierov kanadskej suverenity (uvádza to stránka kanadskej vlády canada.ca). Bobor sa objavil na úplne prvej kanadskej poštovej známke v roku 1851.

Časť vysvetlenia je v obchode s bobrími kožušinami. Rozprúdil sa asi 100 rokov po objavení Ameriky. Nie zlato, ale bobor bol hlavným lákadlom pre dobrodruhov z Európy, aby si podmanili kanadské teritóriá. Biznis ustal v polovici 19. storočia, lebo lovci skoro všetkých 60 až 400 miliónov (také sú odhady) severoamerických bobrov vyzabíjali.

Ako však pripomína vládna stránka, motív tohto zvieraťa je v spojení s Kanadou ešte starší, pretože „bobor sa objavoval na totemových stĺpoch prvých národov na tichomorskom pobreží“.

Niektoré severoamerické kmene bobry nazývali „malými ľuďmi.“ Pretože vedeli, že bobor dokáže pretvárať prostredie podobne užitočne, ako to vie človek. Zabiť bobra patrilo k najťažším zločinom. Vzťah k bobrovi sa však u pôvodného obyvateľstva menil podľa polohy na kontinente. Striktný zákaz lovu platil najmä na suchšom západe, na vlhkejšom východe bobra už mohli loviť, ale s mierou.

Je zaujímavé, ako dnes po storočiach v Severnej Amerike mocnie hlas za ochranu bobra a vychádza – opäť zo suchého západu. „Za posledné desaťročie došlo v západných štátoch k zmene paradigmy, keď sa bobry prestali považovať za nepríjemné a začali sa uznávať ich obrovské ekologické prínosy v krajine,“ uviedlo pred dvomi rokmi kalifornské ministerstvo rýb a divokej prírody. S dôvetkom, že bobry si na pomoc „prizývajú“ všetci tí, čo pracujú s pôdou.

V Amerike napokon pochopili aj to, že bobor prináša peniaze. Koľko? Poďme ich pohľadať na miesto činu.

Je to pekné, ale nefunguje to

Musíme však začať na mieste, ktoré bobor ešte neovplyvňuje, na dolnom úseku tatranského potoka, na pohľad idylického, ako sú všetky. Ale idylka to nie je, šmýkame sa v blate, driapeme rukami strmým brehom, dobreže sa zubami nechytáme trčiacich koreňov jelší. Hore zistíme, že tento typický vzhľad potokov zabolí aj inak.

Vyzerá to tak prirodzene, pekne. Pravý breh, ľavý breh a medzi nimi prúd vody. „Väčšina ľudí má pocit, že potok má vyzerať práve takto,“ naznačuje výskumník ekológie lesa Ondrej Kameniar, ktorý pre Lesmír sprevádza ľudí k bobrom.

„Lenže potoky vyzerali úplne inak. Skôr ako zmes jazierok, popadaných stromov a bobrích hrádzí. Bolo ťažké rozlíšiť, kde sa začína voda a kde suchá zem,“ pokračuje. Tým, že sme bobra takmer úplne vyhubili, krajina sa výrazne zmenila. Ako? Pomaly sa dostávame k peniazom.

„Dnes sú takmer všetky potoky zahĺbené. A tak je aj hladina podzemnej vody nižšie a okolité biotopy sú suchšie,“ vysvetľuje botanik Mario Duchoň. Keď sa k tomu pridá fakt, že sme rieky za posledné polstoročie umelo napriamili do kanálov, výsledkom je – sucho. Čo predstavuje vážny problém nielen pre farmárov, ale pre každého.

Čítajte viac Nezabíjaj bobra, nezachrániš strom! Prídeš o vodu

Investujte päť, získajte 300

V Severnej Amerike sa vedci pozreli na to, ako bobor svojou činnosťou zvyšuje úrodnosť pôd a ochranu pred eróziou. Pretože pribúdajú farmári, ktorí sa úmyselne snažia vrátiť bobra na svoje polia. Vyšlo, že za každých päť dolárov investovaných do návratu bobra sa vrátilo 300.

V čase katastrofálnych požiarov v Kalifornii sa ukázalo, že bobrie biotopy pomohli zastaviť šírenie ohňa a zabránili obrovským škodám (uplynulý rok o tom priniesol reportáž Alex Wigglesworth pre denník Los Angeles Times).

Podľa ďalšej štúdie prinesie jeden štvorcový kilometer bobroviska hodnoty vo výške 69-tisíc dolárov, ročne! Aké nesmierne hodnoty musia prinášať celé regióny, do ktorých sa vracajú bobry? Miliónové, ak zoberieme do úvahy fakt, že podľa správy Wildlife Comeback Report 2022 (Správa o návrate divočiny) len v Európe narástol areál bobra medzi rokmi 1960 až 2016 o 835 percent.

Inými slovami, o 835 percent narástla v Európe plocha, kde bobor zadarmo, aj pre ľudí, zadržiava vodu. Vodu, ktorá krajinu ochladzuje v čase horúčav, a ktorá krajinu počas čoraz extrémnejších dažďov chráni pred povodňami. Lebo bobrovisko je ako špongia.

V ďalšej štúdii sa Ernie Niemi, odborník na hodnotenie investičných projektov, a Suzanne Foutyová, hydrologička a pedologička, pokúsili spočítať všetky ekosystémové služby, ktoré činnosť bobrov prináša. Len pre jeden americký štát Oregon, ktorý je rozlohou asi päťkrát väčší ako Slovensko a má asi 3,9 milióna obyvateľov, vyšlo, že bobor dokáže priniesť hodnoty vo výške 414 miliónov dolárov ročne.

Ak má niekto problém vidieť tieto „milióny“, nech sa na to skúsi pozrieť opačne. Ak necháme krajinu vyschnúť, ak dopustíme, aby naďalej klesali hladiny spodných vôd, bude nás to stáť milióny, aby sme sa to pokúsili napraviť.

Čítajte viac Bobor je jediný, kto zadržanie vody v krajine berie vážne

Voňavky, pôst a klobúky

Len na ilustráciu, eurofondová výzva na revitalizáciu starých odvodňovacích kanálov zo socialistických čias, ktorá ich mala premeniť na zavlažovacie kanály, bola pripravovaná v objeme 70 miliónov eur. To bolo ešte v čase, keď ministrom pôdohospodárstva za Smer bol Ľubomír Jahnátek. Jeho nástupkyňa za SNS Gabriela Matečná ju síce znížila, stále však išlo o obrovský balík – 30 miliónov. Aj napriek pilotným prácam sa projekt naplno poriadne nerozbehol a zožal aj kritiku.

Tejto témy sa dotkol aj vlaňajší májový workshop na Slovenskej poľnohospodárskej univerzite v Nitre, kde od rektorky Klaudie Halászovej zaznelo: „Stále sa potácame okolo koncepcií a štúdií. Stále niečo píšeme a neviem, či pritom nezabúdame aj pracovať.“

Bobor nerobí koncepcie. Bobor robí. Buduje vodozádržné opatrenia v krajine zadarmo. A to aj napriek tomu, že sme ho na celom svete prenasledovali a likvidovali.

Bolo to z troch dôvodov: pre pižmo do voňaviek, pre mäso, ktoré sa mohlo jesť v čase pôstu, lebo kresťanská cirkev vyhlásila bobra za rybu, a napokon pre módu – pre plstené klobúky. To pre ne lovci stiahli z kože desiatky miliónov bobrov. Ich kožušiny hrali zásadnú úlohu pri raste nového impéria v Severnej Amerike.

Dnes mieni Slovensko likvidovať bobra z rovnakého dôvodu, ako aj medveďa, vlka. Je ich vraj už dosť na to, aby sa mohli znova strieľať.

„Bobor na muške!?“

Bobor sa na Slovensko vracia po 200 rokoch. Na jeseň minulého roka predložilo ministerstvo životného prostredia pod vedením Tomáša Tarabu (nominant SNS) vyhlášku, podľa ktorej sa mala znížiť spoločenská hodnota bobra z 2 000 na 500 eur.

Znížiť sa mala aj spoločenská hodnota medveďa a vlka. Podľa ochranárskych organizácií sa týmto uľahčí pytliactvo.

Štátny tajomník envirorezortu Filip Kuffa napísal na Facebooku status s názvom „Bobor na muške!?“, kde píše, že počas vlaňajších extrémnych septembrových povodní, keď sa pretrhli hrádze, sa ukázal zaujímavý fakt: „Povodne zapríčinili bobry a ich nory v telesách hrádzí. Donald Tusk, poľský premiér, zaujal jasný postoj.“

Tusk skutočne koncom septembra obvinil bobry z poškodzovania hrádzí a nepriamo verejnosť vyzval na „rozhodnú“ akciu, no vyslúžil si za to od expertov tvrdú kritiku.

Čítajte aj Kto vysúša rieky, ak nie bobor?

Bude dobre, pán bobor

Lesník, biológ a jeden z najuznávanejších poľských výskumníkov bobrov Andrzej Czech upozornil, že za povodne nemohli bobry, ale ľudia, ktorí zanedbali údržbu a ochranu hrádzí. Pridal sa aj spisovateľ Adam Robiński (autor knihy Paláce na vode): „Existuje množstvo výskumov, ktoré jednoznačne tvrdia, že prítomnosť bobra má pozitívny vplyv na bezpečnosť pri povodniach.“

Už o pár dní Tusk svoje pôvodné vyhlásenie korigoval s tým, že sa prijmú opatrenia na lepšie zabezpečenie hrádzí a „žiaden bobor nebude zranený“. Poľský investigatívny portál OKO.press o tom napísal správu: „Bude dobre, pán bobor. Tusk odstupuje od vojny proti hlodavcom.“

Oslovil som ministerstvo životného prostredia s otázkou, prečo sa ide znižovať spoločenská hodnota bobra. A na základe čoho sa stanovila nová hodnota 500 eur?

„Spoločenská hodnota chránených druhov vyjadruje najmä ich biologickú, ekologickú a kultúrnu hodnotu, ktorá sa určuje s prihliadnutím na ich vzácnosť, ohrozenosť a plnenie mimoprodukčných funkcií. Z údajov predchádzajúceho reportingu pre Európsku komisiu vykazovali viaceré druhy chránených živočíchov vrátane bobra vodného pozitívny trend v podobe nárastu populácie a rozšírenia územia výskytu. Vzhľadom na tieto skutočnosti a tým aj zníženie miery vzácnosti bobra na Slovensku MŽP SR navrhuje primerane znížiť jeho spoločenskú hodnotu,“ uviedol rezort. Neodpovedal však na otázku, ako vypočítali sumu 500 eur. Neodpovedal ani na opakovanú výzvu.

Tu utneme ďalšie vyratúvanie hodnôt, peňazí, funkcií. Lebo zásadný argument je aj tak inde. Bobor prináša život. V neuveriteľných podobách, tvaroch, farbách.

Dielo ovešané slzami noci

Viackrát za uplynulý rok sa vraciame k tej istej hrádzi. Prekvapia dve veci. Po prvé, ako rýchlo a vysoko bobria hrádza rastie a ako mohutnie. Český sociológ a sociálny teoretik Ondřej Lánský pred ňou stojí v neskrývanom úžase: „Kým som to neuvidel na vlastné oči, asi by som neveril, že bobor dokáže postaviť niečo také.“

Druhou vecou, a tá sa pozoruhodne nemení, je množstvo vody navôkol. Či sme vošli do bobroviska v čase výdatných lejakov, alebo v čase pekelných horúčav, prostredie vyzeralo vždy podobne – sviežo, plné vody. Nenaplnili sa naše očakávania, že aj po mesiacoch bez zrážok to tu tiež bude vyzerať vyschnuto ako všade na okolí. Nevyzeralo.

Potvrdzuje to aj maličký slimák meňavý so žltou ulitou, ktorý je jedným zo živých dôkazov vlhkosti prostredia. Obľubuje lužné lesy (a je to riadny „šplhúň“, počas záplav vylieza po vegetácii do výšky niekoľkých metrov).

V širokom okolí trápi zem sucho, tu sa lesknú kvapky vlhkosti v lievikoch kútnikov, akoby len pred chvíľou pršalo. Táto „mágia“ vlhkých lúk fascinovala aj slávneho francúzskeho entomológa Jeana-Henriho Fabrea (z jeho kníh čerpali bratia Čapkovci materiál pre divadelnú hru Ze života hmyzu). „Naozaj úžasný pohľad ponúka dielo labyrintového pavúka, ovešané slzami noci a presvietené prvými slnečnými lúčmi,“ napísal kedysi.

A to sme stále ešte len pod prvou z hrádzí, ktoré si tu bobor postavil. Nazrime za ňu, za ostré odhryzky stromov, pevne spletené tak, aby odolali tlaku. Pretože práve tu sa „varí“ biodiverzita, pestrosť.

Bobor naučil pstruha i lososa skákať

Bobor prináša svetlo, vodu, živiny. Vo vyhriatych plytčinách presýtených živinami sa darí fytoplanktónu a následne hmyzu.

Ondrej mi ukazuje fotografie, ako sa na hladine vo futuristických obrazcoch zoskupujú krútňavce. V rozkladajúcich sa listoch vyčkávajú pijavice. A dokonale sa maskuje predátor – splošťula bahenná, zvláštny chrobák, ktorý dokáže zabiť žubrienky, dokonca aj drobné ryby!

Aj ďalší obyvateľ – potápnik – je dravec. „Vynašiel“ dýchací prístroj, ktorý sa donekonečna obnovuje. „Pod tvrdé vrchné krovky si nalepí bublinu vzduchu, do ktorej difúziou prechádza kyslík z vody. Takže nikdy neminie vzduch, môže byť pod vodou, koľko chce,“ prezrádza výskumník Ondrej.

Spustí sa kaskáda zmien. Viac hmyzu znamená viac rýb. Viac rýb zaručí viac vtákov a cicavcov. A napokon šeliem.

Medvede rady rozhrabávajú bobrie hrady, akoby to boli prerastené mraveniská. A dokonca dobre vedia, že je najlepšie najprv sa pokúsiť narušiť hrádzu, aby sa vypustila voda z „priekopy“, čo však vôbec nie je jednoduché. „Budovanie hrádzí je napokon tým, čím sa bobry prispôsobili, aby prežili útoky predátorov,“ vysvetľuje výskumník Ondrej.

A spätne, iné druhy sa za milióny rokov prispôsobili bobrovisku, napríklad ryby. „Niektorí rybári si myslia, že bobrie diela škodia rybám. No je to naopak. Ryby sa vyvinuli presne v takomto prostredí. Jeden vedec to vzletne nazval – bobor naučil pstruhy a lososy skákať. Čím naznačil, že ryby sa naučili prekonávať bobrie prekážky,“ hovorí Ondrej.

Rybám to bobor nakoniec spestruje. Rybej mladi „vytvorí“ plytčiny a chráni ich pred veľkými rybami. A tým zas „zbuduje“ hlbočiny, aby sa mali kde skryť pred volavkou.

Tromf proti klimatickej šelme

Teraz sa trochu vzdialime od hrádzí, ale stále budeme v zázemí bobroviska. Obídeme krásne guľaté kvety žltohlavu európskeho, chráneného druhu horských vlhkých lúk, ktorý by tu nebol v takom hojnom počte, nebyť bobra, ktorý vniesol do údolia svetlo.

To isté možno povedať aj o úžasných orchideách, ružovofialových vstavačovcoch májových. Sadajú si na nás modráčiky. Hnedáčiky sa nastavujú slnku. Z trávy zasvietia oranžové zárazy. Patria k rastlinám, čo nepotrebujú slnko, nemajú chlorofyl, parazitujú na mocných. Nabodnú haustóriá do koreňov deväťsilov, ako keď sa ihlou odoberá krv. Deväťsily stále pripomínajú, že sme blízko vody.

Znenazdajky sa ocitneme na slatinnom rašelinisku. Leží mimo bobrieho potoka, sýti ho podzemná voda prúdiaca sedimentmi potokov, ktoré tu podľa Maria „divočili“ ešte v ľadových dobách. Výsledkom je voda chudobná na živiny, ale prostredie bohaté na vzácnosti. Preskakujeme po bultoch (kopčekoch z navrstvených rastlín) pomedzi šlenky (jazierka), obtierajú sa o nás páperníky, „sadneme na lep“ mäsožravke, tučnici obyčajnej, ktorá si chýbajúce živiny dopĺňa práve z tiel lapených.

Jej názov podobne ako pri ďalších slovenských (latinských) menách rastlín naznačuje, že by mala byť úplne obyčajnou, bežnou rastlinou. Ide však o ohrozený, vzácny druh. A čo má s jeho prežitím bobor? Udržiava hladinu podzemnej vody dostatočne vysokú, aby rašelinisko nevysychalo, aby ho pramene stíhali sýtiť. „Tu je krásne vidno, ako bobor vplýva na celú nivu rieky, či potoka,“ dodá Mario.

A ako vplýva na človeka. Tým, že udržiava mokrade, rašeliniská vlhké, nedovolí im, aby sa vysušili, uchováva v nich ako vo veľkých trezoroch uzamknutý uhlík. To je v čase meniacej sa klímy ďalší tromf, ktorý nám bobor núka zadarmo. Vstúpme však do stredu bobroviska.

Bobor pestuje stromy

Je krásne. Je zradné. Stačí neopatrný krok a noha sa zaborí po stehno. Skupinka troch českých rodín so zatajeným dychom, s nastraženými očami a ušami striehne na hladinu, či sa rozčerí.

„Museli by ste nepohnuto stráviť hodiny, aby ste ho…“ nestihne dopovedať Ondrej, pretože ho preruší vzrušený šepot. Tam! Tam! „Veď on sa prišiel pozrieť na nás!“ rozžiaria sa oči. A skutočne, bobor podíde na pár metrov.

Stretnutie prehluší všetko ostatné. A pritom bobrovisko má vo svojom srdci, blízko bobrieho hradu, ďalšie fantastické príbehy. Napríklad o vzácnych ostriciach, ktoré tu nájde botanik Mario Duchoň a ktoré sa uchytili v odkrytom bahne opäť vďaka bobrovi. Ostrice podobne ako ďalšie trávy rastúce pri vode sa rady „vozia“ na iných zvieratách. Ich semená majú tvar mechúrika s háčikmi, ktorými sa prichytia o perie alebo o srsť.

Alebo o veľmi vzácnej a útlej vŕbe rozmarínolistej, s elegantnými úzkymi listami šťavnatozelenej farby, ktoré živo reagujú aj na najjemnejší poryv vetra. Mario poznamená: „Ako si ju pekne pestuje.“

Bobor dokáže zvaliť aj mohutné stromy. Ale predovšetkým vytvára podmienky pre to, aby narástla generácia nových stromov. Keď púšťa vodu „bokom“ do krajiny, rozširuje priestor pre rast vŕb a jelší. Ako mu spod zubov unikajú odrezky, dole po prúde vyklíčia. Bobor sadí stromy. A nielen to. Bobor si stromy skutočne pestuje, ako záhradník. Už dávno pred človekom „hlavoval“ vŕby, upravoval ich tak, aby si zabezpečil tenké vetvičky, pretože také mu chutia.

Bobrie vŕby a jelše spievajú, to kolibiarik čipčavý a červenák karmínový z ich „hláv“ nôtia. O čom? Možno si kladú otázku – a načo, načo je nám všetka tá pestrosť?

Celý čas je to o človeku

Ak by odpovedal človek, asi by opäť hľadal nejakú „užitočnosť“. Pestrosť čistí vodu, zbavuje ju znečistenia. Ukázalo sa to na rieke Slatina, ktorú opakovane vytrápilo masívne znečistenie. Na krásnom zachovanom úseku rieky pod obcou Slatinka to mnohé druhy na počudovanie odborníkov prežili. Práve vďaka „živosti“ rieky.

Ktovie, ako by odpovedal kolibiarik? Alebo bobor? Či pstruh? Možno keby si prelistovali poslednú Správu o stave planéty od Svetového fondu na ochranu prírody (WWF), ktorá prináša inak hrozné čísla (napríklad populácie sladkovodných druhov klesli za 50 rokov o 85 percent), povedali by – počkať, máte tu chybu.

Chýba najohrozenejší druh tejto planéty. Kto? No predsa človek.

To nie je o motýlikoch, kvetinkách, zvieratkách. Celý čas je to o prežití človeka. Závisí od toho, či sa začneme konečne správať ľudsky, čiže slušne k všetkému živému.