Rašeliniská poslúžili ako rámec pre severské, ale i slovanské mýty, strašidelné rozprávky. Inšpirovali časť fantastického sveta, ktorý stvoril Tolkien. Vdýchli atmosféru nesmrteľným dielam literatúry ako Búrlivé výšiny od Emily Brontëovej alebo Pes baskervillský od Arthura Conana Doylea.
Naši predkovia v močiaroch dokonca hľadali čosi ako nesmrteľnosť. V stredoveku zbierali mäsožravú rastlinu – rosičku. Verili, že extrakt z nej má moc predĺžiť ľudský život. Destilovala sa z nej „zlatá voda“ (Goldwasser), ktorá mala liečiť všetky choroby. V starých herbároch, napríklad od anglického botanika Nicholasa Culpepera (17. storočie), možno nájsť záznamy, že liečila čierny kašeľ.

Išlo však najmä o chutný likér s názvom rosoglio. Najstarší známy recept pochádza z roku 1332 z Talianska, odkiaľ sa rozšíril napríklad aj do Česka pod názvom rosolka. Ešte v 19. storočí patril k najobľúbenejším likérom. Zrazu sa však stal pomaly exkluzívnejším ako tie najvzácnejšie vína. Pretože hlavná prísada – rosička sa stala mimoriadne vzácnou.
Dostať sa k nej znamenalo prekonať obavy z hrôzostrašných svetielkujúcich bytostí.
Bláznivý oheň
Nezniesli vraj výsmech, pohvizdovanie, za čo odvážlivcov napádali. Zblúdených pútnikov sprevádzali k istej smrti. Obyvateľom v okolí nakúkali do oblokov. Sú zachytené v rôznych dobách, jazykoch, na rôznych kontinentoch.
V slovenčine sú známe ako svetlonos či bludičky, v poľštine swietlice, v ruštine ogoňky. Po latinsky sa nazývali ignis fatuus – bláznivý oheň. V Bangladéši im hovorili aleya, duchovia mŕtvych rybárov. V Japonsku hitodama, v Austrálii min-min. Z rieky Mekong vystupovali ohnivé gule naga.
Veda ponúka rôzne vysvetlenia. Najbežnejšie súvisí s tým, že v rašeliniskách hnijú zvyšky rastlín a živočíchov bez prístupu kyslíka a uvoľňujú sa chemické látky, z ktorých niektoré sa pri kontakte s kyslíkom dokážu vznietiť a tvoria takzvané bahenné plyny. Napríklad difosfán, metán či fosfán, práve ten je zdrojom „krásneho zápachu hnijúcich rýb“, ako to opísal anglický novinár a oceňovaný popularizátor vedy Kit Chapman.

Toto vysvetlenie je elegantné, ale má niekoľko zádrhov. Fosfán potrebuje na vznietenie teplotu vyššiu ako 38 stupňov Celzia a jeho vznik činnosťou baktérií bol síce v laboratóriu preukázaný, ale stále sa tento mechanizmus skúma. Difosfánu stačí izbová teplota a teoreticky by mohol prebublať nad hladinu a vytvoriť bludný plameň.
Ale tá najvážnejšia výčitka od pochybovačov znie – dosiaľ neboli tieto zvláštne svetlá spoľahlivo zaznamené. Konštatuje to Chapman v mesačníku Chemistry World, ktorý vydáva anglická Kráľovská chemická spoločnosť, a hneď ponúka vysvetlenie: „Väčšina močiarov sveta bola v blízkosti ľudských sídiel vysušená.“ Takže už niet takmer kde vedecky skúmať bludičky.
V novembri 2011 sa ich na Šumave pokúsil zaznamenať štáb českého geograficko-bádateľského magazínu Moskyt. Neuspeli, no priniesli krásnu reportáž Pohaslé světlo bludiček.
Ak by malo na rašeliniskách niečo desiť, tak je to práve ich osud. Človek ich vygumoval z povrchu zemského bezprecedentným spôsobom.

99,99-percentné zničenie
Odhaduje sa, že rašeliniská tvorili asi 0,6 percenta rozlohy Slovenska, približne 260 štvorcových kilometrov s hĺbkou rašeliny viac ako 40 centimetrov. Na Záhorí boli aj osemmetrové.
Najväčšie sa rozkladali na Podunajskej nížine. „Tieto boli zničené všetky, na 100 percent,“ zdôrazňuje botanik Daniel Dítě. Ďalším domovom rašelinísk boli hory, karpatské kotliny, najmä na Liptove, Orave, Spiši, ale i tam došlo k dramatickému úbytku.
Podľa národnej inventarizácie rašelinísk, ktorú na prelome milénií realizovala mimovládna organizácia Daphne – Inštitút aplikovanej ekológie, vyšlo, že približne 90 percent všetkých slovenských rašelinísk sa stratilo v dôsledku vplyvu človeka. „A tie, čo prežili, sú poškodené,“ dodáva botanik Dítě.
V Nemeckých nížinách boli rašeliniská podľa botanika zničené na 99,99 percenta. Vysoké čísla sú aj v ďalších európskych krajinách. Asi tretina všetkých európskych rašelinísk sa zachovala vo Fínsku, štvrtina vo Švédsku. V Nórsku tvoria rašeliniská asi desať percent rozlohy.
Prečo boli mnohé zničené? Súviselo to vari s likérom, ktorý chutí po sladkastých višniach a vonia po ľaliách? Sotva. Sú za tým iné ľudské potreby. Teplo, nutkanie mať viac (pôdy, peňazí), ale aj túžba po krásnych kvetoch.
Fínov pohoršil červený parlament
Nebola to krv, čo stekala vlani v septembri po stĺpoch takmer storočnej budovy fínskeho parlamentu. Ale zmývateľná červená farba. Nasprejovali ju fínski a švédski aktivisti na protest proti fínskej štátnej firme Neova, ktorá ťaží rašelinu vo Švédsku. Uviedli, že je pokrytecké, že Fínsko dostalo od Európskej únie vyše 400-miliónové granty na ukončenie vlastnej ťažby rašeliny, no nakoniec túto ťažbu len presunulo do Švédska.
Firma Neova sa ohradila, že ťažba rašeliny sa aj tak výrazne znižuje. A fínsky premiér Petteri Orpo čin opísal ako „úplne nepochopiteľný a neprijateľný vandalizmus“.
Úplne nepochopiteľným a neprijateľným „vandalizmom“ je však rovnako pokračujúca ťažba rašeliny kdekoľvek na svete. Historicky, už od rímskych čias, sa využívala na kúrenie, čo je napokon jeden z hlavných dôvodov, prečo rašeliniská zmizli v Nemecku. Rašelina sa však v minulom storočí ujala aj ako zdroj elektrickej energie.
Napríklad v Írsku v 60. rokoch sa takto zabezpečovalo 40 (!) percent všetkej elektriny. Podľa štúdie, ktorá vyšla pred dvomi rokmi vo vedeckom časopise Nature, Írsko patrí ku krajinám s najvýraznejšou stratou mokradí vrátane rašelinísk – prišlo o vyše 90 percent. Zničilo ich na ploche takmer trikrát väčšej, na akej sa rozkladali na Slovensku.
K posledným krajinám sveta, ktoré dnes stále vyrábajú časť elektriny z rašeliny, patrí Fínsko, podiel kolísal v posledných rokoch okolo troch percent. Pričom energetická spoločnosť Fortum, v ktorej je väčšinovým vlastníkom fínsky štát, sa podieľa na budovaní rašeliniskovej elektrárne vo Rwande. Táto africká krajina by mala mať podľa odhadov zostávajúce zásoby rašeliny (zničila ich už vyše 50 percent) na ploche 492 štvorcových kilometrov, takmer dvakrát ako pôvodné „zásoby“ Slovenska.
Výroba elektriny z rašeliny je v súčasnosti neospravedlniteľným hazardom.

Špinavší zdroj ako uhlie
Vypúšťa sa pri tom viac emisií ako pri spaľovaní uhlia, dokonca dvakrát viac emisií ako pri spaľovaní zemného plynu.
Írsko sa už dávnejšie zaviazalo, že prestane využívať rašelinu na výrobu elektriny. Presne pred rokom prestala rašelinu využívať aj posledná z írskych elektrární Bord na Móna. Žiaľ, nemožno ju použiť ako pozitívnu ekologickú koncovku.
Elektráreň totiž prešla na biomasu. Začala páliť odpad zo stromov vyrúbaných v Brazílii. Dováža ho tankermi zo vzdialenosti 7 500 kilometrov. Na tom nie je nič šetrné či priateľské k životnému prostrediu. Ako pre Pravdu vlani zdôraznil český lesnícky profesor Miroslav Svoboda, aj Dánsko, Belgicko či Holandsko sa vystatujú tým, koľko majú zelenej energie z biomasy: „Lenže táto biomasa sa dováža z lesov mimo EÚ. Rúbu sa tropické pralesy, ktoré sa celé štiepkujú, naložia na tanker a spália u nás… Pálenie dreva nie je uhlíkovo neutrálne.“
Rašelina sa dnes vo svete ťaží aj na záhradkárske účely, je to tá voňavá zemitá hmota, ktorá tvorí časť substrátu pre pelargónie. Zatiaľ čo sa milovník kvetov teší z muškátov na balkóne, niekde stratili domov rosičky, páperníky, perutníky či fialky.
Rašelina sa kedysi ťažila aj na Slovensku. Najbližšia ťažba dnes prebieha kúsok za hranicami v Poľsku na obrovskom tatranskom vrchovisku. Aby sa vôbec mohlo z jednej strany ťažiť, musela sa umelo znížiť hladina podzemnej vody. A to je začiatok konca.
Pravidlá hry zmenili silné traktory
„Kedysi sa rozpínali rašeliniská, tie najvzácnejšie z mokradí, od Popradu po Kozie chrbty,“ rozhliadol sa pred dvomi rokmi po Podtatranskej kotline botanik a riaditeľ Inštitútu Daphne Ján Šeffer.
Zostali len malé fliačiky, do jedného takého pri Spišskej Teplici vhupol v gumákoch. Pôvabný kút chotára, o ktorý by náhodný cestovateľ vlastne ani nezavadil. Vyviera tu voda, na jar bude čoskoro obtekať trsy s nádhernou no nenápadnou prvosienkou pomúčenou. Rastie tu mäsožravka, tučnica. Jej celý názov naznačuje, že by mala byť obyčajná, lenže aj ona je – vzácna.

Krátko po druhej svetovej vojne sa rašeliniská v strednej Európe ešte „držali“. Roľníci mali vtedy slabé traktory. No rýchlo sa skonštruovali nové, silné. Spočiatku sa Európania báli hladu, ale čoskoro si vďaka technike a rozširovaniu polí na úkor mokradí ľahko privykli na prebytky, a to už bol iný hlad. Po zisku. Tento vývoj pripomína napríklad kniha Zdivočená farma od anglickej farmárky Isabelly Tree.
V bývalom Československu sa sceľovalo a rozoralo sa, čo sa dalo. To mokré, čo sa nepoddalo, sa vysušilo. „Bolo to drahé, musela sa vybudovať sieť melioračných kanálov, čo sa rozbehlo v 70., 80. rokoch. Vtedy padli rašeliniská, ale i remízky,“ zaboril sa pán Šeffer gumákmi do blata.

Vytiahol nohu, zadíval sa na horizont, kde traktor pripravoval jarnú pôdu, tmavú ako uhoľ, vytušil moju otázku a prikývol. Áno, aj to bolo kedysi rašelinisko. Čo tým spoločnosť získala? „Nie veľmi úrodnú a kyslú pôdu, ktorú nezvládajú mnohé plodiny. Ale má výhodu – rýchlo sa prehrieva. A v teple rastú niektoré plodiny veľmi dobre.“
Mnohé rašeliniská pritom neboli pre predkov bez úžitku. Nedalo sa do nich siať, ale mohlo sa na nich pásť, kosili sa. Tieto činnosti sa však tiež vytratili a spolu so spomínaným odvodnením a prehlbujúcim sa suchom to viedlo k tomu, že zostávajúce rašeliniská zarastajú. Kríky a dospelé stromy narušenú mokraď definitívne „vysajú“.
Najväčší sklad uhlíka, aký máme
Koncom uplynulého roka vyšiel na stránke The Conversation článok s titulkom Rašeliniská treba urgentne obnoviť, aby sa Spojenému kráľovstvu podarili splniť emisné ciele. Zhruba v rovnakom čase upozornil na naliehavosť záchrany rašelinísk na celom svete aj UNEP (Program Spojených národov pre životné prostredie, špeciálna organizácia OSN).
Rašeliniská globálne zaberajú len tri percentá súše, ale ukladajú dvakrát toľko uhlíka ako všetky lesy sveta dokopy. Rašeliniská sú vôbec najväčším pôdnym skladom uhlíka na planéte, skrývajú takmer tretinu celého pôdneho uhlíka (ide o novší údaj, s ktorým pracuje UNEP, v starších zdrojoch nájdete „iba“ štvrtinu).
Ak sa rašeliniská ťažia, karta sa obráti. Z bezpečného úložiska sa stane nebezpečný zdroj emisií. Ako pripomenula koncom minulého roka nemecká verejnoprávna televízia Deutsche Welle, sedem percent všetkých emisií Európy pochádza práve z vysúšania rašelinísk a mokradí. A to je takmer dvakrát viac ako vypúšťa celé európske priemyselné odvetvie.
Zastaviť ich ničenie znamená zachovať uložený uhlík, nevypúšťať toto enormné množstvo, neprikladať viac do ohňa klimatickej zmeny. Už toto je prvý dôležitý krok.
A ten druhý znie – pomôcť rašeliniskám, aby sa obnovili. Dokážeme tým však naozaj pomôcť klíme? Práve v odpovedi na túto otázku sa skrýva esencia dlhovekosti.

Najlepšia klimatizácia, ktorú nemusíme platiť
„To, koľko uhlíka dokáže rašelinisko pohltiť, vieme odmerať a vypočítať,“ povedala nórska výskumníčka Magni Kyrkjeeide a zaborila zvláštny vrták do spišskoteplických slatín.
Vedkyňa pôsobí v Nórskom inštitúte pre výskum prírody NINA, ktorý sa podieľal na projekte Ekohydrologická obnova rašelinísk v Karpatoch. Spolu s Daphne a so Štátnou ochrany prírody SR vytypovali 12 rašelinísk na Slovensku, ktoré skúmali a obnovovali. Projekt sa skončil vlani.

Špeciálnym vrtákom možno zistiť „mocnosť“ rašeliniska. Vŕtajú doň podobne ako glaciológovia do ľadovc, alebo dendrochronológovia do najstarších stromov. Aj z rašeliniska možno vytiahnuť zápisy starobylého archívu.
Rašeliniská sú biotopy staré tisíce rokov, najstaršie majú desaťtisíce rokov. Pred piatimi rokmi našli výskumníci Oregonskej univerzity na Borneu tropické rašelinisko staré takmer 50-tisíc rokov (u nás sú limitované skončením poslednej ľadovej doby, čiže približne 12-tisíc rokov). Sú v nich zakonzervované peľové zrniečka, schránky hmyzu, a hoci sú to zdanlivo nepatrné stopy, paleoekológovia z nich dokážu zrekonštruovať podobu krajiny spred desaťtisícov rokov.
Získavanie aj týchto fascinujúcich poznatkov sa stane nedostupným, archív sa navždy zničí, ak sa rašelinisko vyťaží, vysuší, zarastie.
Pustiť sa do jeho obnovy znamená oddať sa nesmiernej časovej škále, pre človeka ťažko predstaviteľnej. Jeden rok trvá, kým sa utvorí jeden milimeter rašeliny, takže nové ohromné prírodné zachytávače uhlíka nevyvstanú „zo dňa na deň“. Ale to neznamená, že nedokážu pomôcť aj v počiatočných štádiách obnovy.
Okrem uhlíka zadržiavajú vodu. „Rašeliniská fungujú ako klimatizačné jednotky,“ prezradí botanik Šeffer. Ochladzujú krajinu, a to nie je vôbec málo.
Nemôže sa to nechať na prírodu?
O štvrťstoročie by malo byť obnovených 90 percent biotopov Európskej únie, ktoré sú dnes poškodené, vrátane rašelinísk. Zaväzuje k tomu vlani prijaté nariadenie o obnove prírody (Nature restoration law), ktoré je jedným z opatrení Európskej zelenej dohody. V júni zaň hlasoval aj slovenský minister životného prostredia Tomáš Taraba, hoci pôvodne hovoril, že ho nepodporí.
To, ako možno obnoviť rašeliniskové biotopy, ukázal už spomínaný projekt, do ktorého sa zapojili nórski výskumníci. Predovšetkým, vráti sa voda. Upravia sa melioračné kanály, odstránia sa náletové dreviny, obnoví sa kosenie.
Časť týchto opatrení sa podarilo spraviť na rašelinisku Hanšpíle na Záhorí, neďaleko meandrujúcej Rudavy. Pred dvomi rokmi sa pri jazierku jeden z členov nórskej delegácie so zvrašteným čelom opýtal: A prečo to musí človek manažovať? Nemôže to nechať na prírodu?
„Môže,“ odpovedal im vtedajší riaditeľ CHKO Záhorie, entomológ Tomáš Olšovský. „Ale o 20 rokov tu nebude rašelinisko. Ale les.“ Ak sa nepodarí zvrátiť vysúšanie, rašeliniská nezachránime. „Ale poďme sa pozrieť, ako to má vyzerať,“ pobádal entomológ a viedol malú skupinku hlbšie do jelšín, ktoré zrazu zredli. Niektoré popadali. „Bobor nám to ukáže.“
Spraví to zadarmo. Tak ho zastreľme
Nebolo treba žiadne projekty, žiadne dokumentácie. Je to už 15 rokov, čo sa kúsok od rašeliniska pod pieskovou dunou usalašil bobor. Svojimi zásahmi spojil viac prameňov dokopy a zadarmo upravil vodný režim.
Bobor pustil do jelšín viac svetla, vytvoril ideálne podmienky na návrat vzácneho perutníka močiarneho. Práve vďaka bobrovi tu zmladzujú jelše. Ako? Na spadnutej jelši, ktorú zvalil bobor. Pribúda tu vzácnych húb, aj hmyzu, krásnym príkladom je drevník ryhovaný.
Lovia tu haje, predtým tu žiadne neboli. V bobrovisku sa skrývajú užovky hladké. Je tu raj pre obojživelníky. Ide o jedinú nížinnú lokalitu na Záhorí, kde žijú salamandry. Bobor z nudného lesa urobil fantastickú divočinu. Vďaka nemu stúpla hladina podzemnej vody a tiež – je stabilnejšia. A to celé predstavuje spolu s obnovujúcimi sa rašeliniskami celý systém klimatizačných jednotiek. Tento kus krajiny je podľa Tomáša Olšovského odolnejší a životaschopnejší.
Bobor môže pomôcť pri obnove mnohých rašelinísk. Ale Slovensko sa ho podobne ako ďalšie ikonické druhy, medveďa či vlka, rozhodlo zabíjať. Ministerstvo ešte koncom minulého novembra vydalo výnimku na usmrtenie 36 bobrov na Trnávke, Latorici a Bodrogu, čo iniciatíva My sme les označila za škandál.
Poslední pamätníci
Na ministerstve som sa pýtal, prečo je potrebné bobry usmrtiť a koľko ich už bolo usmrtených. Miesto odpovede poslali iba link na video štátneho tajomníka Filipa Kuffu na Facebooku, kde napríklad uviedol, že „bobor vodný spôsobuje významné poškodenie telies hrádzí, následne je tak ohrozená bezpečnosť obyvateľstva“. Povedal tiež, že pôvodne sa navrhovalo umiestnenie ochranných sietí, ale náklady by boli 350 miliónov eur, čo je vysoká cifra. Zoologické záhrady neprejavili o bobry záujem, preto pristúpili k usmrcovaniu bobrov.

Venoval som tomu začiatkom januára reportáž. Vlani v septembri obvinil bobry z poškodzovania hrádzí aj poľský premiér Donald Tusk a tiež volal po rozhodnej akcii. Zniesla sa však naňho zdrvujúca kritika od odborníkov. Tusk vzápätí oznámil, že „žiaden bobor nebude zranený“. A že sa na hrádze umiestnia – ochranné siete. Poliaci sa tak rozhodli nie z lásky k bobrom. Ale jednoducho preto, aby sa bobry nevracali tam, kde si to človek neželá. Pretože presne takáto je vo svete skúsenosť. „Zabíjanie bobrov je neúčinné,“ dopĺňa zoológ a ekológ Ondrej Kameniar.
Pýtal som sa preto predstaviteľov ministerstva, ako sa budú riešiť problémy s bobrami, keď sa aj po odstrele vrátia iné. Neodpovedali…
Okrem urgentnej záchrany rašelinísk treba spraviť ešte jednu vec. Navštíviť ich. Možno budete mať šťastie a zazriete zvláštne svetlá. A budete tak patriť k posledným pamätníkom. Konca rašelinísk alebo ich znovuzrodenia.