K riekam človek oddávna prichádzal preto, aby sa najedol, napil, alebo aby sa zadíval do diaľky, či pochovával. Najprv sa skúsme rozhliadnuť.
V minulom roku bola po prvýkrát prekročená kritická hranica otepľovania planéty – o 1,5 stupňa Celzia. Svet sa pred 10 rokmi v Parížskej dohode zaviazal, že túto hranicu neprekročí.
Rok 2024 bol najteplejším v histórii meraní, vlaňajšie horúčavy v Európe boli podľa Svetovej zdravotníckej organizácie zodpovedné za 175-tisíc predčasných úmrtí. Každoročné škody spôsobené extrémnym počasím od roku 2021 neklesajú pod 40 miliárd eur. Do roku 2020 boli celkové škody presahujúce 30 miliárd eur výnimkou.
Buď pozdravená, voda, čo vytváraš krásu krajiny.nápis na monumente pri prameni Nitry
Generálna tajomníčka Svetovej meteorologickej organizácie Celeste Saulo povedala, že prekročenie kritickej hranice zatiaľ neznamená, že ľudstvo zlyhalo v dosahovaní dlhodobých cieľov Parížskej dohody. Pretože tie sa vyhodnocujú v rámci desaťročí, nie jednotlivých rokov. „No každý ďalší prírastok globálneho otepľovania zvyšuje dopad na naše životy, ekonomiky, planétu,“ upozornila Saulo. Treba rozhodné činy.
A tie avizovala aj novozvolená Európska komisia, ktorá označila klimatickú zmenu za jednu z najväčších hrozieb pre európsku bezpečnosť. Ale ako s tým súvisia rieky?
Poďme sa konečne zhovárať o vode
Podľa nových eurokomisárov treba zabrať v úsilí znižovať emisie, a zároveň rozširovať obnoviteľné zdroje. Eurokomisárka pre životné prostredie Jessika Roswall však pre denník Financial Times zdôraznila, že v centre diskusií by mala energie konečne vystriedať voda.
Pretože, ako dodala, napríklad jadrové elektrárne nefungujú poriadne. Na ochladzovanie využívajú rieky, lenže tie majú čoraz horšie prietoky. Na veľkých riekach v lete kolabuje doprava. Čo pre Pravdu potvrdil konštruktér výletných lodí Ivan Sivák. Dizajn štvorhviezdičkovej výletnej lode Albertina upravil práve tak, aby zvládala „prekĺznuť“ aj po plytkom koryte.
A napokon slabnúce rieky predstavujú problém pre krajinu. Keďže človek zničil lužné lesy, ktoré ako pľúca predtým predýchali obrovskú masu vzduchu, krajina prišla o obrovskú klimatizáciu. Práve teraz, keď sa stále viac otepľuje, ju najviac potrebujeme. Vlani denník Pravda priniesol reportáž dokonca o tom, ako hustá výstavba malých vodných elektrární pretvorila Hron tak, že rieka už do krajiny nevnáša vodu, ale naopak. Ešte viac ju vysušuje.
Ak chceme pomôcť klíme, treba zmeniť prístup k vodným tokom. A tak sa vyberáme k Nitre. Keďže je národná, mohla by byť obrazom vzťahu Slovenska k riekam.
Čítajte viac Rieky už vodu Slovensku nedávajú, ale kradnú. Je to naše dielo
Buď pozdravená, nositeľka krásy
Rieka Nitra je úzko spätá s históriou Slovanov na našom území, jej povodie zhruba vymedzovalo územie Nitrianskeho kniežatstva. A tak keď sa roku 1934 na hornej Nitre usporiadali výpravné národopisné oslavy, zorganizovala sa aj púť k prameňu Nitry. Slávnostne tu odhalili monument, ktorého výstavbu inicioval historik, prírodovedec a propagátor turizmu Jozef Bošiansky (tak ho uvádza Biografický lexikón Slovenska, v starších zdrojoch je meno Bossányi).
Nebol to politický čin, ale snaha pozdvihnúť rieku. Pána Bošianskeho prosto očarilo pramenisko pod horou Reváň.
Z dvoch strán pomníka sú reliéfy s náboženskými výjavmi. Novšia tabuľa oznamuje, že Nitra bola (v 90. rokoch) ustanovená za národnú rieku.
Foto: Andrej Barát
Foto: Andrej Barát
Z pohľadu pamiatkarov ide o prehliadaný architektonický unikát, ktorý by mohol mať parametre národnej kultúrnej pamiatky. Historik umenia Jozef Lenhart sa pre noviny MY Horná Nitra vyjadril, že spĺňa podobné atribúty ako Mohyla Milana Rastislava Štefánika. Najbližšie a zrejmé jediné prirovnanie v celej Európe totiž možno nájsť až pri monumente, ktorý dalo roku 1875 pri prameni Dunaja postaviť knieža Karol Eugen III. Fürstenberg.
Lenže už nikde sa nespomína, že takéto snahy vzdať úctu prameňom riek v skutočnosti zničia iný, oveľa starší unikát. Spoločenstvo organizmov, ktoré býva v prameňoch. V každom žriedle je jedinečné, nikde inde na svete sa neopakuje. Už obyčajným čistením studničky, stavaním striešok, búdok sa toto spoločenstvo ohrozí. Už na začiatku sa spraví vážna chyba, hoci človek to môže myslieť úprimne dobre.
Ale nič z toho pán Bošiansky, hoci bol prírodovedec, nemusel tušiť. Jeden z najväčších biologických výskumov prameňov v Európe (a ich poškodenia) bol publikovaný iba pred tromi rokmi, zrealizovali ho slovenskí vedci Tomáš Derka, Jakub Cíbik, Eva Bulánková a ďalší.
Čítajte viac Ukradli sme pramene a ostatným nenechali nič
Na monumente sú slová. „Buď pozdravená, voda, čo vytváraš krásu krajiny, zaháňaš únavu a smäd a dávaš život prírode a človeku,“ prečíta ich nahlas rybár a aktivista Igor Sádecký. „Lenže presne toto bránime riekam robiť. Našimi zásahmi do riek im nedovolíme tvoriť krásu,“ poskočí dole po prúde za vlnami.
Kanibal
Rieky odjakživa dávali jedlo. Možno si prečítať zápisky, ale niekde ešte aj vypočuť rozprávanie starých rybárov o tom, ako v čase neresu v riekach zrazu nebola voda, ale samé ryby. Chrbty sa hmýrili na hladine.
Ryba začína svoj život tu. Pstruh v tôňach pod prameňom, vyukladaných okruhliakmi so šťavnatým machom, s popadanými vŕbami a hrabmi. Kapor zas na podmáčaných lúkach a lesoch vo zvyškoch tých lužných „riečnych pľúc“. Vytiera sa na trávach, rôzne plytké priehlbiny slúžia ako jasličky s teplejšou vodou.
Pstruh je kanibal, žerie vlastný druh. Veľké pstruhy sa sýtia menšími. Človek do toho už dlho zasahuje, na potokoch pravidelne odlovuje pstruhy a snaží sa zabezpečiť, aby v nich žili iba rovnako veľké ryby, ktoré sa navzájom nepožerú. Rybári to robia len preto, aby bolo v potokoch viac pstruhov.
Lenže viac pstruhov by bolo v potokoch vtedy, ak by rieky fungovali normálne. Pristavíme sa pri jednej z prvých hatí na Nitre v Prievidzi. Je takmer po okraj upchatá nánosmi štrku a bahna. Zahatal ich múr, ktorý križuje celú rieku a ten istý múr bráni pstruhom, ale aj ďalším rybám, aby tokom normálne putovali. Aby sa vracali na miesta, kde sa prirodzene rozmnožujú.
Čítajte viac Rieky už vodu Slovensku nedávajú, ale kradnú. Je to naše dielo
Podobných múrov je na Nitre, ako takmer na každej jednej rieke v Európe viac. A tak rieky už nedokážu samy od seba „dávať jedlo“, dávať ryby. Rybári sa to snažia nákladne a prácne suplovať. Maličké ryby sa umelo odchovajú kdesi bokom, v nádržiach, a potom sa vypúšťajú do jednotlivých úsekov riek. Aby tam nejaké ryby boli. Ak by sme rieky neprehradzovali, nemuseli by sa do nich umelo vysádzať ryby a prirodzene by sa množili.
Kaprovi a mnohým ďalším druhom však komplikujeme život ešte ináč. Na Nitre to nie je také zjavné, ale deje sa to napríklad na celej Vážskej kaskáde, kde sa často manipuluje s hladinou rieky podľa potrieb elektrární. Ide o významný fenomén, ktorý si zaslúži samostatnú reportáž, ale tentoraz stačí stručný opis.
Na jar, keď sa kaprovité ryby neresia, pri zvýšenej hladine človek rybám „dovolí“, aby sa vytreli na rastlinách. Ale vzápätí, keď sa ryby nestihnú vyliahnuť, človek pre potreby energetickej siete hladinu rieky prudko zníži. „A všetok ten budúci život uschne,“ povie rybár Igor. Rieka musí človeku vždy ustúpiť.
Čítajte aj Čo odkazuje posledná žijúca fosília Dunaja? Je staršia ako dinosaurus
Rub ohrozuje posledný luh
Ako mocná ruka s desiatkami prstov schmatne stará jelša breh Nitry. Hneď vedľa nej majiteľ pozemku s roxormi, tehlami, lomovým kameňom a drôtom „spevnil“ breh po svojom. Kráčame dolu prúdom a pozorujeme, ako si ľudia bez ostychu berú z brehov, akoby boli ich.
Foto: Andrej Barát
Preskočme opäť do Váhu, do Nezbudskej Lúčky, kde sa tento fenomén deje práve v týchto dňoch a v oveľa väčšom rozsahu. Popri Váhu má viesť nová cyklotrasa. Pôvodne mala smerovať popri ceste, no ľudia sa ohradili, že tam bude ešte viac zhustená doprava. Ďalší variant viedol po pozemku medzi riekou a cestou. Ale tam zas obyvatelia vystúpili, že tam parkujú svoje autá a skladujú drevo.
Celý proces bol podstatne zložitejší, ťahá sa to už osem rokov a vyzerá to tak, že všetko sa odohráva v súlade so zákonmi. Ale podstatný je výsledok.
Rozhodlo sa, že cyklotrasa pôjde priamo okrajom koryta Váhu! Od Varína po Vrútky. A už sa stavia a rúbe. Na niektorých úsekoch sa rieka ešte aj bude zužovať kamenným násypom. V dokumentoch sa možno dočítať, že ochranári nie sú proti.
„Čo je šokujúce. Štátni ochranári sa nepostavili za vážsku prírodu, nepostavili sa proti stavbe. Keby Štátna ochrana prírody SR fungovala, ako má, nedopustila by zničenie Strečnianskych meandrov Váhu, ktoré sú územím európskeho významu!“ hovorí aktivista Igor Sádecký.
Na brehu sa pília aj stromy s obvodom kmeňa 3,8 metra, prevažne staré vŕby, topole. Nehľadí sa na to, že sú to posledné zvyšky lužného lesa, toho, čo je s riekou tak nevyhnutne späté.
Rakovina riek
To sú, vlastne boli, tie výkonné klimatizácie. Aj to bola tá krása, ktorú rieka dokáže tvoriť. Tieto stromy nastavovali listy slnku a vetru a kombinovali vo fascinujúcich vzorcoch tieň a mihotavý jas nad vlniacou sa hladinou. A napokon práve takéto stromy bývajú domovom netopierov, chrobákov, ďatľov, sov a ďalších druhov. Ale na nič z toho sa nepozerá. Ospravedlňuje sa to rozvojom cyklodopravy, čo je určite žiaduce. Ale za túto cenu?
„Všade sú ochranné pásma železníc, ciest, elektrických vedení a tieto sú priam sväté, nedotknuteľné a nemôže sa do nich zasahovať. Máme aj ochranné pásma riek, ale tam ich porušujeme vždy. Ochraňujeme majetky jednotlivcov, firiem, ale rieka zakaždým dostane na frak, obetujeme ju. Cyklotrasy sa stávajú rakovinou riek,“ rozohňuje sa Igor Sádecký, ktorý je sám vášnivý cyklista.
Existuje v takom úzkom priestore pod Strečnom iná alternatíva? „Stačí počkať, kým sa dokončí tunel Višňové a potom by mohla cyklotrasa viesť po normálnej ceste, veď tam ubudne áut,“ mieni.
No spoločnosť nielenže zasahuje do koryta. Neváha koryto rieky preložiť. Akoby nevrelo životom, ale bolo iba meravou malichernosťou. Presne to isté sa takmer pred 20 rokmi stalo s riekou Nitra. Koryto sa muselo prekladať kvôli baniam. Hornonitrianske bane Prievidza to plánovali aj roku 2018.
Je paradox, že ako sa pomaly blížime k týmto končinám, prechádzame vlastne tým najkrajším a posledným, čo si národná rieka zo svojej niekdajšej podoby uchovala.
Foto: Andrej Barát
Z parku do záchoda
Nebolo výnimkou, ak mestské parky vznikali na pôdorysoch niekdajších mŕtvych ramien, riečnych ostrovov či starých mlynských náhonov, kde sa rieka občas prirodzene vylievala, jednoducho tam, kde to bolo pekné.
Mestský park v Nitre má svoj pôvab, ale s riekou „nekomunikuje“, tá si tečie mdlo, cudzo a kalne za múrmi ako nudný kanál. Čo sa však napríklad o parku v Bojniciach povedať nedá. Tu vstupujeme do nádhernej rieky stráženej mohutnými stromami a ďalej ideme len pešo, kráčame vo vysokých gumákoch po koryte, vo vode sa mihajú jalce, pstruhy.
Foto: Andrej Barát
Igor stále nahadzuje udicu, ja na vlastnej koži zisťujem, ako pozoruhodne sa prirodzená rieka mení. Ako je za každou zákrutou iný svet, ako sa dokáže z príjemnej štrkovej plytčiny prepadnúť do hlbočiny a počúvam skúseného rybára, ako to všetko „prirodzeno“ geniálne vyhovuje rybám a celému riečnemu životu. „Takáto krásna musela byť kedysi celá Nitra. Bola by skutočne – národná!“ pokračuje v sústredenom nahadzovaní Igor.
Ale potom sa skoro utopím. Nohou zakopnem o neprirodzeno. Pneumatiku z traktora. Opodiaľ voda obmýva ďalšie dve. Idylka sa rýchlo skončí. Pozriem sa na breh a tam ležia prázdne bandasky od olejov, mliek. Štveráme sa prerasteným brehom, šmýkame sa v hnoji, ktorý ľudia vykydli k brehom. Igor mi posiela odporné fotografie celých fúrikov výkalov vykotených k rieke. Myslel som si, že fotografia toaletnej misy vyhodenej priamo do Manínskeho potoka, ktorú mi pred pár rokmi poslala zoologička Ivana Kalafusová, bola krikľavou výnimkou.
Čítajte viac Ako si vážime rieky? Ako toalety. Nijako
Ale nie. Pri Nitre nachádzame vyhodené ďalšie misy, toaletné dosky. Aj tu sa potvrdzuje to, čo vidno na celom Slovensku, že rieky vnímame len ako odpadové stoky.
Napili by ste sa z rieky?
Foto: Andrej Barát
Národne znečistená
Zbláznil si sa, veď by som sa tam ani neokúpala! Vypočul som si rozhorčenú odpoveď na „drzú“ otázku od slečny, ktorá sa prechádzala pri rieke. Ale naďabil som aj na pamätníkov, ktorým sa až rozjasnila tvár pri spomienkach, ako sa chodili kedysi ovlažiť v meste Nitra k rieke Nitra. A dokonca som si vypočul aj starých trampov, ktorí mi rozprávali, ako kedysi v riekach na Slovensku chytali pstruhy a raky holými rukami! Toľko ich bolo. A pili z riek, kde sa im zachcelo.
Ocitáme sa pod Novákmi. Na brehu je tabuľa: „Pozor, ryby sú kontaminované ortuťou. Nekonzumovať!“ Igor zalistuje v Rybárskom poriadku, ktorý dostane každý rybár na Slovensku. Aj tam je červeným rovnaká výstraha so spresnením, že sa neodporúča konzumovať ryby od 130. riečneho kilometra až po Komoču, kde Nitra ústi do Váhu.
Roku 1966 sa pretrhlo odkalisko chemických závodov v Zemianskych Kostoľanoch a do rieky sa vovalila nielen ortuť, ale aj arzén. Dôsledky sú merateľné dodnes. Vedecké štúdie opakovane potvrdili ťažké kovy v brehových sedimentoch, ale aj v rybom mäse. Ortuť je škodlivá pre živé organizmy už v minimálnej koncentrácii a v Nitre boli limitné hodnoty aj roku 2011 prekročené 36-násobne. Merania potvrdili aj ďalšie ťažké kovy, kadmium, zinok, olovo.
Národná rieka je stále jednou z najviac znečistených na Slovensku. Prispela k tomu banská činnosť, ale aj priemyselné poľnohospodárstvo.
Foto: Andrej Barát
Ďalej tečie Nitra ako nudný kanál, niekde rovný ako špageta. Najhoršie je, že niektorí ľudia si zvykli, že práve takto má rieka vyzerať. Ako rovná čiara. Netušia, čo je to meander, čo je to krása rieky.
Výnimkou je ešte Zátoň nad Novými Zámkami, pekný kúsok mäkkého luhu. Ale všade inde na satelitných snímkach vidno pri rieke dokonale zoradené zelené guľôčky. To všetko boli kedysi ohromné lužné lesy, ale bez zvyšku boli vyrúbané a na nich podľa pravítka vysadené topole. Aby rieka konečne dávala nejaký úžitok!
Budovateľský étos 20. storočia znel aj na riekach. V 50. rokoch získala regulácia koryta Nitry a Žitavy prívlastok – národná stavba. S takým honorom sa nazvalo skrátenie Nitry o 70 kilometrov (miesto pôvodných 244 má dnes iba asi 170). Získala sa tým poľnohospodárska pôda, ale položil sa základ súčasného problému – prehlbujúceho sa sucha v krajine.
Pochováme úctu?
Niekedy medzi 12. a 8. storočím pred naším letopočtom, v dobe popolnicových polí, pohrebiská vymedzovala rieka. Medzi pohrebiskom a sídliskom bola voda. Možno šlo o symboliku, ohraničenie sveta mŕtvych a živých.
Už sme zistili, čo všetko dnes chodia ľudia „pochovávať“ k rieke. Ale skutočne platí, že sme v monumente postavenom prameňu Nitry pochovali všetku úctu?
V roku 2000 Slovensko prebralo Rámcovú smernicu o vode. Zaviazali sme sa zlepšovať stav vôd, čo sme aj mali splniť do roku 2015. No nestalo sa tak, odložilo sa to do roku 2021. A potom ešte raz, do roku 2027. „Stále posúvanie naplnenia smernice je dôkazom, že na Slovensku neexistuje ochrana riek,“ dodá namrzene Igor.
Ak nezmeníme vzťah k riekam, ťažko môžeme od nich chcieť, aby boli našimi spojencami v snahe zachovať klímu aj seba.
Aktivista dlho premýšľa a ešte povie, ako ho trápi, že ľudí, ktorí sa zasadzujú za Nitru, Váh, Hron, Dunaj, Ipeľ a ďalšie toky, podaktorí označujú za bláznov.
Je zaujímavé, že v urbanistickom česko-slovenskom projekte Mestské zásahy, kde mohli aj obyčajní ľudia navrhnúť niečo pekné vo svojom meste, sa väčšina nápadov vracala k riekam. Nebolo to nič bláznivé, architektov a urbanistov to práveže veľmi zaujalo. V kresbách a náčrtoch ľudia túžili prekonať priehradné múry, túžili sa znova dotknúť rieky. Akoby stále kdesi hlboko niečo tlelo. Možno aj úcta. Možno ju stačí prebudiť.