Slováci nafilmovali európsky Amazon, horstvo živšie ako Alpy

„Je to ten najúžasnejší les!“ nadchýna sa Karol Kaliský, ochranár a jeden z kameramanov Arolla Filmu a spoluautorov projektu Život v Karpatoch, zatiaľ čo stúpa strmo nahor s ťažkou kamerou a so statívom. Vlastne – bol to ten najúžasnejší les.

Karpaty tvoria najväčší súvislý les v Európe, ukrývajú najviac európskych pralesov. Spomedzi nich bol, žiaľ, treba to napísať v minulom čase, jeden naozaj výnimočný. Obopínal jednu z najväčších sopiek, aké kedy zatriasli Zemou – Poľanu. Ešte v polovici 20. storočia sa rozkladal na ploche viac ako 11 000 hektárov (čo je výmera takmer 18 000 futbalových ihrísk alebo väčšia rozloha, akú má drvivá väčšina slovenských miest s výnimkou Bratislavy či Košíc). Zhruba taký bol aj jeho vek, „pamätal“ si poslednú ľadovú dobu. Je ho ešte vidieť na leteckých snímkach z roku 1950.

Ale potom sa lesníci minulého storočia rozhodli, že ide o príliš starý les, doslova ho označili za „prestarnutý“. Pred zhruba 50 rokmi ho vyrúbali a na jeho mieste vysadili malé stromčeky.

Starcov rozštvrtiť

„Dnes vieme, že prirodzené lesy sú s pribúdajúcim vekom stále vitálnejšie a životaschopnejšie. Zavedenie pojmu ‚prestarnutý lesný porast‘ malo podľa mňa jediný cieľ. Skryť za vznešený názov systematické ničenie vzácnych poľanských lesov,“ zastane Karol pod mohutnou vyvreninou.

A nadhodí otázku – dovolíme si aj o človeku uvažovať ako o príliš starom? „To je, akoby sme starca rozštvrtili, rozobrali na súčiastky, nahradili mladíkom a tvárili sa – tak, a zachránili sme ho! Takto by sme sa vysporiadali s človekom oplývajúcim toľkými vedomosťami a skúsenosťami?“

Čítajte viac Slovensku závidia doliny apokalypsy. Sú plné života a nádeje

Prales pod Poľanou zbieral skúsenosti po vyše 11-tisíc rokov. Zaznamenal všetky turbulencie, výkyvy, hrozby, a najmä reakcie na ne (pekne to vysvetľuje vo svojich knihách nemecký lesník Peter Wohlleben). Práve teraz, v čase meniacej sa klímy, by sa semená takéhoto vzácneho lesa zišli. Zostali fliačiky. Keď tieto pralesné fliačiky zrátame na celom Slovensku, vyjde nám o čosi menšia plocha, akú mal kedysi jeden súvislý prales pod Poľanou, niečo vyše 10-tisíc. Aj to patríme medzi posledné krajiny v Európe, kde sa pralesy zachovali.

Spoza skalných ihiel sa vynoria mohutné niekoľkostoročné buky. Karol nadšene dvíha zo zeme obrovský list brestu. Nad medvedím brlohom sa belejú korene vyvráteného starého jaseňa, zo skál sa načahuje tis, v úzkej doline korunu rozpína krásny javor. Malá, ale pestrá a naozaj úžasná pripomienka niekdajšej veľkoleposti. Prečo sa ale zaoberať vlastne už zabudnutou likvidáciou starého lesa spred desaťročí, keď svetová lesnícka veda o význame zachovaných pralesov dnes nepochybuje?

Nie je úplne všetko stratené. A ešte stále sa dá toho veľa zničiť. Výraz „prestarnutý les“ sa po polstoročí vrátil s hrozivou razanciou. Objavuje sa v najnovšom slovníku predstaviteľov ministerstva životného prostredia. „Nie jalový bezzásah, ale starostlivosť a hospodárenie v krajine je cestou,“ presviedča štátny tajomník Filip Kuffa. Takže aj tie fliačiky najstarších lesov, ktoré zostali, sú bezcenné, zbytočné. Starcov treba opäť rozštvrtiť a nahradiť mladíkmi.

Bizarná vystrihovačka

V záplave negatívnych správ zanikla jedna povzbudivá. Po rokoch čoraz rýchlejšej devastácie Amazonu v Južnej Amerike sa odlesňovanie vlani výrazne znížilo. Región pomocou satelitných snímok skúma inštitút Imazon. Podľa jeho údajov a grafov sa vlani odlesnilo o 65 percent menej ako v katastrofálnom roku 2022. A to je pokles, ktorý pre tento masívny bióm môže znamenať nádej.

Ale pozrime sa podrobnejšie na rok 2022. Vtedy ľudia v Amazónii zničili vyše 10-tisíc km2 pralesa. Koľko to je?

Vezmite nožnice a odstrihnite jednu pätinu z mapy Slovenska. To je len jediný rok. V roku 2021 sa zničila rovnaká porcia pralesa. Zo Slovenska vám v rukách ostanú iba dve tretiny…

Strihať môžete ďalej. Pretože, ako pripomína inštitút Imazon, „napriek výraznému poklesu sme vlani prišli o viac ako tisíc futbalových ihrísk pralesa denne“. Denne! Zhruba každé tri týždne si môžeme odstrihnúť jeden prales veľký ako kedysi ten pod Poľanou…

Karol sa pod tiažou filmárskeho vybavenia zadýcha, volá na ďalších dvoch kameramanov Adama Bašteka a Jozefa Fialu, ale tí pohrúžení do veselej debaty dlho nepočujú, štverajú sa hore brehom, akoby sa ich gravitácia netýkala. Obzrie sa na mňa, že sú to dvaja draci. Nepozná vraj nikoho, kto s takou ľahkosťou a v plnej filmárskej poľnej dokáže za deň pobehať v Karpatoch, v nemožných kalamitiskách a driapavých krkahájoch, desiatky kilometrov. Kto dokáže celé týždne v karpatskej divočine prežiť bez spojenia s civilizáciou. „No, čo je? Čo chceš?!“ stočia sa zrazu. „Musím si… oddýchnuť.“

Kde je cesta, tam je vôľa

Amazonu kolíše dych, pretože je vo víre politiky. Chripí alebo sa zhlboka nadychuje podľa toho, ako mu to dovolia brazílski prezidenti, respektíve voliči, ktorí ich volili.

Pri pohľade do spomínaných grafov zobrazujúcich devastáciu Amazonu sa totiž zreteľne črtá obdobie rokov 2019 až 2022, keď prezidentoval Jair Bolsonaro. Vyhlásil, že prales patrí Brazílii a treba ho ekonomicky využívať. Už po pol roku jeho prezidentovania ukazovali satelitné snímky za júl 2019 nárast odlesňovania takmer o 300 percent.

Čítajte viac Šelma sa prebúdza

1. januára 2023 ho vystriedal Luiz Inácio Lula da Silva, ktorý sľuboval nulové odlesňovanie. Satelity po niekoľkých mesiacoch ukázali skutočný pokles. Ale nie nulu. A ako napísal skvelý novinár Jonathan Watts, ktorý denník The Guardian informuje od roku 2021 priamo z Amazonu, optimizmus, zdá sa, vysychá.

U prezidenta Lulu podľa neho badať posun k biznisovému pohľadu. Dal zelenú napríklad projektu cesty BR-319, ktorá môže zničiť obrovské dosiaľ nedotknuté územie v západnom povodí Amazonky. Staré úslovie totiž platí v modernom svete úplne naopak. Kde je cesta, tam je vôľa. Rúbať, páliť, stavať, siať, zarábať. Viac, viac, viac.

Aj európsky Amazon sa ocitol v politickom tanci.

Proti vede

Filmári stíchnu, našľapujú zľahka, vzápätí ustrnú a len pozorujú. Pred nami je medvedí brloh v starej jedli, akú možno nájsť len v pralese. Niekoľkostoročný strom je príbytkom pre niekoľko generácií medveďa. Adam na mňa skúša vtipy. „No, choď, ujo, choď sa k nemu pozrieť do spálne.“ A Karol zakontruje. „Máš pripravený únikový plán? Lebo kde tu zo skál skočíš? Chytíš sa liany?“

Nevyhneme sa v debate tomu, ako sa téma medveďa vyhrotila. Vydráždila do nepríčetnosti. Už vlani v novembri upozorňoval ekológ Marián Hletko, že Slovensko vystrieľalo pätinu medvedej populácie. Filmári, ktorí sú zároveň ekológmi, ma v tieni bučín pološeptom opravujú, že najnovšie odhady po zarátaní predpokladaných pytliackych úlovkov hovoria už o – tretine!

Čítajte viac Hletko z iniciatívy My sme les: Vymlátili sme už pätinu medveďov. Odstrel však nič nevyriešil, práve naopak

Pričom počet konfliktov s človekom sa vôbec neznížil. Ani nemohol. Pretože vedecké štúdie zo sveta nikde nepotvrdili, že lovom sa zníži počet konfliktov, zistili dokonca, že sa udeje pravý opak. Počet konfliktov narastie.

Koncom minulého roka ministerstvo životného prostredia dalo povolenie na odstrel bobrov. Vedecké štúdie z celého sveta pritom dokazujú, že bobor môže významne pomôcť krajine v čase klimatickej zmeny, tlmí povodne aj sucho.

Čítajte viac Bobor dá krajine milióny. A Slovensko zníži jeho hodnotu?!

Za prvých 15 dní tohto roka na Slovensku zastrelili oficiálne 23 vlkov. Upytliačilo sa pravdepodobne viac. Vedecké štúdie ukazujú jednoznačne – strieľanie vlkov neochráni ovčie stáda, a dokonca to povedie k častejším útokom. „Strieľajú aj všetko ostatné. Zabíjajú vydry!“ zavyje Karol.

Slovenská časť Karpát sa uplynulý rok začala masívne ničiť tiež vďaka politickým rozhodnutiam, ktoré ignorujú vedu. Obnovili sa ťažby v národných parkoch, dokonca v starých hlucháních lesoch.

Čítajte viac Aby bol aj vlk mŕtvy, aj ovca roztrhaná

Karpaty ničíme viac ako Amazon

Verejnosť sa klame tvrdeniami, že je potrebné zasahovať proti lykožrútovi. Napríklad v Národnom parku Nízke Tatry, vo vzácnych lokalitách Studienec a Marková, mali oficiálne ťažiť iba smreky napadnuté lykožrútom. No z vyťaženého počtu tvorili nakoniec iba 15 percent. Väčšinou išlo o staré buky či zdravé jedle, aj dvestoročné. Ide sa po dreve.

Nedeje sa to len na Slovensku. Kameramani Adam, Karol, Jozef a režisér, ekológ Erik Baláž rozprávajú o tom, ako chamtivosť v celom európskom Amazone rúbe, reže. „Každý rok strácame rozľahlé pralesy v mnohých častiach Karpát. A s nimi aj budúcnosť celých dolín a živočíšnych i rastlinných druhov.“

Len samotnou ťažbou dreva strácame v Karpatoch štyri hektáre lesa každú hodinu! Upozorňuje na to štúdia pod názvom The carpathian forests, Europe’s natural heritage under attack (Karpatské lesy, európske prírodné dedičstvo pod útokom). Za deň to je takmer 100 hektárov.

Čítajte viac Človek hryzie poslednú divočinu

To je bez preháňania brutálne číslo v porovnaní s Amazonom, svedčí o oveľa intenzívnejšej devastácii. Karpaty sú asi 35-krát menšie ako Amazon. Ak by sa malo v Karpatoch ťažiť vzhľadom na rozlohu zhruba rovnakým tempom ako v Amazone, malo by padnúť „iba“ 18 hektárov lesa denne. Lenže v Karpatoch sa vyťaží päťkrát viac!

Mohli by sme pokračovať ďalej vo výpočte smrti. Ale štyri nové filmy zobrazujú život.

Domov, jedlo a nádej

Dnešný cieľ je nakrútiť dutinového hniezdiča. „Poďme tam, počujem tesára čierneho,“ pokynie Karol hlavou. Ale nikde nepočuť tesárovo typické krkrkrkr za letu či typické ťahavé kjééé. Ako ho mohol zachytiť? Až po chvíli kdesi úplne v pozadí v spleti lesných zvukov možno rozoznať dunivé údery. Nemôže to byť iný ďateľ? „Nie, takto udiera tesár,“ suverénne odpovie a pridá do kroku a nestačím sa diviť, ako pritom nenarobí lomoz, takmer nezlomí haluz.

Nejaký čas trvá, kým Karol rozloží statív, naň postaví techniku, vytiahne kamufláž, tou zahalí aj seba, navlečie si kuklu, zaostruje a – tesár odletí ďaleko preč. Ako často sa stáva, že nenatočí nič použiteľné? „Aj celé týždne,“ odvetí so stoickým pokojom. Hodiny mu trvá, kým vystúpa na to miesto, hodiny schádza. Nemusel by, keby všetky lesy boli také, aké boli posledných 11-tisíc rokov. Plné zvierat.

V mladej bučine krásneho tesára nevidno. Ani úžasnú sovu dlhochvostú a ďalšie vtáčie klenoty. Práve preto, lebo starcov sme nahradili mladíkmi.

Mladou bučinou sa predierame k zvyškom pralesov na Poľane. Obstúpili nás 50-ročné buky, presne tie, ktoré tu vysadili namiesto vyrúbaných pralesov. Dutinovým hniezdičom nemajú čo ponúknuť. Sú príliš tenké, malé (veď tesár má rozpätie krídel asi 70 centimetrov), no najmä ich kôra je hladká, chýbajú im vrásky, bútľaviny. Napríklad taký ďateľ bielochrbtý je vzácny preto, lebo potrebuje buky staršie ako 100 rokov. Jednotvárny človekom omladený les ponúka mizerný domov. Málo potravy.

Jozef odhaduje, že asi 70 percent bučín na Slovensku je mladších ako 80 rokov. „Lenže bukvice vo veľkom rodia až staršie buky.“ Ak chceme zvieratám v lese skutočne pomáhať, tak nie tak, že ich prikrmujeme. Namiesto toho umožnime lesu, aby ich sám kŕmil.

„Ale ide tu aj o genetiku,“ zdôrazňuje Jozef. V najstarších bukoch, ktoré ustáli storočia, sa hromadia tie najlepšie schopnosti na zvládanie kríz, ktoré šíria v semenách ďalej. Ak rúbeme mladé bučiny, nedáme stromom šancu, aby spomedzi seba vybrali tie najschopnejšie.

Práve v Karpatoch sa zachovali mohutné bučiny, ktoré obdivujú vedci z celého sveta. A práve na Slovensku, v Poloninách zamerali nemeckí výskumníci buk s rekordnou výškou 58 metrov (vyhliadková veža UFO v Bratislave je vo výške 85 metrov). Aj to je niečo, z čoho „profituje“ zvyšok Európy. Najnovšie filmy sa pokúšajú ukázať ako.

Karpaty pomáhajú severanom prežiť

Jeden z fascinujúcich záberov ukazuje obrovský kŕdeľ piniek severských, akoby sa jeden strom zrazu rozpustil do mračna. „Na severe je krutá zima a pinky k nám prilietajú a živia sa bukvicami. Keby sme v Karpatoch nemali staré lesy so starými bukmi, pričom na jedinom sa urodia stovky kilogramov bukvíc, pinky by nemali potravu. Museli by migrovať ďalej,“ vysvetľuje Adam. Kam? Niekam. „Možno by tam nedoleteli, zomreli by od hladu.“

Už je to vyše 20 rokov, čo do slovenskej časti Karpát vypustili zubry, do Polonín. V národnom parku sa pasie črieda, prechádza sa Poľskom, Ukrajinou. Filmári ukazujú, že vrátiť Karpatom zubry znamená vrátiť lastovičky.

Za 30 rokov v Európe ubudlo 70 percent hmyzu. Ale tam, kde sa znova túlajú zubry, divoké kone či pratury, sa hmyz vracia. Zubry ho nepodporujú len výsledkom svojho trávenia, ale už tým, že putujú lesom, obhrýzajú ho, váľajú, rohmi vytrhávajú celé kriaky a vnášajú do krajiny viac svetla, viac tepla. Viac rôznych bylín, rastlín. S nimi viac potravy pre hmyz. A spolu s hmyzom – viac lastovičiek.

Práve v „jalovom bezzásahu“ nakrútil tím Arolla Filmu úžasné zábery hlucháňa. Práve bezzásah je jediný, kde sa mu na Slovensku darí, všade inde hlucháň hynie. Apropo, filmári mali na dosah niečo, čo sa ešte nikomu nepodarilo – takmer natočili, ako sa vyliahli kuriatka hlucháňa. Striehli na perfektný záber, už-už mali praskať škrupiny, ale – prišla líška a jedno vajce po druhom odniesla.

Možno si zúfať. No možno aj s pokorou vnímať a skúsiť porozumieť, kam až siahajú staré vzťahy.

Nechajme Karpaty slobodne dýchať

„Len málo ľudí si uvedomuje, že Karpaty sú najväčšia európska divočina,“ rozhovorí sa režisér Erik Baláž a ako porovnanie vytiahne Alpy.

Karpaty sú na rozdiel od Álp stále divoké pohorie, ktoré ešte celkom nepodľahlo človeku, nevydalo všetko, nepremenilo sa na otroka. Karpaty nie sú „vybývanou krajinou“.

Alpy sú možno najväčšie, najvyššie pohorie Európy. Sú miestom fantastických lyžovačiek, veľkorysých scenérií, epických výjazdov na bicykli, ale celý čas sú to nakoniec len takmer mĺkve kulisy krajiny, ktorú človek totálne premenil. Karpaty sú o tretinu menšie ako Alpy, ale obýva ich 10– až 20-násobne viac veľkých šeliem! „Mnohé zvieratá v Európe by už dávno vyhynuli, keby neboli Karpaty,“ upozorňuje Erik.

Tatry, ikona Slovenska, sú podľa neho úžasné. „Ale bez celého oblúka Karpát by Tatry neboli nič. Keby nebolo Karpát, v Tatrách by sme nemali medvede.“ A nemali by sme toľko vody.

„Karpaty sú pre Európu rovnako dôležité, ako amazonské dažďové pralesy pre celý svet. Je to les, ktorý dokáže absorbovať obrovské množstvo vody, dokáže priťahovať zrážky, je to domov pre nesmiernu rozmanitosť živých stvorení. Vzniká tu množstvo riek, Karpaty sťahujú obrovské množstvo oxidu uhličitého, to všetko sú unikátne veci. My Európania a obzvlášť my obyvatelia Slovenska máme povinnosť chrániť toto prírodné dedičstvo. Je to dedičstvo nás všetkých. Práve toto sa našimi filmami snažíme povedať,“ hovorí ekológ.

Práve v čase meniacej sa klímy potrebujeme Amazon, či už ten svetový, alebo európsky. A Amazon potrebuje človeka. Ľudstvo musí urobiť maximum preto, aby sa nezvýšilo oteplenie, lebo ani prastarý Amazon to nezvládne, premení sa podľa varovaní vedcov na savanu. A ako asi bude planéte, keď ju nebude môcť Amazon ochladzovať? Ako bude Európe, keď ju Karpaty nebudú môcť chrániť pred prehlbujúcim sa suchom?

Hoci, paradoxne, práve sucho môže byť nakoniec tým katalyzátorom, hýbateľom k nepredstaviteľnému. Potvrdzuje to jedna povzbudivá a pritom prehliadaná správa, už teraz ju možno označiť za jednu z najlepších správ roka. Nielen veľký Amazon dostal šancu zmocnieť.

Z kvapiek je nakoniec more

Aralské jazero, kedysi štvrté najväčšie na svete, v minulosti nazývané morom, znova naberá vodu. Je v ňom o neuveriteľných 40 percent viac vody ako v roku 2022. A to ešte pred pár rokmi nikto nepochyboval o jeho rýchlej smrti, čakal ho rozpad, premena na púšť, nevyhnutná ekologická katastrofa porovnateľná azda len s Černobyľom.

Výsledok pocítia na lícach ako závan pobrežného vánku v meste Aralsk zrejme až vnuci súčasníkov, aj to pri veľkej dávke šťastia. A predsa do toho ľudia rozhodujúci o krajine pri Aralskom jazere šli. Nie kvôli sebe, ale kvôli tým, čo prídu po nich. A rovnako aj v tomto prípade ide o politický tanec, balans krehkých dohôd medzi Kazachstanom, Uzbekistanom, Kirgizskom. Práve apokalyptická vízia sucha dokázala spojiť nespojiteľné, nezmieriteľné ľudské tábory, skupiny, štáty.

V čom tkvie to povzbudenie a súvis so strednou Európou? Nie je málo ľudí, ktorým záleží na Karpatoch, na prírode Slovenska. Možno sú pri pohľade z výšky len ako kvapky roztrúsené na púštnom skle. Ale z kvapiek je vždy rieka a každá rieka ústi do mora.