Boli v rovnakej situácii ako rodiny na Slovensku, v Česku, v Rumunsku, či v Bulharsku. Zúfali si z čoraz drahších energií, ktoré odkrajovali z rodinných rozpočtov stále viac.
Teraz ušetrím 80 až 90 percent na výdavkoch za elektrinu. To je veľa.Fokion Papastefanou, člen energetickej komunity
Nespokojní Ioanninčania sa rozhodli, že si budú elektrinu vyrábať sami, v roku 2021 založili energetickú komunitu. Tento pojem je podľa prieskumu organizácie Greenpeace stále cudzí pre vyše 73 percent obyvateľov Slovenska. Vôbec netušia, o čo ide. Tak si ho skúsme v Ioannine predstaviť.
Ide o zaujímavý, a pritom jednoduchý nápad, ako sa vymaniť z „energetického otroctva“. Ale aj z energetickej chudoby.
Tá na Slovensku postihuje už 20 percent domácností. Čo napríklad znamená, že si nedokážu udržať vo svojich príbytkoch dostatočné teplo, tvoria sa v nich plesne, ktoré spôsobujú respiračné ochorenia, čo ešte viac prehlbuje núdzu a komplikuje prežívanie. Odborníci vypočítali už v roku 2019, že nekvalitné, nezdravé bývanie zvyšuje náklady v slovenskom zdravotníctve o 410 až 810 miliónov eur každý rok. Na tento fakt upozornilo najväčšie profesionálne záujmové združenie pre sektor budov na Slovensku – Budovy pre budúcnosť.
V Grécku je to však oveľa horšie, až 58 (!) percent domácností sa prepadlo do energetickej chudoby. Ceny elektriny po ruskej invázii na Ukrajinu v roku 2022 najprv vystrelili o 40 percent. Počas uplynulého leta sa však veľkoobchodné náklady na elektrinu zdvojnásobili, čo ešte viac zatlačilo na domácnosti.
Motivácia nájsť riešenie je v Grécku veľmi silná.
V jazernom meste si 60 domácností zriadilo energetickú komunitu. Dnes majú stovky záujemcov.
Šetria stovky eur
Hneď na úvod treba mierne poopraviť očakávania. Ioanninčania zapojení do energetickej komunity pod názvom CommonEn stále niečo platia za energie. Na svojich účtenkách sa nezbavili položiek ako napríklad zelená alebo sociálna tarifa či poplatky za užívanie siete. Tieto drobné položky naďalej platia. Akurát sa zbavili tej najväčšej – ceny za spotrebovanú elektrinu. A tam môže skutočne svietiť nula, alebo, ako sa neskôr dozvieme, dokonca aj záporná hodnota.
Spoluzakladateľ komunity Dimitris Kitsikopoulos ukáže jednoduchý príklad. Členka komunity Maria má ročnú spotrebu asi 5 000 kilowatthodín. Pri cene 15 centov za jednu kilowatthodinu by jej ročný účet za elektrinu predstavoval 1 100 eur. Z toho najväčšia položka – 750 eur by bola cena za spotrebovanú elektrinu.
Lenže vďaka členstvu v komunite, ktorá si elektrinu vyrába sama, týchto 750 eur už neplatí. Za rok tak zaplatí účet vo výške 350 eur. Ušetrila teda 750 eur.
Ďalší člen Fokion Papastefanou je elektrotechnik, inžinier, pôsobí na Ioanninskej univerzite. Hovorí, že aj Grékom znel koncept energetických komunít spočiatku cudzo. Ale na krk im dýchali čoraz vyššie ceny, dane a nebezpečne sa vyvíjajúce teploty. „Teplota v lete v Ioannine rastie. Sú dni, keď tu máme okolo 47 stupňov Celzia,“ vysvetľuje s tým, že aj to ešte viac prehlbuje energetické potreby a výdavky. Domácnosť pána Papastefanoua ročne spotrebuje asi 4 000 kilowattov. „Teraz ušetrím 80 až 90 percent na výdavkoch za elektrinu. To je veľa.“
V energetickej komunite sú aj dve menšie firmy, jedna z nich ročne šetrí približne 2 700 eur. CommonEn má 63 členov, spolu ušetria ročne 16 500 eur.
Ale tá najvýznamnejšia úspora sa podľa spoluzakladateľa pána Kitsikopoulosa skrýva inde. V slobode. „Čím viac bude cena za energie (na trhu) stúpať, tým viac ušetríme.“ Inými slovami, ich sa nijako nedotknú turbulentné výkyvy cien, za ktorými sú vojna, rozzúrená klíma alebo politici neschopní či neochotní odpútať svoje krajiny od ropy, plynu. Nebudú bezradne stáť nad účtenkami a premýšľať, z čoho iného ubrať, aby ich zaplatili. Zo stravy, zo školného, z cestovania, z kultúry?
Štúdia v Belgicku preukázala, že po energetickej kríze, ktorá nasledovala po ruskej invázii na Ukrajinu v roku 2022, energetické komunity boli jediné, komu sa podarilo udržať stabilné platby za energie.
Ako to energetická komunita dokáže? Nejde o nič nové, neobjavili vodu. Ale uvedomili si sociálny rozmer „nekonečnej“ energie zo slnka.
Foto: Andrej Barát
Energia vo vlastných rukách
V Ioannine spoločne zainvestovali a vybudovali dve malé solárne elektrárne v zázemí mesta, ktoré pripojili do siete. Každý člen si kúpil časť solárnych panelov a zariadení. Napríklad pani Maria kúpila za 3 000 eur 3,3 percenta solárnych panelov. Návratnosť investície vychádza na štyri až päť rokov.
„Energiu vyrobenú zo slnka dodávame do národnej siete a rovnaké množstvo energie si členovia berú zo siete, aby ju spotrebovali. Sieť teda funguje ako veľká batéria,“ vysvetľuje prezident energetickej komunity CommonEn Chris Giotitsas, ktorý pôsobí ako výskumník na Tallinnskej technickej univerzite v Estónsku. Ako vedec sa zaoberá voľne prístupnými technológiami a poľnohospodárskymi komunitami.
To, koľko nakoniec zaplatia, závisí len od schopnosti zladiť spotrebu energie s výrobou. Ak spotrebujú len toľko, koľko ich vlastné panely vyrobili, uhradia len spomínané minimálne poplatky. Ak dokonca spotrebujú oveľa menej, než koľko vyrobili, môžu mať záporné účty za energiu, čo sa niektorým členom podarilo v minulom roku.
Takže o tom, koľko peňazí z rodinného rozpočtu minú na energiu, nerozhoduje niekto cudzí. Rozhodujú o tom sami, svojím správaním.
Solárna zelenina
Jedna z komunitných elektrární je na streche priemyselnej budovy, druhá na svahu, vsadená medzi biele pasienky. Ovce si z nich trhajú prvé tohtoročné kapsičky pastierske.
Foto: Andrej Barát
Solárne panely, batérie, inteligentné systémy, ktoré dokážu umne rozložiť toky energie podľa spotreby v jednotlivých domácnostiach, to vskutku nepredstavuje nič nové. Lenže komunita CommonEn chce skúmať ďalšie možnosti výroby elektrickej energie, plánuje experimentovať s ďalšími konceptmi. Už o pár mesiacov spustí úplne prvú agrovoltickú elektráreň na Balkáne.
„Pod vyvýšenými polopriepustnými solárnymi panelmi bude mestská záhrada,“ povie hrdo prezident Giotitsas. Agrovoltická elektráreň vznikne pri centre, ktoré pomáha ľuďom s mentálnymi problémami. „Tí sa budú môcť socializovať s každým, kto navštívi záhradu, je to pre nich dôležité. A okrem toho si budú vyrábať vlastné jedlo a vlastnú energiu.“
Rozvoj agrosolárnych elektrární by však mohol pomôcť ešte aj s fenoménom, s ktorým sa pasujú v širšom regióne.
Slobodná energia môže vrátiť ľudí
Podľa ďalšieho predstaviteľa komunity politológa Sotirisa Tsoukarelisa z Krétskej univerzity je dnes dôležité presvedčiť obyvateľov, aby sa znovu zabývali v zázemí Ioanniny, na vidieku. A to nielen preto, aby sa udržala produkcia syra feta, medu, ovocia, zeleniny, orechov, byliniek.
Foto: Andrej Barát
Ioannina je jazerné mesto, rozlohou väčšie ako Bratislava, ale počtom obyvateľov o polovicu menšie ako Košice, je obkolesené mohutnými horami, na ktorých sa ešte drží sneh. Horské usadlosti si však nedokázali udržať „človečenstvo“. Podobne ako na Slovensku ľudia odchádzajú do miest.
Tsoukarelis pôsobí v organizácii High Mountains (Vysoké hory), ktorá sa ich snaží vrátiť. Darí sa to? Bradato sa usmeje, pokýva hlavou zo strany na stranu. „Ľudí z mesta môže zlákať vyššia kvalita života, blízkosť k prírode, zdravé prostredie,“ povie. Mnohí však podľa neho na vidieku hľadajú najmä prijatie, komunitu. V meste môže byť človek medzi väčším počtom ľudí, ale to neznamená väčší počet kvalitných vzťahov… Nuž a jedným z ďalších tromfov ioanninského vidieka by mohla byť práve energetická sloboda, ktorú by energetická komunita teoreticky mohla zabezpečiť vďaka agrosolárnym panelom.
Využívanie energie slnka prirovná k malej záhrade. Má ju skoro každý, pri dome, na balkóne, hoci len za oknom. „Úrodu stačí pozbierať.“
Foto: Andrej Barát
Skepsa je preč. Záujem raketovo rastie
Energetická komunita v Ioannine sa rozhodla pomáhať aj najchudobnejším rodinám, pre ktoré platenie účtov za elektrinu predstavuje otázku prežitia.
Systém zatiaľ nastavili tak, aby dokázali elektrinou zásobovať jednu takúto domácnosť. Tá neplatí vôbec nič. „Cieľom je, aby sme za každých ďalších 20 nových členov dokázali dodať elektrinu úplne zadarmo pre jednu domácnosť, ktorá sa ocitla v energetickej chudobe,“ prezrádza pán Tsoukarelis.
Pri energetických komunitách sa zrazu otvára veľmi široká sociálna perspektíva. „Mohli by ste tak napríklad podporiť rodičov, ktorí žijú v rodinnom dome ďaleko od vás a majú problém s platením účtov,“ načrtne Miroslava Ábelová, hovorkyňa Greenpeace Slovensko.
Možností je nakoniec toľko, koľko je sociálnych väzieb. Zakladatelia energetickej komunity v meste Ioannina otvorene priznávajú, že verejnosť spočiatku ich nápadu nedôverovala, no keď uvidela prvé výsledky, účty a najmä možnosti, záujem vyletel nahor.
Pán Tsoukarelis použije pekný výraz: energetická demokracia. „Ľudia ju chcú! Máme na stole stovky žiadostí, pribúdajú ďalšie a ďalšie, ľudia sa k nám hlásia, chcú sa pridať. Ale… je to ťažké.“ Prečo? „Vláda zmenila zákony, čím sa všetko skomplikovalo. Je zložité prijímať nových členov,“ zvraští pán Tsoukarelis obočie. Pripájanie podobných projektov do siete, vytváranie podobných komunít je dnes náročnejšie. Ale prečo hodiť občanom takéto poleno pod nohu? Pán Tsoukarelis mieni, že zámerom vlády je zrejme ochrániť veľkých hráčov na trhu s energiami. „Vláda chce, aby si tí, čo zarábajú na elektrine, udržali výhody.“
Foto: Andrej Barát
Bude nevyhnutný prerod európskej energetiky, ktorá by mala byť priateľskejšia k ľuďom, prírode a ku klíme, nakoniec súbojom malých a veľkých? Alebo sa podarí nájsť spôsob, ako sa vzájomne dopĺňať? Rozhodujúca môže byť motivácia. A tou, ako sa aj na gréckom príklade ukazuje, nemusí byť zisk.
Robíme to pre planétu? Pre peniaze? Pre seba?
Takmer pred desiatimi rokmi vydala nezávislá výskumná organizácia CE Delft sídliaca v Holandsku štúdiu, podľa ktorej by si v roku 2050 mohla až polovica obyvateľov EÚ vyrábať vlastnú energiu. A to práve vďaka združovaniu sa občanov do spoločenstiev, komunít. Mohlo by to pokryť 45 percent celkovej spotreby v EÚ.
Vôbec nešlo o prestrelený odhad. Nemecko už v roku 2016 vyrábalo viac ako tretinu energie z obnoviteľných zdrojov (na Slovensku to bolo vtedy vyše 20 percent), pričom významnú časť tvorili práve komunitné projekty. V roku 2017 som niektoré navštívil.
Čítajte viac Energetická (r)evolúcia
Napríklad maličkú dedinu Rehfelde s 230 obyvateľmi, ktorá si kúpila a postavila dve komunitné veterné turbíny, čo bol nevídaný počin aj na nemecké pomery. Vo východnom Berlíne vo štvrti Gelbes Viertel zas osemtisíc solárnymi panelmi pokryli strechy 50 panelákov, úplne rovnakých, aké sú na slovenských sídliskách. Aj tento projekt patril k najambicióznejším.
Prekvapením však bolo zdôvodnenie. Všade som čakal, že členovia komunít budú hovoriť, že chceli nižšie ceny energií. Nie. Argumentovali tým, že si chcú vyrábať energiu doma a že nechcú, aby sa ich elektrina vyrábala ďaleko, napríklad z uhlia vyťaženého kdesi v Rusku alebo v Kolumbii.
Zaujímavý je aj impulz, ktorý vyprovokoval Ioanninčanov.
Čítajte aj Vietor je nádej pre dediny duchov
Dračia bitka
Mesto Ioannina leží pri jazere Pamovitida (alebo Pamvotis). Prakticky v rušnom centre žijú potápky chochlaté, pozorujeme ich svadobné tance, sú zrkadlovo zladené ako akvabely. Lovia tu kormorány veľké aj malé, beluše veľké i malé, čajky smejivé, na ligotavej hladine sa vlní veľká kolónia lysky čiernej. Pre lepšie pochopenie, aby sa človek na Slovensku k takémuto zážitku aspoň priblížil, musí vyraziť niekam za mesto, napríklad ku Kráľovej na Váhu.
V susedstve Ioanniny je Národný park Vikos-Aoös, ktorý chráni jeden z najbohatších horských ekosystémov, aké sa zachovali v Grécku. Žijú tu divé kone, rysy, vlky, orly skalné aj mloky horské. Bez preháňania ide o rozprávkové prostredie, pretože miestne ľudové rozprávky sú plné drakov a dračích súbojov. A jedna taká „dračia“ bitka bola na spadnutie.
„Vláda skúmala, kde by sa v našom regióne mohli ťažiť fosílne palivá. Tu, v našom kraji, ktorý je krásny, je nedotknutý. Nikto z nás to nechcel. A tak sme hľadali alternatívu,“ vysvetľuje Chris Giotitsas, prečo rozprúdili energetickú komunitu.
Ich ďalšie plány? Investície do elektromobility. Hľadajú tiež spôsob, ako by sa dali citlivo prerobiť dosiaľ stojace staré vodné mlyny na malé vodné elektrárne. „Potrebujeme spestrovať zdroje energie, lebo je to efektívnejšie, spoľahlivejšie,“ pokračuje Chris. „Nechceme však robiť masívne projekty, ktoré sú pre zisk. Nepotrebujeme zisk. Plánujeme iba pokryť potreby našich členov. Nechceme robiť projekty v divokej prírode, nemusíme ubližovať ekosystémom. Mali by sme neustále zvažovať dôsledky na životné prostredie. Inak by sme sa zachovali presne takisto, ako veľké spoločnosti,“ dopovie prezident komunity pod ostrým slnkom.
Takýto je v krátkosti skromný ale reálny príspevok vyše 60 gréckych domácností k energetickej demokracii. Ako s energetickou krízou bojujú veľké štáty?
Fosílne otroctvo
Slovensko, Česko, Maďarsko, Rumunsko i Bulharsko sú závislé od fosílnych zdrojov energie. Aj napriek tomu, že sú čoraz drahšie, štáty do nich pumpujú miliardy.
Čítajte viac Nestačí stop pre ruský plyn. Treba utlmiť všetok
Už v rokoch 2021 až 2022 zaznamenali krajiny strednej a východnej Európy najprudší nárast cien energií v Európe. Bulharsko o 19 percent, Slovensko a Maďarsko o 13, Česko o rekordných 38. V uplynulom roku čelili krajiny strednej a východnej Európy ešte prudšiemu nárastu cien energií, o 50 až 170 percent. A reakcia vlád? Miliardové injekcie.
Slovensko dosiaľ na dotácie do energetiky a na kompenzáciu cien pre domácnosti vynaložilo viac ako štyri miliardy eur (len v roku 2023 to bolo takmer 1,9 miliardy eur, pričom 1,3 miliardy eur dostal SPP). V Rumunsku vyšli cenové stropy v rokoch 2022 až 2024 na 5,3 miliardy eur.
Laura de Rosa z organizácie Greenpeace zdôrazňuje, že okrem vojny na Ukrajine energetickú krízu prehlbuje kríza klímy. Teplotné extrémy sú intenzívnejšie, čo si vyžaduje viac energie a vedie to k výpadkom. Sucho komplikuje prevádzku vodných elektrární, ale rovnako aj niektorých atómových elektrární, ktoré sú závislé od chladenia vodou z riek…
Čítajte viac Klíma uvrhne tisíce Slovákov do energetickej chudoby
Podľa Laury de Rosa je potrebné výrobu energie v Európe viac rozptýliť do menších lokálnych zdrojov. „Energetické komunity môžu byť kdekoľvek a môžu byť veľmi flexibilné. Ľudia majú právo ich zakladať, len im treba ukázať, že vôbec sú takéto možnosti. Mnohí o tomto svojom práve stále nevedia.“
Európska únia do svojej legislatívy zaviedla energetické komunity už v roku 2019, odvtedy ich mali jednotlivé štáty zakomponovať do vlastných zákonov. Prebehnime aspoň v rýchlosti, ako to niekde vyzerá.
Nevolili ste nášho starostu? Nič nedostanete
Kristiyan Dimitrov z bulharskej pobočky Greenpeace hovorí, že v Bulharsku je síce jedna z najnižších cien za energie v rámci EÚ, ale pri súčasnej legislatíve je ťažké ak nie nemožné rozvíjať energetické komunity. Vláda podporuje fosílny biznis. A spustila dotácie pre ľudí – rozdávala podporu vo výške asi 250 eur, za ktorú si mohli ľudia nakúpiť drevo a uhlie na kúrenie. „Mená príjemcov mali starostovia. A v odľahlých dedinách sa stali prípady, že ľuďom, ktorí starostu nevolili, podporu nevyplatili,“ opisuje Dimitrov.
V Bulharsku je silne prítomný odpor k obnoviteľným zdrojom. Občania v jednom regióne dokonca zorganizovali referendum proti veterným mlynom. Časť verejnosti odmieta solárne parky, pretože podľa nich ničia prírodu, prekrývajú úrodnú pôdu.
Podľa Laury de Rosa sa však podobným náladám nemožno čudovať. Sama priznáva, že keď sa ocitla uprostred gigantického solárneho poľa v Srbsku, cítila sa dystopicky, nepríjemne. Odpor môže byť o to oprávnenejší, že v krajinách strednej a východnej Európy takéto veľkokapacitné obnoviteľné zdroje budujú predovšetkým veľké spoločnosti. Úžitok z energie slnka či vetra je pre miestne komunity v takomto prípade minimálny. Zarábajú na tom veľké spoločnosti.
To však neplatí pre energetické komunity. A aj na gréckom príklade vidno, že nepotrebujú zaberať veľké plochy, a navyše vedia ich skombinovať s ďalším úžitkom – pastvou, so záhradou, sociálnym projektom… Rumunsko má v rámci EÚ druhú najvyššiu infláciu (na čele tabuľky je Maďarsko), zažíva politické otrasy. Medzi občanmi je podľa Andreia Craciuna z rumunskej pobočky Greenpeace veľký záujem o energetické komunity, ale vrcholová politika sa snaží udržať status quo. Predsa však vytiahne dva zaujímavé príklady.
Aby sme mohli zostať doma
Posledných šesť rokov exponenciálne rastie počet rumunských prosumerov – jednotlivcov, ktorí si vyrábajú energiu. Štát spustil podporu, pokryje asi 80 percent investície. Počet prosumerov presiahol 200-tisíc, pričom podľa Craciuna dokopy produkujú viac energie ako dva bloky atómovej elektrárne. Majú prebytky energie a aj preto sa zaujímajú o energetické komunity.
Čítajte aj Igor Kočiš: Odomknú Slováci ľudstvu nevyčerpateľnú geotermálnu energiu?
V dedine Buteni už energetická komunita funguje. Býva v nej veľa starších ľudí, z ktorých mnohí nemajú počítačové zručnosti, a tak tieto technológie boli pre nich nedostupné. No pomohlo im s tým zopár nadšencov a dnes dedina už nevyužíva fosílne zdroje, ale energiu slnka. Aké sú podľa Craciuna výhody? „Dôchodcovia vravia, že si vďaka tomu mohli dovoliť zostať bývať doma, kde vyrastali.“
V celej Európe je dnes už asi 9 000 energetických komunít. Na Slovensku tri. Zatiaľ. Potenciál je obrovský.
Netreba zaberať polia, na začiatok sa stačí pozrieť na tú najnudnejšiu a najmenej „zaujímavú“ plochu v celej krajine – na strechy panelákov. Peter Tauš, profesor Technickej univerzity v Košiciach spolu s Richardom Modrákom z Klastru energetických komunít vypracovali analýzu, podľa ktorej je voľných asi 110-tisíc panelákových striech. Ak by sa na každú umiestnil panel s výkonom hoci len 20 kW, dokázalo by to pokryť elektrickú spotrebu všetkých slovenských domácností cez deň.
A to máme na Slovensku tisíce ďalších nevyužitých striech škôl, škôlok, nemocníc, úradov, podnikov. Naozaj potrebujeme vlievať miliardy do fosílneho biznisu?