„Sme panelákové deti,“ úprimne sa na začiatku vyzná Štefan Benko. Spolu s partnerkou Andreou už 11 rokov hospodária na Farme pri močiari pri Lakšárskej Novej Vsi skraja Horných Valov. V samom srdci Záhoria.
Prečo sa ale panelákové deti rozhodli hospodáriť práve tu, na pieskovej dune, kde sa historicky „nič poriadne“ neurodilo? Kde aj ľudí bolo riedko, oveľa redšie je na Slovensku už len na Gemeri, Honte, Novohrade či hornom Zemplíne. Kde bola, použijúc slová pána Benka, „vždy len bieda, chudoba a hlad“. Kde v 70. rokoch jazvil nemožnú zem ťažký pluh za ešte ťažším traktorom, aby do rýh nahádzali aspoň zemiaky. Z ktorých aj tak nič nevzišlo. Lebo na dune je vždy buď mokro alebo sucho.
Kde vbili plošinu a spúšťali z nej prieskumné vrty, aby dačo užitočné aspoň z hlbín vytiahli, keď povrch bol jalový. Kde sa po tomto povrchu preháňal vlak voziaci narúbané drevo do Šaštína.
Kde napokon hustú temnú borinu bez života okolití obyvatelia dotvorili nechutnými haldami odpadkov. A zvyšky voľných slnkom presvietených plôch pojedli invázne rastliny. A to v azda najhoršej možnej kombinácii – zlatobyľ, netýkavka, krídlatka, jaseňovce a pajasene.
Už len pri tom, ako pán Benko vypočítava tieto na Slovensku nepôvodné druhy, sa na zamračených tvárach odborníkov, ktorí ho pozorne počúvajú, zavlní jediná emócia – rezignácia. Ide o expertov na pôdu, vodu, biotu, sú členmi hodnotiacej komisie Krajiny živej, ktorú spoločne s ocenením organizuje ochranárske združenie BROZ.
Prečo práve tu?
A prečo nie?
Pánovi Benkovi zasvietia žiarivo modré oči, z ťažkého sparna visiaceho nad dunou sa spustí voda v ťažkých kvapkách a on sa rozhovorí o jednoduchej túžbe.
Foto: Andrej Barát
Sen, ktorý na smetisku oživil zabudnutú krajinu
„Páči sa mi to tu. Som z Považia, kde jedna dedina nadväzuje na druhú. Keď človek ide k Váhu, každých 100 metrov niekoho stretne. Ale tu idete hodiny a nenaďabíte na nikoho,“ vysvetľuje.
Práve vďaka riedkemu osídleniu sa na Záhorí zachovalo niekoľko prekrásnych miest. Prekvapivo najmä vo vojenskom obvode, kam dopadali cvičné míny, kde počas krátkej prechádzky možno vyjsť z jelšových slatín s priezračnou vodou a perutníkmi zrazu na vrchol „púšte“, pieskovej duny pofŕkanej kyjankou, po ktorej sprevádzajú švitoriace včeláriky zlaté. A potom sa horúčava aj svetlo príjemne utlmia, pretože človek vhupne do dubového lesa so sýtozelenými machmi, nad ktorými máva dudok volánmi…
Čítajte viac Vedci tu s armádou robia nezvyčajné veci. Akú moc má „slovenská Sahara“?
Andrea chcela od útleho detstva chovať zvieratá. Jedného dňa predala bratislavský byt, Štefan dal výpoveď v práci. Snívali o bývaní na samote, ale skončili nakoniec tu, na kraji osady, kde boli svojho času jedinými stálymi obyvateľmi. „Postupne sme začali zisťovať, ako to tu funguje,“ pokračuje pán Benko. A pustili sa do niečoho, čo dokáže vlastne len farmár. Pretvárajú krajinu.
Smetisko prerábajú na biotopy, na aké sa aj na Záhorí už takmer zabudlo. Jednému odborníci hovoria riedkoles, alebo pasienkový les. A na opis druhého použije pán Benko podobne hravé slovo – „riedkotrávie“. Pokúsme sa aspoň v skratke opísať túto premenu.
Ako sa dostať zo škaredej jaskyne
Pôvodný prístup k tejto krajine opíše farmár termínom environmentálny pravek.
Keď okolité obyvateľstvo stavalo, chodilo si sem nabrať piesok. Jamy vypĺňalo odpadom. Do lesa sa naťahali hadice zo žúmp. Sotva boli Štefan s Andreou medzi susedmi populárni, keď ich nabádali, aby od takéhoto správania upustili.
O to viac, keď sa samotní farmári začali správať tak, že to neladilo so zaužívanou predstavou. Všemožne povzbudzovali prítomnosť vtáctva, hmyzu, plazov. Rozbehli sa sťažnosti, spory, udania.
Čítajte aj Nefarmárčime preto, aby sme trávili rodinu či krajinu
„Nekŕmte tie vtáky, chodia nám na plot do našej záhrady a serú!“ znela jedna z častých výčitiek. Aktívnejší sťažovatelia sa zakrádali s fotoaparátmi a striehli. „Keď uvideli kozu, ako žerie ihličie, prišlo udanie! Keď som postavil odrezaný kmeň do močiara, aby vzniklo miesto pre chrobáky, odfotili to a prišlo udanie! Chodilo to ako na bežiacom páse. Policajti v Šaštíne ma už poznali. Vítali ma – pán Benko, poďte ďalej. Čo zas tí susedia?“
Farmárom ktosi otrávil psa.
Zabi to, nech sa to netrápi
Pán Benko je bývalý predseda Slovenskej ornitologickej spoločnosti. Ukazuje, kde vysadil šípový ker. Aby mal kde hniezdiť strakoš. Tŕne ho chránia pred predátormi a na vetvy si napichuje ulovené myši a hraboše. Jednak preto, aby sa ľahšie kŕmil, ale takto si aj značkuje teritórium.
V zime farmári rozvoľňujú hustý porast, aby sa postupne prepracovali k spomínanému riedkolesu. Robia to so súhlasmi dotknutých strán, spolupracujú so Štátnou ochranou prírody aj Slovenským pozemkovým fondom. „Cieľovým biotopom je pasienkový les. Snažíme sa dosiahnuť stav, aby tu boli len roztrúsené solitéry. Ako krajinotvorný prvok, ale aby tu zostal aj tieň a pod nimi tráva,“ vysvetľuje pán Benko.
V kopách, ktoré zostávajú, našli útočisko užovky hladké a jašterice zelené, najväčšie, aké žijú na Slovensku. Samce majú v čase rozmnožovania tyrkysovo sfarbené hrdlo. Sú veľké ako predlaktie dospelého chlapa a teda aj zožerú množstvo hmyzu. A farmár vyratúva. „Z koníkov tu nájdete modrokrídle, ružovokrídle. Dúfal som, že tu nájdem aj belasokrídleho. Sú tu aj potápniky.“
Ide o dravca, asi štvorcentimetrového chrobáka, skvelého potápača, ktorý vynašiel „nekonečný“ kyslíkový prístroj. Využíva difúziu, pomocou ktorej vstrebáva kyslík z vody do vzduchovej bubliny, ktorú si nalepí pod krovky. Farmár ho spomína však najmä na dokreslenie environmentálneho praveku, ktorý vlastne stále trvá.
Sťažovali sa mu miestni, čo im to dá roboty, aby si tieto veľké hnusné chrobáky vykynožili v bazénoch. „To je zaujímavý reflex. Prvé, čo človeka napadne, keď niečo zbadá, je – ako to zničiť,“ poznamená entomológ Marek Semelbauer. A farmár pohotovo zakontruje: „Vôbec ma to neprekvapuje. Som ročník 59. A keď som bol chlapec, všetky rady od dospelých, aj od veterinárov, zneli – zabi to, nech sa to netrápi.“ A agrolesník Jaroslav Jankovič len dodá: „No, a ja som dostal vzduchovku od starého otca. Aby som mohol strieľať vrabce.“
Kozy a sysle dokázali nemožné
Dopršalo. Farma pri močiari sa kúpe v rozžiarenej aure, slnečné lúče sa trieštia vo výdychoch pôdy a rastlinstva. Farmár za celý čas nehovoril o výnosoch, plemenách, efektivite, tonách. Akoby mimovoľne sa dozvieme, že chovajú 80 domácich a divých králikov, zopár sliepok, dve ovce a asi 30 kôz. Chovatelia králikov si k nim chodia dopĺňať chovy, vajíčka i kozie mlieko predávajú výhradne z dvora.
Čítajte aj Tvrdošijne idú bez chémie. Prečo? Farmárčiť v súlade s prírodou nie je risk, ale zisk
Ale už ďalej nehovoria o ziskoch či litroch. Ale rozprávajú o tom, ako práve kozy pomohli výraznej premene krajiny. Dokázali si poradiť s inváznymi druhmi. Zlatobyľ im chutí, keď išla do kvetu, vyberali si len ju. Chvátali kvety, listy, všetko. Vyžrali ju tak dôsledne, až jej populácia zoslabla.
Kozy ohlodali aj konáre a porúbané kmene, ktoré ostali z rozvoľneného porastu. Čo nepohrýzli, vyhladili do biela, farmári zvyšky používajú ako palivové drevo.
Zostávajú len nepatrné kopy. Pán Benko ešte po pozemku porozhadzoval pníčky. Nasťahovali sa do nich sysle. Hlodavce, ktoré sa ešte v polovici minulého storočia mrvili na Slovensku v miliónových počtoch. V roku 2020 ich žilo len 20-tisíc. Farmári z rôznych kútov Slovenska dnes prejavujú o ne záujem. Sysle dokážu vytlačiť hraboše a pomôcť pastve. Jeden ovčiar si sysle priniesol na Cerovú vrchovinu, jedno z najsuchších miest Slovenska. Voda vďaka aktivite sysľov vsakuje vo väčšom objeme do podzemia, sýti zásoby, z ktorých môžu čerpať rastliny na pasienku v čase sucha. Je to pekne vidno. Kde je v horúčave sýtejšia tráva, tam je kolónia sysľov. Sysle prilákajú dravé vtáky. A tie zas dokážu rozbiť kŕdle vrabcov, ktoré by inak výdatne ukrajovali z úrody, ako to na vlastné oči pozoroval ďalší ocenený farmár zo Záhoria, Michal Novák.
Okrem riedkolesa však tvoria na Farme pri močiari aj riedkotrávie. A to je jednoducho miesto bez trávy. Obnažený piesok, zemina, čo milujú rôzne druhy včiel, chrobákov. „Ľuďom sa to ale veľmi nepáči,“ pokrúti hlavou pán Benko.
Otázka, na čo sú na ich farme najviac hrdí, ho trochu zaskočí. Veď o tom napokon celý čas rozprával. Zahniezdili tu stovky vrabcov, ktoré tu predtým vôbec neboli. Zabývali sa tu belorítky, v prístrešku pre kozy zas lastovičky. Do búdok, ktoré rozvešali po okolí, sa vracajú dutinové hniezdiče. Nuž a usídlil sa tu pár dudka chochlatého. Ktovie, možno sa tu raz ukáže aj krakľa belasá, jeden z najfarebnejších a najvzácnejších druhov slovenských nížin.
Za sýtymi farbami, vôňami sa presúvame ďalej, do Bielych Karpát, na Kvetinovú farmu Černuška, kde pestujú kvety, pre niekoho samotnú esenciu krásy.
Ruža z lásky nie je zo Slovenska
Ruže, ktorými muži obdarúvali ženy v marci, alebo ešte skôr na Valentína vo februári, alebo aj ruže, ktoré dostanú matky v máji, nie sú, až na pár výnimiek, zo Slovenska. Každá druhá až tretia ruža predaná v rámci Európskej únie bola vypestovaná v Keni. Dovážajú sa aj z ďalších krajín, svetovou jednotkou na trhu s rezanými kvetmi je Ekvádor. Milióny kvetov prúdia lietadlami najprv na burzu do Holandska a odtiaľ sa rozvážajú po Európe. Cestujú niekoľko dní, ale stáva sa, že aj niekoľko týždňov.
Čítajte viac Ruža z lásky je z Kene. Za akú cenu?
Kvetinový fenomén má viacero dôsledkov. V Keni kvetinový biznis ohrozil, znečisťoval a vysúšal krásne jazero Naivasha. Pred tromi rokmi som navštívil kenskú kvetinovú farmu Longonot zapojenú do obchodného partnerstva Fairtrade, ktorá patrí k tým, čo sa snažia prístup zmeniť a svoju stopu a vplyv na jazero minimalizujú.
Problémom mnohých kvetinových fariem je zdravie pracovníkov. Je viacero štúdií o tom, ako sa v kvetinovom biznise využíva veľa chemických prostriedkov, čo zvyšuje riziko rozvoja chorôb vrátane rakoviny, negatívne to oplyvňuje plodnosť, mozog. Ale napokon nemožno ignorovať ani niektoré postrehy obdarovaných, ale najmä tých, čo s rezanými kvetmi dennodenne pracujú v kvetinárstvach. Dotknete sa kvetinovej nádhery a „odmenou“ môžu byť – škaredé vyrážky.
Farmárka kvetinárka Daniela Mošková predtým pracovala v klasickom kvetinárstve v obchodnom dome, v priestore bez okien. „Vždy, keď prišiel vo štvrtok nový tovar, kolegyni sa vyhádzali predlaktia… Pýtala som sa jej, či je alergická. Vraj nie. Začala som sa o to zaujímať, začala som sa pýtať a postupne som zistila, v akých podmienkach sa kvety pestujú a čo všetko sa na ne používa. Znepáčilo sa mi to a nechcela som v tom pokračovať,“ hovorí kvetinárka o hlavnom motíve.
Foto: Andrej Barát
Kvety bez chémie
Manželia Moškovci si postavili dom neďaleko Bošáce v osade Zabudišová. Navrhli ho tak, aby zapadol do prostredia. Vôkol neho vyrastá záhrada, ktorá v čase našej návštevy pôsobila dojmom, akoby tu vyvstala sama. Pestrofarebné černušky sa striedali so slamienkami a krásenkami, teraz na jar im čoskoro začnú sekundovať tulipány a iskerníky. Vedľa dálií, chrastavcov a astier, o posledné slovo sa hlásili floxy a lupiny.
Skleník zbudovali recyklovaný, z vyradených skiel zo starých autobusov. A za nimi sa čneli cínie, liantusy.
Foto: Andrej Barát
Zbytočne by sme tu hľadali exotické druhy. „Najradšej používame také tie babičkovské kvety, ktoré mali aj naše staré mamy v záhradách. Ani sa nesnažíme pestovať exotické druhy, ktoré by sme aj tak nedokázali vypestovať. Pestujeme to, čomu sa darí,“ usmieva sa kvetinárka.
Nuž a darí sa im pestovať všetko bez chémie, bez postrekov, bez umelých hnojív. Na hnojenie využívajú konský hnoj, menším rastlinám dávajú vermidžús alebo výluh zo žihľavy. Tvoria si vlastný kompost. Aby utlmili aktivitu krtkov, vysádzajú láskavec metlinatý (Amaranthus), ktorý navyše poskytuje tieň pre drobné rastliny. Akurát proti slizniakom používajú prírodný prostriedok Ferramol, inak by nevypestovali dálie. Ale plánujú si zaobstarať kačice.
Všetka tá kvetinová nádhera však musí vypiť veľa vody.
Foto: Andrej Barát
Vodu z podzemia alebo z dažďa?
Pani Mošková si zaspomína na jedno nie také dávne vyprahnuté leto, keď do osady museli pitnú vodu voziť cisterny. S manželom premýšľali nad tým, čo ak to nebude anomália, ale nový štandard, na ktorý sa treba pripraviť. Čím budú polievať všetky tie kvety? Vykopať hlbokú studňu? Ale keď si každý v dedine navŕta hlbokú studňu, čo to spraví so zdrojom? Tak si radšej postaviť k domu nádrž na dažďovú vodu a chytať ju zo striech? Stavili na druhú možnosť. Vyplatilo sa?
Kvetinárka pokrčí plecami, hovorí, že nádrž býva zjari plná, ale po uplynulom suchom lete bez padajúcej vlahy bola dlho prázdna… „Postavili sme takú veľkú nádrž, na akú nám vychádzali financie,“ naznačuje. V susednom Česku štát obyvateľstvu pomáha s nádržami na zachytávanie dažďovej vody, poskytuje dotácie (viac informácií možno nájsť na stránke dešťovka.eu). „My sme si museli pomôcť, ako sme vedeli,“ dodá kvetinárka s tým, že plánujú vybudovať ďalšiu väčšiu nádrž.
Foto: Andrej Barát
V každom prípade je výsledok ich snaženia jednoznačný. Kvetinová farma, ktorá patrila k prvým svojho druhu na Slovensku, funguje bez chémie už siedmy rok a uživí celú rodinu.
Podľa pani Moškovej zo začiatku k nim chodili najmä zákazníci z Bratislavy a ďalších veľkých miest. Pre miestnych boli skôr zvláštnosťou. Ale dnes sa to obracia, chodia aj ľudia z kopaníc. Asi sa nedá nepodľahnúť tej domácej, „babičkovskej“ neopozeranej nádhere, ktorej sa možno dotýkať bez obáv, len tak, z číreho nefalšovaného potešenia.
Do peľu a vôní si ochotne zabárajú nosy členovia hodnotiacej komisie. A spolu s nimi včely, čmele, muchy a rôzne chrobáky. Príroda tu plynie slobodne, bezhranične.