Novodobý fenomén má anglický názov urban sprawl. V slovenčine sa používa výraz živelná či neusmernená urbanizácia. Ide o jav, ktorý je aj pre odborníkov náročné vysvetliť. Pretože nejde celkom o suburbanizáciu, budovanie satelitných mestečiek na okrajoch veľkých miest. Suburbanizácia má určité opakujúce sa vzorce v krajine, ide o súbor stavieb na predmestiach s určitým centrom, usporiadaním, plánom, zmyslom, akým-takým poriadkom.
Ale živelná urbanizácia predstavuje skôr niečo neplánované. Ako náhodne roztrúsené kocky lega po peknom koberci. Čo si roztopašné decko zmyslí, to aj postaví. Nie je to však detská hra. Tými kockami sú rôzne búdy, prístrešky, ale aj veľké domy, bytovky či výrobné haly, hotely, penzióny. Kobercom je funkčná krajina a príroda, od ktorej závisí, či budeme mať pitnú vodu, jedlo, útočisko, zdravý život. Má to veľmi vážne, ničivé a často nezvratné dôsledky, a preto živelnú urbanizáciu nemožno ignorovať.
Foto: Andrej Barát
A hoci slovenské zákony chaotickú výstavbu v určitom zmysle poznajú a v územnom plánovaní ju zväčša zakazujú, spravidla sa to nerešpektuje. Každý si nakoniec postaví čo chce, kde chce, akoby žiadne zákony ani neexistovali. Bez ohľadu na to, že zničí pitnú vodu, úrodnú pôdu, že zahubí cenný biotop, že totálne pokazí to, čo ešte stále robí Slovensko pekným a výnimočným vo svete.
Živelná urbanizácia môže byť nakoniec obrazom súčasného človeka, ktorý sa vlastne vôbec nezmenil a stále je kolonizátorom – drzým, chamtivým, bezohľadným, šliapajúcim po kráse a bijúcim sa do pŕs – ja som to kúpil, je to moje, môžem si robiť, čo chcem! Akurát nekolonizuje cudziu krajinu, ale tú svoju – krajinu svojich predkov.
Aby sme si to priblížili, nazrieme do tmavého zrkadla – do vlniacej sa hladiny Turca, jednej z posledných prirodzených riek v strednej Európe.
Foto: Andrej Barát
Do lona prírody
Stačí si dať do vyhľadávača heslo „bývajte v lone prírody“, nájde desiatky realitných ponúk. Alebo – v objatí prírody, v jej srdci, čarovnom, zelenom, zdravom…
V Košťanoch nad Turcom vyrastajú priamo v záplavovom území, kde sa rieka vylieva, bungalovy. Stavajú ich úplne rovnaké ako všade, či na myjavských kopaniciach, na Hornom Zemplíne, na Liptove. Môžu to byť elegantné a efektívne stavby, ale nijako nerešpektujú regionálnu architektúru, hodia sa tam ako päsť na oko. Spolu s nimi prichádzajú do kraja cudzie škodlivosti.
Foto: Andrej Barát
Ekológ Ján Topercer sa vyštverá po hore odpadkov. Tak ako sa pôvodná krajina stráca pre živelnú výstavbu v urbanizačnej kaši, okolie zapratáva otrasná zmes skrývok zeminy, stavebných zvyškov, hnijúceho bioodpadu, plastov, igelitov, polámaných obkladov, tehál, kanistier z olejov, obalov z mliek. Tieto kopy sú všade, nikto sa o ne nezaujíma. No a čo, nakoniec prerastú. Lenže čím! Pustia sa do nich s chuťou jedine invázne a rozpínavé rastliny, zväčša nepôvodné, rýchlo a agresívne sa množiace, privlastňujú si územie ako kolonisti. Ekológ ich vymenuje na maličkom kúsku v Košťanoch hneď niekoľko – turica kanadská, astra kopijovitá, zlatobyľ obrovská, balota čierna, dvojzub listnatý, pohánkovec japonský.
Z týchto kôp sa rozrastajú do riečneho ekosystému a šíria skazu. Hubia a vytláčajú pôvodné vzácne druhy, ktorých je Turiec široko-ďaleko posledným útočiskom, spôsobujú environmentálny chaos.
OSN v štúdii v roku 2023 upozornila, že invázne druhy predstavujú celosvetovú hrozbu, spôsobujú každoročne škody za 423 miliárd dolárov, nivočia úrodu, ohrozujú biodiverzitu a vodné zdroje. Až 42 percent vzácnych druhov môže na tomto svete vyhynúť práve kvôli šíreniu inváznych rastlín a organizmov.
Prispievajú k tomu práve aj živelné „kopy“ a ich stopy, vtlačené do lona prírody.
Foto: Andrej Barát
Horúčava zabíja, tak zabime to, čo nás chráni
Rakovo sa rozkladá v tesnom susedstve podmáčaných lúk Turca, kde žije žiarivooranžový motýľ – ohniváčik veľký. Vo Veľkej Británii vyhynul už v 19. storočí, a to presne z toho dôvodu, z akého hynie dnes pri Rakove – zničil sa jeho domov, mokrade.
Foto: Andrej Barát
Aby sa vôbec mohla postaviť bytovka pri obci, musela sa niva Turca prevŕšiť tonami zeminy a stavebného odpadu. Navozilo sa to preto, aby stavbu nezaplavovalo. Úplne sa tým zničil biotop ohniváčika a tiahnucich vtákov – bahniakov, ako sú kalužiaky a močiarnice. A zároveň sa tým zničila obrovská vodou nasiaknutá klimatizácia, ktorá dokázala v čase horúčav ochladzovať okolité prostredie a chrániť ľudí.
Extrémne horúčavy vlaňajšieho leta si v Európe vyžiadali 175-tisíc predčasných úmrtí (podľa Svetovej zdravotníckej organizácie). Každé ďalšie ničenie prirodzenej ochrany pred horúčavami bude k tejto smutnej štatistike prispievať.
Čítajte viac Národná rieka hanby. Okázalá hrobka, v ktorej je pochovaná akákoľvek úcta k slovenským riekam
Prejdeme len o kúsok ďalej do Socoviec a to isté. V tesnom susedstve rieky na jej pravom brehu vzniká ranč. A opäť, aby sa v mokrinách mohlo vôbec stavať, vyviezli sa na breh tisíce ton materiálu vrátane stavebného odpadu. Najmenej sto štvorcových metrov navážky zasahovalo priamo do rezervácie.
Okresný úrad Žilina pri povoľovaní tejto stavby úplne odignoroval, že mokrade Turca majú medzinárodný význam. V roku 1998 boli zaradené medzi ramsarské lokality, a teda sa na ne vzťahuje medzinárodná ochrana podľa Ramsarského dohovoru o mokradiach. Zároveň ide o územie európskeho významu, vyše 60 kilometrov rieky tvorí Národnú prírodnú rezerváciu Turiec, kde je ochrana príroda nadradená nad čokoľvek.
Čítajte viac Je Slovensko čarovné, hrdé? Pozrite sa na rieky. Čo to tu stvárame?
A na dôvažok, aj v tomto prípade ide o izolovaný stavebný celok, ktorý podľa zákonov vôbec nemal vzniknúť. „Tobôž v takom cennom území. V územnom pláne Žilinského samosprávneho kraja totiž v tom čase platil zákaz vytvárania izolovaných urbanistických celkov. Tento zákaz sa nijako nevymáha. Úrady vychádzajú živelnej výstavbe v ústrety. Nedodržiavajú sa zákony, ani európske, ani naše. Zúčastňujem sa mnohých konaní a ani vedecké poznatky sa neberú do úvahy,“ skonštatuje ekológ Topercer.
V zničenej mokradi sa narušil vodný aj živinový režim. V tesnej blízkosti, na úpätí Marských vŕškov sa zosunul svah.
Foto: Andrej Barát
Unikátny prameň? Zničme aj ten
Pri Socovciach prechádzame zas len o pár stoviek metrov ďalej, na ľavý breh Turca. „Tu v nive bolo penovcové pramenisko, unikátne v celých západných Karpatoch práve tým, ako ho ovplyvňovali záplavové pulzy rieky. Travertínové spoločenstvá sa tu prelínali so slatinnými a s nivnými,“ opisuje ekológ.
Prameň obkolesovali bylinné aj krovinné biotopy, rástla tu vŕba popolavá, žila tu kunka žltobruchá, ohrozený druh žabky. Hniezdili tu svrčiaky, trsteniariky, strnádky trsťové, pŕhľaviare červenkasté. Tieto druhy obývali aj historické štruktúry krajiny, kde sa ešte v minulom storočí kosilo, páslo. Prameňov tu bolo viac, ľudia sa o ne starali, okolie kosili, čistili.
To všetko je minulosť. Časť nivy zaviezli zeminou, aby mohli stavať ďalší rekreačný areál, vzácny prameň sa zničil. „Straty na biodiverzite v strednom Turci boli najväčšie práve tu,“ dodá ekológ.
V jednom z drobných potôčikov, ktoré zásah prežili, sa mihocú listy berly vzpriamenej, vzácnej vodnej rastliny. Priťahuje záujem medicíny, no ohrozuje ju práve ničenie biotopov a šírenie inváznych rastlín. Vystúpime na vyhliadku na Stráži, odkiaľ sa rozprestrie celý ešte stále meandrujúci Turiec. Tmavý tok sa medzi striebornými jelšami zvíja ako zmija. Človek ju stláča v rukách, nevie, skade zaútočí jedovatá hlava.
Foto: Andrej Barát
Dôsledky živelnej urbanizácie sa násobia a kaskádujú. Nedotýkajú sa len zdrojov pitnej vody, úrodnej pôdy či ochrany pred horúčavou. Len vďaka tomu, že Turiec je taký zachovaný, prírode blízky riečny ekosystém, chráni región a mesto Martin aj pred povodňami. Celý ten medzinárodne ocenený systém mokradí zadržiava vodu, tlmí povodňové vlny. Aj v 60. rokoch minulého storočia, keď viaceré mestá na Slovensku zasiahli silné povodne, Martin obišiel takmer bez ujmy.
Ak výstavba Turiec rozožerie, aj táto obrana padne.
„A potom čo? Najprv zničíme prirodzenú ochranu, vtrepeme sa do záplavových území, a potom budeme za drahé peniaze stavať protipovodňové hrádze, poldre a podobnú sivú infraštruktúru? Vykašleme sa na to, čo máme zadarmo, od predkov?!“ rozhorčuje sa pán Topercer.
Čo by na to povedal Štefánik?
„Živelná urbanizácia požiera krajinu ako… možno je to prisilný výraz, ale naozaj ako rakovina. Metastázuje, rozširuje sa,“ nastaví ekológ tvár proti chladnému marcovému mrholeniu.
Európska environmentálna agentúra upozorňuje, že živelná urbanizácia robí Európu zraniteľnou voči prírodným katastrofám, voči horúčavám, suchu. Dôsledky sa naozaj kumulujú. Celkové zapečatenie pôdy živelnou výstavbou v Európe (betónom, asfaltom, zhutnením a podobne) len medzi rokmi 2012 a 2018 oslabilo schopnosť krajiny pohlcovať uhlík, takže zadrží o 4,2 milióna ton uhlíka menej. Španielska makroekologička Elena D. Concepción z madridského Múzea vedy zistila, že živelná výstavba rastie výrazne najmä v európskej sieti chránených území Natura 2000…
Deje sa to na celom Slovensku, zasahuje to každú črtu tváre Slovenska. Či sú to nížiny, alebo hory, národné parky, kde vyrastajú celé štvrte duchov. Apartmánové lokality, kde nikto nebýva. Ktoré si bohatí ľudia stavajú len preto, aby boli bohatší, aby sa ich peniaze pomaly, ale isto zhodnocovali. Nehľadiac na to, že ich chamtivosť pomaly, ale isto znehodnocuje ekosystémy, scenériu, dedičstvá využitia zeme.
Presne to možno pozorovať v Demänovskej doline či na Donovaloch.
Živelná výstavba rozbíja čaro kopaničiarskeho kraja, v ktorom sa narodil Milan Rastislav Štefánik. Posledných päť rokov sa tu uprostred mimoriadne cenných lúk, na ktorých rastú orchidey, množia čierne stavby. Majitelia sa spoliehajú, že ich dodatočne zlegalizujú.
Čítajte viac Kopanice: Namiesto orchideí rastú v kraji Štefánika domy, spevy vytláča ticho
To isté platí o Novobanských štáloch, Strážovských vrchoch, Zamagurí, Drienčanskom krase. Výstavba rozbíja v Karpatoch vinohrady a s nimi rímske krajinné štruktúry staré 2 000 rokov.
Ak skupujú pôdu Dáni, Maďari, Holanďania, Číňania, vždy to vyvolá rozruch. No najviac sa o pôdu pripravujú Slováci – a to akoby nevzrušovalo nikoho. Od vzniku samostatnej Slovenskej republiky vzrástla rozloha zastavaných plôch o vyše 100-tisíc hektárov. Najviac poľnohospodárskej pôdy ustúpilo domom, apartmánom, rekreačným objektom.
Nestrácame len krajinu. Práce psychológov upozorňujú, že ľudia strácajú samých seba.
Zelená vdova
Pojem zelená vdova pochádza zo 70. rokov 20. storočia zo Spojeného kráľovstva, kde sa rozbehla výstavba v zelenom zázemí miest. V českých aj v slovenských podmienkach sa tento fenomén začal skúmať len asi pred 15 rokmi.
Pôvodne tento termín označoval manželky lepšie situovaných mužov. Ale dnes označuje ženy, ktoré bývajú „v lone prírody“. Sú vydaté, majú deti, ale sú na všetko úplne samy. Muž sa chodí večer len najesť, vyspať a ráno sa ponáhľa, aby sa vyhol dopravnej zápche. Tieto ženy nemajú prakticky žiadne vzťahy, ani s partnerom a v prípade domčeka v prekrásnom, no izolovanom prostredí, ani so žiadnymi susedmi. Podľa ekológa možno dochádza k vytriezveniu, návratom do mesta, ale k tomuto je ešte málo dát… S fenoménom zelených vdov je spojená vysoká rozvodovosť, rozvoj rôznych závislostí.
Pokračujme ešte chvíľu proti prúdu Turca, aj keď sa mrholenie zvrtne na protivný, ešte stále zimný dážď. Pod Moškovcom vidno ďalšiu navážku stavebného odpadu do nivy. Znova, aby sa človek vysporiadal s večne mokrou lúkou v záplavovom území, aby mal kde postaviť chlieviky, maštale. Dokaličili sa tým ostricové biotopy, domov trsteniarikov a chriašteľov. Na nátlak ľudí tu správca toku dokonca odbagroval prirodzené ostrovy priamo v rieke. Ľudia sa báli. Nechceli, aby ich majetok v záplavovom území – zaplavovalo.
Foto: Andrej Barát
Ale čo tam po nejakých motýlikoch, „hlúpych“ vtáčikoch?! Keď sa tie pozemky raz dajú kúpiť, dediť, prečo by im nemohol dať človek „normálne“ využitie?
Lenže všetky spomínané biotopy ľudia už v minulosti nejako využívali. Z generácie na generáciu sa dedilo a dolaďovalo to najlepšie možné, najvytrvalejšie, najodolnejšie. Na podmáčaných lúkach sa páslo, kosilo. Len sa na to úplne zabudlo. Respektíve, všetko toto poznanie sa na Slovensku cielene vymazalo. „Nakoniec sa nemôžeme čudovať tomu, čo sa deje. Pretože ľudia niekoľko generácií po sebe žijú odrezaní od prírody a ich prírodná skúsenosť vymiera,“ naznačí ekológ Topercer.
Kolonisti a pôvodní obyvatelia Slovenska
Kolonializmus nebol vôbec cudzím pojmom pre obyvateľov Slovenska. Nebol záležitosťou len bohatých národov, ktoré ovládli svetové loďstvo. Nebol zabudnutou epizódou spred storočí. Dial sa relatívne nedávno aj doma, na Slovensku.
V Amerikách, v Afrike, v Austrálii, v Ázii európski kolonizátori označili pôvodných obyvateľov za zaostalých primitívov, milióny ich vyvraždili. Lenže pôvodné obyvateľstvo sme si podľa ekológa Topercera zdecimovali aj na Slovensku počas socializmu.
Čítajte viac Musíme sa pozrieť do zrkadla, v ktorom Európa zotročuje
„Za vedúcu silu spoločnosti vyhlásili robotnícku triedu. Roľníci, drobní sedliaci sa považovali za zaostalých, nepokrokových, bolo treba ich vedúcou silou usmerniť. To bol jeden z motívov, prečo sa v typicky poľnohospodárskych až lazníckych krajoch v takej veľkej miere stavali rôzne strojárske a iné priemyselné podniky, aj keď spriemyselňovanie sa dialo aj predtým. Do viacerých vidieckych oblastí sa nasťahovalo obyvateľstvo z iných častí krajiny. Akoby sa tam mala zo zeme ‚vydupať‘ robotnícka trieda, ktorá mala pozdvihnúť prízemnú roľnícku spoločnosť,“ mieni Topercer. Vrstva gazdov sa prakticky zlikvidovala.
„Kolektivizácia, meliorácie, regulácie tokov, rozorávanie medzí, zakladanie družstiev, štátnych majetkov, využívanie veľkých ťažkých strojov, pesticídov, to všetko zásadne zasiahlo krajinu.“ Fabriky, podniky sa zvyčajne spájajú s rozvojom, nárastom zamestnanosti. Ale úplne sa zabúda, že s tým bol spojený aj úpadok vzťahov ľudí k prírode a ku krajine. „Pomaly, ale isto nastupovalo vymieranie skúseností.“
Čítajte aj Bude to drahé, ak stíchnu škovránky
Nevieme, ako funguje rieka či pôda
Vraciame sa späť, po prúde, cez Košťany nad Turcom. Tu je pekne vidieť, že staré Košťany pôvodní obyvatelia postavili na náplavovom kuželi. Čo je vlastne „kopec“, plochá vyvýšenina, ktorú si časom „postaví“ každá rieka z naplaveného materiálu. Kužeľ pri Košťanoch vytvorila Necpálka ešte v ranom holocéne, zhruba pred 8– až 10-tisíc rokmi.
Hoci je to vyvýšenina, pri širokom pohľade do rovinatej nivnej krajiny je takmer nepostrehnuteľná a jej svahy stúpajú veľmi mierne. No predsa vystúpia asi tri metre nad územie, kde sa rieka pravidelne vylieva. A práve tieto tri metre rozhodujú o tom, či váš dom zatopí povodeň, alebo nie. Tento „detail“ vôbec nevidia súčasní úradníci, starostovia, realitní makléri a nakoniec ani stavbychtiví majitelia pozemkov dolu pri rieke.
Tieto veľmi jemné odtiene krajiny ľudia, tí pôvodní obyvatelia, veľmi dobre ovládali. Naši predkovia to rešpektovali naprieč storočiami, ako mi o tom pred niekoľkými rokmi rozprával archeológ Karol Pieta. Išlo o kľúčový poznatok, o otázku života a smrti. Ľudia v minulosti nikdy nestavali domy tam, kde dnes staviame my, v záplavovom území, boli by predsa škodní a hlúpi.
Dnes sa dá hlúposť plátať bagrom, betónom. Ako sme videli, navozí sa zemina. A ak domy predsa len zaleje, spustí sa poplach – rieka je nebezpečná, treba ju znormalizovať. Opäť nastúpia bagre, stroje, koryto sa zrovná, vybetónuje, postavia sa hrádze. Ľudia sú zachránení, aj ich majetky. Čo tam po tom, že rieka – nositeľka života – sa zničí.
Čítajte viac Zničme rieky, aby sme ochránili pýchu
Rovnako sme zabudli, ako funguje pôda. S pôdou sa (nielen) pri živelnej výstavbe narába bezočivo. „Myslíme si, že keď sa úrodná pôda niekde buldozérmi zhrnie, naloží na nákladiaky a odvezie desiatky kilometrov ďalej a nechá tam pár mesiacov či rokov, že potom všetkom bude ďalej pôdou a bude fungovať pri rekultiváciách. Ale to je hlúposť,“ načrie ekológ prstami do čiernej hromady pri bytovke v Rakove. Ľudia podľa neho vôbec nevedia, že sa tým zlikvidovala podstata pôdy. Pôda je živá, zrastená s materskou horninou, utvárala sa tisíce rokov, je ekologickou sieťou húb, rastlín, mikroorganizmov, humusu. To všetko na haldách pomaličky zomiera, hnije, končí, rozpadá sa v prach, mineralizuje, vyprchá do atmosféry…
Na tomto odprírodnenom prachu sa postaví pri dome farebné detské ihrisko. Dieťa sa bude šťastne hojdať na hojdačke, pretože deti sú šťastné. Prostredie bez ohniváčikov, dážďoviek, trsteniarikov, strakošov, šteklivých ostríc, bez mokrých a zablatených chodidiel bude považovať za to najprirodzenejšie na svete. Ako a kedy sa dozvie, o čo všetko prišlo?