Len nedávno sa v Neapole a okolí zatriasla zem 230-krát. Najsilnejší otras mal magnitúdu 3,9. Úrady zatvorili školy, obce otvorili telocvične pre ľudí, ktorí sa boja spať vo svojich domovoch. Josi della Ragione, starosta mestečka Bacoli, povedal, že obyvatelia zažívajú najsilnejšie otrasy za posledných 40 rokov. Na Sicílii sa prebudila Etna a trasie sa aj grécky ostrov Santorini. Zem v hĺbke očividne pracuje.
Kde nefunguje štát, poradí si mesto.sprievodca Emanuele
Mafia spod Vezuvu
Neapolčania žijú v tieni činnej sopky. Bezprecedentná erupcia Vezuvu v roku 79 zničila celé okolie vrátane Pompejí. Mohutný stĺp popola vyvrhla sopka až do výšky 30 kilometrov. Tam sa začal šíriť horizontálne a zasypal zem sopečnými horninami. Po svahoch Vezuvu sa šírili pyroklastické prúdy a ničili všetko, čo im stálo v ceste. Táto zmes hornín, popola a plynov môže dosahovať teplotu až tisíc stupňov Celzia.
Vezuv sa potom prebudil ešte niekoľkokrát. Obyvatelia krajiny pod ním vedia o riziku. Vedia, že zem sa s nimi občas zatrasie. Seizmológovia ustavične sledujú aktivitu Vezuvu, vytvorili systém včasného varovania. A Neapol pod sopkou žije tak, akoby mal byť každý deň ten posledný. Toto mesto so zvláštnou energiou, ošumelé, špinavé, hlučné a ukričané, nablýskané a chudobné, s neochvejnou vierou vo svojich svätých aj v smrť, nakoniec dostane aj vás.
„Čo myslíš, kto tu pomohol ľuďom, keď bola pandémia a lockdowny?“ rozohní sa môj sprievodca Emanuele. „Štát? Úrady? Kdeže!“ Vraj neapolská mafia rozdávala peniaze na prežitie. Áno, potvrdzuje Emanuele, stále vyberá pizzo za takzvanú ochranu. No ani to nepovažuje za zločin. „Veď berú od tých, ktorým sa darí! Ktorí zarábajú peniaze. Nepýtajú od drobných podnikateľov, remeselníkov s drobnými príjmami a ľudí, ktorí na to nemajú, lebo svoj biznis len rozbiehajú. Takých nechajú na pokoji. Dokonca ich vedia podporiť. Aby sa snažili, rozbehli, dali miestnym prácu. Tak to má byť. Kde nefunguje štát, poradí si mesto.“
Čítajte viac Slováci nafilmovali európsky Amazon, horstvo živšie ako Alpy
Foto: Jana Čavojská
V zabudnutých uličkách
Pre Emanuela je jeho Neapol takmer svätý. Nemá rád nablýskané ulice a vysvietené obchodné domy. Vedie ma zabudnutými uličkami starého mesta. Navštevujeme remeselníkov, ktorí stále prevádzkujú svoje nenápadné dielničky na prízemiach starých, ošumelých blokov so zašlými fasádami. Často nemajú vonku žiadny vývesný štít ani tabuľku. „Načo? Každý vie, kde v štvrti je stolár a kde krajčír. Neapol je v skutočnosti mesto remeselníkov.“
Ďalšie prevádzky nie sú označené z logických dôvodov. Emanuele ma vedie do jedného z bytov na prízemí. Je nečakane maličký. Do kuchynky sa vstupuje priamo z ulice. Tá disponuje aj jediným oknom v tomto priestore. Ďalej je spálnička a kúpeľňa. Majiteľ sedí v kuchyni a privyrába si ilegálnym predajom cigariet a piva. Logicky nesúhlasí s fotením.
Nasleduje návšteva u pána Giuseppeho. Má 84 rokov a odkedy si pamätá, je krajčírom. Takže minimálne 70 rokov pracuje s ihlou a niťou – a so šliapacím šijacím strojom, žiadny elektrický pohon. Ochotne vysvetľuje, ako berie miery, že pánsky oblek sa chodí skúšať trikrát a ušitie trvá približne dva týždne a že v tejto dielni bude pracovať, dokedy bude vládať. Emanuele vysvetľuje, ako jeho mesto v skutočnosti preslávili pánski krajčíri. Žiadna pizza ani zmrzlina, ktoré sa tu vraj narodili. „Pche,“ mávne rukou nad známou historkou o trojfarebnej margherite, „veď tú sme jedávali odjakživa!“ Ale za krajčírmi sem cestovali fajnšmekri z celého sveta. Doteraz vraj páni s dobrým vkusom vyhľadávajú ich služby a prichádzajú do mesta na dva týždne, aby stihli odobratie mier aj pravidelné skúšanie oblekov z kvalitných materiálov.
Foto: Jana Čavojská
Svätý Maradona
Uličky Španielskej štvrte nás privedú na námestíčko. Je vyzdobené vlajkami, fotografiami a najrôznejšími futbalovými suvenírmi. Neapolčania majú vo zvyku stavať svätým aj svojim mŕtvym kaplnky. Na ulici. Niektoré sú len malé skrinky prilepené na múroch, iné pripomínajú presklené výklady, rodiny im občas obetujú celé balkóny. Práve tu postavili pod grafitmi milovaného argentínskeho futbalistu Maradonu kaplnku aj preňho, keď zomrel. Pre futbalových fanúšikov bol svätým. Dnes je tu takmer pútnické miesto a neďaleko otvorili aj Maradonovo múzeum. „Hovorí sa, že pani, ktorá tu býva, neotvorila okno, odkedy práve cezeň namaľovali časť Maradonovej tváre,“ prehodí Emanuele. „Je to okno do kúpeľne, takže to dokáže zvládnuť.“
Maradona je všade, každý si pamätá tie slávne časy spred tridsiatich rokov, keď tu hrával a dopomohol Neapolčanom k futbalovej sláve. Najdrahší futbalista sveta prišiel do jedného z najchudobnejších miest a priviedol ho na vrchol futbalového sna. No nielen to. Okrem futbalových súperov bojoval aj s chudobou a so sociálnou nespravodlivosťou. Koniec koncov, narodil sa v chudobnej rodine v Buenos Aires. Pibe de Oro, Zlatý chlapec, volajú ho Neapolčania a s láskou zarábajú na suveníroch s jeho podobizňou.
Emanuele mi vysvetľuje, prečo ho všetci tak milujú. „Ukázal nám, že aj chlapec z chudobnej rodiny a chudobnej štvrte môže dokázať niečo veľké. My Neapolčania a všeobecne ľudia z juhu Talianska sme pre tých zo severu boli vždy tí chudobní príbuzní. Nebrali nás za Talianov. Často nám nadávali do Afričanov, sme trochu tmavší ako severania. Ver mi, že to cítim doteraz, nedávno som bol na dva týždne v Miláne a videl som, ako sa na mňa pozerajú. Keď sme hrali futbal na severe, fanúšikovia na nás kričali: Bodaj by vás zaplavil popol zo sopky, Neapolčania. Vo Verone našich fanúšikov vždy zdravili bannerom: Vitajte v Taliansku.“ Diego Maradona nielenže priviedol Neapol na futbalový vrchol, ale bol obrovskou motiváciou pre všetkých jeho obyvateľov, pre outsiderov a deti z chudobných rodín. Zmenil názor týchto ľudí na nich samých. Dodal im sebavedomie.
Dokonca povzbudzovali Argentínu, keď v roku 1990 hrala semifinále svetového pohára v Neapole proti talianskemu tímu. „Severania nás celý čas nazývali podradným oslovením ‚terroni’ a vykrikovali, že nie sme skutoční Taliani. A zrazu sme mali byť Taliani a povzbudzovať národný tím proti mužstvu Diega Maradonu?“ pýta sa Emanuelle a výrečným gestom ukazuje, kam Neapolčania ostatných vtedy poslali.
Foto: Jana Čavojská
Čítajte viac Strašidelné rašeliniská naozaj skrývajú esenciu dlhovekosti
Plodnosť a deštrukcia
Vráťme sa k Vezuvu. Koncom 18. storočia sa začali vedecké pozorovania sopky. V roku 1845 otvorili vo výške 605 metrov hvezdáreň. V 20. storočí zriaďovali v rôznej výške stanice na vykonávanie vulkanologických meraní. V tesnej blízkosti Vezuvu žijú tri milióny ľudí. To z neho robí najnebezpečnejšiu sopku na svete.
Na Vezuv môžete vystúpiť pešo, vyviezť sa do určitej výšky vlastným autom alebo využiť autobusy cestovných agentúr z Pompejí a Herkulanea, ktoré vás vyvezú na najvyššie parkovisko asi kilometer pod vrcholom. Za vstup do národného parku sa platí. Vyštveráte sa mesačnou krajinou asi kilometer a ste pri obrovskom kráteri. Turisti môžu obísť približne polovicu. Cestou natrafia na bufety a stánky so suvenírmi. Nalievajú tu aj víno z hrozna dopestovaného na úpätí sopky s názvom Lacrima Christi, v preklade Kristove slzy. Sopečný prach počas erupcií pôdu okolo zúrodňuje, takže sa tu celú históriu striedajú doby plodnosti s dobami deštrukcie.
Možno preto veria Neapolčania kultom. Preto chcú mať všade svojich svätých. Aby ich teraz, v dobách plodnosti, chránili pred deštrukciou. Prisahajú, že zrazené zvyšky krvi ich najobľúbenejšieho svätého Gennaria sa trikrát ročne menia na tekutinu. Pre šťastie sa navzájom obdarúvajú takzvaným curniciellom, červeným rohom vyrobeným z koralu, tradičným suvenírom z Neapola. Keďže jeho tvar sa vyvinul zo symbolu penisu, populárneho v starom Ríme, no neprípustného v puritánskom stredoveku, chce si ho kúpiť každý turista. Emanuele, ktorý má tiež červený curniciello na kľúčoch, však nad tým krúti hlavou. „Ak má priniesť šťastie, nesmieš si ho kúpiť sama. Musíš ho dostať ako darček od niekoho iného.“