Vlk znamenal šok. Pre farmárov i jelene. Ale jeho kántrenie ovčie stáda neochráni

Jar v Strážovských vrchoch ohlasujú spevavce, ale ešte nie kvetena, hoci má už už vyrašiť z lúk. Takto pred rokom niekedy na prelome marca a apríla sa tu narodili tri vĺčatá. Prvé v Strážovských vrchoch po 16 rokoch. Vyvolalo to veľké nadšenie, ale vzápätí aj strach.

Pretože ochrana prírody na Slovensku je v rozklade. Ide o dôsledok absurdných úprav zákonov, nahradzovania desiatok odborníkov v kľúčových pozíciách rodinnými a straníckymi príslušníkmi a lojálnymi ľuďmi. Pri šelmách je to obzvlášť turbulentné, či ide o medveďa, alebo o vlka. A nielen na Slovensku, ale v celej Európskej únii. V marci Európska komisia predložila do europarlamentu návrh na zníženie ochrany vlka.

Podľa predsedníčky Európskej komisie Ursuly von der Leyenovej to „pomôže miestnym orgánom aktívne riadiť počet vlkov a zároveň chrániť biodiverzitu a život na vidieku“. Ako si neskôr ukážeme, toto tvrdenie je nezmyslom, protirečí vede. Ak sa budú vlky strieľať, biodiverzite to veľmi ublíži a životu na vidieku tiež.

Európska komisia argumentuje strachom. Farmári sa boja o svoje stáda. Časť europoslancov za tým vidí rovnako ako pri medveďoch aj slušný politický kapitál, ktorý sa dá získať efektívne vďaka tomu, že v spoločnosti sa darí mýtom a nezmyslom (nielen) o prírode.

Sledovaním osudu vlčej rodiny v Strážovských vrchoch ich možno aspoň zopár rozpliesť.

Vlk nežije v svorke, ale v rodine

Niekoho dráždi už len to slovo. Rodina. Prečo rodina?! Veď vlky odjakživa tvorili svorky. Od pôvodného výrazu sa však upúšťa. Upozorňuje na to poľský odborník na vlky a rysy Michał Figura vo svojej najnovšej knihe, ktorá vlani vyšla v slovenskom preklade – Vlky (Skutočné príbehy).

Pretože takto vlky žijú. Nejde o náhodné zoskupenie, kde každý člen striehne a zápasí o vodcovstvo. Je to rodina, v ktorej sú rodičia a deti. Staršie pomáhajú s výchovou mladších. „Ako by dokázali spolu žiť jedince, ktoré navzájom súperia, ba dokonca sa neznášajú?“ kladie jednoduchú otázku Figura.

„Fungujú tam rovnaké vzťahy ako medzi ľuďmi. Otec a matka žijú pre vĺčatá, riskujú každý deň svoj život, aby ich nasýtili. Učia ich, ako sa správať, ako loviť, učia ich poznávať svoje teritórium,“ opisuje ekológ Beňadik Machciník, ktorý ešte do jesene minulého roku pôsobil ako riaditeľ Chránenej krajinnej oblasti Strážovské vrchy, venoval sa lesníctvu a veľkým šelmám. „Prejavy agresie u nich sú, ale sú vzácne. Nikto vo vlčej rodine nechce stres, pretože rodina potrebuje spolupracovať.“ Nie dominancia, ale spolupráca je základom prežitia.

Neznamená to, že vlk je mierumilovné zvieratko, ktoré možno v lese pohladkať a človeka nepohryzká. Nie, ale rovnako nejde o beštiu lačnú po krvi, predstaviteľa násilia, dravosti, ako sú o tom Európania presvedčení prinajmenšom 2 200 rokov. Zhruba toľko pretrval výrok starorímskeho básnika Plauta. Homo homini lupus, človek človeku vlkom. Latinskú frázu si o pol druha tisícročia neskôr požičal filozof Thomas Hobbes, aby ňou v spise Leviathan (1651) opísal, ako sa k sebe správali ľudia pred vznikom štátu. Ako vlky bez štipky úcty a citu.

Tento predpoklad veda spoľahlivo vyvrátila. Vo svojej knihe Múdrosť vlkov o tom už v roku 2017 písala najuznávanejšia nemecká odborníčka na vlky Elli H. Radingerová. Otcom vlčej rodiny nie je najsilnejší, najdravejší, najpriebojnejší vlk. Ale vlk, ktorý sa vie postarať o rodinu, má schopnosti loviť, viesť, vycítiť nebezpečenstvo.

Ignorovanie toho, že vlky fungujú ako rodina, má vážne dôsledky.

Nečakal som, že vlk zaútočí cez deň

Michal Miko je poľovník aj ovčiar. Päť rokov vyháňa na stráne nad Košeckým Rovným (časť Zliechova) 280 ovečiek plemien lacaune a cigája. Robí syry, žinčicu, bryndzu. Plánuje ešte dokúpiť kravy, bude ich hnať do kútov, kde sa s ovcami už veľmi nedá.

Spolupracuje s ochranármi a botanikmi. Jeho pastva pomáha udržiavať to krásne a mimoriadne, čo prežíva v Strážovských vrchoch, ako na jednom z posledných miest na svete. Botanik Mario Duchoň z ochranárskeho združenia BROZ (ktoré tu realizuje projekt LIFE endemic PANALP) otvorene povie, že nebyť hospodárov ako Michal, „tak sa v Strážovských vrchoch zo vzácnych druhov neudrží nič.“

Štyri roky ovčiar voľne pásol. Uplynulú jeseň ho prekvapili vlky. Ráno pastier vyhnal ovce na pašu, zaostal chvíľu na jednej strane lúky, keď sa prihnali vlky z opačnej strany a dve ovečky zadrhli. Desať krívalo, mali dohryzené zadné nohy, no vystrábili sa s pomocou antibiotík.

„Vtedy mi ochranári hovorili, že to boli mladé vlky, učili sa loviť… No nečakal som, že napadnú stádo cez deň,“ krúti hlavou mladý ovčiar. Mikove ovce nechránil žiaden oplôtok. Ani pastierske psy. „Ani si nemôžem dovoliť pustiť nejakých kangalov na voľno na lúke!“ Prečo nie?

Vybiť vlka? To nie, ale…

„Veď chodia turisti! Rodiny s deťmi, každý má psíka, a pusteného na voľno. Som blízko dediny. Keď sa rozbehnú tri 80-kilogramové psy, nikto ich neodvolá,“ dôrazne odpovedá chovateľ. Ľudia nie sú podľa neho zvyknutí na pastierske psy, nechce konflikty, tobôž keby jeho strážcovia zadrhli psa turistovi.

Ide o dôsledok toho, že v krajine chýba vlk. Vypuklým príkladom sú regióny a štáty, kde na rozdiel od Slovenska ľudia vlka úplne vyhubili, napríklad na Britských ostrovoch alebo v celých Alpách. V západnej Európe vrátane Nemecka vlky definitívne skántrili v polovici 19. storočia.

Všade tam si ľudia zvykli, že môžu ovce ráno bezstarostne pustiť na pašu a večer sa živé vrátia. Vytratila sa obozretnosť. Lenže toto nie je prirodzený stav.

Ovčiarovi štát vyplatil náhradu, 510 eur za ovcu. Uvažuje, že si predsa len zaobstará aspoň čuvača. Ale či to pomôže… Tak čo s tým vlkom? Vybiť úplne? „To určite nie!“ zadíva sa rozhodne. „Ale udržať nejakú hranicu, keď je ich toľko. Aby bol každý spokojný, aj farmári, aj ľudia. Je to o komunikácii. Možno keby zastrelili jedného vlka, pomohlo by to. Taký je môj názor, ale či je to pravda…“

Somár ako excelentný ochranca

Ďalšie strhnuté ovce zaznamenali v Čiernej Lehote, Kšinnej. V Zliechove na jednej farme nechávali k ovciam otvorený prístup aj v noci. Zrána sa rozpršalo, prišla hmla a potom už len chovatelia našli deväť zabitých oviec a asi desať zranených.

Zaujímavá situácia nastala v ďalšej lokalite, kde susedili dve stáda. Jedno bolo bez ochrany, bez pastierskych psov, bez oplôtkov, kde takisto našli niekoľko dotrhaných, zranených oviec.

Vlk obchádzal aj druhé stádo, s kozami, čo je pre vlka prakticky „lahôdka“, bolo však za elektrickým oplôtkom. Tu obišli chovatelia bez ujmy. Aj keď zvieratá tu ochránil zrejme ešte aj – somár.

Presne takúto skúsenosť majú ovčiari v Rumunsku, ale aj inde po celom svete, v Austrálii, USA. Pred 30 rokmi o tom na pôde ministerstva poľnohospodárstva amerického štátu Texas vyšla štúdia pod názvom Alternatívne metódy kontroly predátorov (Alternative methods of predator control), autorom bol Crystal A. Wilbanks. Somár bol v 70 percentách prípadov „dobrým až excelentným ochrancom“. Ale autor štúdie dodal, že nie všade to funguje, súvisí to s terénom, veľkosťou stád a celkovým manažmentom pasienkov.

Česi hradia farmárom oplôtky aj psy

Bývalý riaditeľ CHKO Strážovské vrchy Machciník hovorí, že v celom regióne sa nestretol s farmárom, ktorý by mal hospodárske zvieratá dostatočne ochránené pred veľkými šelmami. Hovorí však, že sa aj napriek tomu ochranári vždy snažili vyjsť chovateľom v ústrety. „Pretože bez farmárov by sa nedala udržať biodiverzita v Strážovských vrchoch.“

Podľa neho je chyba, že Slovensko nepodporuje prevenciu. „Susedné Česko hradí ujmu za obmedzenú pastvu v prostredí s výskytom vlka. Štát vám poskytne 100-percentnú podporu na nákup pastierskych psov, elektrických ohradníkov. Práve takto možno znížiť škody, ale aj zmeniť pohľad farmárov na šelmy. Naše ministerstvo životného prostredia to rieši skratkovito.“ Streľbou.

A „požehnanie“ tomu podľa Machciníka dáva Štátna ochrana prírody. „A to je to najsmutnejšie. Tí, čo sa mohli vlka zastať, sa mu teraz otočili chrbtom. Na každej jednej správe, či v národných parkoch, alebo v chránených územiach, došlo k personálnym výmenám,“ dodá Machciník. Po bezprecedentných čistkách v Štátnej ochrane prírody možno podľa neho sotva predpokladať, že by sa rozbehol seriózny výskum vlka. Aby sa získali poctivé dáta, na základe ktorých možno prijímať účinné rozhodnutia.

Dostávame sa k tomu, čo by sa stalo, keby „zastrelili aspoň jedného vlka“.

Kántrenie vlkov neochráni ovčie stáda

To, že strieľanie vlkov neochráni ovčie stáda, sa možno ťažko prijíma, ale presne takéto sú zistenia vedy. Už sme tomu v Pravde venovali viac reportáží, tak aspoň v skratke pripomeňme základné zistenia.

V roku 2023 vyšla vo vedeckom časopise Conservation Letters štúdia českých, slovenských a španielskych vedcov, podľa ktorej sa stáda oviec neochránia tak, že sa budú strieľať vlky. Neexistujú pre to žiadne dôkazy.

Vedecký časopis Plos One v roku 2018 zverejnil štúdiu výskumníkov Wisconsinskej univerzity v Madisone, ktorá ukázala, že zabíjanie vlkov dokonca ešte zhoršilo situáciu chovateľov. Viedlo totiž k trojnásobnému nárastu útokov na stáda.

Vysvetlenie tkvie práve v tom, ako funguje vlčia rodina.

Čítajte viac Aby bol aj vlk mŕtvy, aj ovca roztrhaná

Hlad

„Ak zasiahneme do rodičovského páru, drasticky narušíme sociálnu štruktúru vlčej rodiny,“ upozorňuje ekológ Machciník. Vlky zvyčajne uprednostňujú raticovú zver, jelene a diviaky. Lov ťažšieho a väčšieho zvieraťa vyzbrojeného parohami alebo klami je bojom o život. Nerozhoduje len sila, ale najmä spolupráca.

„A keď zabijete rodiča, ktorý dokázal organizovať lov, schopnosť vlčej skupiny zabezpečiť si potravu dramaticky klesá. Oslabená vlčia rodina potom môže spôsobovať väčšie škody na hospodárskych zvieratách. Utieka sa totiž k dostupnejšej koristi, ktorou sú napríklad ovce,“ vysvetľuje ekológ. A presne tieto mechanizmy uznáva aj poľovník Miko.

Rozhovory s ekológmi, ochranármi, poľovníkmi, farmármi sa niekedy ocitnú v spoločnom bode. Vo výzve, nech sa ide cielene po konkrétnej šelme, ktorá skutočne spôsobuje škody, ktorá sa približuje k ľudským sídlam. Nech sa odsleduje, zdokumentuje.

Lenže takto sa to vôbec nevykonáva, ani pri medveďoch, ani pri vlkoch. Výsledky analýzy odstrelu medveďov na Slovensku zverejnilo uplynulú jeseň Investigatívne centrum Jána Kuciaka. Jednoznačne potvrdilo, že sa strieľajú medvede, ktoré vôbec neboli problematické. Vôbec sa nezisťuje, či išlo o problémového medveďa, či spôsobil nejaké škody. Miesto toho si štátni ochranári zapisujú poľovnícke dáta – či mal medveď kvalitnú srsť, a teda či bude z neho pekná trofej.

Čítajte viac Hletko z iniciatívy My sme les: Vymlátili sme už pätinu medveďov. Odstrel však nič nevyriešil, práve naopak

Streľme aspoň jedného vlka

Celoročná ochrana vlka vydržala na Slovensku len krátko. Opäť sa stanovujú kvóty na jeho odstrel, presne ako to bolo do roku 2021.

Beňadik Machciník je vyštudovaný lesník, dve desaťročia pôsobil ako štátny ochranár, bol však aj členom poradného zboru za poľovnú oblasť Strážovská hornatina. Podieľal sa na rozhodovaní o kvótach na lov vlka a veľmi dobre tak videl do tohto, použijúc jeho slová, absurdného systému.

„Napriek tomu, že výskyt vlka v Strážovských vrchoch bol dlhé roky sporadický a nezaznamenali sme žiadne prírastky a dokonca aj škody na hospodárskych zvieratách boli minimálne, napriek tomu všetkému komisia vždy schválila minimálne jedného vlka na odlov. To boli také paradoxy!“ zatrasie hlavou.

„Strážovské vrchy sú pritom územím európskeho významu, vlk je tu predmetom ochrany. Lenže týmto rozhodnutím nedávali ani teoretickú šancu, aby sa tu vlk usadil, aby sa zlepšil jeho stav. Akoby chceli využiť každú jednu šancu si ho uloviť, aspoň toho jedného.“

Je možné, že vlčia rodina sa v Strážovských vrchoch vlani zabývala práve vďaka celoročnej ochrane vlka, ktorá na Slovensku fungovala po roku 2021…

Tento rok na Slovensku nezastrelili iba jedného vlka. Za prvé dva januárové týždne poľovníci zabili 23 vlkov. Upytliačilo sa pravdepodobne ešte viac.

Čítajte aj Tvrdohlavé kone zachránili vlka

Smrť obľúbeného poníka

Vráťme sa ešte k návrhu Európskej komisie na zníženie ochrany vlka. Ak prejde, podobné kvóty na lov šelmy si budú môcť stanoviť aj ostatné krajiny. No ešte vážnejším dôsledkom bude odklon od vedy aj na vrcholnej úrovni európskej politiky.

Téma vlka začala na európskej pôde rezonovať pred tromi rokmi, po tom, čo vlk pod označením GW950m strhol poníka Dolly v Nemecku. „Na nešťastie pre vlka a možno aj pre celú vlčiu populáciu v západnej Európe bola Dolly milovaným rodinným maznáčikom predsedníčky Európskej komisie Ursuly von der Leyenovej, jednej z najmocnejších postáv v EU,“ napísal Patrick Barkham v denníku The Guardian.

Jeden z argumentov na znižovanie ochrany znie, že populácia vlkov už na tom nie je zle. Vzchopila sa. Vo Francúzsku z nuly na 140 vlčích rodín, v Nemecku na 180. V Španielsku je vlkov vyše 2 000.

V okamihu, keď by to Európa mala oslavovať ako ďalší úspešný príbeh návratu prírody, vlka obetuje.

Práve s počtom vlkov sú spojené ďalšie mýty.

Desaťkrát započítaný ten istý vlk

Odhady o počte vlkov na Slovensku sa pohybujú medzi 600 a 700 jedincami. Podľa knihy poľského odborníka Figuru je však vhodnejšie hovoriť o počte vlčích rodín. Alebo podľa Machciníka skôr o prírastkoch, lebo tie vypovedajú o životaschopnosti vlčej rodiny najviac.

Kniha poľského autora však poukazuje na jedno skreslenie. Slovensko má povinnosť nahlasovať stav vlčej populácie Európskej únii. A jediné dáta, ktorými Slovensko disponuje, sú údaje od poľovníkov. Vlky počítajú v jednotlivých poľovných revíroch. Čísla sa potom ešte rôzne upravujú, dolaďujú, filtrujú sa niektoré duplicity, ale ignoruje sa základná vec.

Vlčie teritórium mnohonásobne prevyšuje rozlohu poľovného revíru. Stačí, ak sa vlk prejde desiatimi revírmi, a zrazu sa v štatistikách objaví desať vlkov. Hoci je to stále len ten jeden. „Tak to bolo napríklad na Slovensku, kde poľovníci uvádzali štvornásobne vyšší počet vlkov ako vedci,“ píše Figura. V Poľsku poľovníci uvádzali šesťnásobne vyšší počet.

Problémom je, že na týchto dátach, kľúčových podkladoch pre EÚ, nespolupracujú poľovníci s ochranármi a vedcami, ktorí veľké šelmy skúmajú. „Bol by potrebný seriózny genetický výskum, čo je v súčasnosti najpresnejšia metóda odhadu veľkosti populácie,“ dodáva Machciník.

Bez ohľadu na čísla, návrat vlka je podobne ako návrat bobra v skutočnosti to najlepšie, čo sa mohlo ľuďom prihodiť v čase meniacej sa klímy.

Les, v ktorom hynie všetko mladé

Poľovník Miko hovorí, že predtým videl, ako sa na lúkach bezstarostne páslo aj 200 až 300 kusov vysokej. „Obrovské stáda! Teraz ich narátaš zopár kusov.“ Aj jelene prekvapil vlk. A to je dobre.

Ďalší mýtus znie, že vlk vyženie jelene a ďalšiu zver. Nie. Jelene, srnce aj diviaky zostávajú. No zmenia správanie. Začnú byť opatrné.

Bezstarostné jelene predstavujú ďalší dôsledok toho, že v krajine dlho chýbal vlk. Spôsobujú masívne škody, bránia lesom rásť. „Likvidujú javory, jasene, jedľa sa vôbec nedokáže zmladiť. Ide o obrovský problém. V horách chýbajú celé generácie lesa,“ naznačí Machciník. „Nedokáže sa obnoviť tis, rastie len na najextrémnejších skalnatých stanovištiach. Výrazne tým utrpí biodiverzita a stabilita lesných ekosystémov.“

Nedokážu sa zregenerovať drevinovo pestré pralesy. Vytrácajú sa vzácne rastliny. Tu vôbec nejde o tragédiu pre herbáre či zbierky. Trpí tým slovenská pýcha.

Prichádzame o krásu aj o chuť

Ide napríklad o popolavec dlholistý moravský. Šťavnatá rastlina so žltým kvetom je endemitom západných Karpát. Nerastie nikde inde na svete, iba v Strážovských vrchoch a ešte na zopár miestach na Slovensku a v Česku.

„Keď sa zver sústreďuje v obrovských stádach na lúke, zlikviduje všetky kvitnúce jedince. Zostane len pár rastlín, ktoré sa stihnú vysemeniť, a to má zásadný vplyv na populáciu. Ide o viacročné druhy, rastú pár rokov, pripravujú sa, aby nakrátko vykvitli, uschli a potom je koniec,“ opisuje botanik Duchoň.

K podobnej záhube smeruje prilbica tuhá moravská, ďalší endemit, populácia v Manínskej tiesňave je dokonca niekedy hodnotená ako samostatný poddruh alebo varieta – manínska. Alebo prekrásny črievičník papučkový. V Strážovských vrchoch objavil Mario pred pár rokmi populáciu jazýčkovca jadranského, na Slovensku mimoriadne vzácnu orchideu. Vtedy napočítal 300 kusov, posledné roky už len zopár.

Všetka farebnosť a pestrosť je úzko previazaná s kvalitou mlieka, syrov, bryndze. Veľké čriedy jeleňov napokon vyžierajú celé pastviny pre hospodárske zvieratá. Chýba rovnováha.

Keď do krajiny vstúpi vlk, zvieratá sú obozretnejšie. Pohybujú sa v menších skupinách, nezdržujú sa na jednom mieste a nevyžerú všetko. Mladé stromy aj vzácne rastliny stihnú vyrásť.

„Vlk nie je všeliek. Ale dokáže pomôcť,“ prehodí Machciník. Tam, kde sa vráti vrcholový predátor, ekosystém môže fungovať. A môže pomôcť klíme.

Čítajte viac Bez šeliem sa krajina pokazí. Presne k takej krajine cielime

185-tisíc eur za jedného vlka

Vlky kedysi žili v celej Európe. Najprv ich ľudia vyzabíjali na Britských ostrovoch, v 16. až 18. storočí. V Škótsku sa dlhodobo usilujú o návrat šeliem, investujú státisíce. Motivácia je prostá – chcú zachrániť lesy aj klímu.

Vedci z Univerzity v Leeds vypočítali, že ak by sa len na Škótsku vysočinu podarilo vrátiť vlky, ich príspevok ku klimatickému snaženiu celej krajiny by bol enormný. 167 vlkov by dokázalo prispieť k uloženiu jedného milióna ton oxidu uhličitého za rok. A to len preto, že jelene by sa v prítomnosti vlkov nepásli bezstarostne a škótsky les by sa mohol znova obnovovať a ukladať uhlík.

Čítajte viac Slony do Európy, mamuty na Sibír a ovce do lesov!

Slovenské vlky potom pri podobnom prepočte už dnes zadarmo pomáhajú k uloženiu 3,6 až 4,2 milióna ton oxidu uhličitého ročne. Na porovnanie, Slovensko potrebuje do roku 2030 znížiť emisie celkovo o 6,3 milióna ton.

Škótski vedci tiež vyrátali, že len z hľadiska zachytávania uhlíka sa jeden vlk oplatí štátu sumou asi 185-tisíc eur.

Slovensko sa na prelome rokov 2024 a 2025 rozhodlo znížiť spoločenskú hodnotu vlka. Z 3 000 eur na polovicu.

A čo sa stalo so „strážovskými vĺčatami“?

Beňadik Machciník počas jesenného stopovania zachytil iba štyri vlky, už vtedy jedno z troch vĺčat chýbalo. Uplynulú zimu zachytil v stopách už len osamelý rodičovský pár.