Ide o blízke dielo prírody, bližšie ani nemôže byť, desaťtisíce Liptákov z neho pijú vodu každý deň. Napriek bezprostrednosti ho ľudské poznanie nedokáže obsiahnuť, je stále neuchopiteľným ako čierna diera v strede Galaxie.
Prinajmenšom pri troch jaskyniach je ako objaviteľ zapísaný medveď hnedý anonym.Pavel Herich, jaskyniar
„Leviatanom“ je aj najnovšia monografia „Demänovské jaskyne“ od jaskyniara Pavla Hericha, v ktorej sa snaží pokryť storočie fantastických objavov. Aj pri tomto diele človek narazil na limity, na možnosti tlače v Česku a na Slovensku.
Ide o objemnú dvojknihu v kazete. Výtlačkov je 800, čo je zhruba len o stovku menej, ako je na Slovensku jaskyniarov. A strán má 400, čo je zas iba o stovku menej, ako je v celej Demänovskej doline jaskýň. Autor, podpredseda Slovenskej speleologickej spoločnosti, predstavil toto dielo pred pár dňami v historickom okamihu.
Udialo sa to asi dve hodiny po tom, čo v Mramorovom riečisku Demänovskej jaskyne slobody symbolicky zameral s kolegami Zdenkom Hochmuthom, speleológom, geografom a bývalým dekanom na Prešovskej univerzite, a Petrom Holúbekom, predsedom Slovenskej speleologickej spoločnosti, 50. kilometer Demänovského jaskynného systému.
Najdlhšia jaskyňa Slovenska a vôbec celých Karpát pokorila hranicu, o ktorej sa pred pár rokmi vedcom ani nesnívalo. Keď sa zdalo, že tu už nemožno toho viac objaviť, že ľudia tu už prebádali všetko, otvoril sa zrazu celý vesmír neznámych chodieb a podzemných dráh.
„Demänovská dolina je neopakovateľný, mimoriadny kus zeme v tejto našej krásnej krajine,“ povedal jaskyniar Pavel v elegantnom obleku pred obecenstvom v Slovenskom múzeu ochrany prírody a jaskyniarstva v Liptovskom Mikuláši. Ešte pred chvíľou vzdoroval mohutnému prúdu podzemnej rieky v ufúľanom protichemickom overale OPCH 70 Atombordel, do gumákov mu Demänovka valila vodu, štrk a piesok, do očí mu vpálil blesk.
Historický míľnik demänovského jaskynného systému zaznamenali jaskyniari po starom. S karbidkou, pásmom a banským kompasom.
Hádam môžeme robiť pekné veci?
Stáli sme oproti sebe v podzemnom riečisku v mrazivej vode skoro až po pás. Hlavy strčené v skalnej pukline. Pavel mi celý šťastný silno stisol ruku a v oranžovom prísvite karbidky vzápätí tak nesmelo povedal: „Deje sa teraz veľa zlého, ale hádam si môžeme dovoliť stále robiť pekné veci?“ Silný prúd potiahol nohy, zakolísali.
Akoby súčasný marazmus (nielen) v ochrane prírody na Slovensku chcel nahlodať aj samotnú túžbu objavovať a tvoriť krásne veci. Asi o to dôležitejšie je ich objavovať.
Symbolický 50. kilometer zdokumentovali jaskyniari po starom. Banským závesným kompasom a sklonomerom. Ešte pred pár rokmi museli plaziac sa tesnými chodbami tlačiť pred sebou nespratné drevené debny s podobnými prístrojmi. Dnes existujú vreckové 3D skenery.
Foto: Andrej Barát
Výsledkom je komplikovaný obraz toho, čo ukrýva krajina pod Chopkom, spleť puklín, siení, sifónov, zlomov, priepastí, jazier, použijúc Pavlove slová, „je to úžasný chaos“. A práve ten bolo takmer nemožné sprostredkovať svetu, vytlačiť vo formáte B0, na plochu vyše 1,4 štvorcového metra.
Kvapka po kvapke
Ako hovorí tlačiar Štefan Kolek, na území bývalého Československa sú možno dva-tri stroje, ktoré si s takýmto ohromným rozmerom poradia. Z jednej tlačiarne pána Koleka „vyhnali dverami a neskôr aj oknom“. No podarilo sa, v Plzni. Papier je švédsky, plátno talianske.
Tlačiar neskrýval hrdosť ani poklonu. „Musím sa priznať, že som skeptik, pokiaľ ide o slovenskú spoločnosť. Všetci sú akoby leniví, nemajú zmysel pre veľké veci, ale v pánovi Herichovi som stretol človeka, ktorý má cit pre veľké dielo.“
Foto: Andrej Barát
Jaskyniar Herich však nie je vôbec sám. Jeho monografia možno vznikala „iba“ 15 rokov, no nakoniec je úplne rovnako ako výzdoba demänovských jaskýň navrstvená v kvapke za kvapkou, v nadväzujúcej práci odborníkov, ktorí sa sto rokov vnárali do temnoty.
Čo sa za storočie nezmenilo, je odvaha. A ťažko vysvetliteľné nadšenie pre plazenie sa do stredu čiernej diery, do Čiernej jaskyne, taký bol totiž pôvodný názov. Začmudená bola od ohňa, vanul z nej silný prievan.
Demänovskú jaskyňu slobody objavil v roku 1921 moravský učiteľ Alois Král, nazval ju Chrámom slobody. Bolo to tri roky po vzniku Československa. Vtedajšie noviny a časopisy písali o najkrajších jaskyniach Európy, najpôsobivejších vari na celom svete. Nuž a objaviteľ sa v ich labyrinte sprvu stratil.
Latinský hlavolam
Učiteľ šiel v Demänovskej doline podzemnej rieke naproti cez ponor, ktorý je zvyčajne zaplavený a podľa jaskyniarov je aj dnes životunebezpečné pokúšať sa tadiaľ prejsť. Král takmer uviazol v neznámych chodbách, a keby ho nezachránil Adam Mišura, syn demänovského horára, svet by sa nedozvedel o jeho objave.
Herich, Hochmuth a Holúbek zamerali symbolický 50. kilometer v tom istom riečisku, skrz ktoré postupoval Král pred vyše 100 rokmi…
Mnohé prístupnejšie jaskyne v Demänovskej doline poznali ľudia už stáročia, podaktoré tisícročia. Využívali ich pragmaticky, ako ochranu pred nebezpečenstvom. V 19. storočí sa v nich ťažil ľad. „110 zlatých ste vtedy zarobili za vagón ľadu, ktorý smeroval do Viedne alebo Budapešti,“ opisuje Herich.
Časť demänovského podzemného systému sa objavuje dokonca na jednej z najstarších máp jaskýň na svete. Je súčasťou životného diela slovenského polyhistora Mateja Bela – Notitia Hungariae novae historico-geographica (Historické a zemepisné vedomosti o súvekom Uhorsku) vydaného v prvej polovici 18. storočia. Najnovšia monografia ponúka doteraz najkvalitnejšiu tlač tejto mapy. A po troch storočiach aj dosiaľ najpresnejší slovenský preklad sprievodných latinských textov.
„Vďaka čomu sme mohli konečne dešifrovať, čo sa nám vlastne táto najstaršia mapa demänovských jaskýň snaží ukázať a povedať. Predtým bolo mnoho pokusov, ale nie všetky miesta mapy sa podarilo správne priradiť ku skutočným objektom,“ vysvetľuje Herich.
Prekladu sa venoval speleológ Martin Budaj. Základný problém spočíval podľa neho v tom, že mapa hovorí navigačným jazykom, ktorý je v latinskej podobe dnes už úplne neznámy. Pojmy možno nájsť len v učebniciach spred troch storočí. Dnes tieto smery pomenúvajú v moderných jazykoch možno len jachtári.
Kompasová ružica mala kedysi 32 smerov pomenovaných podľa vetrov. Nebol to len severák, južný či západný vietor, išlo o desiatky názvov, ktoré sa stratili a dnes prekladateľov mätú, pretože sa prestali používať (napríklad – severozápad k severu).
Speleológ prekladateľ preliezol priestory, aby si overil opisované útvary a spresnil význam. No keďže napríklad v Demänovskej ľadovej jaskyni sa roztopil všetok ľad, už nezistil a nikto nikdy nezistí, či dávni bádatelia obdivovali „ľadový kozub či komín“. Stará mapa tiež hovorí o akejsi soche Germána so šišakom, no aj keď speleológovia prebrázdili chodby, žiadneho Germána nenašli.
Autorom mapy bol kežmarský polyhistor Juraj Buchholtz mladší. V roku 1718 si do denníka poznačil, že nad dolinou lietal drak…
Čítajte viac Krajina drakov chrlí najčistejšiu vodu. Dokedy?
Predčasný koniec
Keď Alois Král začal organizovať expedície, objavy v Demänovskej doline zatienili nielen jaskyne Moravského krasu. Čím hlbšie postupovali výskumníci proti prúdu podzemnej Demänovky, tým krajšiu výzdobu objavovali.
Krátko po slávnom objave navštívil jaskyne český skladateľ Leoš Janáček. V sieňach počul hudbu, do nôt zapisoval padajúce kvapky i hrmot rieky. Do fejtónu Všudybyl napísal: „Tu všetko zvoní, spieva, laškuje a štebotá, chodí, uteká, skrýva sa a zjavuje ako v rozprávke.“
No nikde stopy po drakoch. Jedine kosti jaskynných medveďov a ďalších zvierat mohli praskať pod nohami. V 30. rokoch minulého storočia nasledovali ďalšie objavy, potom všetko utlmila vojna. Jaskyne opäť slúžili ľuďom ako kedysi – ako provizórne príbytky, sklady, tentoraz pre partizánov.
Po vojne sa objavitelia nadýchli znova, odhalili 15 kilometrov ďalších chodieb. V roku 1952 sa udial fantastický objav Demänovskej jaskyne mieru, do ktorej však bežný návštevník nikdy nevstúpil.
V roku 1953 odkryli jaskyniari ešte jeden vchod nenápadnej jaskyne Štefanová. V roku 1957 vyšla knižka Demänovské jaskyne od významného slovenského speleológa Antona Droppu. A zdalo sa, že veľkým objavom je koniec. Našlo sa všetko. Do príchodu tretieho tisícročia to tak skutočne bolo. „Tam sa zapísalo 200 metrov, tu kilometer, ale v zásade nič prelomové,“ naznačil Herich. „Lenže po roku 2000 sa roztrhlo vrece s novými objavmi.“
Starší ako dinosaury
Jaskyniari boli v doline Zadnej vody, v Štefanovej. Zdanlivo nezmyselne sa prekopávali sifónom plným bahna. Prečo? „V úžine fúkal výrazný prievan. Naznačoval, že jaskyňa pokračuje ďalej. Lenže bol to pulzný prievan. Pár minút nám fúkalo do tváre a potom sa zrazu otočil. A práve to mohlo prezrádzať veľký jaskynný systém,“ vysvetľoval jaskyniar. Predtucha sa naplnila.
V roku 2007 sa prekopali do Dómu titanov. V Štefanovej objavili podzemné riečiská, postupne zdokumentovali 18 kilometrov nových chodieb, ktoré však pokračujú ďalej. Ak sa im podarí nájsť prepojenie s hlavným jaskynným systémom Demänovskej doliny, bude to senzácia.
Draka stále nenašli. Ani dinosaura. Ale niečo oveľa staršie. Skamenelinu plaza, vôbec najstaršiu, aká sa kedy našla na Slovensku, starú takmer štvrť miliardy rokov.
Našli niekoľko desaťtisíc rokov starú lebku jaskynného medveďa.
Herich zdokumentoval jedno z najvýznamnejších zimovísk motýľov a tiež veľmi vzácny druh motýľa Alucita hexadactyla, ktorého sa prvýkrát podarilo objaviť zimovať v jaskyniach. Jeho slovenské meno je vejárovec kozolistový.
Biológovia v jaskyniach Demänovskej doliny len vlani objavili pre svetovú vedu celý nový rod živočíchov. „My stále poriadne nevieme, čo všetko v našich jaskyniach žije,“ dodal Herich. A práve poznanie, ktoré podzemná Demänovka skrýva, je monumentom.
Kozmické žiarenie
Speleológ Hochmuth si na slávnostné predstavenie monografie priniesol vlastnú knižku, básnickú zbierku rodáka z Hýb Júliusa Lenka, ktorú mu ako šesťročnému podaroval otec – Výlet do Demänovských jaskýň. Krátko z nej zacituje.
Hora, hora vysoká, čo sa v tvojom vnútri skrýva, doširoka, doďaleka hľadíš smutná, mlčanlivá…
„Keď som mal 15 rokov, zatúžil som dostať sa do jaskyne, bez sprievodcu, ale zistil som, že sa to nedá. Nebolo to možné, aby sa tam niečo nepolámalo,“ spomínal pán Hochmuth. Až sa ponúkol jeden pracovník, volal sa Peter Droppa a pre turistov zorganizoval výpravu do Demänovskej jaskyne mieru. „Vošli sme cez malé dvierka a bol som očarený. Možno preto som sa stal jaskyniarom.“
Menovec muža, ktorý Hochmuthovi otvoril bránu k jaskyniarstvu, speleológ Anton Droppa sa postaral o nezmazateľný zápis demänovských jaskýň do svetovej pozornosti. Pripomenul to počas svojej prednášky Pavel Bella zo Správy slovenských jaskýň.
Geograf Droppa sa venoval výskumu riečnych terás na Liptove, stihol to tesne pred postavením Liptovskej Mary. Ako sa striedali ľadové doby, zahlboval sa Váh. Za tri milióny rokov sa v Liptovskej kotline zahĺbil o 150 metrov. A paralelne sa zahlbovali aj prítoky vrátane Demänovky.
Pán Droppa si všimol, že s vývojom riečnych terás veľmi úzko súvisia aj jaskynné úrovne v Demänovskej doline. V roku 1966 o tom publikoval vedecký článok. A práve ten podľa speleológa Bellu preslávil Demänovské jaskyne. Zistenia Droppu citovali desiatky vedcov po celom svete, na jeho výskum sa odvolávali významní speleológovia či geológovia. „Týmto sa stali jaskyne Demänovskej doliny svetoznáme, oveľa viac ako krásnou výzdobou.“
Určovanie veku jednotlivých jaskynných úrovní, usadenín v podzemných riečiskách a jazerách je rovnako fascinujúce. Vedci sa opierajú aj o kozmické žiarenie. To zanecháva špecifické stopy na kameňoch, ktoré boli pôvodne kdesi na Chopku, kým ich rieka pred miliónmi rokov nesplavila do útrob hory. Na pohľad obyčajné štrky, piesky sú mimoriadne cenné. Slovenskí odborníci na ich datovaní podľa Bellu spolupracujú s Francúzskou akadémiou vied. „Demänovské jaskyne nám odkrývajú nesmiernu históriu, sú veľkým archívom, ktorý treba chrániť.“ Ale pred čím?
Čítajte viac Pohľad na Demänovskú dolinu: Lámanie duše
Smäd a chamtivosť
Pri posledných veľkých objavoch sa jaskyniari viackrát objavili tesne pod asfaltovou cestou 2. triedy z Liptovského Mikuláša do Jasnej. Strop jednej z kruhových priepastí je len asi desať metrov pod úrovňou cesty. Na jednom mieste je jedna z jaskynných chodieb dokonca iba 1,5 metra pod vozovkou. „Keď sa plazíme touto chodbou, počujeme nad sebou burácanie áut,“ opisoval jaskyniar Herich.
Jeden a pol metra delí svet „tam hore“, v ktorom sa tisíce ľudí v zápchach posúvajú za zážitkami na bielych svahoch, svet, v ktorom hŕstka ľudí bohatne na prázdnych investičných apartmánoch, ktorým musela príroda ustúpiť. Jeden a pol metra oddeľuje tento svet od sveta „tam dole“, kde tečie pitná voda pre desaťtisíce ľudí. Tak ako podzemné rieky zbierajú piesky, štrky, zbierajú aj oleje, odpady, posypovú soľ, znečistenie.
Akú chuť má voda, do ktorej nasiakla chamtivosť?
Suchú, teda žiadnu, lebo žiadna nemusí byť. Aj o tom sa možno v posledných rokoch presvedčiť v Demänovských jaskyniach. O tom, čo so sebou prináša neukojiteľná túžba bohatnúť na fosílnych palivách. V Demänovskej doline sa rovnako ako na celom Slovensku už poriadne neudrží sneh. A tak je Demänovská ľadová jaskyňa od roku 2023 bez ľadu. Vo zvyšných demänovských jaskyniach chýba v ostatných rokoch voda v jazierkach, hovoria o tom v šere najstarší a najskúsenejší jaskyniari. Aj toto môžeme podľa nich označiť za ďalší z dôsledkov meniacej sa klímy. Vo vysúšajúcom sa prostredí sa rozpadá krásna jaskynná výzdoba.
Čítajte viac Vitajte v Čiernej jaskyni, kde hynie ľadová veľryba
Hoci sa tvorila milióny rokov, je krehká. Celý domov človeka, ktorý príroda utvárala po miliardy rokov, je krehký. Nie je to pevná skala, do ktorej možno búšiť. Ale skôr čosi ako mesačné mlieko, mäkký sinter, ktorý obrastá jaskynné komíny, zvláštna zmes baktérií a kalcitu, živá a neživá matéria, ktorej vedci stále nerozumejú, a ktorú možno zotrieť prstom ako nič.
Ale nemusí sa to skončiť zle. Môže sa to skončiť veselo. Len netreba prestať objavovať krásu.
Anonymný medveď jaskyniar
Posledné z objavov, ktoré jaskyniar Herich na svojej prenáške predstavil, patrili medveďom. Neraz sa stalo, že keď jaskyniari prehĺbili nejakú jaskyňu, o čosi neskôr sa do nej nasťahoval medveď. No fungovalo to aj opačne. „Ukázalo sa, že demänovské medvede sú trieda. Niektoré jaskyne vykopali ony,“ priblížil Herich.
Keď sa do niektorých zameraných dutín vracali jaskyniari s odstupom pár rokov, zistili, že priestory ktosi z dvoch metrov prehĺbil na desať. A na konci našli medvedie „hniezdo“.
„Nehovoríme to s absolútnou istotou, ale s vysokou pravdepodobnosťou sa zdá, že demänovské medvede kopú a objavujú jaskyne spolu s nami,“ dopovedal s úsmevom jaskyniar. „Prinajmenšom pri troch jaskyniach je ako objaviteľ zapísaný medveď hnedý anonym.“