Ku Kupiansku sa dá zájsť len potme. Lietajú tam totiž ruské drony. V noci je to bezpečnejšie. Preto z dediny v okolí, kde má zázemie 114. samostatná brigáda teritoriálnej obrany, vychádzame až tesne po zotmení.
Neskutočné šťastie
Šoféruje Oleksij. Mohutný chlap. Na otázku, aké bolo jeho povolanie pred ruským útokom na Ukrajinu, odpovedá: „Najsilnejší muž Ukrajiny.“ Má veľa silových rekordov, predtým aktívne športoval, trénoval deti a mladých, organizoval exhibície a charitatívne akcie. A od prvého dňa vojny bojuje. Pozor naňho! Tohto najsilnejšieho Ukrajinca má vo svojich radoch 114. samostatná brigáda teritoriálnej obrany. V aute pred nami je Andrij, veliteľ jednotky. Ďalší skvelý chlap, celý život liezol po horách, robil horského vodcu. Aj jemu život otočila vojna hore nohami a urobila z neho niečo, čo si nikdy neželal, aby sa dialo.
Mal som aspoň maličkú nitôčku nádeje, ktorej som sa chytil a veril, že to pôjde.Serhij Tumanovskij, vojak
Bezpečnejšie je to po kraji poľa ako po ceste. Pred nami poskakujú svetlá Andrijovho auta. Konečne vchádzame medzi pár domov, ktoré tu ešte zostali. Rýchlo dovnútra. Dom má dôsledne zakryté okná, aby svetlo nenavigovalo ruské drony, tak ako všetky domy, kde v blízkosti frontu žijú vojaci.
Foto: JANA ČAVOJSKÁ
V jednej z miestností je dielňa na drony. Kráľovstvo Serhija Tumanovskeho s prezývkou Tuman. Počuje horšie, takže trochu kričí, a je v tom toľko sily, energie a optimizmu, že by nikto nepovedal, čo má tento vojak za sebou. „Boh ma má rád,“ usmeje sa Tuman. „Veď som mal neskutočné šťastie. Prežil som. Môžem robiť svoju milovanú prácu. Ďakujem za to všetko.“
Mína pod kolesom
Odjakživa ho bavili technológie, pracoval ako mechanik a dokázal susedom opraviť čokoľvek, čo bolo treba. Konštatuje, že u nich v dedine medzi Boryspiľom a Brovarmi v Kyjevskej oblasti ho poznala každá babka a každý pes. Okrem bežnejších vecí sa zaoberal aj leteckým modelárstvom. Konštruoval lietadlá a drony a lietal s nimi. Učil to aj svojich dvoch synov, spolu s technikami prežitia v divočine a orientácie v krajine. Hneď v prvý deň ruskej invázie si zbalil veci a odišiel brániť Ukrajinu ako dobrovoľník. „S vedomím, že to budem robiť do konca,“ hovorí. „Nech by to bolo aj desať, pätnásť rokov.“ Pridelili ho k mínometníkom, bojoval pri Kramatorsku a v Bachmute. Od začiatku všetkým hovoril, že onedlho budú drony útočiť, ničiť nepriateľské pozície a tanky. 2. októbra 2022 mal svojim druhom zaviezť zásoby potravín a munície. „Bolo asi dvanásť hodín napoludnie. Rusi stále ostreľovali. Čakal som, kým to trochu prestane. Keď všetko stíchlo, vyrazil som na cestu,“ spomína.
Zrazu niečo ucítil a počul výbuchy. Predným kolesom auta nabehol na mínu.
Niektorí neprídu bojovať a takýto človek, ktorý musí zápasiť aj sám so sebou a s každodennými ťažkosťami, je tu.vojak Oleksij
Do vysielačky ohlásil, čo sa stalo. Zatiahol si turnikety na nohách. Videl, že z nich zostala skôr kaša, zakliesnená niekde pod tým, čo zostalo z kabíny automobilu. „Telo mi horelo, ale necítil som bolesť. Ani krvi som až tak veľa nevidel. Nastúpil u mňa šok a otupil vnímanie bolesti. Našťastie som zostal pri vedomí. Dokázal som sa čiastočne vytiahnuť z kabíny.“ Priblížili sa dvaja vojaci. Podarilo sa im ho vybrať z auta. Naložili ho do kufra svojho auta – inde sa nedalo. Odviezli ho najprv do pivnice na okraji Bachmutu, na prvý stabilizačný bod s medikmi. Odtiaľ ho evakuovali do nemocnice v Kramatorsku. To už stratil vedomie a prebral sa o tri dni v nemocnici v Dnipre.
Čítajte viac Časť jeho nohy visela na zvyškoch nohavice. V takej situácii myslíš len na to, že chceš zostať nažive, hovorí Ukrajinec Saša
Som kalika
Tam za ním prišiel veliteľ Andrij. V rozprávaní pokračuje on, tú situáciu si pamätá lepšie ako Serhij. „Poprosil ma, aby som na svojom telefóne vytočil číslo jeho ženy. Nepoznala ho, ale zdvihla. To som ja, Serioža… som kalika, oznámil jej. Rozplakala sa. Povedal jej, nech sa netrápi, že on je úplne pokojný a so všetkým zmierený.“
Že nemá ukazovák na pravej ruke nepovažoval za veľký problém. Že nevidí na jedno oko? „Budem pirát,“ skonštatoval. Ležal bez nôh a myseľ mu fungovala na plné obrátky: Čo teraz? Čo môžem robiť ako vojak? Ako sa uplatním? Určite chcel zostať v armáde a bol si istý, že to nejako pôjde. Možno v kuchyni, uvažoval. Budem umývať riad a potom, po práci, po večeroch, budem montovať drony.
Nebolo ťažké prijať túto situáciu? „A čo iné sa dá robiť,“ pýta sa Tuman naspäť. „Čím skôr to prijmeš, tým lepšie. Rozmýšľal som skôr nad možnosťami do budúcnosti.“ Predstavoval si napríklad, ako dostane invalidný vozík. Okamžite vymyslel, že si ho dá na pásy, aby mohol chodiť do lesa.
Foto: JANA ČAVOJSKÁ
Andrij spomína, že pri každom stretnutí a rozhovore to so Serhijom bolo samé „chichi, chacha“. „A potom chcel ísť von. Prišiel som k nemu, že mu pomôžem. Odmietol. Že on sám. Sám sa obliekol, posadil na vozík, vyviezol na ulicu. Od začiatku chcel byť sebestačný.“
Na konci decembra ho vojenská komisia vypísala z armády. Veľká väčšina zranených mužov by to zrejme prijala s úľavou. Serhij bol nešťastný. Tak veľmi sa chcel vrátiť na front. Jeden vojenský lekár mu vtedy povedal, že existuje spôsob: žiadosť o výnimku od ministra obrany. „Mal som aspoň maličkú nitôčku nádeje, ktorej som sa chytil a veril, že to pôjde. Bolo to pre mňa svetlo na konci tunela,“ rozpráva.
Zahodil vozík
Podmienkou prijatia invalida do armády je nájsť veliteľa, ktorý sa zaňho zaručí. V každej inej jednotke by Serhija zrejme poslali preč. Nevideli by spôsob, akým by mohol byť užitočný. Serhij sa spoliehal na svojich veliteľov, ktorí ho už poznali. A na seba, že ich nejako presvedčí.
Dostal protézy. V tej chvíli zahodil vozík a trénoval chôdzu. A vyrábal FPV drony. Za veliteľom šiel s celou kopou. Má aj prototypy, ktoré vymyslel sám, ukazuje nám jeden, ktorý vyrobil dokonca jeho mladší syn. Ten má teraz 16 rokov. Starší 18. Obom hovorí, že by mali ísť do armády. Uvedomuje si riziká, ale aj to, že chalanov na ne odmalička pripravoval. „Po skúsenosti s armádou sa na svet už pozeráš inak,“ argumentuje a dodáva, že ich miesto by videl v dronovej jednotke, keďže s dronmi lietajú odmalička.
Foto: JANA ČAVOJSKÁ
Svoje miesto v armáde Serhij našiel. Je tu, v domčeku so zatemnenými oknami neďaleko frontovej línie, v ktorom montuje a opravuje drony a vymýšľa rôzne technické zlepšováky. „Niektorí neprídu bojovať a takýto človek, ktorý musí zápasiť aj sám so sebou a s každodennými ťažkosťami, je tu,“ chváli ho Oleksij a Serhij mu skočí do reči, že žiadne ťažkosti nemá. Aj keď – s protézami v takomto prostredí, alebo v prípade, že treba pred ruskými strelami bežať do pivnice, to nie je jednoduché. Zvyšky nôh z nich bolia aj pri dlhšom státí. Ale Serhij sa nechce zaoberať negatívnymi myšlienkami ani riešiť hnev na Rusov. Len by mu to vzalo energiu. Radšej ďakuje za život. Vraj je pekný. Veď môže robiť svoju prácu.