„Bola pre mňa fantómom, vysnívaným druhom, ktorý som veľmi túžil vidieť, ale už to v slovenskej prírode nebolo možné. Vyhynula u nás práve v čase, keď som sa začal venovať ornitológii,“ prezradí Matej Repel, riaditeľ občianskeho združenia Slovenská ornitologická spoločnosť/Birdlife Slovensko. Poznal ju len z knižiek a z tajuplného rozprávania starších kolegov.
Foto: Andrej Barát
Krakľa belasá, vták roka 2025, má tyrkysovú hruď, ale bronzový chrbát. Srbi jej hovorili modrovrana, Chorváti – zlatovrana.
Najprv zmizla v 50. rokoch 20. storočia v Škandinávii. Vzápätí v Nemecku, Česku, Slovinsku. Pred štvrťstoročím sa vytratila z východného Slovenska. Úplne posledné hniezdenie krakle na Slovensku zdokumentoval ekosozológ Mirko Bohuš pri Martovciach (nad Komárnom) v roku 2010. Išlo pravdepodobne o vôbec posledné hniezdisko v celej severozápadnej časti Panónskej panvy zovretej Karpatmi a Alpami. Ďalší krásny druh mal vyblednúť ako obálka na knihe z antikvariátu.
A predsa si ju koncom mája fotím. Len pred pár dňami priletela z Afriky na Slovensko, na pieskové duny za starým valom, ktorý navŕšila Tisa. Striehnem na ňu niekoľko hodín v krkolomnej póze pod agátom. Keď konečne sadne na konár, bleskovo odhalí moju pascu a bosorácky zježí perie. Hojdavo odlieta. Žiari. Nedá sa prehliadnuť. Nedá sa prepočuť. Nemožno si ju s ničím zameniť.
Prvýkrát sa vrátila na východ Slovenska už v roku 2020 a odvtedy počet hniezdiacich párov na Slovensku fantasticky rastie, zo šiestich takmer na 30 vlani. Ako je to možné? Za odpoveďou treba ísť čo najďalej v priestore a čo najhlbšie v čase.
Foto: Archív
Hrdinka Héra
V polovici mája publikovali vedci z Medzinárodnej únie na ochranu prírody a prírodných zdrojov (IUCN) s nadšením správu o tom, že päť kraklí v Južnej Afrike vybavili miniatúrnymi vysielačkami. Cez satelit budú sledovať ich putovanie.
Úplne prvou takto vybavenou krakľou z Južnej Afriky bola Héra. O migrácii kraklí belasých sa už niečo vedelo, no dáta, ktoré vlani Héra priniesla, označili experti za „dychberúce“.
Krakľa pomenovaná po gréckej bohyni preletela zo zimoviska na hniezdisko neuveriteľných 10-tisíc kilometrov. Občas dokázala preletieť 2 500 kilometrov za dva dni! Iste, na Zemi sú aj výkonnejší letci.
Brehár hrdzavý dokáže preletieť 11-tisíc kilometrov bez oddychu. Rekord v celej zvieracej ríši drží rybár dlhochvostý, ktorý každý rok premigruje zhruba zo severného pólu na južný 90-tisíc kilometrov. Za svoj 30-ročný život by dokázal trikrát zaletieť na Mesiac. No každoročná cesta krakle belasej sa určite radí k najdobrodružnejším. A dosť toho prezrádza o súčasnom človeku.
Neláka ich teplo. Vyháňa ich hlad
Je ľahké ju zbadať už z diaľky, ale je ťažké sa k nej nebadane priblížiť. Krakľa má dokonalý prehľad. Tróni na strome so širokým rozhľadom, na stĺpoch, koloch, striehne na šťavnaté obete, to kvôli nim prišla.
Foto: Andrej Barát
Vtáky sa nesťahujú za teplom. Zvládajú chladné podmienky, inak by sa európske zoologické záhrady nemohli pýšiť pestrými papagájmi. Vtáky sa sťahujú za potravou.
Botswana, Namíbia, Zimbabwe, Zambia a ďalšie africké zimoviská lákajú krakle najmä na hmyz. Kobylky, koníky, chrobáky v zime na Slovensku neskáču, nelozia, v Afrike je ich však dosť na to, aby krakle prežili. No zároveň málo na to, aby dokázali vychovať mláďatá. Preto sa vracajú na jar do Európy, keď sa to v rozkvitnutých lúkach naplno rozbzučí. Preto môžeme aj Slovensko nazývať ich domovom.
To, ako staré je vtáčie sťahovanie, sa vede zatiaľ nedarí odhaliť. Státisíce rokov? Milióny? Vtáky ho majú zakódované v génoch, ako to potvrdili výskumníci z Coloradskej štátnej univerzity. Sťahovali sa aj počas ľadových dôb. Podľa ornitológa Repela môže byť tento fenomén dokonca starý ako kontinenty alebo ako ročné obdobia. Spúšťačom mohli byť dávne zmeny klímy.
Pre vedcov je dôležité zodpovedať vyplývajúce otázky, pretože prastarý vtáčí zvyk rúca aktuálna klimatická zmena. Je extrémna, nemilosrdná. Leví podiel má na nej fosílny biznis a ľudská chamtivosť.
Foto: Andrej Barát
Rozladený svet
Pri diaľkovej migrácii je kľúčové načasovanie. Krakľa netuší, že v strednej Európe bola uplynulá zima pod taktovkou meniacej sa klímy mizerná, suchá, teplá, bez snehu a že jar prišla skôr. A s ňou sa skôr objavili kvety a s nimi hmyz.
Krakľa sa však riadi rovnako ako tisíce generácií pred ňou. Pravdepodobne dĺžkou dňa, pohybom hviezd, niečím, čo má zakódované hlboko v sebe a aj napriek dianiu v Európe vyrazí tak ako vždy.
„Druhom, ktoré prilietajú z veľkej diaľky, sa môže stať, že priletia neskoro. Premeškajú vrchol rozvoja hmyzu alebo rodenia hrabošov, sysľov. Mláďatá začnú vychovávať v čase, keď už prestáva byť dostatok potravy. Prežije menej mláďat, pribúda neúspešných hniezdení. Ak sa tomuto nedokážu prispôsobiť, bude to znamenať vážny problém pre prežitie druhu,“ upozorňuje Repel s tým, že hrozieb pôsobí nakoniec viac a o krakľu a ďalšie migrujúce druhy môžeme definitívne prísť v priebehu pár desaťročí. Vedci z IUCN si krakľu pre satelitné monitorovanie nevybrali náhodou. Aj napriek mimoriadne pozitívnym správam zo Slovenska jej celosvetová populácia poklesla o 30 percent len za posledných 15 rokov.
Krakle a ďalšie sťahovavé vtáky nevyhynú lokálne, ako sa to stalo v strednej Európe, ale navždy a všade. A zodpovedná za to môže byť napríklad aj „radosť zo zabíjania“.
Čítajte aj Bude to drahé, ak stíchnu škovránky
Smrtonosný lievik
Krakľa migrujúca do Panónskej panvy z juhu Afriky zväčša obchádza rozpálenú Saharu z východu, nechá sa viesť údolím Nílu a volí skôr východoeurópsku trasu cez Balkán. To však znamená, že musí prejsť úzkym pevninským hrdlom na Blízkom východe.
Spolu s ňou tadiaľ smerujú ďalšie druhy migrujúce do strednej Európy, do európskej časti Ruska, ale aj na Sibír. Jar ponúka fenomenálny zážitok. Milióny vtákov, od kraklí cez spevavce až po bociany a státisíce sťahovavých dravcov prelietavajú k hniezdiskám. Pastva pre oči tých, čo vtáky skúmajú. Ale aj tých, čo ich lovia.
V Ománe je krakľa stále na jedálnom lístku, konzumovali ju kedysi bežne aj v Libanone či v Sýrii a ďalších krajinách, kde krakľu strieľajú. Čo len dokazuje, že aj ohrozených kraklí museli byť kedysi ohromné počty. „Pôvodne išlo zrejme o spôsob obživy. Ale dnes je to iba šport alebo živenie tradícií, ktoré však už nedávajú zmysel,“ mieni ornitológ Repel. Vtáky „na jarnom ťahu“ dodnes tradične a čisto len pre poľovnícku vášeň lovia na Cypre, Malte, v Taliansku.
Ale prečo sa nad tým pozastavovať? Veď vtákov sú milióny.
Foto: Andrej Barát
Pokojne strieľajte, je ich tak veľa
Ornitológ nadvihne obočie a pripomenie príbeh holuba sťahovavého. „Išlo pravdepodobne o najpočetnejší vtáčí druh, aký kedy žil na našej planéte.“ Neboli ho milióny, ale miliardy.
Jednu miliardu jedincov ulovili v americkom štáte Michigan v roku 1879. Obrovské kŕdle počas migrácie zatemňovali oblohu. Lovili ich už pôvodní obyvatelia Ameriky. No v roku 1830 sa rozbehla športová streľba na holuby. A zintenzívnilo sa masové zabíjanie pre mäso, státisíce ulovených holubov prevážali železnicou. Ľudia boli presvedčení, že holuby sťahovavé nie je možné vyhubiť. Veď ich je tak veľa. Posledný jedinec zahynul v zoologickej záhrade v Cincinnati v roku 1914. Stačilo pár desaťročí.
Tento krásny druh existuje napríklad už len na akvareli od amerického ornitológa a maliara Johna Jamesa Audubona. Holub sťahovavý si v ňom podobu akoby prehodil s krakľou. Tyrkys sa mu pre zmenu rozlieva na chrbte, bronz svieti na hrudi.
Repel sa zhlboka nadýchne. „V strednej Európe sa snažíme robiť všetko preto, aby sa krakľa vrátila. A človeka až zamrazí, keď si uvedomí, že v Stredomorí ju strieľajú po tisícoch len tak, pre zábavu.“
Step nezastavilo zabíjanie slonov ani zubrov
Krakľa svojou obdivuhodnou cestou prepája dva ekosystémy. Savany a stepi. Aj na Slovensku sa kedysi pásli slony, nosorožce. Veľké stáda svojou činnosťou udržiavali krajinu v podobe, ktorú by sme dnes možno nazvali parkom. Pekným, vzdušným, s „pokosenou“ trávou, niekoľkými solitérmi, lesom zatlačeným do neprístupných terénov, kde sa zvieratám pásť nechcelo.
Obrovská eurázijská step dokázala zvládnuť silné výkyvy vrátane ľadových dôb. Jej megafauna však neprežila príchod človeka. No aj po vyhynutí slonov, nosorožcov a mamutov stepi stále formovali ďalšie bylinožravce – divé kone, pratury, zubry.
Čítajte aj Starým vládcom Európy nebol les a človek nestvoril pestrosť krajiny. Tak kto?
A aj keď tie človek vyhubil (posledného zubra na Slovensku skolil Matej Korvín v 15. storočí vo vígľašských lesoch, posledný poľský pratur zahynul v roku 1627), aj tak step v strednej Európe prežila. Prepásali ju kone, ktoré stredoveký uhorský človek choval voľne, tiež kravy, ako potomkovia praturov, ošípané a ďalšie zvieratá.
Stále to bola step plná hmyzu, sysľov, kraklí.
Budúci rok uplynie 100 rokov, čo vznikla Československá spoločnosť ornitologická, z ktorej vychádza aj Slovenská ornitologická spoločnosť. Predsedom bol významný český ornitológ Jiří Janda, neskorší zakladateľ Pražskej ZOO. Ktorý sa okrem iného bezprostredne po vzniku Československej republiky ako prvý usiloval o založenie národného parku vo Vysokých Tatrách, čo sa však podarilo až o tri desaťročia neskôr.
Ornitológ Janda už pred 100 rokmi vo svojich knihách a vtáčích atlasoch konštatuje úbytok mnohých vtáčích druhov a varuje pred tým, že mnohé si budú pamätať len tí „najstarší naši vidiečania“. Aj napriek tomu bola krakľa vtedy ešte stále bežným druhom. Vydržalo to však už len štvrťstoročie od založenia ornitologického spolku.
Čítajte aj Slony do Európy, mamuty na Sibír a ovce do lesov!
Neexistujúca polovica Slovenska
Súčasný minister životného prostredia Tomáš Taraba koncom minulého roka povedal, že na Slovensku nie sú stepi. Týmto argumentom zamietol spolufinancovanie projektu v rámci programu LIFE pod názvom Ochrana a návrat stepných druhov vtákov na nížiny Slovenska. Týkal sa aj krakle.
Pravda je však taká, že stepi zaberajú viac ako polovicu rozlohy Slovenska, takmer 60 percent. Spolu asi 2,4 milióna hektárov. Akurát ide o kultúrnu step. Pestujú sa na nej potraviny a – peniaze. Ide o polia, lúky, ovocné sady a pasienky.
Kultúrnu step človek utváral v krajine stáročia, no nikdy nebola prevládajúcim typom stepi, ako je to dnes.
„Step je prostredím, kde z nejakých dôvodov nedokáže vyrásť les,“ vysvetľuje Repel. Hlavnými dôvodmi v minulosti boli: veľké bylinožravce, sucho, záplavy. Postupne mocnel vplyv človeka – poľnohospodára, ktorý klčoval lesy, odvodňoval mokrade, vysušoval rašeliniská, len aby potlačil les na úkor – kultúrnej stepi. Prečo by sa potom krakli nemalo dariť, keď sme stepi „vyhradili“ viac ako polovicu krajiny?
Krajina bez života
Jednoducho preto, že moderný človek sa od polovice 20. storočia pustil do tvorby kultúrnej stepi s nevídanou razanciou. Pomocou ťažkých strojov zničil v krajine pôvodnú pestrú mozaiku. Pomocou agrochémie zahubil (nielen) stepný život.
„Ešte v prvej polovici 20. storočia ľudia hospodárili na malých políčkach, obrábali ich málo výkonnými strojmi alebo ručne. Aj keď stále zasahovali do krajiny, stále išlo o citlivejšie zásahy,“ dodáva ornitológ.
Čítajte viac Ak budeme farmárčiť ako dosiaľ, priemyselne, žiadna pôda nezostane
Zmenilo sa to s nástupom moderného poľnohospodárstva a pesticídov, herbicídov, insekticídov. „Človek vytváral čoraz väčšie plochy chudobné na biodiverzitu. Máme obrovské lány s jednou plodinou, kde nie je priestor pre hmyz, hlodavce a ďalšie organizmy, ktoré sú potravou pre vtáky,“ pokračuje Repel.
„Práve vtáky ako vrcholoví predátori nám veľmi dobre ukazujú, čo sa s našou krajinou deje. Vtáky ubúdajú preto, lebo nemajú v našej krajine čo jesť.“ V stepných biotopoch vyhynulo za posledné desaťročia viac druhov ako v lesoch.
Keď sa krajinou pred storočím prechádzal nestor československej ornitológie Janda, nemal tušenia o budúcom obrovskom odvodnení nížin, keď sa zlikvidovali tisíce hektárov mokradí, aby sa premenili na ornú pôdu. Nemohol vedieť o brutálnej regulácii riek v 60. rokoch 20. storočia. Keď sa napríklad v povodí Latorice, Ondavy definitívne skončili záplavy, ktoré po tisícročia udržiavali step. V ktorej človek síce nič nepestoval, no predsa tu hospodáril – pásol. A zrazu tu silou-mocou potreboval siať, hoci to nedávalo zmysel. Janda nepočul výraz „agrárna púšť“.
Tak prečo sa do tejto púšte zrazu vrátila modrá vrana? A prečo zo všetkých krajín, kde vyhynula, práve na Slovensko?
Pusta nie je pustá
„Môžeme sa poďakovať Maďarom,“ usmeje sa Repel. Krakľa vymizla v Česku, Rakúsku, Slovinsku, na Slovensku, no jedno malé útočisko sa predsa zachovalo v najväčšom a najstaršom maďarskom Národnom parku Hortobágy. Aj tam jej populácia dramaticky ubúdala, no maďarskí ochranári sa už v 80. rokoch začali krakli intenzívne venovať. Maďarskí ornitológovia ju vyhlásili za vtáka roka už v roku 1991.
Rozvešali desiatky búdok, no najmä povzbudili niekoho, kto dokáže zachrániť step – uhorský stepný dobytok. Zachovanie pôsobivého plemena s mohutnými rohmi bolo otázkou národnej cti. Podobne ovce racky, ošípanej mangalice. Pastva s týmito druhmi sa obnovovala aj mimo územia národného parku.
Foto: Andrej Barát
Maďarom sa podarilo udržať jeden z kľúčových prvkov identity krajiny, pustu, aj s nádhernými odtieňmi krakle belasej.
Slovenskí ornitológovia povzbudení maďarským úspechom neúnavne vešali búdky, dúfajúc, že sa krakľa vráti, preletí hranice. Trvalo to dekády, ale podarilo sa. Ale to len vďaka tomu, že step sa na Slovensku aj napriek všetkému zachovala. A s ňou hospodári, ktorí rozumejú jej zvláštnej dynamike. A toto je tá veľmi dobrá správa.
Poznaj svoj kraj
Na dune celý deň vytrvalo prší. Aby som aspoň raz vyhral v hre s modrou vranou, neochotne si líham do mokrého riedkotrávia, hádam ma neuvidí. Zrazu spoza mračien vyhupne slnko a na vlastnej koži cítim, ako sa predtým chladný piesok rýchlo rozohreje. Celé prostredie sa rýchlo vysuší. Miestni hospodári túto danosť duny, zdanlivú nevýhodu, obrátili vo svoj prospech.
Foto: Andrej Barát
Kým na celom Slovensku v 90. rokoch zakapával chov dobytka, na dunách pri Strážnom s pastvou neprestali. Bolo to pragmatické rozhodnutie. Siať sa tu neoplatilo, kvôli neúrodnému pieskovému podložiu prelínajúcemu sa s mokraďami. Pôda tu veľmi rýchlo presychá. Zostali pri extenzívnej pastve. A to aj napriek tomu, že mnohí iní farmári na podobných pozemkoch silou-mocou siali a sejú, aj keď to nedáva zmysel, ale cinkajú z toho dotácie.
Pri Strážnom sa tak nepretržite pasie, kravy bránia tomu, aby dunu prerástla neprehľadná vysoká tráva. V tej by krakľa a ďalšie stepné druhy nedokázali loviť. Dostatok potravy je však len jednou dôležitou podmienkou. Druhou je dostatok miest na hniezdenie. A s tým museli ornitológovia pomôcť.
Krakľa zvykla obsadzovať dutiny po ďatľovi čiernom či žlne zelenej. Lenže ďatľov ubudlo. A najmä z celej Európy zmizli staré stromy. Bútľaviny, solitéry, aleje starých vŕb, dubov, topoľov, jabloní, čerešní. Nebolo pre ne miesta v intenzívnom poľnohospodárstve. A hoci sa to mení a ľudia vracajú stromy do krajiny, potrvá, kým zbútľavejú, zostarnú. Preto musia ornitológovia osádzať búdky. Lenže všetko sa to vo finále ešte viac komplikuje.
Paradox
Zvyšky starých stromoradí, posledné solitéry z posledných, rúbu niektorí farmári, pretože takto je nastavený systém agrodotácií. To, či niekto riadne spásol pozemok, sa overuje pomocou satelitných snímok.
Keď je na pozemku strom, celá plocha, ktorú zaberá jeho koruna, sa vyznačí – a za túto plochu farmár nedostane peniaze. Darmo vysvetľuje, že pod stromom je vypasené. A keď je solitérov na pozemku viac, nebodaj čosi ako pasienkový les, vôbec sa to neoplatí. Aby farmár neprišiel o peniaze, stromy radšej vyrúbe.
„Namiesto toho, aby sme odmeňovali farmárov, ktorí hospodária citlivo, ich za to trestáme,“ upozorňuje Repel.
Čítajte aj Spasí ľudstvo umelé mäso alebo návrat pastvy?
Práve toto sa snaží napraviť spomínaný projekt, ktorého spolufinancovanie zo zdrojov ministerstva životného prostredia stopol minister Taraba. Projekt podporí poľnohospodárov, ktorí pomôžu obnoviť pastvu na 800 hektároch bývalých pasienkov alebo ornej pôdy v chránených vtáčích územiach. Celkový rozpočet je 6,65 milióna eur, väčšinu zaplatila Európska komisia, slovenské ministerstvo malo prispieť 20 percentami. Tento výpadok pomáhajú ochranárom aspoň sčasti vykryť rôzne nadácie.
Dodajme, že nesedeli ani ďalšie ministrove argumenty. Napríklad, že štát nepodporením projektu ušetril veľké peniaze. Práve naopak. Ak by sa projekt realizoval v plnom rozsahu, vytvorilo by sa 21 vysokokvalifikovaných pracovných miest, pričom len na odvodoch by sa do štátnej pokladnice vrátilo asi 2,33 milióna eur, čo je o milión eur viac, ako by štát do projektu vložil. Takisto nebola pravda, že 90 percent výdavkov malo ísť na mzdy mimovládok. Personálne výdavky po odrátaní daní a odvodov predstavujú necelých 16 percent.
Ale krakli je to jedno. Rovnako netuší o ekologickej pasci.
Ako čítať step
„Pri tomto druhu panuje veľmi silná väzba na hniezdisko. Ak sa vyliahne v búdke, zahniezdi v búdke, aj keby bol dostatok dutín po ďatľoch,“ naznačuje Repel.
Z približne 80 hniezdení za posledných päť rokov boli len tri v prirodzených dutinách. Ak by ochranári s vešaním a neustálou opravou búdok prestali, krakľa by opäť vymizla. „Je dôležité, aby v tom pokračovali generácie po nás. Je to ekologická pasca, do ktorej sme krakle chytili.“
Ako to dopadne?
Zostanem na zemi. Duna príjemne hreje. Stačí sa nehýbať a zovšadiaľ sa zrazu vyroja druhy, ktoré sú všade inde vzácne. Včeláriky zlaté, strakoš kolesár. Dudky vytrhávajú dážďovky zo zeme. Do mokrej stepi sa zlietajú bociany, beluše veľké, nad nimi krúžia haje tmavé, kane močiarne, myšiaky a stále aj tmavé mraky. Všetko po kvapkách znova pokrýva voda. Aby to vzápätí obrástla vlniaca sa tráva. Aby trávu obsypal hmyz a oblohu vtáky. Aby to človek razom všetko zabuchol ako nudnú knihu a sám seba uvrhol do pasce.
Alebo si v nej dokáže hĺbavo listovať?