Zlyhávanie riečnej siete vystihuje najdrahšia fotografia sveta s názvom Rýn II od nemeckého fotografa Andreasa Gurského. V roku 2011 sa predala za vyše 3,1 milióna eur. Je to tá najnudnejšia fotka na svete.
V takomto duchu sa o Gurského tvorbe vyjadril Gregor Muir, riaditeľ zbierok „svätostánku“ moderného umenia, londýnskej galérie Tate Modern. Vôbec to nemyslel ako hanu.
Rýn II tvoria tri sivé a tri zelené pásy. Zobrazujú „otca germánskej krajiny“, Vater Rhein, rieku germánskej histórie, legiend, národnej identity. Mohutný tok, ktorý bol ako takmer všetky európske rieky spútaný, obstavaný, narovnaný ako sivé pravítko na sivozelenej tabuli.
Lenže výjav, aký Gursky zachytil, nemá nikto šancu uvidieť presne v takejto podobe, pretože neexistuje. Fotograf digitálne odstránil továrne v pozadí. Je rozšírená predstava, že riekam najviac ublížilo priemyselné znečistenie. Nie je to tak. Na najväčšom a najnebezpečnejšom blackoute v dejinách sa človek podieľal najmä tým, že riekam zmenil ich tvar. A toto Gursky zachytil dokonale. Bezútešne, skľučujúco.
Rieky nemajú tiecť nudne ako rovné pásy sivej a zelenej. Majú sa v krajine krútiť rezko ako vlnovky na niektorých rumunských krojoch regiónu Olténia (Malé Valašsko). Alebo ako vlnovky na odevoch pravekých žien, ako ich zobrazujú archeologické nálezy kultúry Garla Mare z neskorej bronzovej doby. Schádzame práve tam, do dediny Garla Mare na brehu Dunaja.
Nevypovedané príbehy
Pokrútená čiara, vlnovka, je veľmi starým kódom. Kultúrnym i genetickým. Človek v delte Dunaja síce napriamil riečne trasy vedúce k Čiernemu moru, no obrovské vyzy, ryby veľké ako dodávky, ktorých chrbty sa ešte v minulom storočí čneli z Dunaja aj pri Bratislave, naďalej tiahnu proti prúdu po pôvodnej zvlnenej trase.
„Stále pohybom kopírujú riečny meander,“ povie riaditeľka rumunskej pobočky Svetového fondu na ochranu prírody (WWF Romania) biologička Orieta Hulea. Riečne obry by mohli šetriť energiu a ísť skratkou, ktorú zbudoval človek, čiže rovno, no radšej volia dlhšiu trasu plnú meandrov, krútia sa s pôvodným Dunajom. „Pre vedcov je to záhada.“
Čítajte aj Vráti sa obor do Dunaja?
Jednoduché aj vzpínajúce sa vlnovky zdobia keramiku kultúry Garla Mare, figúrky, ktoré nesú zvieracie a ľudské prvky, nádoby so siluetami vtákov. Jedna z guľovitých postáv kopíruje telo vodného vtáka, no nohy má ľudské a hlavu rohatú.
Tieto diela tvorili pravekí umelci zhruba v rovnakom čase, keď na Slovensku niečie ruky vystavali a obopli vrch Zobor mohutnými valmi. Zvyšky impozantnej obrannej stavby z neskorej bronzovej doby sa zachovali dodnes, vedie po nich náučný chodník. Ale podobne ako Slováci v Nitre ani Rumuni, s ktorými sme sa zhovárali v Garla Mare, o týchto prastarých pamiatkach toho veľa nevedia.
Na Zobore je pritom táto najväčšia a najstaršia národná kultúrna pamiatky Nitry priamo na očiach. Jej bránami prejde úplne každý, kto chce vychutnať krásny výhľad na mesto a rieku Nitra. Urobí si selfie s panorámou, ale o príbehu z praveku netuší nič.
Čítajte viac Hanba Nitry: Zničí komercia tajomstvo Pyramídy skôr, než ho odhalia?
Je to škoda, pretože podobné príbehy majú presah do súčasnosti. Akú rieku Nitra videli ľudia, ktorí sa pozerali z rovnakého kopca pred 3 000 rokmi? Aký Dunaj videli zo širokých riečnych terás pri Garla Mare pravekí umelci? Akú krajinu? Ako v nej dokázali po stáročia fungovať spolu s divokou riekou? Ako a prečo sa rieka zmenila a ako sa nás to dnes dotýka?
Vodu ničíme viac ako lesy
Rieka netečie jedným smerom, jednou vlnovkou. Vyberá sa rôznymi ďalšími cestami, bočnými ramenami, tvorí sieť, ktorú pri povodniach vždy inak utká. Po tisícročia to tak bolo.
Čítajte viac Čo dokáže rieka, keď sa slobodne nadýchne?
Zhruba posledné dve storočia do toho človek zasiahol, posledných 70 rokov mimoriadne razantne. Záplavové územia s mokraďami a sieťou ramien sa vysušili, zorali, pretvorili, zastavali. Na sídliská, priemyselné parky, satelity miest.
V Nitre zo zvyškov krásneho lužného lesa vznikol mestský park.
Pod Garla Mare Rumuni v 80. rokoch staré dunajské rameno „rozkrájali“ ako sumca na niekoľko častí. V každej zriadili chovné rybníky. Umelú liaheň rýb oddelili od Dunaja hrádzami. Mokrade zarástli trstinami, krajina vody sa tu pomaly premieňala na súš. A púšť. Mnohé rybníky ľudia nakoniec opustili, opustila ich aj voda, dodnes zívajú v krajine ako obrovské prázdne jamy. A najmä mĺkve, lebo čo mohlo, odtiaľto utieklo.
Človek pripravuje túto planétu o lesy brutálnou rýchlosťou. Ale oveľa razantnejšie ju zbavuje mokradí, podľa OSN až trojnásobne rýchlejšie ako lesy.
O záchranu mokradí sa dlhodobo usiluje Svetový fond na ochranu prírody (WWF). V spolupráci s Nadáciou The Coca-Cola Foundation zriadili pred rokmi Partnerstvo Living Danube. V roku 2021 vydali spoločnú správu, kde sa uvádza, že od 19. storočia zmizlo 80 percent dunajských mokradí a záplavových území.
Čítajte aj Podunajsko. Národný park slobody
Kto jatrí staré rany
Lužné lesy sa vyklčovali a nahradili topoľovými plantážami. Bočné ramená sa odrezali. Rieku človek zamkol, opevnil obrovskými kameňmi. Krajina sa zrazu odpojila od siete, na ktorú bola napojená tisícky rokov.
Klimatická zmena je ako nemilosrdný prst, ktorý na tieto chyby ukazuje. Štuchá do nich, vŕta sa v nich, jatrí rany. Výsledkom je čoraz horšie sucho. Pretože voda nepochádza z kohútika, voda tečie z prírody.
Európa je najrýchlejšie sa otepľúcim kontinentom, varuje Andreas Beckmann, šéf WWF Stredná a východná Európa. Čoraz viac obyvateľov Európskej únie trpí nedostatkom vody. V roku 2022 to bolo podľa Európskej environmentálnej agentúry viac ako 40 percent ľudí.
Ak nepotečie voda, nepotečú ani peniaze. „Viac ako polovica hrubého domáceho produktu na celom svete závisí od prírody… Voda a obnova prírody je v biznise imperatívom,“ hovorí úplne otvorene Wouter Vermeulen, vysokopostavený manažér spoločnosti Coca-Cola.
Čítajte viac Biznis a ekológia sa nevylučujú, ale podmieňujú
Nedostatok vody spúšťa presuny človečenstva. No nielen v Afrike, či na Blízkom východe, ale aj „doma“ v Európe.
Exodus
V Bukurešti o tom priamo rozpráva dosluhujúci rumunský minister životného prostredia, vôd a lesov Mircea Fechet. „Pred 10 až 15 rokmi trvali horúčavy pár dní, možno pár týždňov. Teraz je to takmer polovica roka, kedy niektoré komunity nemajú vodu.“ Čo sa potom deje? „Ľudia tieto komunity opúšťajú.“ A s nimi odchádzajú z krajiny tradičné spôsoby žitia, hospodárenia. Najmä pastva.
Foto: Andrej Barát
Foto: Andrej Barát
Je to však napokon voda, ktorá dokáže ľudí vrátiť.
Rumunský minister Fechet sa prekvapivo nerozhovorí o nejakom technickom diele. Rozhovorí sa o ekologickej obnove územia Carasuhat v delte Dunaja. Aj tú opúšťali ľudia, pretože sucho a premena krajiny komplikovali prežitie. Územie Carasuhat sa v rokoch 1980 až 1990 odvodnilo, aby sa pretvorilo na poľnohospodársku pôdu. Pestré ekosystémy Carasuhatu takmer úplne zanikli. V roku 1990 však poľnohospodárska výroba odtiaľto odišla. Ide o plochu veľkú asi ako bratislavskú mestskú časť Staré Mesto, takmer 1 000 hektárov.
Územie sa následne revitalizovalo, obnovil sa tu vodný režim, vrátili sa sem mnohé druhy. Výsledkom bolo, že sa výrazne zvýšila kvalita vody a tiež kvalita života. „Vypočul som si hlas komunity, ktorá hovorí, že po tejto obnove sa má lepšie. Majú viac turistov, otvorili veľa reštaurácií, veľa malých hotelov,“ opisuje minister.
Podobné očakávania sú aj po revitalizácii, ktorá prebehla v Garla Mare, na ktorej sa podieľal WWF v spolupráci s nadáciou The Coca Cola Foundation. Aj tu sa podarilo do záplavového územia vrátiť vodu. A starosta Dumitru Baicu prikyvuje, že ľudia v dedine revitalizáciu vnímajú pozitívne. Škoda, že si nestíhame overiť u náhodných miestnych, či to naozaj tak berú. Pred vstupom do kajakov, ktoré nás prevedú močiarom v Garla Mare, tak zaznejú len starostove slová. Na krku má vytetované anglické slovo trust. Dôvera.
Prečo by to vôbec malo fungovať?
Špongia
Podľa pána Beckmanna už nestačí chrániť, čo z prírody zostalo. Treba sa pokúsiť obnoviť, čo bolo stratené.
Za zložitým výrazom ako „revitalizácia mokradí“ je jednoducho pripojenie k riečnej sieti. Čo to znamená pre prírodu, pochopí každý už po pár metroch v kajaku. V záplave šidiel, vážok, slimákov, korčuliarok a všemožnej inej potravy sa kŕmia celé kŕdle čoríkov bahenných (v Česku sa už nevyskytuje, na Slovensku hniezdi veľmi vzácne, aj to iba na Sennom). V mokrine striehne čaplička vlasatá, jedna z najvzácnejších volaviek, aké možno na Slovensku uvidieť. A ako prezradí Iulia Puiu, projektová manažérka z WWF Rumunsko, tam za trstinovou hradbou si hovejú krásne lyžiačiare biele.
Foto: Andrej Barát
Foto: Andrej Barát
Foto: Andrej Barát
Ale čo z toho majú miestni? Čo ďalšie okrem toho, že Garla Mare sa stala známejším bodom na mape, že sem začali chodiť turisti, len aby si pozreli tú nádheru, ktorí platia miestnym za ubytovanie, stravu? Ide o dve podstatné veci. Dostatok pitnej vody. A ochranu pred povodňami. „Toto územie dokáže zadržať päť miliónov metrov kubických vody, čím vieme znížiť riziko povodní,“ upresňuje pani Puiu.
Celkovo sa v rámci Partnerstva Living Danube podarilo v deviatich projektoch v šiestich krajinách v mokradiach obnoviť kapacitu pre takmer 14 miliónov metrov kubických vody.
Jeden hektár záplavového územia dáva spoločnosti hodnoty vo výške jeden až dva milióny eur ročne. Pri dedine Garla Mare sa obnovilo 620 hektárov mokradí, čo znamená 620 miliónov až 1,2 miliardy eur ročne. Je to nakoniec len jedna malá dunajská mokraď pri jednej malej rumunskej dedine. Keď si predstavíme, že celý Dunaj stratil 80 percent mokradí, ide o ohromné miliardové výdavky, ktoré musí európska spoločnosť vynakladať na to, aby nahradila výpadky služieb, ktoré Dunaj poskytoval zadarmo. Musí za drahé peniaze umelo chovať a vypúšťať ryby, musí draho stavať a udržiavať čistiarne vôd a tak ďalej.
Naopak, pri obnove vodného režimu spoločnosť výrazne šetrí.
Ale to sme ani zďaleka nevyčerpali všetky možnosti siete.
Foto: Andrej Barát
Lepšie počuť, lepšie vidieť
Dôležité nie je len množstvo zadržanej vody ale aj jej kvalita. Po revitalizácii v Garla Mare sa nej podieľajú stovky druhov, ktoré sa vrátili do záplavového územia, veľké, drobné, miniatúrne, sýtia svoje telá vodou, filtrujú ju, čistia.
Ale to asi ťažko vnímať v chuti obyčajnej vody. A asi málokomu napadne, žeby sa čosi také dalo počuť. A predsa.
Nico de Transilvania je rumunská hudobníčka a DJka. Rovno povie, že keď ju do Garla Mare pozývali pred mesiacom, aby tu strávila 24 hodín, nebola nadšená. Čo tu bude robiť?!
Foto: Andrej Barát
„Ale musím povedať, že som sa do tohto miesta zamilovala. Do zvukov žiab, vtákov. Osvojila som si úplne iný spôsob, ako načúvať prírode. A celkovo som sa naučila počúvať.“ Seba, ostatných.
DJka vzápätí spustí set elektronickej hudby a zvukov Dunaja. Na akordeóne hrá Domni Gogu.
Na orchestri sa podieľajú desiatky druhov. A aj keď počas krátkej návštevy naživo vidíme len zopár, spoznať ich môžeme oveľa viac. Vďaka rumunskej výtvarníčke Alexii Udriste, autorke prekrásnych ilustrácií rybárikov, včelárikov, lyžičiarov, chochlačiek, bocianov čiernych. Prekypuje fascinujúcimi poznatkami o každom z nich, má ich naštudované, odpozorované a tak prezradí, že keď niektoré z týchto druhov človek konečne uvidí naživo, môže byť sklamaný. Pierka nemusia byť také farebné ako na obrázku. Prečo? Preháňajú umelci? Nie. Podobne, ako sa možno naučiť lepšie počúvať, možno sa naučiť lepšie vnímať krásu. Niektoré pozoruhodné vtáčie „odevy“ odhalí až špecifické svetlo, v určitý čas.
Foto: Andrej Barát
Foto: Andrej Barát
Stále krásne Slovensko
Fínska kolegyňa, ktorá pozoruje západ slnka na bulharsko-rumunskej dunajskej hranici, sa neubráni slzám. Pre ďalších je zážitkom predierať sa v kanoe pomedzi biele lekná, kunky a rosničky zelené, uhýbať sa šidlám.
No, kto videl sprietočnené dunajské ramená na Slovensku, môže byť nakoniec z rumunskej ukážky trochu sklamaný. Tu pri Garla Mare totiž nezostali obrovské topole, z ktorých sa spúšťajú liany ako v džungli, ako je to napríklad na Sihoti priamo v Bratislave.
Nemôžete sa tu prejsť po krásnych štrkových plážach ako na Medveďovskom ramene. Tu sa nemusíte uhýbať vŕbam s korunami namočenými vo vode, kde sa to hmýri rybami ako vo Vojčianskom ramene.
Tu si nehovie v bahne vodný byvol ako na ostrove Veľký Lél, nepreháňajú sa kone s dobytkom.
Na Slovensku sa revitalizovali desiatky kilometrov dunajských ramien. Na obnove vodného režimu sa podieľajú BROZ – ochranárske združenie, WWF Slovensko ale aj Slovenský vodohospodársky podnik, Vodohospodárska výstavba. Chystajú sa ďalšie revitalizácie a všetky sú zdrojom nádeje.
Nie sme bezmocní
Nikto nezapochybuje o tom, že Amazonka má obrovský význam pre planétu. Je úžasným domovom biodiverzity, pestrosti rastlín, húb, hmyzu, živočíchov.
Lenže veľmi pravdepodobne žiadna iná rieka na svete neprepája toľko pestrosti ako Dunaj. Nielen prírodnej, ale aj kultúrnej. Preteká cez 10 štátov, zásobuje pitnou vodou asi 20 miliónov ľudí, v celom povodí žije 83 miliónov obyvateľov. Žije tu asi 7 000 druhov rastlín a zvierat. V rieke žije 100 druhov rýb, čo je úplný unikát, len v slovenskej časti Dunaja ide o približne 80 druhov. Pričom na Slovensku, v Istragove bolo kedysi neresisko divokého kapra – sazana, predka vyšľachtenej ryby Vianoc.
Foto: Andrej Barát
Keď pred časom Španielsko zasiahol masívny blackout, sociálne siete zaplavili povzbudivé fotky. Zo sveta tam „vonku“. Zo sveta susedov, susedných ulíc, susedných lesov, riek.
29. jún patrí Medzinárodnému dňu Dunaja. Možno vypadne elektrina. Aby si ľudia začali konečne rozprávať o tejto rieke veľký príbeh, aký si zaslúži.
No ešte zostáva zodpovedať otázku, či sa ľudstvo dokáže spamätať z najväčšieho blackoutu. Dajme slovo bulharskému ekológovi Stojanovi Mihovi z krátkeho videa Ripples of Change (Vlny zmeny): „Ľudia si často myslia, že toho veľa nezmôžu. Ale nie je to pravda. Dokázali sme zmeniť klímu celej planéty. Viete si predstaviť, čo dokážeme, ak budeme plánovať opatrne a s dobrým úmyslom? Myslím si, že dosiahneme čokoľvek.“
Človek je obor. A rovnako ako obria ryba vyza má vlnovku rieky zakódovanú hlboko v sebe. Musí sa k nej vrátiť. Chce?