Podľa cestovateľských príručiek by túto časť Talianska mal každý navštíviť aspoň raz v živote a môcť sa tak naživo kochať jej krásou a výnimočnosťou. Reč je o oblasti Cinque Terre v regióne Ligúria, ktorá rozhodne patrí k najsugestívnejším na talianskom pobreží. Aj preto je vyhľadávanou turistickou lokalitou.
Cinque Terre, teda konkrétne Monterosso al Mare, Vernazza, Corniglia, Manarola, Riomaggiore, sú dedinky učupené jedna za druhou na strmých skalách lemujúcich Ligúrske more. Slovíčko „terra“, ako sú historicky označované, v tomto regióne znamená zem, obec, dedina.
Pre ich výnimočný autentický pôvab a prirodzené začlenenie do tunajšieho prostredia boli spolu s priľahlým Porto Venere a ostrovčekmi Palmaria, Tino a Tinetto roku 1997 zapísané do zoznamu UNESCO. O dva roky neskôr tu bol zriadený národný park s chránenou morskou oblasťou. Ide o vôbec najmenší národný park v Taliansku. Dnes je primárnym zdrojom príjmov turizmus, no v minulosti tu ľudia pestovali citrusy, vinič, vyrábali skvelé víno aj olivový olej a krátko experimentovali aj s výrobou hodvábu.
Čítajte viac Neapolčania žijú v tieni činnej sopky. Tak, akoby každý deň bol posledný
Tisíce múrikov aj najlepšie víno
Hoci takmer každý cestopis označuje tieto dedinky za rybárske, rybolov sa tu masívne rozšíril až v 20. storočí. Pôvodní obyvatelia, ktorí sa sem pred tisíckou rokov začali sťahovať z vnútrozemia, boli roľníci. Klíma na pobreží bola priaznivejšia na pestovanie plodín, veľkou nevýhodou však bola zložitá morfológia terénu aj časté útoky pirátov. Kým nepriateľskú hrozbu dobyvateľov sa podarilo minimalizovať, oveľa ťažšie bolo zúrodniť príkre svahy. Stálo to veľa úsilia a ešte dnes tu možno obdivovať jeho výsledok.
Strmé kopce sú doslova posiate malými políčkami, ktoré oddeľujú múriky postavené suchou metódou. Približne na 12 kilometroch pobrežia sa zachovalo takmer sedemtisíc kilometrov kľukatých múrov. Po stáročia sa tu pestovalo víno, ktoré už Dante označil za najlepšie na svete. Jeho chýr sa šíril po celej Európe a predávalo sa draho. Aj vďaka jeho produkcii si domáci skrášľovali kostoly a sakrálne stavby, no stavali takisto obranné pevnosti a strážne veže.
Dnes sú Cinque Terre symbolom overturizmu, pritom ešte v 90. rokoch minulého storočia bola táto oblasť len lacnou nocľahárňou.
Život na tomto mieste nebol ľahký, všetka práca na políčkach sa vykonávala ručne alebo len pomocou ťažných zvierat. Obrovským prínosom bola jednoduchá jednokoľajka na prevoz hrozna a neskôr tiež železničná trasa, ktorá v 19. storočí spojila Janov s Pisou.
Najväčšou dedinou je Monterosso, ktoré má aj najdlhšie pláže. Manarola a Corniglia patria administratívne do územia susedných obcí Vernazza a Riomaggiore. Jediná Corniglia neleží bezprostredne pri mori. Dedinka Riomaggiore mala vôbec ako prvá káblovú televíziu napojenú na jedinú parabolu na mestskej radnici. A to kvôli tomu, aby televízne antény nehyzdili krásne farebné domčeky.
Čítajte viac Gucci, Versace či Trussardi. Tragické pády talianskych módnych ikon
Z lacnej nocľahárne k najvyhľadávanejšej lokalite
Dnes sú Cinque Terre symbolom overturizmu, pritom ešte v 90. rokoch minulého storočia bola táto oblasť len lacnou nocľahárňou pre robotníkov z neďalekého mesta La Spezia. Malé políčka chátrali, vytrácal sa pôvodný zdroj obživy a dedinky postupne vymierali, pretože nové generácie už nemali záujem zostať v kraji bez životnej perspektívy. O propagáciu tohto územia sa zaslúžil bývalý starosta mestečka Riomaggiore Franco Bonanini, ktorý videl jeho krásu a veľký potenciál. Dosiahol zapísanie lokality na zoznam UNESCO aj založenie národného parku. O zvyšok sa postarali médiá a sociálne siete.
Foto: KATARÍNA ANTENOZIO
Cinque Terre navštívia ročne asi štyri milióny turistov a záujem stále rastie. To sa, samozrejme, nezaobíde bez problémov. Hoci sa domáci dlho snažili o rozbehnutie cestovného ruchu, teraz sa usilujú jeho vplyv redukovať. Chýr o unikátnych panorámach, malebných dedinkách a priezračnom mori sa šíri do celého sveta a turisti sem prichádzajú hlavne kvôli krásnym záberom. O históriu či tradície sa už zaujíma len málokto.
Cinque Terre tak prichádzajú o svoju dušu a menia sa len na akúsi pestrofarebnú kulisu. V dňoch, keď je tu nápor najväčší, sa tvoria dlhé rady a zápchy na schodiskách či chodníkoch. Na prechod sto metrov dlhým tunelom v Manarole, ktorý spája dve časti dediny, sa čaká aj dvadsať minút. Súčasné samosprávy preto volajú po regulácii a podpore udržateľného turizmu.
Čítajte viac Hlavné mesto kávy a čokolády bolo aj hlavným mestom Talianska. Skôr ako Rím
Najromantickejší chodník sveta aj najväčší betlehem
Kilometer dlhý chodník pozdĺž útesov spája dedinky Riomaggiore a Manarola a je označovaný za najromantickejšiu panoramatickú cestu na svete. Jej príbeh sa však vôbec nezačal romanticky. Chodník postavili v prvej polovici minulého storočia pri rozširovaní železničného tunela. Stavitelia sem ukladali výbušniny. Domáci ho ale začali využívať aj ako komunikáciu medzi dvoma dedinami. Cesta bola rovná a kratšia ako kľukaté chodníky medzi vinicami.
Foto: KATARÍNA ANTENOZIO
O čosi neskôr sa tu začali stretávať mladí ľudia, hlavne zaľúbené páry z okolia. Pribudli lavičky a po tom, čo túto oblasť objavili turisti, stala sa obľúbenou turistickou atrakciou najmä pre krásne výhľady. Masívny zosuv pôdy roku 2012 so sebou však strhol časť chodníka a zranil štyri austrálske turistky. Náročná rekonštrukcia trvala viac ako desaťročie. Ako prevencia pred zosuvmi pôdy bolo na svahoch vysadených vyše 8 000 rastlín. Moderný systém monitorovacích zariadení zasa dokáže včas varovať pred zvýšeným hydrogeologickým rizikom. Vstup je pre turistov spoplatnený, a aby sa zabránilo prílišnému náporu, denná kapacita je limitovaná.
Na kopcoch Manaroly sa každoročne 8. decembra rozžiari obrovský betlehem. O jeho vznik sa zaslúžil miestny železničiar vo výslužbe Mario Andreoli. Od roku 1976 až do svojej smrti roku 2022 vytvoril takmer 300 postáv pastierov, oviec, roľníkov, anjelov, troch kráľov či rybárov. Všetky figúry sú vyrobené z recyklovaných materiálov a osvetlené 17-tisíc žiarovkami napojenými na sedem kilometrov elektrických káblov. Betlehem na svahu zaberá plochu s rozlohou 4 000 štvorcových metrov a v roku 2007 bol zapísaný do Giunnessovej knihy rekordov.
Čítajte viac Bari, metropola dvoch sŕdc. O troch témach sa tam nepolemizuje: futbal, svätý Mikuláš a pivo
Azúrový chodník
Aj keď väčšina turistov prichádza len na pár hodín, jeden deň na poznanie tohto územia nestačí. Trasu možno absolvovať pohodlne vlakom. S celodenným lístkom, ktorého cena sa mení podľa sezóny, možno vystúpiť a nastúpiť v každej z dedín. Omnoho náročnejšia je pešia trasa. Aj vstup na turistické chodníky je spoplatnený a adekvátna výbava vrátane pevnej obuvi je podmienkou. Návštevníci totiž terén často podceňovali a dochádzalo tu k mnohým úrazom, neraz s fatálnymi následkami.
Akoby sa tu hodiny zastavili v tých zlatých rokoch, keď Sophia Loren popíjala espresso na jednej z terás kaviarní.
Turistický chodník, ktorý sa vetví a kľukatí pomedzi terasovité políčka a sady, nesie názov Sentiero azzurro – Azúrový chodník. Meria niečo vyše 12 kilometrov a zdatní chodci ho absolvujú za päť hodín. Len na prekonanie triapolkilometrového úseku medzi Vernazzou a Cornigliou treba viac ako dve hodiny. Po trase sú mnohé prevýšenia, dovedna až 600 metrov. Najťažší je úsek medzi Cornigliou a Monterossom.
Charakteristickým znakom oblasti sú pastelové fasády domov, na aké možno naraziť v celej Ligúrii. Vraj pomáhali rybárom a námorníkom orientovať sa, keď sa po celodennej plavbe neraz v hustej hmle vracali domov. Rozdielne farby ale označovali aj vlastníctvo v čase, keď boli katastre ešte v plienkach.
Že ide o veľmi krehké územie vystavené mnohým rizikám, si domáci uvedomujú veľmi dobre. Mnoho z nich má ešte na pamäti ničivú povodeň, ktorá sa tu prehnala pred dvanástimi rokmi v októbri a zdevastovala veľkú časť mestečka Vernazza aj Monterosso. Zahynuli vtedy štyria ľudia.
Čítajte viac Ropa, moc a vzdor: Prečo je Irán v pasci Veľkej hry
Hviezdne Portofino
Ani maličké Portofino v zálive Tigullio sa na nezáujem turistov rozhodne sťažovať nemôže. Malý prístav v tvare podkovy, kde namiesto rybárskych člnov dnes kotvia luxusné jachty, vraj dostal svoje meno po delfínoch, ktoré sa tu aj teraz z času na čas objavia.
Príchod do tohto mestečka pripomína malý rituál. Záliv sa otvára postupne a panoráma malého námestia s vežami kostolov a radom farebných fasád vyzerá ako z pohľadnice. Historické centrum si zachovalo ortogonálne usporiadanie ulíc ešte z čias Rímskej ríše. Hlavná ulica Via Roma vedie priamo k moru.
Na kopcoch stoja luxusné vily s rozľahlými záhradami, štíhle cyprusy a staré kamenné múry. Portofino má v sebe nostalgiu starých čias a život je tu akoby z inej dimenzie. Pomalý, pokojný, takže je ľahké mu podľahnúť. Akoby sa tu hodiny zastavili v tých zlatých rokoch, keď Sophia Loren popíjala espresso na jednej z terás kaviarní a Elizabeth Taylor si sem prišla oddýchnuť medzi dvoma manželstvami. Elegancia a luxus harmonicky splývajú s prirodzenou krásou prírody. Bežného turistu ale do reality rýchlo vrátia cifry na cenovkách miestnych butikov.
Foto: KATARÍNA ANTENOZIO
Aj keď má Portofino len niečo vyše 300 stálych rezidentov, je najbohatším mestom v Taliansku. Na prvú priečku mu pomohol dedič mediálneho impéria Pier Silvio Berlusconi, ktorý si doň pred dvoma rokmi presunul svoj trvalý pobyt. No ani jeho susedia rozhodne netrú biedu. Adekvátne k tomu sú v Portofine nastavené aj ceny a tiež sortiment tovaru v miestnych obchodoch. O chýr Portofina sa postarali viaceré filmy a televízne seriály. Medzi nimi aj Hotel Portofino z britskej produkcie. Turisti, ktorí chcú vidieť na vlastné oči slávny hotel, ale odchádzajú sklamaní. Väčšia časť seriálových scén sa totiž nakrúcala v Chorvátsku. Portofino však slúžilo ako kulisa filmu Vlk z Wall Streetu s Leonardom DiCapriom v hlavnej úlohe a objavuje sa často aj v televíznych reklamách.
Pre krásne pohľady na zátoku a šíre more na druhej strane skalného výbežku si treba vystúpať ku Kostolu San Giorgio. Ten ukrýva relikviu sv. Juraja. Ešte vyššie stojí biely maják a pevnosť Castello Brown. Hrad pochádza z 15. storočia a v roku 1867 ho kúpil konzul Veľkej Británie Montague Yeats Brown. Pevnosť je od roku 1961 majetkom mesta a prenajíma sa na honosné recepcie, kultúrne podujatia a večierky miestnej smotánky. Na tento rok už je kalendár akcií plný.
Najpohodlnejšia cesta do Portofina je po mori. Z prístavov okolitých miest plávajú v pravidelných intervaloch turistické lode. Vzhľadom na veľký záujem návštevníkov však aj toto mestečko začína experimentovať s digitálnym systémom, ktorý by avizoval preplnené ulice a včas zastavil príchod ďalších turistických plavidiel. V čase prílišného náporu platí takisto zákaz zastavovať sa na úzkej promenáde.
Čítajte viac Na Veľkú Noc ožívajú na Sicílii tradície staré stovky rokov
Nedostupné opátstvo
Odmenou pre všetkých cestovateľov, ktorí neúnavne objavujú skryté poklady, je opátstvo San Fruttuoso. Toto miesto má v sebe niečo magické a stará kláštorná budova vyzerá, akoby sa tu objavila len náhodou. Sugestívny pohľad umocňuje vôňa tymianu a rozmarínu aj ligot priezračného mora. Nie je tam cesta, parkovisko ani stanica. Dostať sa sem možno len po chodníku v kopcoch alebo loďou. Malá piesočná pláž je v lete obsadená desiatkami turistov a funguje tu iba jediná reštaurácia, ktorá sa o dostatok klientov v sezóne obávať nemusí.
Benediktínske opátstvo pochádza z 10. storočia a po stáročia bolo domovom mníchov, ale aj pirátov, rybárov a aristokratov. Jeho útroby skrývajú staré príbehy a návštevníci môžu nazrieť do krypty, obísť staré hroby rodiny Doria a dopriať si podmanivé výhľady.
Posledné prekvapenie pre milovníkov potápania sa skrýva pod morskou hladinou. V krištáľových vodách v hĺbke 17 metrov je bronzová socha Krista. Na dno zálivu ju spustili roku 1954 na pamiatku potápača, ktorý tu zahynul. Cristo degli Abissi – Kristus hlbín s rozpaženými ramenami odvtedy stráži pokoj tohto čarovného miesta.
