Nazývajú ju „rossa, grassa e dotta“, teda „červená, tučná a vzdelaná“. Červená pre charakteristickú farbu budov a striech, no aj pre historickú oddanosť ľavicovej politike. Tučná predovšetkým pre vynikajúcu kuchyňu a vyhlásené špeciality a vzdelaná vďaka svojej univerzite, ktorá je považovaná za vôbec prvú univerzitou západnej civilizácie. Je to ale zároveň mesto, kde je dáždnik zbytočnosťou. Niežeby tu nikdy nepršalo.
Zoznam surovín a textový postup nájdete v recepte Špagety Bolognese podľa René Štúra na Varecha.sk
Pred dažďom, no aj prudkým slnkom chránia chodcov všadeprítomné podlubia. Merajú dohromady úctyhodných 62 kilometrov a niektoré z nich sú dokonca zapísané na zozname Svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Najznámejšie z týchto podlubí sa začína za hlavnými bulvármi na ulici Via Saragozza. Dlhá arkádová chodba vedie k Svätyni Madonna di San Luca. Tvorí ju 666 oblúkov a meria takmer štyri kilometre.
Šikmejšia ako veža v Pise
Symbolom mesta sú tiež jeho veže. Kedysi sa ich tu týčilo takmer sto, zachovalo sa už len 24. Veže boli symbolom moci, bohatstva a prestíže. Čím bola veža vyššia, tým väčšej pocty sa dostávalo rodine, ktorá ju postavila. Najslávnejšou dvojicou veží je Torre Asinelli a Torre Garisenda. A práve 48 metrov vysoká Garisenda si pred dvoma rokmi vyslúžila pozornosť svetových médií.
Čítajte viac Neapolčania žijú v tieni činnej sopky. Tak, akoby každý deň bol posledný
Začala sa totiž podozrivo nakláňať a hrozilo, že sa zrúti. Hoci v prvom momente všetci dúfali, že anomálie, ktoré ukázali monitorovacie senzory, budú len technickou chybou, opak bol pravdou. Bolonská veža Garisenda je totiž v katastrofálnom stave, čo potvrdili aj snímky Európskej vesmírnej agentúry. Tie dokázali, že terén, na ktorom veže stoja, pomaly klesá. Za tri roky sa prepadol o jeden centimeter, pričom v poslednom čase sa tento fenomén zrýchľuje. Starosti robí nielen podložie, no aj samotná konštrukcia. Stavba sa totiž aj nahýna. Podľa niektorých meraní je vychýlená z centrálnej osi viac ako oveľa známejšia šikmá veža v Pise.
Vežu Garisenda so susednou vežou Asineli, ktorá je vysoká až 97 metrov, oslabili storočia otrasov pôdy a desaťročia dopravného ruchu v okolí. Dôsledkom sú deformácie a zmeny v náklone. Nateraz sa podarilo vyhnúť drastickému riešeniu, ktoré rátalo so znížením veže a stavba bola spevnená vytvorením akéhosi panciera zloženého z flexibilných oceľových modulov. Pre návštevníkov ale ostáva zatvorená.
Nedokončená katedrála
Dominantou hlavného námestia Piazza Maggiore je Bazilika San Petronio. Ide o najväčší kostol na svete postavený z tehál. S dĺžkou 132 metrov a šírkou 60 metrov je jedným z najväčších chrámov v krajine. Charakterizuje ho nedokončená fasáda – spolovice je obložený mramorom, druhá časť odhaľuje tehlový základ.
Foto: Katarína Antenozio
Keďže základný kameň bol položený len štyri roky po začatí stavby milánskeho dómu, je tento chrám posledným veľkým neskorogotickým dielom v Taliansku. Pôvodný projekt na stavbu kostola bol megalomanský, mal byť totiž najväčšou bazilikou na svete. Zaujímavosťou je, že práce sa nezačali z vôle cirkvi, ale z vôle ľudu, ktorý chcel mať chrám porovnateľný s katedrálami významných miest – Milána a Florencie.
Kostol mal symbolizovať slobodu a nezávislosť Bolončanov. Staval sa takisto netradične – od fasády k apside. Fasáda ostala nedokončená hlavne pre spory o jej konečnú podobu, no takisto pre nedostatok financií. Dnes je najvýraznejším prvkom. Hoci bazilika nie je najväčšou na svete, jeden rekord predsa len drží. V jej interiéri sa nachádza najdlhšia meridiána na svete. Meria 67 metrov.
Najstaršia univerzita
Najživšou časťou mesta je univerzitná štvrť. Sídli tu najstaršia univerzita západnej civilizácie. Študoval na nej napríklad Mikuláš Kopernik, Thomas Becket, Francesco Petrarca či viacerí pápeži. Bolonská univerzita bola založená roku 1088. Dnes má na takmer 90-tisíc študentov.
V rebríčku miest s najvyššou životnou úrovňou v krajine obsadzuje Bologna tradične prvé priečky a vďaka prítomnosti tisícok študentov je to mladé a dynamické mesto.
Hoci vzdelanie a povery nejdú dohromady, aj dnešní vysokoškoláci bolonskej univerzity sa riadia starými tradíciami a radšej sa vyhýbajú miestam či konaniu, ktoré by im mohlo priniesť smolu. Povráva sa napríklad, že žiadny študent by nemal vyjsť na vežu Asinelli, pokiaľ nemá vo vrecku diplom.
Neodporúča sa ani prechádzať krížom cez centrálne námestie Piazza Maggiore alebo tesne pred skúškou vystúpiť cez najdlhšiu arkádovú chodbu vedúcu k svätyni na kopci.
Čítajte viac Gucci, Versace či Trussardi. Tragické pády talianskych módnych ikon
Starobylá univerzita mala vplyv aj na miestnu gastronómiu. Už od stredoveku sa chýr o bolonskej kuchyni rozšíril po celej krajine a postupne i v zahraničí. Bohaté rodiny zamestnávali vo svojich službách najlepších kuchárov a pekárov. Tunajšia kuchyňa ale úzko súvisela aj s pôsobením univerzity. Študenti a profesori, ktorí prichádzali z celého sveta, so sebou prinášali nové suroviny a recepty a Bologna si z nich vzala to najlepšie.
Vzhľadom na prítomnosť rôznych národov bolo potrebné vybudovať takisto solídny systém zásobovania aj stravovania. Plodiny aj tovar sa z úrodných polí Pádskej nížiny dopravoval do mesta po vodných kanáloch. Tie tvorili spojenie s okolím až po ústie rieky do mora a tadiaľ do ďalších krajín. Široká bola takisto sieť reštaurácií – už v štrnástom storočí jestvovalo v Bologni cez 150 trattórií a 50 hostincov. Jedna z najstarších reštaurácií je stále aktívna.
Hostinec, v ktorom si neobjednáte jedlo
Rušné trhovisko, ktoré bolo kedysi ľudovou štvrťou, sa pomaly mení na vyhľadávanú lokalitu práve pre svoju autentickú živú atmosféru, historické bottegy, vinárne a reštaurácie. Asi nikoho neprekvapí, že práve tu sa nachádza najstaršie talianske pohostinstvo. Osteria del Sole víta svojich návštevníkov už vyše pol tisícročia, takže je neodmysliteľnou súčasťou mesta a zároveň jeho symbolom.
Tu sa stretávali voľnomyšlienkari aj mešťania, umelci či spisovatelia a aj dnes sem nájde cestu nejedna známa osobnosť. Toto miesto v Bologni totiž nemôže nikto obísť. Prvé písomné zmienky v archívoch dokumentujú, že osteria pôsobila už roku 1465, teda ešte pred objavením Ameriky. Niekto však tvrdí, že je ešte staršia a otvorili ju okolo roku 1300. Vraj sem chodil aj Dante Alighieri.
Dolu v pivniciach, ktoré vedú až pod neďalekú Piazza Maggiore, sa stretávali prvé tajné spoločenstvá. Po vojne sa podnik dostal do rúk starého otca terajších majiteľov. Začiatky boli veľmi ťažké, nemali prakticky nič, dokonca spali vnútri reštaurácie. Servírovali víno a občas aj nejaké jedlo, ktoré ostalo z toho, čo si sami navarili.
Klientov, ktorých sem zamieria po prvý raz, môže zaskočiť netradičný zvyk. Jedlo si totiž treba priniesť so sebou. Servíruje sa prevažne víno. Táto prax bola rozšírená aj v minulosti, keď bolo v ponuke maximálne jedno či dve jedlá. Dôležitá bola dobrá spoločnosť, prívetivá atmosféra a pohár vína na stole.
Jedlo sa tu postupne prestalo variť a servírovať, pretože bolo ťažké dodržiavať v týchto starých priestoroch moderné normy, a tak sa zaviedlo pravidlo, že si každý môže priniesť vlastné jedlo, ktoré skonzumuje a k tomu si objedná víno. Na okolí je veľa obchodov, kde si ľudia môžu zaobstarať hotové jedlo alebo vynikajúce údeniny a chlieb. K jedlu sa ale podáva len víno či iné alkoholické nápoje, nedostanete tu kávu a podnik dokonca ani nemá poháre na vodu.
V osterii je stále plno, domáci penzisti sa striedajú za stolom s turistami z Ázie. Niekto chce aspoň na okamih zažiť kúsok bolonskej histórie a niekto ju tu stále tvorí a zachováva. Osteria del Sole je miesto pre každého. No hudobníci sem zamieria len zriedka. Je tu totiž zakázané hrať a spievať. Medzi starými múrmi musí pulzovať skutočný život, a tak tu nie je priestor pre divadlo.
Foto: Katarína Antenozio
Bolonské špagety v Bologni nevaria
Toto mesto majú v rodnom liste zapísané typické tortellini, mortadella či široké rezance tagliatelle. Napodiv tu ale bolonské špagety nepodávajú. Ide o výmysel, ktorý nemá nič spoločné s tradičnou kuchyňou, a ak si v poctivej tratórii objednáte špagety na bolonský spôsob, dostanete na stôl cestovinu s tuniakom. Mäsové ragú v paradajkovej omáčke servírujú výhradne s cestovinou „tagliatella”.
Čítajte viac Bari, metropola dvoch sŕdc. O troch témach sa tam nepolemizuje: futbal, svätý Mikuláš a pivo
A že Bolončania berú tradície vážne a s rešpektom sa možno presvedčiť priamo v centre mesta, v historickom sídle obchodnej komory. Tu, v prísne stráženom trezore, uchovávajú presnú mierku tohto hrubého rezanca. Vyrobená je zo zlata a každý, kto sa chce hrdiť produkciou tradičných cestovín tagliatelle, musí zachovávať jej presné rozmery. Zlatá tagliatella reprodukuje vzorové rozmery, aké má mať táto typická cestovina. V uvarenom stave má mať hrúbku 8 milimetrov. Ide o mieru, ktorá zodpovedá 12 tisícinám výšky najvyššej bolonskej veže Asinelli.
Obchodná komora uchováva takisto všetky recepty bohatej gastronomickej tradície, ktoré tu boli uložené spolu s notárskou zápisnicou v spolupráci s Národnou kulinárskou akadémiou. Ide o dedičstvo, ktoré nielenže zachytáva dejiny kuchyne tohto teritória, ale je to predovšetkým súčasť života starých rodičov a prarodičov. Ešte dnes pri prechádzke v uliciach mesta môžete zachytiť vôňu nedeľného bolonského ragú, ktoré je jedným z najznámejších receptov.
Foto: Katarína Antenozio
Hodiny, ktoré zastali pred 45 rokmi
Bologna je tiež miestom, kde sa zastavil čas. A v tomto prípade nejde o metaforu, v Bologni je totiž stále päť minút pred pol jedenástou. Aspoň tak to už 45 rokov ukazujú hodiny na hlavnej stanici. Denne tadiaľto prejdú tisíce ľudí, no len málokto všimne pamätné tabule či hodiny na krídle fasády, ktoré stále ukazujú rovnaký čas, a to odo dňa, keď sa tu udial najväčší teroristický atentát v povojnových dejinách Talianskej republiky.
Došlo k nemu uprostred jedného z najtemnejších období, takzvaných „rokov olova“, počas ktorých čelila krajina vyčíňaniu pravicových aj ľavicových radikálov v spojení s mafiou aj so skorumpovanými štátnymi aparátmi. 2. augusta 1980 bola práve sobota a stanica bola plná ľudí. Väčšina z nich odchádzala na dovolenku. Nikdy sa tam ale nedostali. Päť minút pred pol jedenástou vybuchlo v čakárni 23 kilogramov trhaviny, ktorá bola uložená v opustenej batožine. Zomrelo 85 ľudí, 200 ďalších utrpelo zranenia. Sanitky nestačili odvážať ranených, takže tých, čo sa potrebovali dostať čo najrýchlejšie do nemocnice, nakladali aj do taxíkov a autobusov.
Čítajte viac V Palerme, kde sa stretáva orientálna živelnosť so západnou noblesou, majú aj kláštor princezien
Linka číslo 37 ostala preto dodnes symbolom hrozného atentátu. Vyšetrovanie bolo dlhé a zložité, veľa zodpovedných uniklo spravodlivosti, viacerí aktéri, ale ani pozostalí sa rozsudku nedožili. Dodnes nie sú všetky okolností jasné a na povrch vychádzajú stále nové skutočnosti. Krvavý atentát však do srdca tohto mesta aj celej krajiny vyryl hlbokú ranu, ktorá sa nikdy nezacelí.
Pamätník obetiam atentátu je v čakárni na prvom nástupišti, presne na mieste, odkiaľ bola trhavina odpálená. Netradičné okno pripomína trhlinu po výbuchu bomby. Pri príležitosti 30. výročia útoku zazneli slová: „Krajina, ktorá sa vzdáva nádeje na spravodlivosť, sa už vzdala nielen vlastných zákonov, ale aj samotnej histórie.“ Sú ľudia, ktorí sa ani po vyše 40 rokoch stále nevzdávajú svojej nádeje.
