Tento zvláštny jazyk sa nepodobá na žiadny iný. Baskičtina – baskicky euskara – sa vyvíjala izolovane možno až od železnej doby. Existovala predtým, ako sa etablovali indoeurópske jazyky. Podľa jazykovedcov je jedným z najzložitejších jazykov na naučenie, pre anglicky hovoriacich úplne najzložitejším. Údajne má až 216 časovaní a 50 000 slovesných tvarov. Napriek tomu ňou hovorí asi milión ľudí v Biskajskom zálive v Španielsku a vo Francúzsku.
Prví moreplavci
Za diktátora Franka nesmeli etnickí Baskovia v Španielsku svoj jazyk používať. Ilegálne boli aj baskické mená. „Potom sme sa ho učili nanovo,“ hovorí 69-ročná Ane. Pracovala ako učiteľka histórie. Na tú baskickú je obzvlášť hrdá, je spojená s morom, so stavbou dobrých lodí a s objaviteľskými plavbami. Tu, na pobreží Biskajského zálivu, vyrobili prvé lode, ktoré oboplávali svet, Baskovia boli aj na ich palubách. Navigátorom počas Magellanovej plavby bol Bask Juan Sebastián de Elcano a využil pri nej dlhoročné skúsenosti svojich predkov, ktorí spojili svoje životy s námornou plavbou.
Na pobreží Biskajského zálivu vyrobili prvé lode, ktoré oboplávali svet.
Zdá sa, že baskičtina je momentálne v Španielsku vítaná ako nikdy predtým. Koncom mája sa Španielsko už druhýkrát pokúšalo presadiť, aby sa baskičtina spolu s katalánčinou a galícijčinou stali oficiálnymi jazykmi Európskej únie (EU). Rada pre zahraničné veci to nateraz odložila. Súčasná španielska vláda si zrejme nemôže pohnevať etnické a jazykové menšiny vrátane odbojných Kataláncov.
Členské štáty EÚ sa však obávajú precedensu. Možno by potom bojovali za zoficiálnenie svojich jazykov na pôde euroinštitúcií ďalšie jazykové a etnické menšiny. EU má 24 oficiálnych jazykov. V jej krajinách sa ich používa okolo 60. Do všetkých úradných jazykov musia byť preložené všetky právne dokumenty únie. Prináša to so sebou horibilné náklady. Zatiaľ nepomáhajú ani návrhy Španielska, že preklady do týchto troch zaujímavých jazykov bude platiť ono.
Foto: JANA ČAVOJSKÁ
Čítajte viac Bologna: Červená, tučná a vzdelaná. Mesto, kde bolonské špagety nevaria
To ste urobili vy
Divoké baskické pobrežie po stáročia formovalo divokosť v srdci tohto etnika. Počas španielskej občianskej vojny pred deväťdesiatimi rokmi bojovali Baskovia o svoju nezávislosť. Diktátor Franco útočil na územie ovládané republikánskou vládou. Mal silných spojencov: fašistické vlády Nemecka a Talianska. 26. apríla 1937 bol v Guernice trh. Do mesta prichádzali farmári predať svoje produkty. Hoci úrady zrejme ľudí varovali, aby sa neschádzali, lebo situácia kvôli vojne nie je bezpečná, námestia boli pravdepodobne plné.
Udalosti toho dňa približuje múzeum v centre mestečka. Návštevníkov najprv uvedú do miestnosti zariadenej dobovým nábytkom. Ženský hlas rozpráva o živote miestnych ľudí, o tom, ako sa začala vojna a pokoj vystriedalo húkanie sirén, nálety a strach o život. Potom prejde k útoku z 26. apríla. Počuť sirény, hučanie lietadiel. Hrou svetiel sa časť miestnosti premení na trosky.
V ďalších priestoroch rozprávajú preživší o udalostiach toho dňa. Guernica sa stala synonymom prvého útoku zameraného proti civilnému obyvateľstvu v dejinách – hoci k nim jednoznačne dochádzalo už aj predtým, zrejme odnepamäti, ale určite aj počas španielskej občianskej vojny pri bombardovaní Madridu. Historici sa dodnes nevedia zhodnúť na počte obetí v Guernice, Uvádza sa 400 až 1 654 mŕtvych.
Foto: JANA ČAVOJSKÁ
Na konci susednej ulice, na miniatúrnom námestíčku, si návštevníci mesta môžu pozrieť kópiu slávneho Picassovho obrazu Guernica v reálnej veľkosti. Originál je v múzeu Reína Sofia v Madride. Áno, ide o ten obraz, ktorý visel v španielskom pavilóne na Svetovej výstave v Paríži v roku 1937 a keď sa jeho autora návštevníci v uniformách Wehrmachtu opýtali: „To ste urobili vy?“, odpovedal: „Nie, to ste urobili vy.“
Udalosti v tomto meste sa premietli do mnohých umeleckých diel. A hlavne, nikdy nepotlačili túžbu Baskov po slobode. V roku 1959 vznikla ETA, Euskadi Ta Askatasuna, jedna z najobávanejších teroristických organizácií v Európe 2. polovice 20. storočia. Baskicko získalo autonómiu v rámci Španielska v roku 1979. Vo Francúzsku má baskický región svoju regionálnu vládu od roku 2017. V španielskom Baskicku sú posledné prieskumy o tom, koľko percent občanov hlásiacich sa k baskickej národnosti, si praje samostatnosť, z roku 2019. Za samostatnosť sa vyslovilo 31 % opýtaných. Proti bolo 48 %. Grafity a guerilla art nálepky vo verejnom priestore však na každom kroku pripomínajú požiadavku autonómie.
Čítajte viac V najkrajších jaskyniach sa zrazu otvoril vesmír nových chodieb. Márne sa mu snažíme porozumieť už sto rokov
Krv kajúcnikov
Posledné veľké mesto na pobreží pred francúzskou hranicou má, ako mnohé v baskickom regióne, dva názvy: baskický Donostia a španielsky San Sebastián. Používajú sa spolu a s pomlčkou. Sú tu honosné hotely a široké pieskové pláže s vlnami, ktoré obľubujú surferi. Zlatý západ slnka v teplých mesiacoch strieda sviežejšie ráno v horách. Aj týmto krajom vedie Svätojakubská cesta. Mestečká a dedinky ponúkajú pútnikom ubytovania od jednoduchších nocľahární a hostelov až po pekné hotelíky. Od skorého rána sa jednotlivci aj skupinky vydávajú na cestičky lesmi a cez polia smerom na západ. Čaká ich ešte kusisko španielskej zeme, kým dorazia do Santiaga de Compostella. Cestu im ukazujú symboly mušle.
Ešte hlbšie vo vnútrozemí žijú ľudia vlastnými tradíciami. Historické mestečká majú kamenné jadrá a pozostatky starých hradov. V San Vicente de la Sonsierra je na kopci impozantný kamenný kostol. Na Veľkú noc si tu udržali zaujímavú tradíciu. Muži sa na znak kajúcnosti bičujú, kráčajúc ulicami až hore na kopec do chrámu. Na hlavách majú kapucne, oblečení sú do bieleho rúcha, idú bosí a s odhaleným chrbtom. Ženy, ktoré chcú robiť pokánie, si oblečú čierne šaty a hlavy prekryjú čipkovanými závojmi tak, aby im nebolo vidieť tváre. Ony sa bičovať nemusia. Stačí, že kráčajú bosé po kamennej dlažbe, krok za krokom, s úprimnou modlitbou na perách.
V súčasnosti už považujeme sebazraňujúce praktiky za barbarské. Aj v rámci Španielska je tradícia týchto takzvaných picaos kontroverzná. Kedysi boli na Iberskom aj Apeninskom polostrove rozšírenejšie. Ľudia sa ich postupne vzdali. Zostávajú posledné dediny v Taliansku a Španielsku, kde si podobné tradície miestni udržali. Museli ich však scivilizovať.
Foto: JANA ČAVOJSKÁ
Na každého kajúcnika dozerá zriadenec v ornáte a pravidelne zisťuje, ako sa cíti. Zdravotnícki záchranári sú pripravení nablízku. Biče sú upletené z povrazov, takže nepretrhnú kožu. Keď je mužov chrbát od úderov červený a koniec jeho púte ulicami sa blíži, natrhnú mu kožu v spodnej časti chrbta ostrým kameňom. Až vtedy sa objaví krv. Počas dvoch veľkonočných dní kráča ulicami len niekoľko kajúcnikov. Pravidlá pre tých, ktorí chcú takéto pokánie absolvovať, sú prísne: potrebujú odporúčanie od kňaza zo svojej farnosti, potom prehovoria pred bratstvom zo San Vicente, ktoré má na starosti udržiavanie tradície, a až po jeho schválení sa kajúcnik môže zúčastniť na emotívnom rituáli. Jeho identita zostáva skrytá.
A hoci sprievod priťahuje fotografov aj zvedavcov s mobilnými telefónmi, stále je v prvom rade o tradícii s presnými pravidlami. Nechcú tu žiadne senzácie ani krvilačných divákov. Keď som v kostole na kopci zdvihla fotoaparát, aby som odfotila dve kajúcnice s tvárami pod hustou čiernou čipkou, členka miestneho bratstva oblečená do dlhého ornátu bola okamžite pri mne. „V kostole ich nie je dovolené fotografovať,“ povedala a poslala ma preč.
Čítajte viac Neapolčania žijú v tieni činnej sopky. Tak, akoby každý deň bol posledný
Selfičkári a vojaci
Ďalej na juh je krajina stále viac akoby vystrihnutá z filmu o inej planéte. Sme v regióne Rioja. Okrem nekonečných vinohradov tu má vďaka mäkkému podložiu stáročnú tradíciu využívanie jaskýň ako príbytkov. V mestečku Arnedo žili ľudia v jaskyniach ešte v 50. rokoch 20. storočia. Prakticky každý si mohol vykopať do mäkkého kopca svoju izbičku či domček. Kopec nad riekou Cidacos je prevŕtaný skrz-naskrz, niektoré jaskyne sú poprepájané, na niekoľkých miestach sa našli ľudské kosti, takže ho zrejme používali aj ako kostnicu alebo cintorín.
A po ďalšej krátkej jazde nás čaká najväčšia atrakcia provincie Navarra: Bardenas Reales. Kopcovitá zelená krajina sa zrazu zmení na púšť. Zo zeme vyrastajú pieskovcovo-vápencové kopce, ktoré prírodné živly vytvarovali do zvláštnych formácií. Najkrajšia časť je vyhlásená za prírodnú rezerváciu UNESCO. Vstupné sa neplatí. Návštevníci si ho môžu pozrieť vo vlastnom aute, na motorke či na bicykli, alebo si môžu niečo z toho prenajať. Akurát je zakázané vnútri parku prespať.
Foto: JANA ČAVOJSKÁ
Fotogenické prostredie láka „selfiečkárov“. Tí by si mali dať pozor na špecifickom mieste uprostred rezervácie. Je tam totiž vojenská základňa. Fotografovať ju je zakázané. Ktovie, či urobili výnimku aspoň pri filmároch. Bardenas Reales sa objavili ako nezvyčajná kulisa v rôznych známych filmoch a seriáloch, hlavne takých, kde potrebovali zobraziť vymyslenú, neexistujúcu krajinu. Ako napríklad v Hre o tróny.
Neuveriteľné, ako rýchlo sa potom baskická krajina opäť zmení a zazelená. Stúpame vyššie do Pyrenejí. Mestečká a dedinky striedajú pasienky s kravami a ovcami, stáda sa často pasú samy. Občas ich vystriedajú polodivé kone. Na krkoch majú veľké zvonce. Turistické chodníky vedú návštevníkov skalami k najkrajším výhľadom. Ťažko si vybrať, či je v Baskicku krajší oceán, alebo hory.
