Doma strávia stovky hodín skúmaním predlôh, vyrábaním komponentov, skladaním, hľadaním čo najefektívnejších riešení, brúsením, farbením, potom vonku svoje výtvory vystrelia do vzduchu a bežia za nimi, aby ich opäť zlepšovali a testovali… Raketové modelárstvo má u nás prekvapujúco dlhú a bohatú tradíciu. Je to šport pre malých, veľkých aj starších, dokonca aj pre tých fyzicky menej zdatných, ktorí radšej rozmýšľajú. A aj pre dievčatá. Napríklad 21-ročná Ema Čižnárová z Prievidze je niekoľkonásobnou držiteľkou titulu majsterky Slovenska, Európy aj sveta. V súčasnosti študuje strojné inžinierstvo na VUT v Brne.
Hodiny práce
V jej ročníku je asi 250 študentov, z toho osem dievčat. „Som na to zvyknutá. Vyrastala som s ocinom a bratom, na priemyslovke v Handlovej, na odbore mechanik – mechatronik som bola medzi chalanmi sama. A predpokladám, že neskôr na leteckú a kozmickú techniku so mnou žiadna iná žena nepôjde,“ usmieva sa Ema. K raketovému modelárstvu sa dostala vďaka staršiemu bratovi Romanovi, ktorý s touto rodinnou tradíciou začal.
Mala sedem rokov, keď začala vyrábať vlastné modely a chodiť s nimi na prvé súťaže. Bavili ju hlavne makety. Teda výroba modelov rakiet podľa vzoru tých, čo reálne leteli do vesmíru. Aby modelár získal na súťaži body, musí dodržať mierku a presne namodelovať všetky komponenty vrátane vodoznakov a farebných odtieňov. Už len zohnať plány je náročné. Vyrobiť najväčší, metrový model Ariane 2 boli dva mesiace každodennej práce.
V Číne majú školský program na výchovu modelárov. Venujú sa tam tomu tisíce ľudí.Michal Žitňan, päťnásobný majster sveta
Lenže to nie je všetko. Model musí napokon vzlietnuť. Modelári majú odpaľovacie rampy, z ktorých ho vynesie nahor motor. Ten vyhorí, z rakety sa postupne oddeľujú jednotlivé diely – presne ako pri štarte reálnej rakety. Emina Ariane 2 mala tri stupne, dva medzistupne a separátnu hlavicu. Každý diel dopadá na zem brzdený padákom alebo pomocou streamera.
Foto: JANA ČAVOJSKÁ
Raketoví modelári súťažia v ôsmich kategóriách. Delia sa na bodovacie – v tej súťažila Emina Ariane 2, časové a výškové. Aby raketa letela čo najdlhší čas, musí byť čo najľahšia. Ale nemôže byť príliš krehká, lebo nevydrží štart výbušným motorom. Šikovný modelár dokáže sledovať termické prúdy a vystihnúť taký, ktorý jeho model vynesie čo najvyššie. No ak sa stratí z dohľadu porotcom, opäť to nie je dobré. V modelárskych pretekoch vystupuje veľa premenných.
Čítajte viac Slováci nafilmovali európsky Amazon, horstvo živšie ako Alpy
Hmotnosť a počasie
Michal Žitňan je päťnásobný majster sveta. Vlani ho Slovenský olympijský a športový výbor ocenil ako najlepšieho neolympijského športovca Slovenska. S raketovým modelárstvom začal takmer pred päťdesiatimi rokmi. Bola to rodinná tradícia, otec bol letecký modelár a starší brat tiež. V marci 1976 absolvoval prvú súťaž na letisku v Partizánskom – Malých Bieliciach. Tu sa stretávame aj dnes. Michal za tých päťdesiat rokov zažil technologický pokrok, zvyšovanie výkonu motorov, kompozitné materiály, ktoré nahradili papier a drevo, aj nástup 3D tlačiarní. Tie, samozrejme, povolené nie sú, časti modelov sa na nich nesmú tlačiť, prípustné je vytlačiť si formu na ne. „Výtlačky z 3D tlačiarní by boli pre nás aj príliš ťažké,“ vysvetľuje Michal.
Na letisku sú práve preteky Svetového pohára. V priebehu víkendu sa vystriedali súťažiaci v piatich disciplínach. Ďalší zo Slovákov, Peter Matuška z Dubnice nad Váhom, hovorí, že práve tam sa kedysi písali začiatky tohto športu. „Pred šesťdesiatimi rokmi sa tam vyrábali motorčeky, ktoré používame. Prvé majstrovstvá sveta raketových modelárov boli v roku 1972 v Srbsku a druhé na letisku v Slávnici.“ Z nich aj z každých ďalších si Slováci odnášali medaily. Zo žiadneho iného športu ich zrejme nemáme toľko ako z leteckého a raketového modelárstva.
Foto: JANA ČAVOJSKÁ
Cesta k úspechu je podľa Petra jasná: robiť čo najľahšie modely a zaujímať sa o počasie, aby svoj model pustil do najlepších možných podmienok. Na štart majú súťažiaci v každej disciplíne hodinové okno. Nainštalujú odpaľovaciu rampu a model s motorom s pyrotechnickým prachom. Keď uznajú za vhodné, zdvihnú ruku, aby dali rozhodcom najavo, že sú pripravení na štart. „Päť – štyri – tri – dva – jeden,“ odštartuje ich rozhodca alebo rozhodkyňa. A raketa musí vyletieť.
V časových kategóriách je takzvané maxo, maximálny meraný čas, tri minúty letu na dohľad porotcov. Súťažiaci má tri štarty, za každý môže získať 180 bodov. V sumári teda 540 bodov. Ak dosiahli maximum viacerí, pokračuje sa rozletmi. Tieto môžu byť dva. V prvom je maximálny meraný čas natiahnutý o dve minúty, v druhom sa meria bez časového limitu, teda pokým časomerači model nestratia z dohľadu.
Čítajte viac Lesy budú horieť viac. Je Slovensko pripravené?
Pristátie do poľa
Michal Žitňan vysvetľuje, čo všetko závisí od počasia. „Motorový let trvá pár sekúnd a z väčšej výšky sa dlhšie padá. Treba chytiť správnu termickú vlnu.“ Aby ju dokázali odhadnúť, inštalujú si modelári v blízkosti štartu stuhy alebo po novom majú snímače, ktoré im vysielajú informácie do smartfónu. „Ak sa však raketa stratí z dohľadu, časomerači vypínajú stopky,“ upozorňuje na riziko, ktoré nastáva hlavne v silnom vetre.
Michal na majstrovstvách sveta štartoval okrem iných miest aj pri Austine v americkom Texase či Bajkonure v Kazachstane. Tam mal príležitosť pozrieť si na vlastné oči odpaľovacie rampy a rakety, modely ktorých vyrába. Svetová konkurencia, v ktorej sa Slovákom darí uspieť, je vraj tvrdá. „Napríklad v Číne majú školský program na výchovu modelárov. Venujú sa tam tomu tisíce ľudí.“
Ktovie, či tam nejaké časti rakiet nevznikajú priemyselne… V súčasnosti je ťažké odhadnúť, či si súťažiaci väčšinu vyrobil sám, už to nie je ani podmienka štartu na majstrovstvách. Ema Čižnárová opisuje, ako práca na rakete vyzerá. Najprv sa urobí kopyto, to môže byť vytlačená na 3D tlačiarni, ktorá modelárom posledných pár rokov prácu uľahčuje, a potom forma. Do foriem sa laminujú kompozitné materiály a nechajú sa vytvrdnúť. Všetko musí byť dokonalé. „Ani neviem, koľkokrát som brúsila tieto trúbky, aby boli úplne hladké,“ ukazuje Ema na modeli Ariane 2. Čo najvernejší odtieň bielej farby hľadala v rôznych modelárskych obchodoch, nakoniec ho objavila v Košiciach.
Foto: JANA ČAVOJSKÁ
Model Ariane 2 vzlietol na súťaži vďaka siedmim motorom. Ak modelári na majstrovstvá letia, nemôžu si, samozrejme, pyrotechnický materiál zobrať so sebou do lietadla. Musia sa spoľahnúť na motory, ktoré zoženú na mieste a ktoré tak dobre nepoznajú. „Aj keď takýto materiál nevezieme, vždy tŕpneme, či nás na letisku nezačnú vyhlasovať a nebudú nám chcieť ešte niečo vyhodiť z batožiny,“ hovorí Ema. Hoci sa vždy snaží všetko premyslieť a otestovať do posledného detailu, už sa jej stalo, že jej hlavný motor preletel raketou. Alebo jej na majstrovstvách sveta v USA pristála výšková maketa rakety Arcas niekde v kukuričnom poli. Bežala za ňou, prechádzala riadky kukurice, našťastie model našla. Nakoniec vyhrala o 0,4 bodu.
Modely lietajú do výšky niekoľko sto metrov. Ak ich potom vietor a termické prúdy odnesú príliš ďaleko, môže sa stať, že ich modelári viac nenájdu. S tým každý počíta. Horšie vraj je, že sa stráca aj ďalšia generácia. Tí prví sú dnes sedemdesiatnici. Našťastie, v tomto športe ich vek v ničom neobmedzuje. „No deti sa už asi radšej hrajú na mobiloch ako v realite,“ hovoria modelári. A to je škoda.
