Cyril Ramaphosa, prezident Juhoafrickej republiky, totiž podpísal zákon o pozemkovej reforme, podstatou ktorého je zjednodušenie rozdeľovania pôdy. Tá je jablkom sváru medzi bielymi a čiernymi obyvateľmi od roku 1994, keď v krajine padol apartheid, došlo k zrovnoprávneniu obyvateľov bez ohľadu na rasový pôvod a moc do rúk prevzal Africký národný kongres. Ani tridsať rokov od nastolenia rovnoprávnosti sa však zásadne nezmenilo vlastníctvo pôdy. Až 80 percent pozemkov vlastnia belosi, najmä potomkovia Holanďanov – Búrov, ale tiež Angličanov či Nemcov, hoci ich podiel na obyvateľstve JAR je okolo osem percent.
Sme najlepší farmári na svete, pretože sme sa museli zaobísť bez dotácií, a preto sme veľmi efektívni.Pieter Vorster, farmár
Napätie okolo rozdelenia pôdy hustne, lebo biele farmy zabezpečujú krajine sebestačnosť aj obrovský export najmä citrusových plodov, avokáda, banánov, ale aj jabĺk, stolového hrozna či vína a zeleniny do Európy a Ázie. Krátko po Ramaphosovom prezidentskom dekréte zamiešal kartami americký prezident Donald Trump, ktorý sa zastal bielych farmárov. Ponúkol im možnosť vysťahovať sa do Spojených štátov a aby zosilnil tlak na Juhoafrickú republiku, zrušil pomoc, ktorú USA poskytovali tamojšej vláde vo výške 323 miliónov dolárov.
To, čo sa odohráva v jednej z najrozvinutejších krajín Afriky, sa nedá popísať pár slovami. Situáciu možno o čosi lepšie pochopiť, keď sa zoznámime s ľuďmi, ktorí vlastnia a manažujú farmy, čo sú napospol belosi, a s černochmi, ktorí na nich pracujú. Nič nie je čierno-biele, všetko je komplikovanejšie, ako sa na prvý pohľad zdá.
Čítajte viac Janov je ako mušľa. Na povrchu drsný, no dnu ukrýva perly
Krehké čierno-biele vzťahy
V Južnej Afrike sa autorovi týchto riadkov podarilo byť v roku 2004 a po 21 rokoch sa navonok zdalo, že sa nič nezmenilo. Dotýkajúc sa reálií roku 2025 však bolo čoskoro zrejmé, že je tu snaha o lepšie vzájomné pochopenie sa na oboch stranách, ale rastie aj nedôvera, pretože niet pomaly dňa, aby niektorú z fariem v noci neprepadli. Pokiaľ zlodeji len ukradnú ovocie, ktoré potom predávajú v stánkoch popri cestách, skončilo to ešte dobre, ale sú aj prípady, keď polícia na druhý deň nájde na farme už iba nebohých farmárov.
To, samozrejme, vyvoláva napätie. Napriek tomu najmä mladší farmári nehodlajú z krajiny svojich predkov odísť. Vravia, že Afrika je aj ich domovinou a že dielo, ktoré vybudovali ich prastarí rodičia, nemožno len tak hodiť za hlavu. Tvrdohlavo pokračujú v práci a dosahujú pozoruhodné výsledky.
Foto: Pravda, Jozef Sedlák
Kto bol na farmách v Holandsku, razom vidí podobnosť. Na juhoafrických farmách sa hospodári s rozumom, využívajú tu najnovšie technológie a v nebývalej jednote teórie a praxe sa rozvíja napríklad šľachtenie a semenárstvo. Farmy medzi sebou príkladne kooperujú. Green Deal, ktorý v Európskej únii vyvoláva vášne, tu realizujú s rozumom a so srdcom pre zachovanie krajiny. To, že základom prežitia fariem je ich komerčný úspech, schopnosť uživiť sa predajom kvalitného a chutného ovocia, zeleniny či spoplatnenými návštevami zachovaných kúskov divej prírody, o tom niet najmenšej pochybnosti. Juhoafrickí farmári majú obdivuhodný zmysel pre diverzifikáciu podnikania, hľadanie nových a nových príležitostí.
Juhoafrická republika je v porovnaní so Slovenskom obrovská krajina. Rozprestiera sa na ploche vyše 1,2 milióna štvorcových kilometrov. Farmy provincie Limpopo ležia na severovýchode krajiny v typickej subtropickej oblasti, o dva stupne južnejšie, ako je obratník Kozorožca. Z pohľadu našinca sú to vlastne protinožci, ktorí žijú na južnej pologuli.
Čítajte viac Ľudia hôr a oceánu: Baskicko si chráni svoj jazyk a bojuje o miesto v Európe
Najlepšia avokádová farma sveta
Na Allesbeste Farm hospodári rodina Ernstovcov. Ich prapredok bol Nemec, ale britský občan, ktorý slúžil v armáde jej veličenstva na Cejlóne – dnes Srí Lanke. Tam sa pred vyše sto rokmi Adalbert Henry Ernst zoznámil s Búrmi, ktorých tam Briti odvliekli počas britsko-búrskej vojny na začiatku 20. storočia. Ich farmárske osudy zaujali doktora medicíny a na konci kariéry sa vysťahoval do juhoafrickej provincie Limpopo, kde si za vojenskú penziu kúpil 200 hektárov pôdy.
Tento príbeh rozpráva Zander Ernst, ktorý dnes pokračuje v pradedovom diele. Zander je štyridsiatnik a má sa čím pochváliť. Patrí medzi najlepších pestovateľov avokáda na svete, škôlka spoločnosti Allesbeste je lídrom v produkcii kvalitných sadeníc, rozpracúvajú tu nové technológie pestovania. A v čase, keď svet zápasí s nedostatkom kávy, začali sa tu predvídavo pred niekoľkými rokmi venovať aj pestovaniu kávovníkov.
Foto: Pravda, Jozef Sedlák
Zanders približuje svoj pohľad na farmárčenie v starej hospodárskej budove. Premenil ju na kaviareň, kde návštevníci testujú jeho kávu. Na ošarpanej bielej stene premieta príbeh rodiny. Tá močaristé územie, kde sa prestalo dariť citrónovníkom, odvodnila eukalyptami a potom rozbehla podnikanie s avokádom. V prítmí kaviarne defilujú hlavné epizódy vzostupu farmy. Na dvore sú na stolíkoch vystavené plody avokáda, hneď opodiaľ sú experimentálne políčka.
Od čias pradeda farma narástla, jej bohatstvo pramení z avokádových sadov (230 hektárov), banánov (26 hektárov), eukalyptových plantáží (70 hektárov) a zo škôlky produkujúcej ročne 120-tisíc avokádových stromčekov. Keď dovedie novinárov zastupujúcich svet od Brazílie, USA cez Švajčiarsko, Rakúsko a Slovensko až po Nepál, Austráliu, Sierra Leone a Keňu do šľachtiteľského centra, vynorí sa pred nimi skupina čiernych žien a mužov. Genetický výskum, to je aj rozmliaždenie plodov, vyhľadávanie semien, pestovanie sadeníc. Stredné manažérske posty zaujímajú napospol pracovníci čiernej pleti. Zander vraví, že sa za pochodu rýchlo učia, firma dáva talentom šancu, vedie ľudí, aby si všímali detaily. Možno raz z nich budú takí úspešní farmári, ako je Zander.
Potom farmár ukáže produkčný sad. Stovky ľudí tu zberajú avokádo. Na kraji plantáže, kde stojí traktorový vláčik, vynášajú vo vreciach nazbierané plody. Každý má na klope montérok elektronickú známku, ktorú predáčka osnímkuje a po vysypaní plodov, mobil automatický zaznamená, koľko ich pribudlo na zberačovom konte. Je to monotónna práca, ale vyhľadávaná. Na zber prichádzajú ľudia z 50-kilometrového okruhu v okolí farmy.
Čítajte viac Lesy budú horieť viac. Je Slovensko pripravené?
Sú rentabilní aj bez dotácií
Aká je pláca? Zodpovedá ekvivalentu minimálnej mzdy, teda 13 dolárom na deň. Lenže každý druhý obyvateľ provincie Limpopo je nezamestnaný a zárobok oberačov drží nad vodou celé rodiny. Obyvateľstva v Juhoafrickej republike prudko pribúda. Po skončení druhej svetovej vojny tu žilo len 11,5 milióna ľudí, o osemdesiat rokov neskôr ich už musí krajina uživiť bezmála 65 miliónov, okrem toho v JAR žije najmenej päť miliónov prisťahovalcov. Juhoafrické poľnohospodárstvo nemá núdzu o pracovnú silu ako slovenské.
Vidno to v konzervárni Miami Canners, ktorú vlastnia Mark a Yolande Pieterseovci. Súčasťou konzervárne je farma, kde dorábajú zeleninu – uhorky nakladačky, rajčiny a množstvo iných druhov zeleniny. Na Slovensku pestovanie uhoriek nakladačiek takmer vymizlo, chýbajú totiž ľudia ochotní ohýbať chrbty pri zbere. Na uhorkovom poli Pieterseovcov pracuje rojnica čiernych žien. Poobliekané sú do pestrofarebných šiat a vôbec sa nesťažujú na drinu, ktorú zber prináša.
Vari dva kilometre od poľa je vzorová dedina pre pracovníkov farmy. Domy nie sú veľké a vôbec sa nemôžu porovnávať s rezidenciou Pieterseovcov s veľkou kvetinovou záhradou, bazénom a parkom s palmami. Farmári však robia ústretové kroky voči svojim zamestnancom. Ešte pred 30 rokmi by nikomu nezišlo na um vybudovať polikliniku pre zamestnancov. Teraz združili prostriedky a otvorili moderné, dobre vybavené zariadenie a pracuje tu personál čiernej pleti. Ľady sa naozaj lámu.
Samotná konzerváreň zamestnáva stovky žien. Z papričiek vylupujú jadrá plné semienok, plnia ich syrom a strkajú do pohárikov so sladko-kyslým pikantným nálevom. Sortiment produktov je bohatý a výrobky slávia exportný úspech – vyvážajú ich do Európy aj do USA, na Floridu, možno aj preto firma nesie názov Miami Canners. Firma má vlastnú dopravu postavenú na flotile kamiónov. Podnikateľský model, ktorý sa tu realizuje, pripomína to, o čo sa v minulosti usiloval zakladateľ čs. agrokombinátov Moravan František Čuba.
Juhoafrické farmy vôbec nie sú malé podniky a naozaj prvovýroba tu prerastá so spracovaním, aby farmári dosiahli čo najvyššiu pridanú hodnotu. To vidno aj v spoločnosti Mahela Groupe, ktorá je štvrtým pokračovaním rodu Vorsterovcov. Zamestnávajú 700 ľudí na plný úväzok a v rámci sezónnych prác ďalších 1 100. Hlavnou produkciou sú citrusy, ale aj avokádo, banány, makadámiové orechy, liči a kivi.
Pieter Vorster spája rozmach spoločnosti okrem iného aj s tým, že skúpili farmy starších bielych farmárov, ktorí z JAR emigrovali. To je jedna vecná poznámka objasňujúca napäté vnútropolitické pomery, ale aj koncentráciu a špecializáciu fariem v rukách agropodnikateľov, ktorí veria sebe, ako aj tomu, že krajina a jej politici si uchovajú zdravý rozum. Druhá vysvetľuje, kde sa berie konkurencieschopnosť. „Sme najlepší farmári na svete, pretože sme sa museli zaobísť bez dotácií, a preto sme veľmi efektívni.“
Čítajte viac Tam, kde chlapi paličkujú čipky a za neveru ich ženy zbijú
Každá kvapka dobrej vôle zaváži
V ostatných rokoch z úst mnohých poľnohospodárov, ale aj ekonómov často zaznieva, že mnohé veci by sa na trhu EÚ rozjasnili, keby sa odstránili dotácie, lebo by ukázali skutočnú výkonnosť každého poľnohospodárskeho podniku. V Juhoafrickej republike sa naozaj musia spoliehať výlučne na svoje sily. Ich výhodou je, samozrejme, lacná pracovná sila. Pravda, prostredie v ktorom sa podniká, nie je ani zo strany vlády práve najprívetivejšie. Energetická sieť je nespoľahlivá, časté sú výpadky elektriny, cesty sú rozbité a musia sa o ne starať farmári. Tlak na to, aby si poradili sami, je tu nevídaný.
Napriek tomu farmy žijú a hľadajú cesty, ako von zo zdanlivo neriešiteľnej situácie. Mnohé si uvedomíme v spoločnosti ZZ2, ktorú vlastní rodina Van Zylovcov. Jej prví členovia zakotvili na juhu Afriky pred vyše tristo rokmi. Dnes na svojich farmách pestujú mango, cibuľu, čerešne, jablká, hrušky, mandle a rajčiny. Vytvorili konglomerát firiem, ktorý ukazuje, kam sa uberá moderné kapitalistické poľnohospodárstvo.
Za svojráznym názvom ZZ2 sa skrýva minulosť a búrsko-anglické vzťahy poznačené súperením, vojnou, ale aj racionálnymi rozhodnutiami, ako nadobudnúť prehľad nad hospodárením. Od roku 1902 farmári museli vypaľovať dobytku značky, aby sa vedelo, ktoré stádo komu patrí. Značku ZZ2 dostali Van Zylovci a neskôr sa tento kód stal názvom spoločnosti.
V ZZ2 sa podobne ako v iných farmách hlásia k ekologizácii poľnohospodárstva. Pred viac ako dvoma dekádami opustili cestu konvenčného industriálneho poľnohospodárstva smerom k systému, ktorý umožňuje hospodáriť na pôde v súlade s prírodou. Naturboerdery, tak volajú v ZZ2 systém citlivo sa správajúci k meniacim sa prírodným a ľudským podmienkam, naozaj funguje. Pri pohľade do krajiny z kopcov, ktoré je lemujú, vidno, že intenzívne obrábané polia sú lemované remízkami. Nie je to vidiecka krajina ani rakúska, ani švajčiarska, ale ani veľkovýrobne slovenská. Taká akurát na mieru a veľkosť rozľahlej Afriky.
Foto: Pravda, Jozef Sedlák
V ústredí firmy jej manažment zdôrazní, že zdravie pôdy je základom, že každá kvapka vody zaváži, že ľudia sú základom úspechu. Keď sa lúčia s novinárskou výpravou, podídu traja manažéri k soche Nelsona Mandelu a dajú sa vyfotografovať s mužom, ktorý skoncoval s apartheidom, teda so systémom, kde bieli mali vyvolené postavenie a čierni mohli iba pracovať. Dnes ide o to, ako sa podeliť o pôdu a hospodársky úspech, ktorý jej múdre obrábanie prináša. Vôbec to nebude jednoduché, je však zrejmé, že život v Juhoafrickej republike sa mení.
Južnú Afriku mnohí poznajú najmä ako krajinu zlata a diamantov, je to však aj poľnohospodárska veľmoc. Jej ekonomika a obživa veľmi závisia od stability poľnohospodárstva. Zander Ernst vraví, že nakoniec zdravý rozum prinúti vládu, aby nedopustila to, čo sa stalo v Zimbabwe, kde za vlády Roberta Mugabeho vyhnali bielych farmárov a krajina sa po rozdaní fariem prívržencom diktátora ocitla na pokraji hladu a hyperinflácie.
Juhoafrická republika hľadá modus vivendi, ako prekonať na pohľad neprekonateľné rozpory medzi vlastníctvom pôdy a prácou ľudí, ktorí ju obrábajú. Je tu ohromná profesionálna skúsenosť bielych farmárov, ale aj historicky nakopený pocit nespravodlivosti čierneho obyvateľstva. Čo všetko bude sprevádzať cestu vpred, si len ťažko predstaviť, ale zjavne sa to nezaobíde bez kompromisov.
