Titulok nevymyslela umelá inteligencia. Je dôležité to zdôrazniť, pretože dnes mnoho novinových titulkov nevymýšľajú ľudia, ale stroje. Pre koho? Pre ľudí? Nie, opäť len pre stroje, internetové vyhľadávače. Tento „ľudský“ titulok umelú inteligenciu práveže priviedol do pomykova. A čisto náhodne poukázal na nádej. A nádej sa celkom hodí mesiac pred jubilejným, už 30. ročníkom klimatickej konferencie (COP30) v brazílskom meste Belém.
Myslela som si, že väčšina z nás zomrie v dôsledku klimatickej krízy. Mýlila som sa.Hannah Ritchie, vedkyňa
Veta „Nič lepšie ako klimatická kríza sa nám nemohlo prihodiť“, je vyústením zvláštnej debaty medzi istým vedcom a nevedcom. Nevedec ju vyslovil sprvu ako rezignáciu, tvrdý sarkazmus. Ale vzápätí sa opýtal – čo ak bude klimatická zmena nakoniec hnacou silou premeny človeka v ešte lepšiu, silnejšiu, odolnejšiu bytosť?
Vedec na to zareagoval – skúsme to „predhodiť“ umelej inteligencii, čo na to povie. Zasmiali sa a rozišli.
Rozhodol som sa vetu z titulku predhodiť umelej inteligencii. Stroju, ktorý je naprogramovaný na to, aby vždy, ale vždy, aj keď nevie a ani nemôže vedieť, priniesol stanovisko. Už v roku 2024 na to v prestížnom vedeckom časopise Nature poukázala štúdia s názvom: „Väčšie AI chatboty majú väčšiu tendenciu vypúšťať nezmysly, a ľudia si to neuvedomujú“. Je to nebezpečné.
Nedávno som bol svedkom, ako striebrovlasý štyridsiatnik počas zvady víťazoslávne vytiahol mobil so slovami: „Dnes je vedec predsa každý. Každý má vo vrecku umelú inteligenciu. Opýtam sa jej a vypľuje mi správnu vedeckú odpoveď aj s odkazmi na vedecké štúdie.“
Po zadaní sarkastického titulku o skvelosti klimatickej zmeny mi umelá inteligencia „vypľula“ toto: „Ooops, niečo sa pokazilo.“
Čítajte aj Riešenie klímy má každý človek v sebe. Stačí sa rozpomenúť, kto v skutočnosti sme
Armagedon? Mýlila som sa
Bezradný ostal aj klasický internetový vyhľadávač. Takmer. Predsa len ponúkol niekoľko odkazov na rôzne stránky, no zväčša nepoužiteľné. Svietil však medzi nimi článok škótskej vedkyne Hannah Ritchie, ktorý publikoval najstarší nedeľník na svete (prvýkrát vyšiel v roku 1791), britský The Observer. Nevedno, akú spojitosť našiel vyhľadávač práve s týmto článkom, no išlo o podnetné „drgnutie“.
Článok mal názov: „Myslela som si, že väčšina z nás zomrie v dôsledku klimatickej krízy. Mýlila som sa.“
Je zhrnutím jej prvotiny, knižky Nekoniec sveta. Priznáva v nej, že ako tínedžerka si myslela, že klimatická zmena takmer vyhladí ľudstvo. Presviedčala o tom spolužiakov, okolie. „V snahe rozdúchať iskru záujmu, som vlastne len prilievala olej do ohňa vlastných obáv.“ Ritchie je dnes výskumníčkou na Oxfordskej univerzite, zároveň zástupkyňou šéfredaktora dátovej platformy Our World in Data.
Na pozadí pribúdajúcich pesimistických správ o katastrofách, ničivých tajfúnoch, pokorených teplotných rekordoch však začala mladá vedkyňa v dlhodobých dátach rozoznávať trochu iný, zrazu optimistický príbeh. Žeby sa ľudstvo pod tlakom klimatickej krízy predsa len menilo k lepšiemu?
Čítajte aj Agrochémiou sme otrávili pôdy aj seba. Budeme jesť už len červy? Slovenskí vedci našli riešenie
Je súčasný životný štýl naozaj zlý?
Výskumníčka v žiadnom prípade nespochybňuje klimatickú zmenu ani jej naliehavosť. No presviedča, že ak chceme mať vo veciach jasno, treba si urobiť určitý odstup. „A ak odstúpime pár krokov, uvidíme niečo naozaj radikálne, čo mení hru a podporí život: ľudstvu sa naskytla jedinečná príležitosť vybudovať udržateľný svet,“ píše autorka. Aspoň pár príkladov:
Ritchie uznáva, že celkové emisie síce stále rastú, „ale svet už prekročil vrchol emisií na obyvateľa. Stalo sa to pred (vyše) desiatimi rokmi. Väčšina ľudí o tom netuší.“.
Tento pohľad je zaujímavý v tom, že sa nepozerá na to, koľko emisií vypúšťajú jednotlivé krajiny. Všíma si celkové množstvo emisií a vydelí ich počtom obyvateľov Zeme. A hoci sa ľudstvo neustále rozrastá (v čase písania článku to bolo 8,142 miliardy), emisie na hlavu skutočne dosiahli vrchol v roku 2012 – 4,9 tony na osobu. A odvtedy klesajú. „Nie je to síce dostatočne rýchle, ale predsa len klesajú.“ Podľa vedkyne ide o signál, že v priebehu tejto dekády dosiahnu vrchol aj celkové emisie.
Výskumníčka si tiež všíma generačné prieky. „Mnohí považujú za problém životný štýl mladých ľudí. Celý deň trávime pri žrútoch energie. Sťahujeme sa do prehustených miest bez záhrad či zelene. Kupujeme veľa vecí a neobťažujeme sa ich opravovať. Nikdy nešetríme potravinami a príliš veľa ich vyhadzujeme.“ Ale opäť pri pohľade do dát sa ukázalo, že uhlíková stopa súčasníka je dnes polovičná oproti jeho starým rodičom. Umožnili to technológie.
V roku 1900 takmer všetka energia Spojeného kráľovstva pochádzala z uhlia. Ešte v roku 1950 to bolo viac ako 90 percent. Ubehol presne rok, odkedy je to – nula.
Čítajte viac Elektrina zadarmo? Je právom každého, len treba oň zabojovať
Obrovský pokrok v technológii navyše dramaticky znižuje celkovú spotrebu energie. „Zdá sa, že vedieme oveľa extravagantnejší a energeticky náročnejší životný štýl. No predstava, že musíme byť skromní, aby sme mohli žiť nízkouhlíkový život, je jednoducho nesprávna,“ tvrdí Ritchie. „V Spojenom kráľovstve teraz produkujeme približne rovnaké množstvo emisií ako ľudia v 50. rokoch 19. storočia. Ja produkujem rovnaké množstvo emisií ako moji prapraprastarí rodičia. A mám oveľa, oveľa vyššiu životnú úroveň.“
Ritchie nehovorí, že už netreba pokračovať v šetrných opatreniach. Práve naopak, pokračovať treba. Prináša však nádej pre tých, ktorí si zúfajú, že sa stále nič dobré nedeje. Deje sa. Len či dostatočne rýchlo.
Potrebujeme aj pesimistov
Knižku Nekoniec sveta odporúča aj Bill Gates, ktorý sám napísal publikáciu o zmene klímy (Ako sa vyhnúť klimatickej katastrofe). Vo svojej recenzii otvorene priznáva, ako ho mladá vedkyňa optimistickým pohľadom prekvapila.
Len pred pár týždňami jej vyšla druhá knižka, zatiaľ len v angličtine – Clearing the Air, ktorá sa snaží byť povzbudivým praktickým sprievodcom, ako zvládnuť klimatickú zmenu.
Pochopiteľne, pribúdajú kritici, pochybovači. Lenže úvahy vedkyne ich tiež vyprovokovali k zaujímavým myšlienkam. Editorke britského denníka The Guardian Bibi van der Zee napríklad chýba, že Ritchie vôbec nerieši geopolitické bariéry, predsudky a zvláštnosti ľudského mozgu, ktoré riešenie klimatickej krízy komplikujú.
„Mnohí z nás chcú pracovať na udržateľnej spoločnosti, ktorú má Ritchie na mysli. Existujú však aj iné skupiny, poháňané hnevom, strachom alebo chamtivosťou, ktoré to naozaj nechcú, a Ritchie nenavrhuje žiadne nástroje, ktoré by sme mohli použiť na prekonanie tejto kolosálnej prekážky,“ píše editorka v recenzii. No ukončuje ju slovami, že urgentne potrebujeme ľudí ako Hannah Ritchie. „Ale rovnako potrebujeme aj pesimistov.“ Aby sme neprehliadli, kde sa môžeme potopiť… Aj ostrieľaný slovenský investigatívec Pavol Fejér hovorí, že šanca a nádej sú dva rozdielne pojmy.
Čítajte viac Po besnení v slovenských lesoch príde Po nás potopa
S nevedeckou otázkou som oslovil aj vedca – teoretického fyzika Samuela Kováčika. S predstavou, že klimatická zmena by mohla nakoniec podnietiť premenu človeka v lepší, ohľaduplnejší druh, súhlasí. „Dám príklad zo života. Človek počúva, že má cvičiť, že je to prospešné, ba priam nevyhnutné a podobne. Ale nechce sa mu. Až potom zrazu príde zranenie, vyskočená platnička, až ho to nakopne a ukáže mu, že bez cvičenia to nejde. Podobne dlho vieme, že ak chceme ako ľudstvo žiť na tejto planéte dlho, musíme sa naučiť využívať obnoviteľné zdroje a správať sa udržateľne – lebo inak sa nám zdroje minú. To je až triviálne tvrdenie a žiaľ potrebujeme krízu – azda len ľahšie zranenie, aby sme sa rozhýbali,“ odpovedá.
Lenže, čo sa skrýva za tou možno prehliadanou hybnou silou zúriacej klímy? Chaos? Možno nejako cielene trénovať, aby nás chaos pretváral? Ak áno, existuje živel, kde sila chaosu preniká do kostí. Rieka.
Čítajte aj Sieť, bez ktorej neprežije nik, čelí masívnemu výpadku. Nikto to nerieši, spamätá sa ľudstvo?
Čo nám hovorí vyschnuté koryto?
Balvany v rieke Poprad mi na paddleboarde zlomia jednu z plutiev. Skáčem do vody, odmontujem rýchlo druhú, aby som zachránil aspoň tú. Ale obetujem stabilitu.
Víry pod prahmi si paddleboard so mnou pohadzujú ako nič. Pribúdajú modriny, škrabance. V momente, keď začínam mať pocit, že sa mi konečne podarilo „osedlať“ chaos, prúd ma vymrští a pristávam s čelom pár centimetrov od ostrej skaly a nekompromisná rieka ma tlačí bližšie. Vypľúvam vodu, lapám po dychu a uvedomujem si tragickú chybu, k akej ma priviedla arogancia. Darmo ma pozývali na jubilejný, 35. ročník Medzinárodného rodinného splavu po rieke Poprad, darmo mi ľudia zo Združenia pre ochranu prírody Machaon International opakovane núkali miesto v spoločných člnoch. Rieku som sa rozhodol splaviť sám.
V tých ostatných člnoch sa pritom plavila zaujímavá zostava. Mladí aj skúsenejší. Slováci, Ukrajinci. Ľudia, ktorých vyhnala vojna. Ľudia, ktorí chcú pomáhať. Ľudia zvedaví, veselí, aj smutní.
Myslel som si, že lektori tu budú na mladých chrliť prednášky o význame divokých riek, o vodnom hmyze, vtáctve, o bobroch. Nič také. Zhovárali sa o čomkoľvek, čo komu napadlo. Alebo presnejšie – komunikovali, stroho, až bez slov, o tom, čomu práve čelili.
Foto: Andrej Barát
Nikto, ani organizátori, nečakal, že bude treba v niektorých úsekoch rieky vláčiť člny pešo. Celé kilometre. „Zažívame klimatickú zmenu na vlastnej koži,“ rozhodí rukami Svetlana Belová, manažérka medzinárodného projektu Zelené poklady Karpát, ktorý sa okrem Slovenska realizuje na Ukrajine (v rámci programu cezhraničnej spolupráce Interreg VI-A Next Maďarsko-Slovensko-Rumunsko-Ukrajina s podporou Európskej únie a z rozpočtu Slovenskej republiky).
Pádlujeme, zaberáme, trápime sa, nosíme ťažké bremená, lepíme gumené člny. Ja sám. Všetci ostatní – spoločne. Mladý Max v kapitánskej čiapke ukazuje Ivanovi, ako správne nakláňať pádlo, ako každý aj ten najjemnejší pohyb zaváži. Kaskádami prechádzajú v dvojiciach, trojiciach ľahučko, elegantne. Pýtam sa, či majú za sebou už veľa skúseností a plavia sa od mala. „Kdeže! Splavujeme prvýkrát v živote.“ Ako je to možné? Sú za tým drobné postrčenia, náhodné štuchnutia vĺn?
Foto: Andrej Barát
Svet sa radikálne zmenil
Pádluje aj Mária Benčatová, učiteľka, mentorka Regionálneho centra podpory učiteľov pre okresy Poprad a Levoča a inštruktorka z tímu projektu Zelené poklady Karpát. Svet sa podľa nej radikálne zmenil. „Doterajšie spôsoby učenia už na deti nefungujú. Musíme s nimi pracovať inak.“
Na rieke Poprad si testuje učenie vonku. Outdoorové vzdelávanie sa oficiálne stalo jednou z metód, ktoré môžu školy využiť v rámci reformy základného školstva na Slovensku. „Ak človek niečo autentické prežije, prebudí to uňho dôležitú vec – záujem,“ usmieva sa mentorka.
Ale prečo v rieke? „Pretože človek vzišiel z prírody,“ odpovedá so samozrejmosťou v hlase. „Predovšetkým v prírode môžeme poznávať samých seba. Objaviť v sebe skrytú vytrvalosť.“ Aj kľúč k prežitiu – spoluprácu.
Čítajte viac Kde vychovať odvážnych a zodpovedných? V lese
Podľa mentorky je nevyhnutné sa spolu v člne naladiť. „Spolu pádlovať. Posúva nás to dopredu nielen fyzicky, ale aj psychicky.“ Na poľskom brehu potom usporiada hry. Kráčame pomedzi stromy naboso a naslepo, držíme sa navzájom jednou rukou. Alebo s pomocou maličkých zrkadielok zľahka našľapujeme tak, že sledujeme len okrúhly odraz mohutných korún nad hlavami. Čo ak sa dívame až kdesi za nekonečnú večernú oblohu?
Sprírodnenie
„Žijeme zvláštnu dobu. Technologicky raketovo rastieme. Ale zmenila sa jedna vážna vec. Deti sa odcudzili od prírody. Vyrastá generácia, ktorá nebude mať žiadny vzťah k tomu, ako má okolitý prírodný svet vyzerať. A pritom ide o základ pre budúcnosť regiónu, akým sú slovenské a ukrajinské Karpaty,“ hovorí Jozef Bednár, prezident Machaon International a vedecký koordinátor projektu. „Človek žil po tisícročia s prírodou. Bol nútený improvizovať, ale aj poznať, čo ho v prírodnom svete obklopuje a čo je v ňom dôležité. Toto sme zrušili instantne. Odohralo sa to len pred pár desaťročiami. Dnes je zriedkavé vidieť deti spontánne sa hrať na ulici, nieto v prírode.“
Pod tlakom školy, krúžkov, očakávaní rodičov, výkonov neostala podľa neho deťom možno tá najdôležitejšia vec – čas byť sám so sebou. „Objavovať. Mladý človek potrebuje voľný čas a príležitosti, aby sa naučil, že sa môže na seba spoľahnúť.“ Keď sa počas skúmania ocitne v „kríze“, keď nevie, pod vplyvom chaosu skúša, varíruje, testuje, posúva sa. Práve prírodné prostredie núka impulzy, drgnutia, ktoré môžu zafungovať.
Jozef Bednár má doktorát z environmentálnej geografie z Oxfordskej univerzity. V rokoch 2013 až 2019 sa podieľal na jednom z najväčších environmentálnych projektov na svete – na obnove 100-tisíc hektárov rašelinísk v Rusku.
Išlo o reakciu Nemecka – pomoc Moskve postihnutej v roku 2010 extrémnym suchom a horúčavami. Tie spôsobili aj masívne požiare vysušených rašelinísk. Podľa odhadov vtedy zomrelo v Rusku celkovo 56-tisíc ľudí, zničená bola tretina úrody obilia. V niektorých týždňoch zomieralo 700 ľudí denne. Podľa Oxfordskej univerzity túto udalosť zásadne ovplyvnila práve klimatická zmena. Kontakt s chaosom bol smrtiaci. Reakcia sa obrátila k prírode.
Čítajte viac Lesy budú horieť viac. Je Slovensko pripravené?
Balet v chaose
Machaon International nie je prvá organizácia, ktorá rozvíja prírodnú pedagogiku. Inšpirácia prišla z národných parkov – dvojičiek, ktoré delí štátna hranica. Bavorský les v Nemecku a Šumava v Česku. Tieto parky pred 35 rokmi zmietol ďalší živel – víchrica. Porozhadzovala smreky ako zápalky.
Tých 35 rokov bolo obdobím hádok, ale i fascinácie. Ľudia tu v priamom prenose sledovali mohutnejšiu silu, akou bola víchrica. Obnovu, regeneráciu, húževnatosť lesa.
Čítajte viac Slovensku závidia doliny apokalypsy. Sú plné života a nádeje
Inšpiráciu tu okrem učiteľov našli aj umelci. V kotline malého potoka, v rozmetanej divočine, kde sa možno namočiť, pošmyknúť, napichnúť na ostrú vetvu, zabaliť do šušťavého lístia, omámiť vtáčím spevom, tancujú od roku 2004 balet. Mladí členovia Bavorského juniorského baletu v Mníchove tu predvádzali figúry, na ktorých vystaval svetoznámy baletný choreograf Xing Peng Wang svoje dielo „V lese“.
Príroda nie je viac papierovou kulisou. Môže vstupovať do ľudského predstavenia ako prehánka alebo ako motýľ, ktorý si primabaleríne sadne na nos.
Provokácia šelmy
Motýľ sa ocitol v názve aj logu Machaonu. Je časťou latinského názvu vidlochvosta feniklového, sympatického, ale krehkého motýľa. „Máme pocit, že drobné veci môžu pomôcť svetu. Prešli už nejaké roky a ja skutočne vidím výsledky,“ nadchýna sa Jozef Bednár.
O motýľom efekte a o teórii chaosu bolo popísaných plno skvelých článkov. Jeden z posledných pre magazín National Geographic napísala Olivia Campbell, o tom, ako vedci dúfali, že umelá inteligencia im pomôže simulovať motýlí efekt a zlepší tak predpovede počasia. Nestalo sa. Pretože motýlí efekt dostal umelú inteligenciu do pomykova, nedokázala ho simulovať.
Pred desiatimi rokmi sa o motýľom efekte zmienil dokonca americký armádny generál Stanley McChrystal, v knižke Team of Teams (Tím tímov), ktorá sa stala bestsellerom. Skúsený vojak v nej pripomína, že motýlí efekt je v populárnej kultúre takmer vždy nesprávne interpretovaný. Navodzuje sa totiž predstava, že drobná vec bude vždy fungovať ako páka. Ktorou možno manipulovať, aby sa dosiahol žiadaný výsledok. To však vôbec nezodpovedá pohľadu meteorológa a matematika Edwarda Lorenza, ktorý ako prvý opísal dôsledky motýlieho efektu. Vtip je podľa generála v tom, že malé veci v zložitom systéme môžu mať obrovský alebo – žiadny vplyv. „A je prakticky nemožné vedieť, ktorý z týchto prípadov nastane.“
Prečo však aj napriek všetkému neprovokovať pochmúrnu klimatickú šelmu malými optimistickými drgnutiami? Prečo neštekliť hada bosou nohou?
Najzaujímavejšie miesto na planéte
Projekt Zelené poklady Karpát „provokuje“ mladých v Národnom parku Slovenský raj, na rieke Dunajec, ale aj na ďalších krásnych miestach na východnom Slovensku. „Mnohí si to stále neuvedomujeme, ale žijeme na jednom z najzaujímavejších miest na Zemi,“ pokračuje vedecký koordinátor projektu. „Stretávajú sa tu západné a východné Karpaty, prelínajú sa tu úžasné druhy rastlín, zvierat, biotopy, tečú tu stále divoké rieky a potoky.“
Východ Slovenská má tiež svoju dvojičku, ktorú „umelo“ delí štátna hranica. Zakarpatsko, na Ukrajine. Jozef Bednár región často navštevuje a opisuje, ako tam aj napriek vojne prebieha veľká zmena. „Ľudia aj napriek ťažkej situácii uvažujú nad tým, že bude aj – zajtra. Uvedomujú si hodnoty karpatského prostredia, v ktorom žijú, a robia neuveriteľne veľa v regionálnom rozvoji. Oproti nim sme – zaspatí.“
A tak zatiaľ čo sa na Slovensku oslabuje ochrana národných parkov (v Poloninách extrémne), okresáva sa národné dedičstvo, umožňujú sa poľovačky v najcennejších zónach, v rovnakom čase v Zakarpatsku rozvíjajú majitelia penziónov debatu napríklad o tom, ako by vyšli v ústrety turistom, ktorí chcú prísť na elektromobile a chcú si ho aj v prírode nabiť ekologicky. V Zakarpatsku, a nie na východnom Slovensku, predstavili vlani unikátnu autonómnu mobilnú elektráreň MASWES, prvú svojho druhu na svete, slovensko-ukrajinský projekt. Bol som pri tom, ako v zázemí ukrajinského penziónu len vďaka vetru a slnku nabila prvý elektromobil.
Čítajte viac Na Ukrajine spustili unikátnu mobilnú elektráreň. Poháňa ju sloboda
Aj to možno vnímať ako húževnatosť. Impulzom bola kríza, vojna. „Ide o paradox. Čím má človek ťažšie podmienky, tým viac možno dosiahne. Keď spohodlnie, nemá chuť hľadať riešenia,“ zamýšľa sa Jozef Bednár. Členovia posádky sa medzitým krútia vo vlnách, bojujú, končia celí mokrí. Spoza zákruty prinesie neznámy čln známu pesničku. Loď, ktorá sa plaví do neznáma, stratí svoj smer, ak ju opustíš, čaká preto, že ju práve ty nezradíš, tak ešte chvíľu zostaň…
Verím mladým
„Doniesol som oddychovú pesničku o tom, čo nás drží pri živote. Čo nás pohýna dopredu. A to sú naši priatelia a láska ku krajine, v ktorej sme vyrástli a v ktorej sme sa narodili,“ takto uviedol pesničku do života textár Tublatanky Martin Sarvaš v televíznej relácii Triangel pred novembrom 1989.
Išlo o metaforu vtedajšej spoločnosti, ktorá očakávala veľkú zmenu. Hodí sa aj dnes. Ale kto povedie loď, ktorá sa plaví do neznáma?
Max sa pozrie spod kapitánskej čiapky hanblivo, ale šibalsky. Anastasia sa odvráti bokom – on si ma vážne fotí? Valentína hľadí do zeme. Iní na modriny, kožu spálenú od „vodáckeho“ slnka. Martin, gitarista a komunikačný manažér projektu, sa usmieva do oblohy.
Foto: Andrej Barát
Mladej generácii sa dostávajú rôzne prívlastky. Nezaujíma sa. Ponorená do virtuálneho sveta. Krehká ako snehové vločky.
Na chodbách škôl však počúvam skôr povzbudivé hodnotenia – je otvorenejšia, oveľa empatickejšia, citlivejšia, vnímavejšia. To nie je krehkosť, ale sila.
Chemikárka Martina Gánovská zo Strednej odbornej školy polytechnickej Jana Antonína Baťu vo Svite hovorí, že verí mladým. „Spájajú si zdanlivo nespojiteľné. Ich vízia sveta je generačne posunutá, naozaj vidia trochu viac dopredu ako ja.“ Stačí len udržať ich kontakt s prírodou.
Na rieke Poprad som nevidel snehové vločky. Možno som videl budúcich kapitánov. A možno nie. Možno ľudí, ktorí si netrúfnu kormidlovať, ale neprestanú pádlovať, aj keď to loďou bude drgľovať na všetky strany. A možno nebudú pádlovať. Zastavia sa a budú len – myslieť. A možno nebudú mať chuť myslieť. A začnú – vnímať. Alebo len náhodne drgnú do ďalšej lode.
Nič lepšie ako súčasná mladá generácia sa nám nemohlo prihodiť.
