Vo Vlčích horách straší des. No nie je to vlk ani pes

Pozor, nejde o Vlčie hory, jednu z najhorších skládok na Slovensku, pri Hlohovci. Ide o región na opačnom konci krajiny, ktorého názov sa ocitol na inom „smetisku“ – dejinnom.

Územie, ktoré kedysi oddeľovalo Halič od Uhorska, tiahlo sa od dnešnej hranice s Ukrajinou až po Bardejov, ktorého najvýchodnejšiu časť dnes zaberá Národný park Poloniny, sa na starých mapách nazývalo záhadne: Mons lupi – Vlčie hory.

Pred vyše 20 rokmi si to všimol bývalý riaditeľ národného parku Miroslav Buraľ a názov zapísal do turistického sprievodcu. Po stope ďalej pátrali ľudia z Lesoochranárskeho zoskupenia VLK, a to napríklad v pražskej barokovej knižnici Klementinum či v rumunských archívoch. Časť pôvodných prameňov sa stratila, poškodila, no nakoniec sa im podarilo zistiť zaujímavú vec.

Mons lupi bolo pravdepodobne lokálnou obdobou ešte starších latinských kartografických výrazov „hic sunt leones“ – tu sú levy (starovek) alebo – „hic sunt dracones“ – tu sú draky (stredovek). Označovali sa tým neznáme miesta. A teda – nebezpečné. Kde striehli šelmy. Pričom Vlčie hory boli na historických mapách ešte vzácnejšie ako „levie“, či „dračie“.

Guvernér zasiahol a vlk zostal

Mons lupi, to však bola divočina, kde naozaj žili vlky a divé zvieratá. No ako sa v príkrych flyšových kopcoch, úzkych hrebeňoch a uzavretých dolinách s jedľovo-bukovými pralesmi zabýval človek aj s hospodárskymi zvieratami, staré meno mizlo. „Aj tí najstarší pamätníci dnes poznajú už len jeden názov – beskid. Inde sa povie – pôjdem do hory, tu sa hovorí – idem na beskid,“ naznačí Viliam Bartuš z VLK-a.

Čo nezmizlo, bol vlk. Fyzicky, aj symbolicky. Nie je totiž celkom pravda, že sa názov Vlčie hory ocitol na smetisku dejín. Festival rusínskej kultúry a vôbec najstarší festival v sninskom regióne nesie v súčasnosti pomenovanie Ozveny Vlčích hôr. Obec Ulič, založená na valašskom práve na prelome 14. a 15. storočia má v erbe vyjúceho vlka. Bola tu vodná píla, mlyn a pri mlyne vodné stupy (valchy), kde sa splsťovala ovčia vlna. V obci pred pár rokmi Juraj Kovaľ a Miroslav Telehanič rozbehli ručnú výrobu domácich sirupov na prírodnej báze, nazvali ich Vlčie sirupy.

Dedina Hažlín v Bardejovskom okrese má jeden z najdramatickejších erbov vôbec. Zobrazuje pastiera, ktorý zdrapil za krk vlka, čo trhá ovcu. Vlk stále vyje v logu Národného parku Poloniny a rovnako aj v znaku Chránenej krajinnej oblasti Východné Karpaty (spolu tvorili v minulosti jedno chránené územie). Pred 15 rokmi sa vlk ocitol aj na zberateľskej striebornej minci venovanej Národnému parku Poloniny, hoci tam pôvodne nemal byť. Komisia odporučila návrh so zubrom, ale guvernér Národnej banky Slovenska využil svoje „právo veta“ a miesto zubra určil vlčí návrh.

S vlkom tu dáko prežili aj ovce.

Nešlo o vychytený ovčiarsky región ako Liptov či Orava. Ovce sa tu chovali, no podľa Viliama viac kravy, aj v družstvách, popritom kvôli ťažbe dreva kone. „Po roku 1989 sa rozbehlo viacero ovčiarov, ale postupne to mizlo.“

Na jeseň, práve okolo 26. októbra, na Demetera, pastviny odjakživa prirodzene pustli. Počas „mitrovania“ (rôsadz) sťahovali bačovia ovce z lúk, rozdali sa syry, v dedinách sa hodovalo. Mnohé pasienky Vlčích hôr však spustli nadobro, bez slávy. Vyhnali a vyháňajú chovateľov zo svojho pôvodného panstva šelmy?

Trápil ovčiarov naozaj vlk?

Trápil, čoby nie.

Viliam Bartuš spolupracoval s chovateľmi v regióne niekoľko rokov. Tri roky bol napríklad v kontakte s ovčiarom, ktorý mával 200 až 300 oviec. Mal dvoch kvalitne vychovaných ovčiarskych psov. Počas troch rokov zaznamenal tri útoky vlkov. „Dva sa odohrali dva dni po sebe. Prišiel o 13 oviec a dvoch zavracacích psov. Potom dlho, dlho nič. Až si raz odviedol k sebe domov do záhrady štyri barany. Chcel ich predať, no vlci mu ich hneď v tú noc zabili,“ opisuje.

Čítajte aj Aby bol aj vlk mŕtvy, aj ovca roztrhaná

Počas rovnakého obdobia však pozoroval aj inú vec. „Majiteľ nachystal nekvalitné seno. Kvôli tomu mu zdochlo viac ako 70 oviec! Som presvedčený, že nešlo o ojedinelý prípad. Chovatelia majú veľa iných problémov, pre ktoré im zomierajú ovce. Krívačky, parazity. No stále sa hovorí len o vlkoch. Keď vlk strhne 13 oviec, je to hneď v médiách. Ale keď nekvalitné seno zabije 70 oviec, nehovorí sa o tom nikde. Nerieši sa to… A vôbec, ovce sa prirodzene prestávajú chovať.“ Prečo prirodzene?

„Ľudia spohodlneli. Veľká časť spotrebiteľov už nevyžaduje skutočnú bryndzu. Často sa potom mieša. Málokto trvá na poctivej ovčej bryndzi z ovčieho mlieka.“ Načo potom chovať ovce, keď vyprchá esencia chute Slovenska?

Ako zdôrazňuje nestor slovenského mliekarenstva, zakladateľ mnohých slovenských mliekarní a syrární, vynálezca mnohých druhov syrov Karol Herian – je hanba, že mlieko pre slovenskú rýdzosť, bryndzu, vozíme z Francúzska, Talianska či Rumunska. Lebo liter odtiaľ je lacnejší o desať centov.

No ten najprostejší dôvod, prečo sa ovčiarstvo z Vlčích hôr vytráca, je, že sa vyľudňujú. Odliv je podľa Viliama zásadný. „Tí, čo niečo vedia, idú na školy a už sa zväčša nevrátia. Z toho mála, čo tu zostane, sú to často tí, čo nič nevedia alebo nechcú vedieť, ale mnohí nie sú použiteľní ani na to, aby pásli ovce. A potom sú ľudia medzi nimi, ktorí si vytvorili svoje vlastné biznisy alebo obsadili miesta v zabehnutých firmách.“ Aj lesní robotníci sem veľakrát chodia zďaleka, z Ilavy, Ružomberka.

Ale stále sme sa nedostali k hlbšej príčine.

Budeme vôbec chovať nejaké zvieratá?

Podľa Viliama je naivné uvažovať o ovčiarstve a vlkoch v predstavách siahajúcich stovky rokov do minulosti. Do čias valašskej kolonizácie, migrácie cudzieho, ktorá dala Slovensku mnohé našské, čím sa Slováci radi vystatujú. Okrem bryndze valašku, žinčicu či píšťalku, ale napokon aj samotné pomenovania slovenských pôvabov – maguru, hoľu, babu, grúň, kýčeru, minčol, čertež. No a ešte baču.

Dnes sa ale bačuje úplne inak.

Dnes sa po roku zakaždým vymení celý chov. Kamión privezie nové ovce a odvezie staré. A ovčiarske psy ani ovce to nechápu.

Po stovky rokov to fungovalo tak, že ovčiarsky pes žil so stádom, ktoré sa z roka na rok obmieňalo minimálne, prirodzene. Pribúdali ovečky, ktoré sa narodili. Pes ich hneď olizoval a žral placentu.

Keď auto zrazu vyloží do košiara úplne nové stádo, znamená to šok. Pes ovce nepozná. „A ovce možno vidia psa prvýkrát v živote. Nevedia, že mu môžu dôverovať, že je ich priateľ, že sa ho netreba báť. Takýto kolotoč v minulosti nebol.“ Nekoná sa súhra, ale zmätok.

A najmä, ovce dnes podľa Viliama slúžia skôr ako živé kosačky na ročné použitie. A nie na vlnu, mlieko, syry, mäso. „Ale ľudia možno mäso a mliečne výrobky už nebudú chcieť v takej miere ako dnes, lebo bude viac vegánov, alergikov… A možno sa tu už zvieratá nebudú pásť. Možno žiadne nebudeme musieť chovať, lebo si všetko budeme vyrábať synteticky. Čo ak sa to všetko zvrtne? Narábame v predstavách s krajinou niekde zo 16. storočia, ale dnešný a najmä budúci život bude bežať úplne inak. Týmto nechcem ale hodnotiť, či to je dobré, alebo zlé.“

Presúvam sa do Topole, za Jarom Lechanom, ktorý dnes chová 24 oviec. A otvorene povie, že prvé dve si kúpil najprv ako – živé kosačky.

Čo dokáže svit Luny

„Prepočítal som si to,“ ukáže na dôvod zaobstarania si huňatých spásačov – strminu vybiehajúcu z dvora skrz záhradu rovno do srdca národného parku, priamo do vlčieho pôsobiska. „Bez oviec by som to len kosil a kosil.“

Nijako sa nezamýšľal nad tým, koľko nakoniec bude oviec. A nijako extra sa nepripravoval na vlčiu hrozbu. „Ohradilo sa a dajako udržiavalo. Bol nejaký pes. Boli nejaké siete, elektrika, ohradník. Väčšinou som ovce aj tak púšťal na voľno. Bolo to riskantné. Bude škoda, nebude? Počítali sme s tým, že nebude… Lenže škody boli.“

Za tých zhruba desať rokov skromného ovčiarstva mu ovce zabila či zranila vlčica, ale i medvedica a tiež pes, ktorého neustrážil sused. „Mali sme strhnuté ovce, aj nohy mali polámané. Raz sa stalo, že medvedica prevalila plot a čapla môjho Piťa, čierneho barančeka. V húšťave si ho delili, ostala len vlna a čierny kruh. O dva dni mi ďalšie tri kusy pozakusovala vlčica, učila vĺčatá. Preskočili ohradník,“ potiahne si z cigarety. Vyfúkne dym. Oklepe. A rozhodne povie: „Ale v týchto a ďalších prípadoch tam nebol poriadny strážny pes, ovčiarsky. A toto je gro.“

Ale už je to vraj ináč. Idem sa na ňu pozrieť. Na žiarivo bielu Lunu, sučku čuvača, ktorú dostal tento rok od VLK-a. Oddychuje s ovečkami v tieni nízkych stromov a len čo sa priblížim do určitej vzdialenosti, začne brechať, ovce sa primknú a potom sledujú, ako ma Luna s brechotom a postupným krokom vypoklonkuje pekne tam, odkiaľ som prišiel.

Jaro sa spokojne usmieva, Luna sa vrátila k ovciam. „Je dobre, kde je. Presne o takomto čase pred rokom mi šelmy vzali štyri ovce.“

Všade to funguje, len na Slovensku nie

Jaro sa podelí o nedávny poznatok z medzinárodného školenia chovateľov v Česku. „Videl som, čo prezentovali ďalšie krajiny, a ostal som veľmi prekvapený. Všade pomáha štát chovateľom, štát dá peniaze na ovčiarskeho psa, na krmivo pre psa, na prehliadky u veterinára, na ohradníky. Každý jeden, kto tam vystúpil, hovoril o tom, že štát im pomáha. Všade inde to funguje, len u nás nie.“

Na Slovensku musia podľa Jara štát suplovať ochranári, občianske združenia, mimovládky. „V Česku ale i v Slovinsku dokonca chránené oblasti volajú farmárov, zaplatia im, dajú im celú výbavu, len aby prišli so stádom a vypásli cenné lúky a pomohli udržať biodiverzitu.“

Čítajte aj Vlk znamenal šok. Pre farmárov i jelene. Ale jeho kántrenie ovčie stáda neochráni

Stále mi však v jeho rozprávaní akosi chýba vyhranenie sa voči vlkovi. Nepreklínal vlky po tom, čo mu brali ovce? Pamätá si na prvé stretnutia?

Pamätá. Veď vlčie oči civeli na tie jeho z pár metrov. Práve žal svoju prvú úrodu kribice, svätojánskeho žita, kedysi hlavnej obilniny týchto hôr, hlavnej chleboviny a hlavného stavebného materiálu na strechy. „Bolo pol desiatej doobeda, slnko hore. Nemal som pevnú ohradu, len drôty. Mal som ovce aj dvoch capkov. Naraz pozerám, ako sa capkovia naplašili, potrhali drôt a utiekli do stajní. Aj ovčie stádo sa stiahlo, len jedna ovca ostala vzadu. Zrazu sa na nej objavili dve veľké laby a bum! Hlava veľká! Videl som chvostisko. Schytil som vidly a davaj ho naháňať!“ Vlk sa prikradol k stádu vďaka vtedy ešte nepokorenej húštine, prešiel popri divo sa rozrastajúcich kríkoch.

Dohryzená ovca prežila. Ale ako sa vtedy cítil? Hneval sa na vlka?

„Nebolo to pre mňa jednoduché, ostal som v strese…No stále to beriem tak, že vlk je súčasťou prírody. Ale uvedomil som si vtedy jedno,“ a vráti sa pohľadom znova na začiatok, na to isté miesto, kde sa rozvinul jeho ovčiarsky príbeh. Na strminu, dnes lúčnu, no pred pár rokmi, ešte pred ovcami, pôvodne hustú, „bezprizorne“ prerastenú kríkmi a stromami.

„Pochopil som, že keď dovolíme húštinám, aby sa ťahali donekonečna, keď sa nebude pásť, keď dovolíme starým lúkam, aby zarástli, keď sa zvieratá už nebudú viac chovať, tak nás les nakoniec obklopí.“

Čítajte viac Európu čaká nová kolonizácia. Vlčia

Obor

Jaro presviedča, že elektrický oplôtok a najmä dobre vycvičený ovčiarsky pes predstavujú maximum, čo môže malý chovateľ pre ochranu dosiahnuť. Ale necelý rok s ovčiarskym psom je prikrátka skúsenosť. Vyberám sa preto za Jánom Gerbocom zo Sniny z občianskeho združenia Chov oviec, ktoré sa ovčiarstvu venuje 14 rokov. Ján uplynulých desať rokov vkladá dôveru v kaukazských ovčiakov. Už len mohutnou stavbou tela aj hlasovým prejavom budia rešpekt.

Keď podíde k trom obrovským napnutým strážcom asi 30-kusového stáda, odohrá sa niečo, čo vidieť pri dobre zohranom tandeme človek a vycvičený pes – prejav vzájomnej úcty a rešpektu, lásky, porozumenia. Prizná, že „kaukazáky“ mu učarovali, inteligenciou, povahou. „Tento pes najprv myslí a potom koná.“

Ján je vyštudovaný chovateľ. Lenže hneď na začiatku vysvitne, že je v nezvyčajnej situácii. Samo ovčiarstvo ho totiž neuživí, berie aj rôzne brigády, aby vyšiel. Tak prečo to stále robí?

„Mňa to nesmierne baví. Môj krstný otec nebožtík bol dakedy bača, tak možno to mám po ňom.“ Krstný pritom vyučený chovateľ nebol. Bol vodár, len ho to jednoducho ťahalo k pastvinám. Ale čo vlastne? A čo priťahuje Jána?

Pokoj

„Odreagujem sa, vymažem myšlienky, starosti. Sadnem si dojiť a úplne vypnem hlavu. Cítim pokoj. A zvieratá to cítia tiež,“ rozhovorí sa na zarosenej lúke na konci Sniny. Ovce tu spásajú pestro obrastenú jaruhu, ako miestni volajú mokrý jarok, občasný potok. „Kde sa aj tak nedá nič vyonačiť, len ovce to vedia spásť.“

Pred 14 rokmi bol pre ich občianske združenie impulzom americký projekt, ktorý podporoval rodiny v ekonomicky zlej situácii. Zatiaľ čo všade navôkol krachovali družstvá, oni začínali s ovcami. „Skoro každý mal veľké oči, videl nehorázne peniaze. Ale nakoniec je to len robota. Zostali sme štyria členovia. Pomáhame si, mliečne výrobky si rozdávame medzi sebou. Buď ich sami zužitkujeme, alebo rozdáme rodine.“

Ak by sa chceli ovčiarstvom naplno uživiť, potrebovali by mať aspoň 100 oviec, ale to otvára veľa prekážok. Predovšetkým, nemajú ich kde ustajniť. Bývalé maštale v kraji majitelia nechcú veľmi prenajímať, chcú len predávať. Bola by tiež potrebná investícia v desaťtisícoch eur na obnovu techniky. „To všetko je dokopy veľmi veľa peňazí, a banka nám v ústrety nevyjde.“

Z „veľkého biznisu“ je realita zatiaľ taká, že Ján ustajňuje ovce v maštali u seba na dvore, v obytnej zóne. A to predstavuje ďalší problém.

Spanšteli

„Ľudia sa menia. Najnovšie chcú len prísť domov a nemať nič na dvore. Asi zabudli, že vyrástli na dvoroch starých rodičov, kde to žilo, kde bola hydina, zvieratá. Niektorým ale dnes prekáža, že ovce cítiť. Že bečia. Akoby som to povedal tak slušne… ľudia spanšteli.“

O ovčiu vlnu nie je už záujem. „Voľakedy sa platilo 230 korún za kilo. Z jednej ovce máte priemerne tri kilá vlny. Bača si vedel privyrobiť, keď mal hoci 10, 15 oviec. To je úplne iný peniaz ako dnes, keď pýtajú 15 až 20 centov za kilo. Dnes všetka vlna ide rovno do odpadu.“

Opisuje byrokraciu, predpisy, papierovačky, poplatky u veterinára, v kafilérii, vyratúva ďalšie dôvody, ktoré nik nevidí, a pre ktoré podľa neho pomaly upadá v regióne ovčiarstvo. Zhovárame sa už dosť dlho, ale stále sa nezmienil o – vlkovi. Nepovedal ani slovo o tom, že by sa vlk mal strieľať. Ako to?

Odpovie akoby samozrejmo a prosto. „No, vlky. Ja to mám vyriešené tak, že mám psov a elektrické oplôtky.“ A to stačí? „Áno.“ Oplôtky a siete používa už dlho, organizácia Aevis mu nedávno pomohla zabezpečiť nové v rámci medzinárodného projektu COOP4SAFE. Dostal aj solárny panel s baterkou, elektrina ho teda nestojí nič.

Za tých 14 rokov, čo chová ovce, mu vlk zahryzol len jednu ovcu. „Bol vtedy zvalený oplôtok a bol nižší, ako mám dnes.“

Už sa lúčime, keď mi zrazu povie, že „obdivuje vlka“. Ale veď ste ovčiar?! „No, obdivujem ho. Za to, ako dokáže premýšľať, plánovať. Aj týždeň vás bude pozorovať, ani o ňom neviete. Bude sledovať, kedy prichádzate, či ovce ostávajú samy, čo ich ochraňuje. Keď sa silou-mocou chce dostať k ovciam, vyváľa sa v starých košariskách, v ovčích výkaloch, aby prekryl vlastný pach a pokúsil sa tak zmiasť psy.“ Vlk vždy niečo vymyslí. Ale pes tiež.

Vlčí fastfood

Oslovujem ďalších ovčiarov v regióne. No už nenatrafím na takých, ktorí by boli ochotní vyjadriť sa do novín.

Pastieri mi púšťajú videá z jednej farmy, ako sa pasú ovce, vo vysokej tráve ich pokojne sleduje vlk a chňap! Berie si ovcu akoby nič. Bača kričí, vrieska na vlka, no s vlkom ani nehne. „A možno sa čudovať?!“ počúvam rozhorčený komentár k videu. „Veď tu nieto ani psov, ani oplôtky a často pri ovciach nie je ani človek. To je pre vlka lacné kŕmenie.“ Ani majiteľ tejto farmy sa nechcel vyjadrovať. Akurát povie, že vlka by strieľal.

„Voľakedy sme mali na Slovensku takmer milión oviec, teraz ich je okolo 300-tisíc. Zmizlo 700-tisíc oviec, ale tie vlk nezožral. To ekonomika porazila ovce,“ mieni kybernetik a náčelník VLK-a Juraj Lukáč. „To, že vlk ohrozuje vlčie stáda, je bohapustá výhovorka. Ide o falošný argument, predhodený laikom, lebo v chove oviec sa dnes už vyzná málokto. Niektorí ľudia sa na tento argument nachytali. Ale jednoducho to nie je pravda. Ak na Slovensku zastrelíme 74 vlkov, čo sa dúfam nestane, no taký je plán, tak vôbec nepomôžeme ovciam. Pretože aj keby vlky za rok strhli 400 oviec, ide o bezvýznamné percento.“

V celoslovenských štatistikách predstavujú škody spôsobené vlkom skutočne menej ako jedno percento z celkového počtu chovaných oviec a kôz. V celej Európskej únii zasahuje predácia vlka dokonca iba 0,07 percenta populácie oviec a kôz. Tento údaj podložený výskumami pripomenulo v júli tohto roka 75 európskych mimovládnych organizácií v otvorenom liste adresovanom všetkým členským krajinám EÚ pod názvom Dôverujte vede, chráňte vlky, odmietnite zníženie ochrany.

Ovčiarstvu by podľa Juraja Lukáča pomohlo, keby ho štát konečne zmysluplne podporoval. „Veľkým firmám dávame obrovské daňové úľavy na desať rokov. Podpora ovčiarov by bola pre štátny rozpočet zanedbateľnou investíciou, no chovateľom by veľmi pomohla, aj regiónom. Ak by im niekto prispel na výchovu psov, na zamestnanie ľudí. Ak by sa podporil celý priemysel viazaný na ovce, syrárne, spracovateľne vlny a podobne.“

Čítajte aj Bez šeliem sa krajina pokazí. Presne k takej krajine cielime

Strieľanie vlkov znamená viac zabitých oviec

„Pri určení kvóty ministerstvo postupovalo v súlade so smernicou Rady o ochrane biotopov voľne žijúcich živočíchov a voľne žijúcich rastlín, vychádzalo z Programu starostlivosti o vlka dravého na Slovensku, zohľadňujúc škody spôsobené vlkom dravým na hospodárskych zvieratách,“ tvrdilo ministerstvo pôdohospodárstva pri predstavovaní kvóty na odstrel 74 vlkov v poľovnej sezóne 2025/2026.

Ak by však ministerstvo skutočne zohľadnilo škody na chovoch a tiež vedecké poznatky, lov vlka by nepovolilo. Pretože vedecké štúdie ukazujú, že zabíjanie vlkov nefunguje ako prevencia. Práve naopak, počet útokov vlka sa po ich strieľaní ešte zvýšil. Zistila to napríklad štúdia českých, slovenských a španielskych vedcov z roku 2023, ktorá vyšla vo vedeckom časopise Conservation Letters. Štúdiu s podobným výskumom zverejnil v roku 2018 aj vedecký časopis Plos One, tu dokonca vedci zistili, že útoky vlka narástli trojnásobne.

V septembri WWF Slovensko, iniciatíva My sme les a organizácia Aevis priniesli ďalší jednoduchý dôkaz, že spomínaná kvóta nemá žiadne vedecké opodstatnenie a neprináša farmárom riešenia. Zverejnili totiž analýzu a mapu odstrelov z januára 2025, kde vidno „že vlci boli ulovení v okresoch, kde škody na hospodárskych zvieratách boli zanedbateľné, zatiaľ čo v regiónoch s najvyššími stratami nebol odstrel vykonaný.“

Tesne pred publikovaním reportáže prišla organizácia Aevis so správou, že vlk bol zastrelený v tesnej blízkosti Národného parku Poloniny, blízko obce Osadné. Ide už o druhý prípad, vlka tu zastrelili aj v januári. Za posledných 10 rokov tu pritom vlk nespôsobil žiadne škody na hospodárskych zvieratách… Nie je žiaden zámer pomôcť ovčiarom.

Desom, čo straší (nielen) vo Vlčích horách je ignorancia.