Prvý raz som ju zazrela počas horúceho augustového dňa 2020 na námestí Victoria v Aténach. Sedela na deke s dvoma malými synmi na kolenách, mala utrápený výraz tváre a na hlave tmavú šatku. Preto som jej vtedy hádala oveľa viac rokov, než v skutočnosti mala. Pribehla k nám jej dcéra, pätnásťročná Farzana. Vedela trochu po anglicky. Dozvedela som sa od nej, že táto deka a pár plastových vriec je momentálne všetko, čo majú. Cez deň na nej sedia, v noci na nej spia. A čakajú, čo bude. Ona, malí bratia Erhan a Ehsan, veľký, 18-ročný brat Mohamed, mama Fatema a otec Ahmad.
Afganci. Do Atén pricestovali pred týždňom z ostrova Lesbos. Rok bývali v malom stane v katastrofálnych podmienkach tábora Moria. Potom dostali rozhodnutie o udelení azylu a s ním lístok na trajekt na pevninu. To bola zároveň posledná podpora, ktorej sa im od gréckeho štátu dostalo. Okamihom uznania, že ten a ten človek si zaslúži medzinárodnoprávnu ochranu, prestáva mať nárok na akúkoľvek asistenciu či finančnú dávku. Žiadne integračné programy, jazykové kurzy, pomoc s platením nájomného či hľadaním práce.
Na dlažbe
A tak stovky ľudí ako Fatema a jej rodina skončili na tvrdej dlažbe námestia Victoria. Môžu akurát dúfať, že im nejaká mimovládna organizácia aj dnes privezie jedlo a v afganskej reštaurácii na rohu ich pustia na záchod. Farzana okrem toho sníva, že sa konečne osprchuje. Oblečená je v hidžábe, čierna od hlavy po päty. Otcov príkaz. Napriek všetkému sa smeje. Dospelým pomáha s deťmi, hrá a naháňa sa s nimi, donekonečna trkoce s kamarátkou Maryam z vedľajšej deky a púšťajú si z mobilu pesničky. V celom tomto marazme pôsobí ako živé striebro.
Na námestie prichádzam aj na druhý deň ráno. Ľudia na dekách sú už hore. „Kávu?“ pýtam sa pri deke Fatemy aj pri vedľajšej deke jej priateľov. Nadiktujú mi počet kapučín a amerikán a Farzana ide so mnou do pekárne. Naspäť nesieme plno kelímkov a pity so syrom, špenátom a čokoládou. Trojročný Ehsan sa konečne usmieva, keď zahryzne do pečiva s čokoládou a odpije si z kapučína. „Mňam, to je také dobré,“ povie po anglicky a ja sa zhrozím: trojročné dieťa predsa nemá piť kávu. Ani sedemročný Erhan nie. Ako to, že mi to nenapadlo? Vzápätí si uvedomím, že tieto deti žijú ako bezdomovci, spávajú na deke na námestí, jedia to, čo im ľudia prinesú, rok boli v stane v hroznom tábore Moria a do Grécka sa preplavili cez more na gumovom člne. Jedno kapučíno im po tom všetkom nemôže ublížiť.
V ten večer sa dlažba Victorie opäť mení na nocľaháreň pre stovky ľudí. Mužov, ženy, deti aj novorodencov. Zdravých aj chorých. Farzana s Maryam si sadnú po tom, ako skúšali napodobňovať pohyby tanečníčok z hudobných klipov. A Farzana sa zrazu rozplače. Nahlas a srdcervúco. Jej drobné dievčenské telo sa otriasa vzlykmi. Plače a plače a nedokáže prestať.
Foto: Jana Čavojská
Z miesta na miesto
„Ani jeden muž v mojom živote sa ku mne nesprával dobre. Ale už o sebe rozhodujem sama,“ Fatema má v očiach slzy, no je odhodlaná. Stretli sme sa po desiatich mesiacoch, v Aténach je jún, opäť horúce leto. Fatema a deti medzitým opäť prežili peklo. Na námestie Victoria raz prišla polícia a odviezla rodiny do utečeneckého tábora Eleonas. Niekedy pred Vianocami mi svojou lámanou angličtinou Farzana napísala, že sa tam majú zle. „Potrebujeme zimné oblečenie.“ Ešte párkrát sa mi ozvala s jednoduchou prosbou a ja som rodine poslala peniaze na to, čo potrebovali. Jednoduché.
Lenže potom prišla zložitejšia situácia. Náročné podmienky obvykle vyhrotia násilnícke správanie. „Museli sme ujsť, lebo by nás zabili,“ napísala mi začiatkom jari Farzana.
Čítajte viac Taliban zakázal takmer 700 univerzitných učebníc a textov. Mnohé z nich vydali iránski vydavatelia
Vysvitlo, že muž Fatemu mlátil. Nielen v utečeneckom tábore, ale odkedy si ju vzal za ženu. Fatemina mama zomrela skoro. Fatema tak stratila jedinú ochrankyňu. Otec sa znovu oženil. Fatema nesmela viac chodiť do školy. Rodina sa presťahovala z Afganistanu do Iránu. Otec a brat rozhodli, že Fatema sa vydá. A rozhodli aj za koho. V šestnástich už čakala prvé dieťa. Potom prišli ďalšie tri. Situácia v Iráne bola pre Afgancov čoraz ťažšia. Fatemin muž sa rozhodol pre riskantnú cestu do Európy.
Bitky pokračovali aj v utečeneckých táboroch. Vyústili do strašného násilia, pred ktorým museli Fatema a Farzana ujsť. „Nanešťastie, môj najstarší syn sa už príliš podobá na otca,“ skonštatovala Fatema. Áno, týral ich aj on. Sociálni pracovníci utečeneckého tábora sa o tom nedozvedeli alebo to jednoducho neriešili. Grécko bolo plné utečencov a ich problémov. Možno im skrátka na nejakej jednej žene a jej rodine nezáležalo.
Fatema zobrala so sebou aj malého Ehsana. S pomocou kamarátov, Kurdov z Turecka, ktorí sami boli žiadateľmi o azyl, sa nám pre nich podarilo nájsť na pár nocí maličký byt a potom ubytovanie v dome pre ženy v núdzi. Teraz sú v byte u mladej Afganky Azry, ktorú spoznali v utečeneckom tábore. Byt patrí jej priateľovi. Môžu tu zostať dva týždne, kým je na služobnej ceste.
Foto: Jana Čavojská
Bez šatky
Fatema sa zmenila. Tmavú šatku si posunula dozadu na temeno, vidno, že si vlasy zafarbila. Na perách má rúž. Pýtam sa, koľko má rokov. „Tridsaťpäť,“ usmeje sa.
Aj Farzana je iná. Šibalské oči jej zostali. Šatku už nenosí vôbec, ani čierne oblečenie. Skrátila si vlasy po bradu a pár prameňov odfarbila nazeleno. Po hrozných turbulenciách si obe na chvíľu vydýchli. Akurát malý Ehsan toho veľa nechápe. Vyzerá šťastne, hrá sa s autíčkami a veľa sa smeje.
Fatema uvarila výborné afganské jedlo a potom sme šli von. Farzana s Azrou sa držali za ruky, smiali sa, počúvali hudbu a skúšali si kroky podľa tanečných videí. Farzana rozprávala, že raz bude herečka a bude hrať v kórejských filmoch. Predvádzala sa, palec a ukazovák tlačila oproti sebe v geste srdiečka z kórejských filmov. Kamarát Nasim, tiež utečenec z Afganistanu a Hazara ako Fatema a jej deti, dohováral Farzane, že by sa mala viac učiť po anglicky. Aj po grécky – ako to, že po takom dlhom čase v Grécku ešte nedokáže nič povedať? V ten deň sme sa veľa smiali.
Lenže Fatema nemala absolútne žiadne peniaze. Ja som sa vrátila na Slovensko a ona s deťmi do tábora. Viem, že nemala inú možnosť. Manžel ju cez spoločných priateľov uistil, že jej neublíži. Mal na to pragmatický dôvod: potrebovali si obnoviť povolenie na pobyt. Fatema bola na polícii, ale poslali ju preč. Vraj musí prísť celá rodina naraz. Takže Fatema potrebovala manžela a manžel ju.
O pár dní som dostala ďalší odkaz. „Opäť nás napadli.“ Fatemu som tento raz presvedčila, aby to riešila s vedením tábora. Namiesto toho, aby potrestali násilníkov, presťahovali Fatemu, Farzanu a chlapcov. Do tábora Myrsini na Peloponézsky polostrov, ďaleko od Atén, vlastne ďaleko od úplne všetkého.
Foto: Jana Čavojská
Sen o Nemecku
„Máme sa tu dobre, jedlo je fajn a dostali sme pekné oblečenie,“ informuje ma Fatema. Budúcnosť v Grécku však nevidí. Od priateľov vie o podmienkach v Nemecku. Že tam bude škola pre Farzanu, integračné programy, kurzy, prijateľné podmienky v táboroch. Fatema sníva o pasoch. Už o ne požiadala na afganskej ambasáde. Lenže potom prišiel 15. august 2021 a Taliban obsadil Kábul. Ambasády netušili, aký režim majú zastupovať. Tá aténska prestala vydávať dokumenty.
Tábor Myrsini vybudovali na morskom pobreží uprostred ničoho, najbližšia dedina je vzdialená niekoľko kilometrov, ale ani v nej takmer nič nie je. Utečenci bývajú v radoch rovnakých unimobuniek. Kúpeľne a kuchyne sú vždy pre jeden rad spoločné.
Čítajte viac Bojovníci Talibanu píšu svoje príbehy a spomienky na vojnu so Západom: Amerika tu spáchala hrozné veci
„Nevychádzame z našej izby. Vonku na nás afganskí a irackí muži zvláštne čumia, je nám to nepríjemné,“ referuje mi Farzana hneď na úvod. Do tábora občas chodia dodávky potravín. Šošovica, ryža, olej, cícer, keksy. Z toho Fatema varí, no šetrí, ako sa len dá, lebo jedla nie je veľa. Peniaze, čo má, bude potrebovať na letenky a na autobus do Atén. Musí to vyjsť na prvý pokus. Policajti ich na letisku nesmú otočiť. Ďalšiu šancu Fatema zaplatiť nedokáže. Navyše v tábore jej už dávajú najavo, že nemá právo tam viac bývať. Azyl získali pred dvoma rokmi. Dávno mali byť preč. Na vysťahovanie teraz dostali lehotu dva týždne.
Fatema čaká len na pasy z afganskej ambasády. Ich vybavovanie trvá už večnosť. Len čo prídu, okamžite odíde do Nemecka. Verí, pevne verí, že tam bude k nej a k deťom svet láskavejší.
Jediná šanca
S mužom sa vraj rozviedli podľa islamského práva. Nerozumiem celkom ako, a či o tom existuje nejaký dokument, relevantný pre európske úrady. Prechádzame sa po morskom pobreží. Je august, no na tejto divokej pláži kempuje len zopár Francúzov. Erhan a Ehsan sa naháňajú s túlavými psami a kreslia paličkami do piesku. Fatema s Farzanou hovoria, že sa mora boja. Zažili šialený strach počas plavby na vratkom nafukovacom člne z Turecka do Grécka. Nevedia plávať. A nikdy sa to nechcú naučiť. „More nemáme rady.“
Foto: Jana Čavojská
Fatema je už mysľou v Nemecku. Ako jedinú svoju šancu vidí, že napriek udelenému azylu v Grécku otvorí Nemecko znova jej prípad. Tamojšie úrady to stále v mnohých prípadoch robili s argumentáciou, že Grécko bez náležitého integračného systému a podpory ľudí s medzinárodnoprávnou ochranou neprestavuje pre nich bezpečnú krajinu. Pri rozvode Fateme manžel sľúbil, že jej dá písomné povolenie, aby mohla spoločné deti odviezť z Grécka. „Ale pod jednou podmienkou,“ povie Fatema. „Erhan musí zostať s ním.“ Som zhrozená. Ale ona nemá na výber. Musí zachrániť aspoň Farzanu s Ehsanom. Podľa šaríe patria deti staršie ako sedem rokov mužovi. Erhan všetkému rozumie. Vysvetľuje mi to Farzana. „Otec ho bije, keď je uňho. Ale Erhan vie, že sa musí obetovať. Chce to pre nás urobiť.“
Snažím sa Fatemu presvedčiť, aby jednoducho skúsila odletieť aj s Erhanom. Možno si zamestnanci leteckej spoločnosti nevypýtajú potvrdenie od otca. Ale ona sa príliš bojí. Vie, že má len jednu šancu. Priniesla som jej dve plné tašky jedla a ona dúfa, že s nimi vydrží, kým prídu pasy. Na ďalšie potraviny nemá peniaze. Má akurát na autobus do Atén. Sme dohodnuté, že letenky kúpim ja. Ale Fatema nechce riskovať, že ich bez papiera otočia, letenky prepadnú, k ďalším sa už nedostane a opäť bude v Aténach na ulici. Nakoniec na ňu prestanem naliehať. Uvedomím si, že jej musí pri tomto rozhodnutí trhať srdce a ja jej to celé ešte zhoršujem.
Tancujúce dievča
Autom sa prepletám pokojnými ulicami berlínskeho predmestia až na adresu, ktorú mi napísala Fatema. Zaparkujem pred bytovkou, rovnakou ako tie okolo, a volám Farzane. O pár sekúnd vybehne na balkón na prízemí a nadšene mi máva. O chvíľu som hore v byte.
Fatema, Farzana a Ehsan sú v Nemecku už viac ako rok. Rozhodnutie o azyle dostali po niekoľkých mesiacoch. Najprv bývali v tábore. Potom im učiteľka z Farzaninej školy ponúkla na prenájom za prijateľnú sumu tento bytík. Majú obývačku, spálňu a malú kuchyňu a sú najšťastnejšie na svete. Šatku už Fatema nenosí. Má okuliare, rúž, dlhé vlasy zapletené do hrubého vrkoča a dlhé kvietkované letné šaty. A priateľa. Afganca, v Nemecku je už sedem rokov. Ehsan ho volá ocko.
Aj Ehsanov skutočný ocko nakoniec prišiel do Nemecka. Mohamed a Erhan sú s ním. Bývajú vo Frankfurte nad Mohanom. Farzana sa s otcom najprv nechcela ani len rozprávať. „Ale prehováral ma. Vraj som stále jeho dcéra, nech ich prídem navštíviť. Tak som išla.“ Všetko prebehlo normálne. Otec si už netrúfa dcéru biť ani jej zasahovať do života. Fatema s bývalým mužom nehovorí. Zato má pravidelné videocally s Erhanom.
Čítajte viac Ministerstvo pre prevenciu neresti zasiahlo. V Afganistane zakázali šach
Farzana sa za rok v škole veľmi zlepšila v angličtine a hovorí aj obstojne po nemecky. Baví ju však hlavne tanec. Na svoj instagramový účet postuje tanečné videá. Sledujú ju väčšinou mladí Afganci, Afganky, Iránci a Iránky. Väčšina komentárov ju chváli a posmeľuje, ich pisatelia vyjadrujú hrdosť. Len zopár sa rozčuľuje, ako sa môže dievča z moslimského prostredia takto správať a robiť hanbu ich národu. Ehsan trénuje futbal a tiež rozpráva po anglicky, naučil sa to sám z videí na youtube. Prezradí mi aj to, čo Fatema nechce. Napríklad: „Môj ocko nie je teraz v práci, ako ti tvrdila mamička, ale nechce sa s tebou stretnúť.“
Prvé Vianoce
Moja zatiaľ posledná návšteva sa odohrala v októbri. Opäť v byte, ktorý poznám. Fatema s Farzanou opäť prestreli obrus na zemi. Majú novinky. S priateľom sa Fatema rozišla. Ale chodí do školy. Zatiaľ sa učí po nemecky. Hovorí, že je to veľmi ťažké a nijako jej to nelezie do hlavy. Snaží sa rozprávať v nemčine, ale vety za ňu musí dokončiť Farzana. Uvedomím si, že je to logické. Veď nikdy poriadne nechodila do školy, ledva sa naučila čítať a písať v darí. Samozrejme, že teraz, keď má takmer štyridsať, jej to ide veľmi ťažko. Ale je pevne rozhodnutá nevzdať to. Dúfa, že potom, keď dokončí jazykové kurzy a Ehsan bude samostatnejší, nájde si jednoduchú prácu. Upratovanie.
Ľudia sú k nim milí a Nemecko je skvelá krajina na život. Ale Nemci sú rezervovanejší než obyvatelia pôvodom z blízkeho východu. Farzana má nemeckých spolužiakov a cez prestávky sa spolu normálne rozprávajú, no okrem školy sa nevídajú. Bližšie priateľstvá nadviazala zatiaľ len s dievčatami z Afganistanu, Iránu a Sýrie.
Farzana hovorí, že sa venuje hlavne škole. Veľa sa učí, po strednej by chcela vyskúšať štúdium psychológie. Má dlhé vlasy a pupok prepichnutý pírsingom, mama nad tým krúti hlavou, ale dovolí jej všetko. A keby aj nie, tak si Farzana urobí po svojom. Na prvý pohľad je však jasné, že sú si veľmi blízke. „Ale nechcem už myslieť na to, čo som prežila – na cestu člnom cez more, hrozné, špinavé utečenecké tábory, ulicu a hlad,“ povie Farzana.
A dodá, že tento rok chcú konečne oslavovať Vianoce.
