Degustácia vín malého rodinného vinárstva sa začala hádankou v podaní energickej a výrečnej dámy, ktorej víno od základu zmenilo život.
Na ochutnávku vína z Domaine de la Barthe na Seneckých jazerách sa zišlo okolo 60 ľudí. Prišlo ich o desať viac, lebo kamaráti zavolali ešte svojich kamarátov, nečudo, že sa všetci ani nezmestili za dlhý degustačný stôl. Pridali im stoličky a všetci so vzrušením čakali, akým ďalším prekvapením bude pokračovať vinárske predstavenie.
Do ticha tmavej novembrovej noci zaznel šansón od Edith Piaf Non, Je ne regrette rien (Nie, vôbec nič neľutujem). Slávna pieseň je o dráme ľudského života, o vzostupoch, víťazstvách, ale aj prehrách a pádoch. Nič lepšie nevystihuje príbeh vinohradníkov, ktorí rok čo rok prosia Boha, aby bolo dobré, akurátne počasie, ale ono si aj tak urobí, čo chce. Skúša, koľko znesie vinohrad aj človek, ktorý sa oň v pote tváre stará. Možno preto, aby sme si viac vážili dobré víno. Nie je až takou samozrejmosťou, ako sa zdá.
Vieru a Yvesa dala dovedna náhoda. Stretli sa v Amsterdame na sklonku osemdesiatych rokov, on hľadal kupcov pre víno, ona zákazníkov pre slovenské výrobky z dreva. Vzišlo z toho niečo iné – láska na celý život. Tá vie dokonale zamiešať kartami. Rozdala ich nanovo aj inžinierke ekonómke pochádzajúcej z Topoľčian. Vždy sa tam pilo a donedávna aj varilo vynikajúce pivo. A náhle veselému dievčaťu do cesty vstúpilo víno. Očaril ju muž, ktorý ho v jej očiach reprezentoval.
Viera žije už skoro štyri desaťročia v Béziers, v jednom z najstarších vinohradníckych miest sveta, kde sa víno rodí a robí s prispením rôznych národov nepretržite viac ako 2 000 rokov. Vo vínnych letopisoch mesta by sme našli stopu Féničanov, antických Grékov, Rimanov, francúzskych katarov a malý riadok doň vpisuje s Francúzom Yvesom aj Slovenka Vierka, uznávaná členka beziérskeho združenia Nezávislých vinohradníkov a vinárov. Je viac než uznávaná, veď ju pred časom vyhlásili za najlepšiu vinohradníčku a vinárku v meste.
Čítajte viac Ondrej Korpás: Tvorca vinárskeho sebavedomia Slovenska a otec Dunaja, Laviny i Dariusa
Katari, hľadači pravdy Božej
Dobrá degustácia má ako divadelná dráma zápletku, stupňujúce sa napätie, rozuzlenie a dych berúce finále. Je príbehom vína, krajiny, mesta, vinohradu, kde sa narodilo, príbehom ľudí, ktorí ho priviedli na svet. Viera Eychenne ako každý dobrý rozprávač rýchlo dostáva poslucháčov do deja. Načrtne príbeh mesta, v ktorom žije. O Béziers a jeho okolí toho veľa na Slovensku nevieme. Do povedomia sa ho v posledných dvoch desaťročiach usiluje dostať prostredníctvom vína práve Viera Eychenne, rada predstavuje víno, ktoré dorába: je francúzske, ale bije v ňom aj jej slovenské srdce.
Kvalitné francúzske vína sa nerodia iba vo veľkolepých chateau Bordeaux či v chýrnych domainach cisterciánskeho Burgundska, v Champagni obťažkanej zlatom z bubliniek či v maliarmi preslávenom Provensalsku, ale skvelé vína objavíme aj v Languedocu, územie ktorého sa tiahne od Bordeaux po Nice. V 19. storočí bolo Béziers búrlivo sa rozvíjajúcim vinohradníckym mestom, ktoré súperilo bohatstvom s Bordeaux. Nečudo, že dcéry bézierskych vinárov boli vyhľadávanými nevestami pre synov vinárskych patricijov z Bordeaux.
Veno, ktoré priniesla do vinohradníckej rodiny Barthovcov Slovenka Viera, bola bystrá hlava, šikovné ruky a nepoddajnosť. Tá sa v Béziers, starom katarskom meste odbojnom voči kráľovskému Parížu aj pápežskému Rímu, vždy vysoko cenila. Pani Vierka pár vetami pripomenie prostredie a atmosféru mesta a priľahlého kraja Herault. A okrem iného poznamená, že súčasťou výnimočného terroiru nie je len pôda žičiaca viniču, dostatok hrejivého slnka, ktoré na bézierske vinohrady svieti 320 dní do roka, ale aj mentálna výbava ľudí.
Foto: ARCHÍV DOMAINE DE LA BARTHE
Silný ľudský duch je kľúčom, ktorý otvára vo víne charakter územia i človeka, čo ho stvoril. Béziers bolo v 13. storočí mestom katarov, hľadačov pravej Kristovej viery. Nechceli sa jej vzdať, pápež Inocent III. poslal proti nim križiakov, ktorí mesto dobyli a obyvateľov vo dvoch kostoloch bez ohľadu na to, či boli katolíci, alebo katari, upálili. Mesto si svoju inakosť uchovalo až do súčasnosti – nepochybne aj vďaka okcitánčine, jazyku, ktorý ešte stále prežíva v južnej tretine Francúzska. Aj Yves Eychenne, Vierin manžel, energický muž so zvonivým spevavým hlasom, sa hrdo hlási k potomkom katarov. Miluje poéziu a hudbu – v stredovekej okcitánčine skladali verše trubadúri. Yves je hrdý Francúz, ale ešte viac sa cíti byť katarom. Ako krásne tento muž spieva! Ale ktorý dobrý vinohradník nevie spievať, dojímavo, vyzývavo, asi tak ako víno.
Víno, ktorým ponúka spoločnosť za stolom Viera Eychenne, sa rýchlo vďaka jej réžii dostáva do širšieho historicko-kultúrneho a geograficko-politického kontextu. Ak nie vždy, aspoň občas by sme ho tak mali vnímať. Pripomenúť si rolu, akú hrá v našom žití.
Čítajte viac Burgundsko pri Nitre? Pod Mojmírovcami sa ukrýva pivnica plná zázrakov
Múdry a milujúci manžel ustúpi
Skôr než sa víno naleje do pohárov, vkročme s našou vinohradníčkou do viníc. V okolí Béziers, kam len oko dovidí, sa rozprestreli na ploche 15-tisíc hektárov, toľko ich dnes nemá celé Slovensko. Eychennovci sa starajú o 14 hektárov vinohradov, ustavične ich obnovujú, staré klčujú a nové vysádzajú. Ich nosnými vínami sú červené, ktoré robia z dobre známeho Cabernetu Sauvignon, Merlotu, ale aj z u nás zriedkavého Syrahu, nehovoriac o odrode Marselan. K tomu ako doplnok pestujú Muškát alexandrijský, z ktorého dorábajú suché biele víno.
V ponuke majú aj ružové, na Slovensku ojedinelé, pretože pochádza z odrody Syrah. Napriek výraznému otepleniu sa u nás nepestuje, keď tak iba skusmo tu a tam v najteplejších vinohradníckych oblastiach. Preto je pre našinca víno étericky jemnej ružovej farby výnimočné, ale vonia Slovenskom – cítiť v ňom vôňu lesných malín. Viere Eychenne pripomína mladosť, keď ako tínedžerka a študentka trávila prázdniny na Duchonke obkľúčenej lesmi Považského Inovca.
Svieži Syrah je prvý v pohári. Viera Eychenne názov odrody vyslovuje po francúzsky, takže počujeme nie na Slovensku viac rozšírenú anglickú verziu odrody znejúcu „širaz“, ale Syrah sa dostáva do uší ako „síra“. Trochu to mätie, ale, pravdaže, nie je to síra, lež chutné víno. Dozvedáme sa, že táto odroda, vo francúzštine jediná rodu ženského, výborná partnerka na tvorbu cuvée vín, je v čase, keď prichádza do rodivosti, vrtošivá ako pubertiačka. Treba ju, ako vraví skúsenosť Viery Eychenne, nechať vyblázniť sa, dať jej čas, no držať na uzde rezom, aby dospievajúc prišla k rozumu a ukázala všetky svoje prednosti.
Syrah sa v južnom Francúzsku pestuje hojne, aj v Domaine de la Barthe jej patrí tretina zo všetkých výsadieb. Nájdeme tu však aj Cabernet Sauvignon, odrodu, ktorá je v okolí Béziers pomerne zriedkavá. Je to vec tradície. Rešpektovať ju alebo sa jej vzoprieť? Vo Francúzsku sa vinársky úzus utváral po stáročia, vinohradníci stoja pred ním v pozore, ale svet sa mení a experimentuje. So Slovenkou Vierou vkročila do Domaine de la Barthe odvaha zmeniť ustálený pohľad na veci.
Keď sa pred osemnástimi rokmi uvoľnilo miesto v jednej z viníc, Viera navrhla Yvesovi, aby vyskúšali vysadiť kabernet. Manžel jej práve tak ako ostatní vinohradníci hneď dal najavo, že je to výstrednosť, najznámejšia odroda z Bordeaux do ich kraja jednoducho nepatrí. Sporte sa však so ženou. Čo ale neurobí múdry a milujúci manžel? Ustúpi. Viera si kabernet presadila a dnes dáva jedno z najlepších vín Domaine de la Barthe.
Víno nepozná slovo zajtra, iba teraz, zajtra už býva po funuse.vinárka Viera Eychenne
Keď ho počas chladnej jari vysádzali, vyzeralo to, že z výsadby nič nebude. Vinicu bičoval studený vetrisko, mrholilo, pôda bola po zime chudobnej na zrážky preschnutá, vládol psí čas. Každú sadenicu bolo treba poliať, aby sa ujala. Traktor ťahal 800-litrovú cisternu, za ktorou kráčali s hadicami dvaja namosúrení polievači. Nahnevaná vinohradníčka postupne vymenila troch unavených ufrflaných robotníkov, aby napokon sadenice dopolievala sama. Domov sa vrátila polomŕtva, ale vinič sa ujal a kry kabernetu dnes dávajú krásne sýtočervené víno. Cítiť v ňom černice, čerešne aj kávu, ale najmä srdečnú slovenskú dušu. Odmietaná odroda akoby vravela, že plató Vendres, kde jej Viera Eychenne našla miesto, je pre Cabernet Sauvignon jednou z najlepších adries. Tu sa mi dobre žije, preto dávam výnimočné víno. Taký je odkaz tohto kabernetu.
Trafiť odrode polohu je veľké umenie, optimálna odrodová skladba sa utvára rokmi, lenže, a to vedia všetci vinohradníci, pôda vo vinohradoch je veľmi rozmanitá, premenlivá, jej zloženie sa mení znenazdania, vyhráva ten, kto má preskúmaný každý štvorcový meter vinohradu. Len tak možno na mieru ušiť odrodový kabát, ktorý vinici priliehavo sedí.
Foto: ARCHÍV DOMAINE DE LA BARTHE
Piť víno, to nie je len tak
Ťah s kabernetom Viere vyšiel, ale na druhej strane nemožno nerešpektovať znalosti a úsudok predkov, ktorí prekopali vinice motykami centimeter po centimetri. Viera predstaví poslucháčom a divákom, čo z nej nespúšťajú oči, Yvesovho otca. Ešte v deväťdesiatke sa vyberal za svitania do vinice s motykou a dvoma fľašami vína na osvieženie. Keď raz k nemu podišla a prihovorila sa mu, svokor zaujatý prácou jej namosúrene odvetil, aby ho nevyrušovala, lebo sa zhovára s vinohradom.
Ako sa dá porozumieť vinohradu a vínu? Na to je, ako vraví Viera Eychenne, jednoduchý recept, mať vinohrad stále na očiach, byť v ňom a žiť s ním.
„Keď tam nie ste, nespoznáte, čo sa s viničom deje. Svoje víno chceme robiť dobre, takže ho musíme poznať, vidieť, ako rastie, zreje. Len tak odhadnete napríklad pravý moment, keď hrozno treba obrať. Raz k nám zavítal výrečný chlapík a ponúkal prístroj, ktorým bezpečne určíme optimálnu zrelosť bobúľ. Lenže jedno je cukornatosť a druhé fyziologická zrelosť, tú nezistíte v laboratóriu, ale vo vinici, ochutnávajúc dozrievajúce bobuľky. Práca musí byť spravená vtedy, keď treba, nemôžete povedať – nechce sa mi, spravím to zajtra.“ Potom sa Viera Eychenne nadýchne a výstižne sformuluje tajomstvo dobrého vína: „Víno nepozná slovo zajtra, iba teraz, zajtra už býva po funuse.“
Milan Rúfus kedysi v básni Chlieb náš každodenný napísal: Chlieb krájať…/ To nie je len tak. Keby sme ho parafrázovali, mohli by sme po rúfusovsky múdro povedať: Piť víno…/To nie je len tak. A spolu s Rúfusom tvrdiť, že tak ako na chlebík, aj na víno musíš poorať./ A hodný svojho chleba (vína) žiť./ Chlebík (víno) si treba zaslúžiť.
Čítajte viac Najťažšie je hľadanie pravdy vo víne. Vladimír Mrva o tom, čo potrebuje vinársky svet a prečo je najlepšie ochutnať víno v pivnici
Viera s Yvesom vychovali dve deti. Už dávno vyfrnkli z rodného hniezda, Mathieu pracuje vo velíne atómovej elektrárne, Katya je manažérkou na ropnej plošine a velí 250 chlapom. Ako stredoškoláčka musela makať vo vinici spolu s bratom. Raz sa vrátila z lyžovačky v Alpách a na stole ju čakali vinohradnícke nožnice s odkazom: Katka-Katya, netrpezlivo ťa volá tvoj riadok vinice. Katya sa čertila, ako vedia len pubertiačky, chcela ísť za kamarátkami a prebrať s nimi ešte raz zážitky a lásky z lyžovačky, namiesto toho mašírovala do vinohradu. Než prišla do vinice, vyfučal z nej vzdor. nasadila si volkmen na uši, pustila obľúbenú muziku a svoj riadok poctivo ostrihala. Neskôr v lete, keď sa prechádzala s mamou vo vinohrade, zrazu zvolala: „Pozri, aké sú tie strapce krásne!“
Vinič aj víno sa vychovávajú rezom v pravej chvíli a dobrý rez prospieva kru i človeku. Vinohrad učí príkladnej disciplíne, bez nej sa nedá dorobiť dobré víno a s vinohradom vychováte deti, ktoré si v živote potom poradia v každej situácii. Aj to medzi rečou prehodí Viera Eychenne počas degustácie. Ľudia počúvajú a popíjajú víno, v ktorom sa zrkadlí nielen príbeh vína a vinárov, ale aj váš vlastný. Víno je silno asociatívny nápoj, plodí paralely, otvára nielen svoju dušu, ale vstupuje aj do duše človeka, ktorý ho popíja. Nejde len o krásu vína, ale aj o posolstvo s ním spojené. Nebýva veru veľa takýchto degustácií, ktoré človeku otvárajú nielen tajomstvá vína, ale aj podstatu dobrého ľudského žitia.
Vinohradnícky kríž alebo guľa na nohe
Urobiť dobré víno nie je len vec bohatej profesionálnej a životnej skúsenosti. Eychenneovci sa stále učia od ľudí, čo im majú čo povedať. Už roky spolupracujú s enológmi Jeanom Philippom Escorneom a Karin Antigny. Chodia k ním radi, lebo Eychenneovci nič nepodcenia. Keď iným vinohradníkom chýbajú taníny (triesloviny) vo víne, oni ich majú, keď iné vína nemajú farbu, eychenneovské sa ňou pýšia. Prečo?
„Vždy urobia v pravý čas to, čo treba, v tom je tajomstvo ich dobrého vína,“ zhodnú sa enológovia. Všimnime si, Eychenneovci tvoria víno spoločne s enológom a enologičkou. „Nejde len o to, že sa potrebujeme utvrdiť, či sme vínu dali všetko, čo si naozaj žiada a potrebuje, ale nás zaujíma, či víno lahodí mužským aj ženským ústam. Ľudia predsa tvoria pár.“
Foto: ARCHÍV DOMAINE DE LA BARTHE
Aké jednoduché vysvetlenie podá Viera Eychenne.
Raz sa pani Viera stretla s veľkým českým výrobcom vína. Ochutnal a pochválil vína neveľkej rodinnej firmy. Čo je to 60-tisíc litrov vína proti státisícom či miliónom litrov veľkých producentov.
Malý rozdiel tu, samozrejme, je. Eychenneovské víno je pokračovateľom prastarej tradície. Vinohradník sa k viniču zohne, pokloní sa mu, zasadí sadenicu s nádejou do zeme a potom ju, keď začne rásť, formuje nožnicami. Nie jednu, ale tisíce kríkov. Treba obrať tisíce strapcov, vylisovať šťavu ukrytú v drobných bobuľkách a potom striehnuť, aby sa podaril zázrak premeny na víno. Za život prekrižujú vinohradníci vinicu nespočetne ráz, nerátajú milióny krokov ani stisky nožníc, ktorými odstraňujú prebytočné letorasty. Víno je nápoj nielen radosti, ale aj nekonečného odriekania, ktoré pripomína pôst. Nie každý je schopný niesť tento kríž. Onen český vinár prirovnal prácu vo vinohrade k ťažkej guli na nohe, nechcel byť k nej prikovaný, hrozno si kupoval. No práve z onoho tuhého prikovania k zemi, viniču sa rodí pravé, čisté a krásne víno. Víno s osudom človeka.
„Neviem si predstaviť robiť víno z iného než z vlastného hrozna, lebo len z takého hrozna sa dá vyrobiť víno s prekvapením. Keď nechodíš po vinici, nevidíš a nepočuješ, ako žije a dýcha tvoje hrozno, neobjavíš to najkrajšie, čo sa v hrozne ukrýva,“ vráti sa k príhode Viera Eychenne.
Metamorphose, Eurythmie, Symphonie des cinq sens, tak sa volajú cuvée vína, v ktorých nachádzame dokonalý súlad farby, vône a chutí. Keď sa Eychenneovci chystali zaregistrovať cuvée Symphonie, zistili, že jeden z vinárov mal už slovo Symphonie chránené patentom. Yves Eychenne, veľký milovník hudby, sa vynašiel. Béziers na konci 19. storočia navštívil populárny hudobný skladateľ Camille Saint-Saens. Yves nosil v hlave jeho hudbu a v okamihu prišiel na to, ako nazve víno: Symphonie des cinq sens – Symfónia piatich zmyslov. Veď toľkými vnímame víno. Saint-Saens a cinq sens pri vyslovení tvoria vo francúzštine slovnú hračku. Vynikajúce víno má prosto nápad. A je krásne aj etiketou.
Čítajte viac Retro, ktoré má príbeh: Ako Chateau Topoľčianky oživuje slávnu etiketu z 1933 a prečo je Dunaj kráľom slovenských červených
Dar Boží, prírody aj človeka
Kolekciu etikiet pre Eychenneovcov vytvoril slovenský sochár Milan Lukáč. V osemdesiatych rokoch minulého storočia vyhral konkurz na Akadémii výtvarných umení v Paríži. Bolo len otázkou času, kedy tento milovník francúzskej kultúry a vína, ktoré je jej súčasťou, narazí na Yvesa a Vieru Eychenne. Každý vinár má sud či dva výnimočného vína. Pre takéto limitované série vymyslel Yves Eychenne priliehavé označenie Impérieux.
Lukáč premýšľal, ako vyjadriť ducha tohto vína. A vynašiel sa. Na jednej etikete jazvečík ťahá paničku na prechádzku, akoby obrázok naliehal presne ako psík: ochutnaj víno, neznesie to odklad. Motívom druhej je krásna dáma. Kto by si nedal dúšok vína, ktoré reprezentuje. Na tretej sérii je na vode sa vznášajúca rastlina ako symbol harmónie, ktorú vie vytvoriť príroda a s ňou v jednote žijúci a konajúci človek – tvoriaci nielen víno, ale usilujúci sa jednoducho žiť, ako sa má.
„Impérieux je vínom z výnimočných ročníkov, to najlepšie, čo sa nám podarilo. Je vzácne obsahom aj formou,“ povie na margo Impérieux Viera Eychenne a dodá, že dobrého veľa nebýva – 200 nanajvýš 400 fliaš. A to je podľa Milana Lukáča aj dôvod, prečo rád ochutnáva vína malých producentov. „Nie sú egalizované, zakaždým ide o originálne víno vyjadrujúce neopakovateľnú chuť ročníka a je aj obrazom vinára, ktorý ho priviedol na svet.“
Víno nám lepšie chutí, keď poznáme príbeh ľudí, ktorí za ním stoja. No nie vždy im všetko vyjde, hoci vínu dajú aj to posledné, čo si vypýta. Je tu ešte ktosi mocnejší. Počasie, dnes vravíme klimatická zmena, fantóm, ktorý treba rešpektovať. Vždy tu bol, iba niekedy sa na čas vzdiali. Ale potom sa ako démon priplazí a urobí aj z najlepšieho vinohradníka štatistu. Že by sa takto rodila pokora človeka pred všemocnou prírodou? Áno, aj.
V roku 2022 šľahol vinice okolo Béziers jarný mráz, ktorý pripravil vinohradníkov o polovicu úrody. O dva roky neskôr prišlo desaťročia nevídané sucho, keď na vinice spadlo z nebies len 220 milimetrov vody namiesto životného minima 450 milimetrov – teda 450 litrov vody na štvorcový meter. „Tieto dva roky nás pripravili dovedna o jednu celú úrodu,“ pripomenula rolu nevyspytateľného počasia Viera Eychenne.
Naozaj platilo a platí – počasie vie byť spojencom, ale aj nepriateľom vinohradníka. Víno je, či si to uvedomujeme, alebo nie, stále dar – dar Boží, dar prírody, ale aj dar dobrého človeka.
