Šikovné ruky zamestnankýň sa rýchlo mihajú sem a tam a ja sa snažím pochopiť, ako dokážu viazať obrovské a zložité ornamenty z maličkých uzlíkov. Musia pritom spolupracovať: na každom koberci pracuje naraz niekoľko žien. Sedia vedľa seba, občas prehodia pár slov, ale väčšinou sa sústredia na viazanie, aby neurobili chybu. Hovoria, že ich nebude mať kto nahradiť. Mladí túto prácu robiť nevedia. Alebo nemajú dosť trpezlivosti.
Uzlík po uzlíku
Kostandovo je malá dedina v Rodopských horách, v oblasti, kde veľa žien nosí na hlave šatku. Žijú tu totiž Pomáci, potomkovia etnických Bulharov, ktorí počas otomanskej nadvlády prijali islam. Ako čas plynie, doba sa zmenila. V horách ľudí oddávna živilo farmárčenie, ovce, kravy, včely, drevo vyťažené z lesa. Pre väčšinu mladých to už nie je atraktívne. Odchádzajú za lepším životom do miest. „Pred pár rokmi sme urobili workshop pre šestnásť záujemcov. Zostali tu pracovať dve ženy,“ hovorí Julia, vedúca dielne v Kostandove. „Mladí o koberce nemajú záujem. Radšej sa zamestnajú v hoteloch a reštauráciách.“ Neďaleko je kúpeľné mesto Velingrad aj lyžiarske stredisko Bansko.
Viazanie kobercov tu má pritom dlhšiu tradíciu ako hotely v blízkosti lanoviek na lyžiarskych svahoch. Pred súkromným podnikom Hemus, ktorý funguje od roku 1998, tu bol štátny podnik. „Vyrábali však len malé koberce a používali osem farieb,“ upozorňuje Julia. Dnes tkajú koberce s použitím 240 farebných odtieňov. Na konte majú aj koberec, ktorý v priestoroch niektorého z reprezentatívnych palácov britskej kráľovskej rodiny ozdobuje plochu s rozlohou 160 štvorcových metrov. Váži 700 kíl a ženy ho tu viazali šesť mesiacov.
Foto: Jana Čavojská
K dispozícii pritom nemajú žiadne moderné stroje. Nenápadnú dielňu si v dedine sotva všimnete. Nie je nijako označená, musíte sa vypytovať, aby ste ju našli. Vo vnútri sa však dejú veľké veci: zamestnankyne – všetky sú ženy – sedia vedľa seba na obyčajných drevených laviciach a ruky sa im len tak mihajú, ako viažu na bavlnené vlákna uzlík po uzlíku vlnu do zložitých vzorov, ktoré majú vytlačené na papieroch nad hlavami. Okrem schém musia sledovať aj prácu viazačiek vedľa seba. Mali by totiž vždy viazať ten istý riadok. Nesmú sa pomýliť, inak by vzor koberca nevyšiel správne. A hoci vyrábajú koberce do honosných priestorov, ony si v chladných mesiacoch kúria pieckou na drevo.
Čítajte viac Zachráňme planétu Zem, je jedinou, na ktorej je čokoláda
Umelecké dielo
Dlhé hrubé bavlnené nite, presne vypočítané podľa dĺžky a šírky koberca, sú natiahnuté na veľkých drevených trámoch po celej miestnosti. Na jeden meter štvorcový treba urobiť minimálne 25 000 uzlíkov. Tie najkvalitnejšie koberce z Kostandova majú na štvorcovom metri 117 600 uzlíkov. Chodia po nich kráľovské a šľachtické nohy v zámkoch na Britských ostrovoch. Za osemhodinový pracovný čas dokáže šikovná viazačka vytvoriť maximálne päť centimetrov koberca.
V susednej miestnosti farbia vlnenú priadzu. Všetka vlna, ktorú používajú, je lokálna. Z oviec, ktoré sa pasú na okolitých svahoch Rodopských hôr. V repertoári majú recepty na viac ako šesťsto farebných odtieňov. Vraj neexistuje historický koberec, repliku ktorého by s nimi nevytvorili. Na farbenie vlny používajú pigmenty zo Švajčiarska. Sú ekologické a nepoškodzujú životné prostredie. V dielni tvrdia, že voda, odstredená pri farbení, takmer spĺňa parametre pitnej vody.
To mi už Julia ukazuje majstrovský kúsok dielne: reprodukciu francúzskeho gobelínu zo začiatku 18. storočia s výjavom z gréckej mytológie. Ten pôvodný vraj vyrábali 26 rokov. Tu to štyri viazačky stihli za rok. Použili pritom 240 farebných odtieňov vlny. „Je to viac umelecké dielo ako koberec,“ myslí si majiteľ dielne Nino Parpulov. V ženskom kolektíve pracuje okrem neho ešte jeden muž. Má prezývku „rolovač“. Koberce sú príliš ťažké na to, aby sa s nimi ženy naťahovali. Takže ich rolovanie, ale aj prípravu drevených trámov a lavíc majú na starosti títo dvaja muži.
Foto: Jana Čavojská
Julia mi ukazuje koberec, ktorý práve viažu pre zámok vo Versailles, a potom ma zavedie k trámom a bavlneným nitiam natiahnutým nielen vertikálne, od stropu po zem, ale aj horizontálne, vo výške kolien. Tento koberec bude naozaj obrovský. Ženy na ňom budú pracovať viac ako rok. Skúšam si predstaviť, ako každý detail vzoru prekreslia pre viazačky do schém jednotlivých častí koberca a čo všetko treba zosúladiť, aby z rôznofarebných uzlíkov na konci vznikol žiadaný vzor. Zdá sa mi to takmer nemožné. Ale ženy sa len smejú a pletú uzly perzským štýlom v neuveriteľne rýchlom slede za sebou.
Na dobrých adresách
Koberce vyrábané tradičnou technikou si objednávajú bohatí ľudia z celého sveta, kráľovské rodiny, ale aj verejné inštitúcie a múzeá, ktoré potrebujú verné repliky historických kobercov. Najviac objednávok prichádza od neziskovej organizácie National Trust zo Spojeného kráľovstva. Tá sa zaoberá zachovávaním kultúrneho dedičstva a stará sa o historicky významné budovy a hrady.
„Najlepšie je, ak zákazník príde osobne a vyberie si vzor a farebnú škálu koberca,“ vysvetľuje Nino. Od tých, ktorí nemôžu prísť, chcú vidieť farebne verné fotografie koberca, repliku ktorého majú zhotoviť. Na ich základe pripravia farebné vzorky a odošlú ich, aby si zákazník porovnal, či sú farby na sto percent totožné. Replika musí by na nerozoznanie od originálu.
Čítajte viac Viera z Béziers. Slovenka, ktorú vo Francúzsku vyhlásili za najlepšiu vinárku
Fotografie na stene dokumentujú množstvo dôležitých návštevníkov, ktorí do Kostandova naozaj zavítali. Koberce z tejto dielne už roky putujú na britský kráľovský dvor aj do rôznych verejných inštitúcií v Spojenom kráľovstve. Britský kráľ Karol III. s manželkou Camillou patria k verným zákazníkom. Vraj spočiatku nechceli veriť, že koberce, ktoré zdobia sály rodinných sídiel, vyrábajú kdesi v horách na Balkáne… Koberce z Kostandova majú aj v Múzeu Georgea Washingtona v USA, vo viedenskej Albertine, v Bank of England aj v sídle britských predsedov vlády na Downing Street 10 v Londýne.
Objednáva si ich bývalá holandská kráľovná Beatrix či spevák Mick Jagger. Jeden z nich ste mohli vidieť aj v Harrym Potterovi, zdobí totiž sálu hradu Alnwick, kde sa kultový seriál nakrúcal. Čo sa týka Bulharska, honosný koberec je prestretý len v priestoroch kláštora v Rile. „Žiaľ, iné verejné inštitúcie nemajú záujem o repliky historických kobercov,“ konštatuje Nino. Rilský kláštor si koberec objednal, keď rekonštruoval izbu niekdajšieho bulharského kráľa Borisa III.
Foto: Jana Čavojská
Stačí povysávať
Šestnásť viazačiek, ktoré v dielni pracujú, sa príliš nestará o to, či koberec, na ktorom trpezlivo viažu uzlík po uzlíku, bude vystavený vo Versailles alebo niekde v súkromnom dome. Veselé, skromné ženy nepovažujú svoju prácu za nič mimoriadne. Aj keď pod ich rukami vznikajú zázraky.
Stroj podľa Nina zvládne vyrobiť koberec s použitím maximálne desiatich farebných priadzí. 240 farieb, to je úplne iná liga. A vzory? „Máme ich viac ako tisíc a na žiadnom koberci sme nezopakovali ten istý.“ Koberec vraj stačí raz do týždňa povysávať. S takouto starostlivosťou určite vydrží minimálne päťsto rokov. Tomu zodpovedá aj cena: začína sa na 550 eurách za meter štvorcový koberca.
Veľa takýchto dielní s ručnou výrobou už v Európe nezostalo. Ktovie, čo sa o pár rokov stane s týmto čarovným miestom v Kostandove. Energická vedúca dielne Julia hovorí, že je už dôchodkyňa. Kto ju a ostatné viazačky nahradí, keď si povedia, že už viac neprídu do práce? „Úprimne, netuším, kto bude vo viazaní pokračovať.“
Nino sa však nevzdáva. „Toto je skutočné kultúrne dedičstvo Európy. Nie strojovo vyrábané koberce.“ Má veľké plány. A jeden sen. „Aby viac týchto unikátnych kobercov zostávalo v Bulharsku. Pretože všetko, čo sme za tie roky vytvorili, odišlo niekam do zahraničia.“
Čítajte viac Čo môže Slovensko naučiť krajina, kde sú elektrina a voda luxusom?
