Vstupuje sa tam po klzkých brvnách, ktoré ohlodal bobor a navŕšil na smrtiace hradby. Na fotopasciach spred mesiaca je vidieť a počuť, ako vlky na nich od strachu skučia, obozretne našľapujú so stiahnutým chvostom.
Hrádze nie sú vôbec vysoké. Ale stačí sa pošmyknúť vľavo, preboriť sa pod začínajúci ľad a skončíte v bahnitej hlbočine s hladinou nad nozdrami. Alebo spadnete vpravo rovno na špicaté koly a trčiace pne.
Nerozumiem preto tomu, ako sa s ľahkosťou po bobrích hrádzach prechádza ekológ Ondrej Kameniar z iniciatívy My sme les. Aj keď hovorí, že azda existuje ešte horší, nepriechodnejší terén – kalamitisko, ktoré tiež v minulosti ochraňovalo ľudí. Keď som po okraji jedného takého v Tatrách preliezal s českým vedcom, lesníckym profesorom Miroslavom Svobodom, hovoril o tom, ako staré hraničné Kráľovské hvozdy (nemecky Künischer Waldhwozd alebo iba Hwozd) chránili české kráľovstvo Přemysla Otakara. „Nedalo sa cez ne prejsť s koňom, nieto s vozom. Nie preto, žeby boli husté. Ale preto, lebo boli plné popadaných stromov.“
Ale teraz sa musíme vydať oveľa hlbšie, tisíce rokov späť, keď žiadne „človečie“ kráľovstvá ešte neexistovali. Cez tisíce bobrích nástrah. Ľad praskne, prepadám sa do ľadovej vody.
Zvedavé stopy
Ale veď to je Kanada, nie?! Zhruba taká bola prvá reakcia slovenského experta na bobry Dušana Valachoviča, keď videl zábery z rozširujúceho sa podtatranského bobroviska. Je naozaj na neuverenie, ako dokázal bobor pretvoriť tristný pás smrečinovej púšte na svet vody a života.
Čítajte viac Bobor dá krajine milióny. A Slovensko zníži jeho hodnotu?!
Bobor tu za pár rokov zbudoval hrádze dlhšie ako 200 (!) metrov, postavil obrovské hrady a prilákal nádheru. Ďatle, volavky, bociany čierne, stáda diviakov, sŕn, laní, medvede, zajace, líšky, ryby. Tu nie je jedna skrytá línia vlčích odtlačkov. Zasnežené bobrovisko je krížom-krážom pretkané zvedavými vlčími stopami.
Zimné bobrie panstvo je prekrásne, ale divoké, tvrdé. Nohy v topánkach presiaknutých ľadovou vodou sa menia na kameň. Či gumu? Mráz velí čo najrýchlejšie z tohto miesta odísť, ale pračloveka nútil na bobrovisku zostať. Prečo?!
Niektoré odpovede sme už uviedli. Každá sa vyberá vlastnou cestou a zanecháva za sebou stopy v snehom zaviatom bobrovisku. Bobor priláka svojou činnosťou veľa zvierat a pračlovek tu našiel fantastické lovisko. Lenže archeológovia pracujú s hypotézou, že praľudia niekde dokonca osídľovali bobrie hrady.
Jeden taký sa pred nami vynorí spoza nahryznutých jedlí. Má impozantné rozmery, výškou presahuje dospelého človeka, základňa je široká vyše šiestich metrov. Lesmírny sprievodca Ondrej nahlas uvažuje, ako bobry stavajú obytnú komoru v hrade. „Najskôr tak, že drevo rôznej hrúbky, kamene, hlinu, trávu, korene len voľne ukladajú na veľkú kopu a potom sa cez celú túto zmes prehrýzajú a vytvárajú veľký voľný priestor.“
Tak sa to javí ako najefektívnejšie. Aj keď možno až príliš jednoduché na bobra, pri ktorom vedci zistili, že hrádze buduje v zmysle hydrodynamických princípov. Podľa hydrológa Petra Gabriša bobor ukladá časť konštrukcie tak, aby ju tlak vody ešte viac spevnil. Opisoval mi to na bobrej hrádzi na Trnávke, ktorú mal problém zdemolovať niekoľkotonový bager.
Čítajte viac Kto vysúša rieky, ak nie bobor?
Bobria hrádza aj hrad sú čosi ako živé organizmy. Odhryznuté konáre sa časom prebudia, zakorenia a celú konštrukciu mnohonásobne spevnia. Na rozdiel od ľudských stredovekých hradov, čím je bobria stavba staršia, tým je pevnejšia.
Rozobrať, rozbiť bobrí hrad je potom nesmierne ťažká úloha. „Tak prečo to nevyužiť?“ mohol sa kedysi dávno pýtať lovec.
Pionieri postľadovej doby
Keď aj v severnej Európe ustúpili ľadovce, bobry boli medzi úplne prvými druhmi, ktoré obsadzovali oslobodenú krajinu. Píšu o tom archeológovia Shumon T. Hussain a Nathalie Brusgaardová v štúdii, ktorá vyšla v roku 2024 vo vedeckom časopise Holocene.
Nuž a vedci sa domnievajú, že práve bobry „otvorili cestu“ človeku. Ako prvé zmieňujú, že bobry „nachystali“ ľuďom opracované drevo. Na stavby, nástroje, zbrane.
Zabezpečili dostatok jedla. Aj keď, dostať sa k nemu si vyžaduje mimoriadne znalosti. Dokonalé poznanie bobrieho spôsobu života, usporiadania stavieb, nástrah, únikových ciest, mostíkov. Bez toho, aby sa človek pokúsil myslieť ako bobor, sa v tomto labyrinte nedá pohybovať.
Foto: Andrej Barát
Praľudia si z bobrích zubov vyrábali sofistikované nástroje – škrabky, nože, dláta, náradie na opracovanie dreva. Bobrov v tej dobe žilo v Európe osem- až päťdesiatnásobne viac ako ľudí. A tak mohol pračlovek teoreticky získať toľko ostrých bobrích zubov, koľko sa mu zachcelo. Lenže analýzy odhalili, že ľudia si ich – považovali! Tých pár, ktoré získali, opatrovali, dokonca sa ich pokúšali stále opravovať, uchovávali ich po dlhú dobu.
Zaplietli sa s človekom. Našťastie
Oranžové bobrie zuby nosili tiež ako prívesky, pravdepodobne si ich odovzdávali z pokolenia na pokolenie, ľudia ich ukladali do hrobov. Ako píšu autori štúdie, to všetko „silno naznačuje, že bobry sa podieľali na vytváraní ľudského sociálneho sveta a zaplietli sa doň“.
Ktovie, možno táto veľmi stará úcta k bobrovi v Severnej Amerike pretrvala tisíce rokov. Pretože v zápiskoch európskych kolonistov o pôvodných obyvateľoch sa zachovali pozoruhodné zmienky o tom, ako niektoré kmene nazývali bobry „malými ľuďmi“. Vnímali ich ako tvorcov. Ale to stále neponúka úplný obraz.
V južnom Švédsku v lokalite Järingsholm sa našli čudesné zvyšky stavieb spred vyše 9 000 rokov. Dnes sa už interpretujú ako ľudské, no pripomínajú zrútené bobrie stavby, kruhové hrady s jednoduchým otvorom. V okolí bádatelia našli vrstvu zrútených bobrích hrádzí, ktoré lemovali pieskovú pláž a na vrchole sa našli zvyšky vyčistených ohnísk. Na prvý pohľad mohlo ísť o stopy po ľuďoch, ktorí sa snažili bobry vyhnať z teritória.
Existuje však zaujímavejšia interpretácia, napríklad v prácach archeológov Bryonyho Colesa, Tove Hjørungdalovej a Nicka Overtona – ľudia vôbec nemuseli bobrie hrady ničiť, naopak, mohli ich cielene využívať.
Nikdy nevyhrá sólista, ale orchester
„Keďže bobry a ľudia boli kriticky vystavení vzájomným rytmom a praktikám, v niektorých prípadoch ich mohli doslova obývať, vzájomne sa ovplyvňovali a možno sa vzájomne napodobňovali,“ píšu Hussain a Brusgaardová.
Človek mohol rovnako využívať bezpečie vodnej priekopy a silu bobrích hradov pred šabľozubými predátormi, medveďmi.
Má to však podľa mňa jeden háčik. Obchádzam v „pravekých“ podtatranských jelšinách každý bobrí hrad dookola a neviem nájsť vstup. Ako sa pračlovek dostal dnu? Rozobral predsa len nejakú časť? Možno sa to nikdy nepodarí zistiť. Aj tak je fascinujúce čítať v štúdiách archeológov o tom, ako pračlovek v skutočnosti prenikol hlbšie než len do bobrieho hradu. Alebo, presnejšie, ako pračlovek existoval v čomsi oveľa hlbšom a prepojenejšom ako jeho nástupca.
Píšu totiž o tom, že svety, ktoré obývali naši predkovia, neboli pódiom pre sólistov so superschopnosťami. Ale koncertnou sieňou pre veľký orchester druhov, kde človek hral len na pár nástrojoch. Aj to požičaných. Nemal na výber, ak chcel prežiť.
Čítajte aj Nezabíjaj bobra, nezachrániš strom! Prídeš o vodu
Vzťah k bobrovi sa zásadne obracia s príchodom prvých poľnohospodárov. Bobor im už nedáva, ale berie. Ale to bol a je aj v súčasnosti chybný pohľad. Pretože práve vďaka bobrovi vznikli rozsiahle úrodné oblasti, kde ľudia mohli pestovať plodiny. To bobrie hrádze dokázali zadržať jemné úrodné sedimenty, ktoré by inak tečúca rieka spláchla do mora. Zaplavené plochy sa navyše časom premieňali na výživné lúky, na ktorých človek pásol zvieratá (venuje sa tomu napríklad profesorka ekohydrológie Cherie Westbrooková z Univerzity v Saskatchewane). Kto v skutočnosti nasýtil ľudstvo?
Ondrej premrznutými prstami obracia jablko. Chrúme ho potichu, stále je v strehu, pohľadom jastrí na všetky strany. Pozerá sa do bobrích palisád, do dier v ľade. „Vidím tam peknú paralelu. Podobne ako v minulosti sme aj dnes na bobra odkázaní, aj keď to možno nie je zjavné. Už si nemusíme loviť potravu na bobroviskách, ale náš osud môže závisieť od toho, čo bobor dokáže s vodou.“ Prižmúri oči, prestane chrúmať, niečo v tieňoch bobroviska zbadá.
Poskočme prudko vpred, do éry tankov.
Rieka hrdinka
Vojna na Ukrajine by sa vyvíjala inak a veľmi pravdepodobne v prospech Putina, keby sa krátko po rozpútaní ruskej nezmyselnej agresie neudiala jedna vec. Ruské tanky sa vo februári 2022 blížili ku Kyjevu zo severu. Ukrajinský bezpečnostný poradca a organizátor offroadových pretekov Oleksandr Dmitriev však presne vedel, ako ich zastaví.
Pre portál Politico opísal, čo vtedy poradil veliteľovi obrany hlavného mesta. Vyhodiť do vzduchu priehradu na rieke Irpin. Dmitriev dostal zelenú, priehradu skutočne odpálil. Voda sa vovalila na obrovské územie, 13-tisíc hektárov, čo je plocha, ktorá by zaplavila hociktoré slovenské mesto s výnimkou Bratislavy a Košíc. „Nuž a toto v princípe zastavilo ruský útok zo severu,“ cituje Politico Dmitrieva. Obrázky tankov a nákladiakov uviaznutých v močiaroch obleteli pred štyrmi rokmi svet.
Dmitriev v skutočnosti neurobil nič iné, len vrátil vodu tam, kde po tisíce rokov patrila, do záplavového územia rieky Irpin, do jej mokradí.
S týmito močiarmi Sovieti v 60. rokoch 20. storočia urobili to, čo urobili štáty s väčšinou mokradí na celom svete. Vysušili ich, odvodnili a rieku prehradili, lebo usúdili, že tieto miesta na planéte by sa viac hodili pre poľnohospodárstvo alebo na výstavbu. Aj najväčšie slovenské sídlisko – Petržalka – stojí na prastarých nánosoch Dunaja, slovenskí inžinieri sa chodili učiť ku kyjevským kolegom, ako dvihnúť podložie o päť metrov, aby sa tu vôbec mohlo stavať.
Záplavové územie rieky Irpin bolo pred ruskou agresiou pripravené na stavebný boom. „Ak by Putin zaútočil o rok či dva neskôr, rieka Irpin by už nedokázala ochrániť hlavné mesto,“ hovorí ukrajinský ekológ Vladimír Boryeko pre britský denník The Guardian. Všetko by bolo zabetónované, rieka by bola spútaná v kanáli a nič by nebránilo tankom v postupe.
To Boryeko navrhol, aby rieka Irpin získala titul „hrdinka“.
Ako udržať Putina mimo Európy
Rieka totiž zachránila Kyjev presne ako Kyjevskú Rus pred tisíc rokmi, keď jazdci Polovcov a Pečenehov útočiacich zo severu takisto nedokázali prekonať 162 kilometrov dlhý pás močiarov.
Blatá rozhodovali o niektorých bitkách prvej i druhej svetovej vojny, aj o starších. Ale oveľa zaujímavejšie je, že ich vojenskí stratégovia dnes začínajú znova spomínať. Dva členské štáty NATO, Poľsko a Fínsko, ešte koncom minulého roka celkom jasne označili obnovu mokradí na východných hraniciach ako súčasť ich obrannej stratégie.
Všímajú si to médiá po celej Európe. Napríklad nemecká verejnoprávna televízia Deutsche Welle uvádza, že fínska vláda ide vytypovať územia na východe krajiny blízko hraníc s Ruskom, ktoré opätovne zavodní. Zameriava sa na rašeliniská, mokrade a lesy s množstvom popadaného dreva (spomínate si na Přemysla Otakara a hraničné Kráľovské hvozdy?).
Na návrate vody pracuje aj poľské ministerstvo obrany. „Prírodné prostredie v pohraničných oblastiach je očividným spojivom akýchkoľvek opatrení, ktoré posilnia prvky Východného štítu,“ cituje poľské ministerstvo Deutsche Welle. Tieto opatrenia spomína aj francúzske rádio RFI, tiež britský týždenník The Week. Najčítanejšie noviny v Luxembursku Luxemburger Wort priniesli článok s titulkom – Ako udržať Putina mimo Európy: naplňte močiar (How to keep Putin out of Europe: refill the swamp).
Ale čo s tým má bobor?
Urobí to najlepšie a zadarmo
V apríli minulého roku vydali poprední európski experti na mokrade a obnovu prírody nezvyčajnú ekologickú výzvu „do zbrane“. Hans Joosten, Franziska Tannenberger a Malte Schneider píšu, že začlenením mokradí do obranného systému zabije Európa viacero múch jednou ranou. Nespomalí len tanky, ale oveľa mocnejšieho nepriateľa – rozzúrenú klímu. A významne pomôže biodiverzite, ktorá je takisto v hlbokej kríze. Podľa ich plánu by Európska únia mohla v úvode investovať 250 až 500 miliónov eur do takejto obrany.
A tu sa k slovu dostáva bobor. Portál Euronews priniesol vlani pútavý článok o tom, ako bobry na viacerých miestach Európy ušetrili štátom milióny. Jedna jediná bobria rodina ušetrila Českej republike asi 1,2 milióna eur, pretože postavila priehradu presne v miestach, kde ju naplánovali projektanti, a pomohla zadržať vodu. Postavila ju zadarmo. Bez hluku, dymu, prachu, bez zdĺhavých rokovaní a papierovačiek.
Čítajte viac Bobor je jediný, kto zadržanie vody v krajine berie vážne
Po tom, čo nemecké mesto Winzer utrpelo veľké škody po povodniach v roku 2013, miestna samospráva sa rozhodla postaviť priehradu ako ochranu. A takisto aj tu, než sa vôbec stihli rozhýbať byrokrati, bobry vybudovali natoľko efektívny systém hrádzí, že Bavori nemuseli do technického diela viac investovať. Vďaka bobrej robote sa voda spomalila natoľko, že trvá nie 45 minút ale 20 (!) dní, kým dotečie do mesta. Za taký dlhý čas sa oslabí sila povodne.
Euronews však spomína ešte prípad z Essexu, kde bobria rodina vďaka svojej činnosti zadržala tri milióny litrov vody, čo pomohlo jednak zmierniť sucho, ale aj povodne v meste Finchingfield. A práve tento posledný príklad je zo všetkých najdôležitejší.
Svet vstupuje do éry globálneho vodného bankrotu
Tentoraz nejde o novinový titulok. Ale o názov správy, ktorú vydala OSN 20. januára tohto roku. Vo viacerých regiónoch sa vyčerpali železné zásoby vody. Také, ktoré je z pohľadu jedného ľudského života nemožné rýchlo obnoviť. Zásoby v ľadovcoch, snehu, podzemí. Desiatky veľkých riek už nedokážu počas časti roka dotiecť do morí.
Čítajte aj Tušíte vôbec, čo nám dávajú do banánov?
Aj napätie v Iráne je okrem iného spôsobené zúfalým nedostatkom vody. Denník The Guardian zopakoval slová iránskeho prezidenta Masúda Pezeškjána z novembra 2025. „Ak nezaprší do decembra, budeme musieť zaviesť v Teheráne prídely vody. Ak ani potom nezaprší, budeme musieť Teherán vyprázdniť.“ Hlavné mesto sa chystalo na niečo absurdné – evakuáciu všetkých 10 miliónov obyvateľov. Keď o niekoľko týždňov po tomto vyhlásení vypukli v Iráne obrovské demonštrácie nasledované brutálnym zásahom vlády, o jednej zo základných príčin, o nedostatku vody, sa nepísalo takmer vôbec.
Celý svet je prepojený a pukliny extrémneho sucha ako nič trieštia hospodárstvo, politiku, právo, hranice štátov, hranice predstavivosti.
OSN svojou správou nechce zlomiť nádej, naopak, chce povzbudiť k akcii a zmysluplnému narábaniu s vodou. Aby voda nebola na okraji záujmu, na konci debaty. Ale na začiatku. A hoci OSN nespomína bobry, stojí za to v tomto momente pripomenúť, čo tieto zvieratá dokázali pred pár rokmi na tom najnehostinnejšom mieste – v púšti.
Križovatka
V Utahu vypustili v rokoch 2019 a 2020 približne 50 bobrov. A to bez akejkoľvek podpory v najsuchších, najdrsnejších oblastiach amerického štátu. Cieľom bolo vrátiť do zdegradovanej a vyprahnutej krajiny vodu.
Nepredstaviteľné sa mení na skutočnosť. V povodí donedávna vysychajúcich riek Price a San Rafael, priamo v srdci púšte, vytvárajú bobry zelené oázy. Do riek sa vracajú ryby. Príbeh Emmy Dodenovej, expertky na bobry zo Štátnej univerzity v Utahu, ktorá projekt rozbehla, priniesla BBC a patril medzi ich najlepšie v roku 2021.
Čo má ale tento príbeh spoločné s bobroviskom pod Tatrami?
„Na ortofotomape Slovenska z roku 1950 je vidno na tomto mieste prakticky pustatinu. Bez potoka, len pár stromov,“ hovorí Ondrej. Dnes sa na rovnakom mieste čerí voda v jazerách. Obrovskú stopu bobra dokonca vidno na aktuálnych satelitných snímkach. Keď sa človek po nejakom čase naučí rozoznávať typický obrazec, s úžasom si uvedomí, ako bobor „kráča“ po celej krajine.
Foto: Andrej Barát
Druhá šanca na život
O chvíľu zapadne slnko. Musíme sa rozhodnúť. Teplota o pár okamihov prudko klesne. Pokračovať ďalej s ľadom v topánkach, hlbšie do bobrieho praveku? Alebo sa vrátiť?
„Ocitli sme sa na rázcestí. Otázka znie, či sa budeme silou-mocou držať starého poriadku, starých spôsobov, ako využívame krajinu. Alebo pochopíme, ako veľmi dokážeme profitovať z toho, ako bobor pretvára potoky a rieky,“ zamyslí sa Ondrej. „Aby bolo jasné, bobor, ktorý bol ešte pred 150 rokmi u nás vyhynutým zvieraťom, sa dnes vrátil do totálne zmenenej krajiny. A to neznamená, že ak niekde bude zaplavovať sídlisko, tak ho máme nechať tak. To určite nie. Ale existuje veľa miest v krajine, kde bobrovi môžeme dovoliť, aby ju sfunkčnil. Máme dnes vysokoefektívne poľnohospodárstvo, vďaka čomu už nemusíme zabrať každý kus zeme.“
Bobry celkom pochopiteľne spôsobujú niekde aj problémy. Ale riešením nie je zabíjanie, tak ako to navrhlo ministerstvo životného prostredia, ktoré zhruba pred rokom povolilo odstrel 36 bobrov na Trnávke, Latorici a Bodrogu. Tesne pred uplynulými Vianocami súd tento odstrel vďaka žalobe iniciatívy My sme les odložil.
Ešte sme však neprezradili jeden úžasný detail projektu v Utahu. Väčšina z tých 50 bobrov, ktoré do púšte previezli, bola práve takýchto – niekto by povedal problémových. Na inom mieste, v pustatine, dostali od človeka druhú šancu na život. Aby bobry dali druhú šancu človeku.
Ešte o niekoľko hodín skôr vkročíme na zvláštne miesto. K vode sa skláňajú do oranžova vysvietené ohlodané kmene, skraja ľadu sú poukladané, akoby odložené, tenké vetvičky. Až po chvíli si uvedomíme, ako stojíme na „päte“ veľkého bobrieho hradu skrytého za jedľami. Hladina sa rozvlní a z vody sa vynorí bobor. Pozerá sa celý čas až podozrivo pokojne, na nás, na ľudí, ktorí celý čas kráčajú po tenkom ľade.
