Keď niekde za Kramatorskom odbočíme z cesty chránenej sieťami nabok a pokračujeme pod stromami a cez polia, jedinou známkou ľudskej aktivity v zmrznutej krajine sú vraky áut, ktoré túto cestu lemujú. Niektoré majú otvorené dvere. Posádka ich zrejme pri útoku ruského drona narýchlo opustila.
Ďalšie sú obhorené alebo hrdzavé. Šofér drží plynový pedál pri zemi a zároveň dáva pozor, aby sa na namrznutej ceste nešmykol. Vojak na prednom sedadle sleduje krajinu okolo a protidronový skener Čujku. Nám vzadu je jasné, že toto auto je pred zásahom drona chránené minimálne.
Obrnené a oklietkované vozidlo, ktorým sme chodili na pozície operátorov dronov roty bezpilotných systémov brigády Azov doteraz, dostalo zásah a dávajú ho dokopy. „Tu máme takú sieťku na motýle,“ skonštatoval pred odjazdom náš šofér a zasmial sa pritom. Áno, aj pred výletom do zóny smrti sa tu ľudia dokážu smiať.
Teplo neexistuje
Prechádzame cez bezmenné dediny, rozbité na trosky ruskými dronmi a artilériou. Všetci obyvatelia ich už opustili – alebo neprežili. Sledujeme monitor Čujky aj okolie. Drony na optovlákne totiž neprenášajú žiadny signál, ktorý by Čujka mohla zachytiť. Neexistuje spôsob, ako sa o nich dozvedieť. Môžu čakať niekde pri ceste, energia im vydrží aj na 24 hodín, a zaútočia, keď sa priblíži nejaké auto. Preto treba byť pripravený. Najlepšie mať ruku na kľučke dverí. A dúfať, že organizmus nevytrénovaný na bojové situácie predsa len zareaguje správne.
Cesta na pozície a z nich je vo vojne dronov najnebezpečnejšou časťou vojenských operácií na fronte. Keď zalezieme pod zem, do mrazivej pivnice jedného z čiastočne zničených domov, cítime sa okamžite bezpečnejšie. Osadenstvo tvoria traja vojaci. Kermiet, Warp a Claude. K dispozícii sú dve postele. To stačí, nemôžu spať naraz všetci. Okrem toho, na takýchto miestach sa naozaj ani spať nedá. Spánok je prerušovaný, drony treba posielať do akcie podľa požiadaviek štábu v ktorúkoľvek dennú či nočnú hodinu, takže človek si maximálne zdriemne, väčšinou sa ani nevyzúva pre prípad, že by bolo treba utekať.
Čítajte viac Ostreľovač nemieri na hlavu. Snajperská realita má od filmovej romantiky ďaleko, najmä tá na ukrajinskom fronte
A už vôbec sa nevyzlieka. Vonku je cez deň mínus 15 stupňov. V noci pod mínus 20. Veliteľ s callsignom „ČPU“ (ukrajinská skratka pre central processing unit) mi síce sľuboval, že v bunkri bude „pätnásť – dvadsať stupňov“, ale zabudol povedať, či nad, alebo pod nulou a v ktorom bunkri presne. Nie sme na tom však úplne zle. Máme malý plynový ohrievač. Občas ho môžeme na pár minút zapnúť. Nemôžeme však miesto príliš vyhriať. Mohli by ho odhaliť ruské termovízne drony. Takže si pomáhame chemickými hrejivými náplasťami. Pre pechotu na pozíciách ešte viac vpredu sú tieto náplasti jediným spôsobom, ako sa zohriať.
Univerzita zo zákopov
Kermiet a Warp majú 23, Claude má 24 rokov. Obvykle zostávajú na pozícii šesť dní. Veliteľ Claude však zaskakuje za spolubojovníka, ktorý má dovolenku, takže ho čaká osemnásť dní pod zemou. Všetci traja mladí muži pred vojnou študovali na univerzitách. Všetci narukovali dobrovoľne – Azov ani nemá mobilizovaných vojakov. Vysoké školy si dokončili zo zákopov. Ale kým boli predtým, na to už nechcú myslieť. „Ten človek zomrel,“ prehodí Warp. „Zomrel v mojom vnútri. Človek, ktorým som bol pred vojnou, už neexistuje. Ani sa naňho nepamätám.“
Tá situácia je v podstate hrozná. Sme zalezení pod zemou v dedine rozbitej na márne kúsky ruskými raketami a dronmi, niekde v zóne smrti, kde na každú cestu na povrch môžeme doplatiť životom. Traja mladí ľudia, ktorí by mali prežívať svoje najlepšie roky, študovať, cestovať, zabávať sa s kamarátmi, spoznať svoje budúce partnerky, tu montujú na FPV drony výbušniny a zhadzujú ich na ruské pozície. Mrznú v pivnici, jedia suchú stravu, celé dni sa snažia zostať bdelí a potom ich čaká šialená cesta oklietkovaným autom do relatívneho bezpečia prifrontového mesta, kde strávia zopár dní, aby zas išli naspäť… Napriek tomu nálada nie je ponurá. Kermiet hovorí ostatným, kam chce ísť v apríli na dovolenku, a niekto zo štábu cez internet napomína Clauda, že nesprávne vyplnil tabuľku.
„Claude, čo máš dnes na obed?“ Väčšinou vážny mladík odpovedá s úsmevom: „Kebab.“ Do trvanlivej chlebovej placky si práve vkladá studené párky a vytlačí na ne majonézu. Kermiet sa o seba stará dôkladnejšie. Na kempingovom variči si zohreje vodu a zaleje si zemiakovú kašu v prášku. K nej má baby mrkvičky a studené párky. Na pozíciu prišli len dnes skoro ráno, ešte majú čerstvé zásoby. Warp si vezme zopár napolitánok. „Sú dobré, naozaj,“ ponúka. Potom sa zasmeje: „Hlavne v posledný deň v bunkri je už dobré čokoľvek.“
Foto: Jana Čavojská
Totálna skaza
„Videl si už vôbec živého Rusa zoči-voči, Warp?“ pýtam sa 23-ročného mladého muža, ktorý mi pred pár hodinami povedal, že človek, ktorým bol pred vojnou, už zomrel. „Len mŕtveho,“ odpovie. „Oči mal už zhnité.“ Vojna dronov sa nebojuje automatom. Warpov veliteľ Buď sníva o čase, keď ani títo chalani nebudú musieť mrznúť v dierach pod zemou, lebo bojovať budú len stroje a technológia bude natoľko autonómna, že jej operátor bude sedieť niekde v zázemí ďalej od frontovej línie. V Kyjeve alebo trebárs v New Yorku.
Kým sa tak stane, túto prácu budú musieť robiť ľudia tu v zóne smrti. „Nerád trávim na povrchu čo i len minútu,“ prehodí Kermiet. Na malom dvore pripravuje na vzlet FPV dron, ktorý slúži ako retranslátor, zosilňovač signálu, pre útočné FPV drony. Rýchlo sa ponáhľa späť do podzemia. Každý pohyb na povrchu môže zachytiť ruský dron. Môže ťa rovno zabiť alebo môžeš prezradiť pozíciu, ruská artiléria na ňu potom pošle KAB-y a od tých ťa neuchráni ani plytká pivnica.
Preto sa ani na záchod nechodí von. Teraz v zime stromy nemajú listy, pod ktoré by sme sa skryli, a teplú stopu moču na snehu môže zachytiť termovízna kamera. Pozícia je nová. Chalani prišli len ráno krátko pred nami. Warp sa ospravedlňuje, že ešte nevymysleli, kam sa bude chodiť na záchod. Idem s ním pohľadať vhodné miesto. Pivnica je na dvore s niekoľkými menšími budovami. V jednej majitelia bývali, kým ich nevyhnala vojna a jednoduché miestnosti nezničilo ruské ostreľovanie. V ďalšej mali zvieratá a náradie.
Hľadáme latrínu, v drevenej prístavbe nájdeme len sprchu. Warp nakoniec rozhodne, že budeme používať jednu z bývalých maštalí. Tu to už nikomu nebude prekážať. Ak odtiaľto raz títo chalani odídu, príde po nich už len totálna skaza.
Čítajte viac Ukrajinci mrznú v bytoch bez elektriny, vody a kúrenia
Život na trosky
Ďalšia z budov slúži ako sklad munície. Logicky nemôže byť v tom istom priestore, ktorý obývajú vojaci, zásah by v tom prípade znamenal istú smrť. Warp a Kermiet však musia v rôznych intervaloch vychádzať na povrch po muníciu a potom v pivnici alebo priamo v budove pripraviť FPV drony na vzlet: pripevniť pod ne typ munície podľa potreby.
Keď dostanú rozkaz na útok, je Warpovou úlohou vyniesť dron na miesto štartu. „Raz som tak pripravil dron a nebežal som sa schovať. Operátor odštartoval, munícia z nejakého dôvodu tesne nad zemou vybuchla,“ spomína. Odvtedy si dáva obrovský pozor a po tom, čo dron pripraví na štart a do kamery ukáže Claudovi zdvihnutý palec na znak toho, že všetko je hotové, uteká čo najďalej.
V podzemí práca pokračuje. Claude riadi dron a v 3D okuliaroch sleduje prenos z jeho kamery. Warp alebo Kermiet zas sledujú topografickú mapu na monitore laptopu a pomáhajú Claudovi v orientácii – používať GPS tu neprichádza do úvahy. Teraz, koncom januára 2026, je citeľné, že Rusi útočia menej a používajú aj menej ťažkej techniky. Keď som bola na podobnej pozícii v auguste, dávali dronisti „dole“ bojové vozidlá pechoty, húfnice a vojakov na motocykloch. Dnes ničia antény. Ale aj tie sú dôležitý cieľ.
Foto: Jana Čavojská
Vo dne v noci sa odohráva dookola to isté. Rozviedka identifikuje cieľ, Kermiet zdvihne retranslátor, Warp pripraví FPV dron, Claude letí. Po útoku vyplnia evidenčnú tabuľku. Zaznamenané je úplne všetko. Okrem toho spolu fungujeme v tomto miniatúrnom priestore. V prestávkach medzi jednotlivými operáciami občas niekto zaspí priamo na stoličke. Občas sa niekto zdvorilo opýta, či si dáme čaj, alebo kávu. Vody je, našťastie, dosť, doviezli ju sem vojaci, ktorí pripravovali pozíciu. Dosť na pitie. Nikoho ani len nenapadne použiť ju napríklad na umytie rúk. Do tých sa zažiera špina vojny.
Každý „výlet“ na povrch je ako vstúpiť do apokalypsy. Okolo sú trosky jednoduchých dedinských domov. Okrem vzdialených detonácií je zamrznutá krajina absolútne tichá. Vnútri jednoduchého domu, ku ktorému patrí „naša“ pivnica, zasypali trosky po výbuchu celý život jeho bývalých obyvateľov. Na stenách ešte visia obrazy, na vešiaku pri dverách vetrovka. Hosťom je tu však už ruský „mir“. Takto prichádza do ukrajinských dedín. Takto „oslobodzuje“ ich obyvateľov.
Čítajte viac Hľadá sa „zem nikoho“ pre mier na Ukrajine. Prečo minulé pokusy o pásma mieru skončili katastrofou?
Prečo si dron vybral mňa?
Vonku sa ozve hrmot, niekto dvakrát zatrúbi. Dvaja blázni, sú to naši, prechádzajú okolo na štvorkolke a ja cítim obrovskú psychickú úľavu z toho, že v tejto pustatine, kde sa Rusi pokúšajú zabiť všetko, čo sa pohne, a odkiaľ nie je cesta späť vôbec zaručená, nie sme úplne sami. Vojaci len zamávajú a uháňajú ďalej, ten vpredu si pridržiava okrem riadidiel brokovnicu a zadný má na chrbte antidronový batoh s rušičkou signálu.
Ktovie, čo by šíritelia hoaxov o ochrane ruskojazyčných Ukrajincov ako o dôvode ruskej vojny povedali, keby počuli, že vojaci sa medzi sebou rozprávajú po rusky. Kermiet, Wasp aj Claude vyrástli v ruskojazyčnom prostredí. Keď hovoria cez internet so štábom, automaticky prejdú na ukrajinčinu.
Pomedzi to však teraz Claude po rusky rozpráva o okamihu z minulej jari, keď sa druhýkrát narodil. „Na pozície sme vtedy chodili pešo. Práve sme sa vracali a blížili sme sa k miestu, kde nás malo vyzdvihnúť auto, keď sme nad nami začuli FPV. Chalani vpredu skočili pod stromy, aby sa ukryli. Ja som pochopil, že ak začnem utekať, doženie ma. Rozhodol som sa zostať na mieste a pokúsiť sa ju zostreliť. Letela na mňa, pálil som po nej, v poslednej chvíli som sa uhol. Dopadla na zem a vybuchla asi dva metre za mnou. Niesla kumulatív. Dostal som zásah pár črepinami. Ale prežil som. Cítil sa, ako keby sa práve druhýkrát narodil? „Niečo také,“ súhlasí. „A presne tak, ako sa hovorí, mi celý život prebehol pred očami. Pýtal som sa: Prečo práve ja? Prečo si ten dron vybral mňa?“
Ostatní začnú vtipkovať: Prečo si nevybral teba, pobratim? Občas tu vedú debaty ako niekde na internáte. Len to dokresľuje absurdnosť tejto situácie.
Foto: Jana Čavojská
Kto nebojuje za nás…
Claude má na prste obrúčku. Ženu stretol na začiatku vojny a vlani sa vzali. Vzťah zo zákopu je vraj zložitý. Na strach oňho si vraj jeho žena už zvykla. Aj na odlúčenie. A on? „Je tu veľa práce. Stále sa niečím zaoberám. Nemám čas na to myslieť… Vlastne je to v niečom aj jednoduchšie.“ Moja obľúbená otázka – čo by povedal Putinovi, keby zrazu odhrnul ťažkú deku a koberec, ktoré chránia vchod bez dverí, a vstúpil do tejto studenej pivnice? „Priprav, prosím ťa, efpévečku na štart a namontuj na ňu muníciu.“ Smiech.
Prečo chceli ísť práve do Azova? Všetci na to odpovedajú, že Azov dbá o bezpečnosť svojich ľudí, nakoľko je to len v týchto podmienkach možné. Nie sú tu hlúpi velitelia. „A rýchlo sa tu rozvíjajú technológie,“ dodá Warp, ktorý študoval na technickej univerzite. Vie, že veľa jeho bývalých spolužiakov zostalo doma. Nepovažuje ich už za kamarátov, tých našiel na vojne. „Kto nechce bojovať za nás, bude bojovať za druhých. Ak Rusov nezastavíme a dôjde k okupácii, budú mobilizovať aj našich. Kto teraz nebráni Ukrajinu, možno bude v ruskom vojsku o pár rokov útočiť na Varšavu.“
Ak sa to raz skončí, Kermiet si nemyslí, že sa vráti k civilnému životu. „Kým bude niekde ruská armáda, budem proti nej bojovať. Možno v Afrike,“ hovorí. Tam je aspoň teplejšie, pomyslím si ja. Kermiet, ktorý si „pozyvnoj“ vybral podľa kreslenej postavičky žaby, začne hovoriť o svojej najnebezpečnejšej situácii na vojne. „Boli sme na pozícii, bol šturm a…“
Preruší ho hlas zo štábu. „Na príjme,“ ozve sa Claude. Nasleduje pokyn na zničenie cieľa. „Treba robiť,“ skonštatuje Claude.
Čítajte viac Časť jeho nohy visela na zvyškoch nohavice. V takej situácii myslíš len na to, že chceš zostať nažive, hovorí Ukrajinec Saša
