Robiť niečo nielen pre vlastné potešenie, ale nezištne aj pre radosť ostatných, to je v našich časoch, keď všetko preratúvame na zisky a straty, výnimočné. Záhradkári v Zavare o tom nehovoria, to, čo robia, považujú za celkom prirodzenú súčasť svojho života. Pred rokom novinári z Juhoafrickej republiky pozvali kolegov z celého sveta, aby im ukázali tamojšie ovocinárske a zeleninárske farmy. Viedli a vedú ich bieli farmári, ktorí hľadali a hľadajú cestu spolužitia s väčšinovými obyvateľmi čiernej pleti. Už tridsať rokov sa učia ako vzájomne nažívať, ale koncentrát bohatstva si stále viac užívajú bieli ako čierni.
To v Zavare vidíme inú pozoruhodnosť. V čase, keď sa spoločnosť aj na vidieku vzďaľuje pôde a hospodárenie prenecháva v podstate pár desaťtisícom profesionálov, tu objavíme zanietenú skupinu ľudí, ktorá uponáhľanej a do seba zahľadenej spoločnosti pripomína, prečo sa oplatí dobre starať o každý, aj ten najmenší, kúsok pôdy. V obci už piate desaťročie zveľaďujú ani nie pol hektárový záhradkársky areál, kde sa deti aj ich rodičia a starí rodičia učia, ako múdro hospodáriť na pôde, ale najmä správne v harmónii s prírodou a ľuďmi žiť. Zveľaďovať spoločne náš životný priestor. To je naozaj veľká vec.
Pred 40 rokmi vysadil pred čerstvo postaveným Domom záhradkárov Michal Polín, veľký zavarský záhradkársky nadšenec, lipu. V lete vrhá na okolie krásny tieň a keď v júni rozkvitne, ozdraví ovzdušie omamnou vôňou kvetov. Kto si sadne na lavičku pod rozkvitnutú lipu pookreje, upokojí sa. Polín zanechal Zavarčanom krásny odkaz, nestačí postaviť iba dom, treba zasadiť aj strom a nie jeden a nie len vo vlastnej záhrade.
Čo človek zničil, to napravil
Teraz ten odkaz rozvíja Peter Bodnár, nový predseda záhradkárskeho spolku. Pred časom navrhol vysadiť aleju dúl na počesť Antona Honíška, ktorý úspešne previedol záhradkársku komunitu cez minulé ponovembrové desaťročia. Bolo to obdobie obrovských zmien, ktoré ukázalo, kto je čoho hodný.
Honíšek skromne podotkne, že to nebola len jeho zásluha, poukáže na to, že mal šťastie na dobrých partnerov starostov a predsedov družstiev – Juraja Moravčíka, Miroslava Belanského aj terajšieho Petra Holčeka. Pomohli vždy nezištne a cena, ktorú dáva družstvo každoročne do tomboly na Katarínskej zábave organizovanej záhradkármi, je viac než atraktívna. Skúste dnes zohnať fúru maštaľného hnoja. V Zavare, kde družstvo dobytok ako inde nevytĺklo, majú aj takú vzácnosť, akou je omastok do záhrady.
Čítajte viac Zo železničiara sa stal ovocinár roka. Príbeh človeka zo Smoleníc, ktorého sledujú vášniví záhradkári
Bodnár stavil na deti a spoluprácu s materskou a so základnou školou. Pokračuje v Honíškovom diele a pretvára so svojím tímom sad na živé botanické laboratórium prístupné od jari do jesene škôlkarom aj väčším deťom, ale, samozrejme, aj rodičom. Súčasťou areálu je altánok, otvára sa z neho výhľad na stromy. V ich objatí sa odohrávajú hodiny prírodovedy, a keďže sem žiaci s učiteľkami chodia pravidelne, uvedomujú si premenlivosť prírody, čaro štyroch ročných období. Altánok slúži aj na rôzne posedenia. Tu sa lúčia so školou deviataci alebo sa robia rôzne rodinné oslavy či dokonca svadby. Sad a Dom záhradkárov naozaj slúži na sto spôsobov pre potreby malých aj veľkých Zavarčanov.
Teraz na jar, keď kvitnú slivky, pripomínajú stromy svojím bielym rúchom nevesty. Keď rozkvitne 160 stromov a vletia do nich stovky včiel robotníc, uvedomíme si zvukomalebnosť sveta prírody. Len povážme, bolo tu smetisko, a teraz kus živej prírody. Čo človek zničil, napravil.
Sad sa mení, nájdeme tu stromy spred 40 rokov i nedávno vysadené, krásnu pomologickú zbierku sliviek pestovaných v nedávnej minulosti i súčasnosti. Aj vinicu s neodmysliteľným patrónom sv. Urbanom. Žehná jej, rodia sa tu znamenité vína, tu dorobený Rizling vlašský získal veľkú zlatú medailu. Nebolo to v Cannes, kde opäť excelovali slovenskí vinári, len v susednom Cíferi, ale pre zavarských vinárov je vecou prestíže veľké víťazstvo aj v okresnom prebore. Ak má slovenské ovocinárstvo a vôbec poľnohospodárstvo prežiť, potrebujeme takéto spontánne fungujúce liahne talentov.
Foto: Jozef Sedlák, Pravda
Prečo neplatí všetkých a nikoho
Zavarčania sa radi učia. Nedávno pozvali do sadu štvornásobného víťaza súťaže O najkrajšie jablko roka Petra Moldu zo Smoleníc. Ukázal im rez jabloní, ktorý ho priviedol k úspechu. Počas našej návštevy strihali slivky Jozef Jamrich a Ján Roman, dvaja zo štyroch profesionálnych hospodárov, ktorí majú sad celoročne pod palcom. Odmenou im je 60 percent dopestovanej úrody.
Dobre vymyslené, sad síce patrí všetkým, celej obci, ale stromy neznášajú anonymitu, milujú láskavých opatrovníkov. Každé dielo, aj dobre ostrihaný a rodiaci strom má svojho celoživotného partnera. Lebo čo je záhradkárstvo? Tak ako manželstvo – verné partnerstvo človeka s rastlinami, ktoré nás sprevádzajú životom, a ak sa im naozaj venujeme, pomáhajú nám pochopiť, v čom spočíva jeho podstata.
Slivky, o ktoré sa Jamrich s Romanom starajú, dajú každý rok dobrú úrodu a Marta Romanová má z čoho variť lekvár. Na poháriku s chutným obsahom je etiketa Lekvár od Martušky. Varí ho 12 hodín a je to pochúťka, ktorá je jedným z lákadiel zavarských slivkových hodov. Hrnú sa na ne ľudia zo širokého okolia.
Slivka, bol kedysi bežný strom rastúci v každej záhrade. V sedliackych komorách vydržal poctivý slivkový lekvár až do novej úrody. V zime sa jedli sušené slivky. Dnes kupujeme v supermarketoch lekvár, ktorý sa iba tvári, že je slivkový, základom je jablkový džem dochutený a aromatizovaný slivkovým koncentrátom. Lekvár od Martušky je čistý prírodný produkt.
Čo sa to s nami porobilo, že sme takto spohodlneli?
Deti si myslia, že potraviny sa rodia na pultoch supermarketov. A keby len to. Pred Veľkou nocou viezol v aute jeden zo zavarských záhradkárov Marek Nižňanský starší malých šarvancov k vrbine, aby si narezali svieže prútiky na korbáče. Keď sa dostal na križovatku, jeden z chlapcov kričí: Ujo, ale veď Tesco je vpravo. Už aj šibáky rastú v detských mysliach na pultoch supermarketov.
Foto: Jozef Sedlák, Pravda
Škola fortieľa a dobrých mravov
Majú to tie deti v hlávkach domotané. Aby malé zavarské ratolesti vedeli, ako to vlastne v prírode chodí, vodia deti k záhradkárom. Učiteľka materskej školy Zuzana Ďurišová vraví, že sa zameriavajú na rozvoj prírodovednej gramotnosti detí. Základom je zážitkové učenie. Nuž keď má škola naporúdzi taký sad, aký vybudovali tri generácie zavarských záhradkárov, ide učenie deťom ľahšie. Tobôž, keď ich pri každej návšteve čaká ochutnávka nejakej ovocnej dobroty.
Záhradkárskym hitom sa v ostatnom čase stali vyvýšené záhony. Pre deti ich vybudovali aj zavarskí záhradkári. Každý rok vedia pre ne pripraviť nejaké prekvapenie. Teraz pri vstupe do sadu Peter Bodnár s kolegami vysadil aleju z menej známych rastlín, ako sú zemolez, muchovník či drieň. Keď podrastú, zaujmú farebnosťou, chuťou svojich plodov. Sad je naozaj krásnou školou rozvíjajúcou obraznosť i chuťovú pamäť detí.
Čítajte viac Navrhuje záhrady, ktoré ľuďom pomáhajú nájsť zmysel života
Zuzana Ďurišová si cení nápaditosť a ochotu záhradkárov. Možno to súvisí s tým, že deti viacerých z nich sú škôlkari, ale poďme trochu ďalej. Keď sa prizrieme do rodokmeňa Marka Nižňanského mladšieho, tajomníka miestnej základnej organizácie záhradkárov, zistíme, že ide o päťgeneračnú ovocinársku rodinu. Gény a výchova v rodine jednoducho robia svoje. Ostatne Veronika Nižňanská je predsedníčkou 15-členného zavarského Detského záhradkára. Počas veľkonočných sviatkov Veronikina parta rozmiestnila v sade kraslice a potom pozvali rovesníkov, aby ich hľadali. Záhrada, sad ako Komenského svet v obrazoch, ako jedna veľká škola hrou. Bodaj by sme vedeli zo života urobiť jednu veľkú školu hrou ako zavarské deti.
Čo nielen naši dedovia nechápu
Kde sa berie láska a hlboký vzťah k pôde? Storaké sú cesty k nej. Tá, ktorou prešiel zavarský záhradkársky predseda Peter Bodnár, bola v nedávnej minulosti najobyčajnejšou. Už ako malý chlapec sa oháňal motykou. Rodičia aj starkí pestovali zemiaky a deti pracovali zarovno nimi. Tak to šlo po generácie.
Benkovce, odkiaľ Bodnár pochádza, ležia neďaleko známej východoslovenskej priehrady Domaša. Príroda tamojší chotár neobdarila úrodnou čiernozemou, ale žltou ílovicou. Keď Bodnára prišiel do Zavara navštíviť starý otec a uvidel haldy zhrnutej čiernozeme, nemohol uveriť, že na najúrodnejšej zemi Slovensko nechalo postaviť fabriku na autá. Nešlo mu do hlavy, že záhradkári nesmiernym úsilím pôdu zrekultivovali a len o kúsok ďalej sa lídri štátu aj samospráv vzdali tej najlepšej pôdy v prospech áut. Iste, fabrika doniesla prácu, ale nemohli ju vari postaviť inde?
Tá otázka rezonuje aj v Šuranoch, kde sa stavia baterkáreň. Pôda, tak ako v Trnave, Nitre či vo Valalikoch bola až na poslednom mieste.
Foto: Jozef Sedlák, Pravda
Všetko je dnes inak. Nachádzame technologicky spôsob, ako sa zo šlamastiky dostať. Na Mikuláša poslali záhradkári materskej škole darček. Bola to menšia finančná suma z predaja ovocia. Pani učiteľka Zuzana Ďurišová za ňu nenakúpila sladkosti, ale kolekciu balíčkov mikrozeleniny. Pred očami detí vyrástli zo špeciálneho substrátu bylinky, ktoré im potom nadrobučko porezali kuchárky a dozdobili chlebíky s nátierkou. Deťom bylinky zachutili a dožadujú sa ich. Nuž v Zavare vedia učiť prírodovednej gramotnosti.
Riaditeľka školy ZŠ a MŠ v Zavare Silvia Adamcová si všíma veľa podnetov, ktoré záhradkárska komunita vysiela. Vyučovanie v prírode – teda v sade sa už stalo samozrejmosťou, do kultúrneho domu chodia školáci aj ich rodičia na výstavu najkrajšieho zavarského ovocia. Krásne predzáhradky sú tiež vizitkou rastúcej kultivovanosti, za ktorou vidno aktivity komunity záhradkárov. A je tu ešte jeden mimoriadny počin. V dedine majú Domov sociálnych služieb Humanum – aj pre ľudí s istými zdravotnými obmedzeniami prináša návšteva sadu úľavu.
Krásna záhrada, sad ľudí jednoducho obrodzuje. A nastoľuje aj množstvo otázok, ako vlastne narábame s pôdou, z ktorej sme vzišli.
