Keď vkročíte do jej bratislavského bytu, nadobudnete pocit, že aj každý detail v tomto prostredí tu rozpráva niečo, čo treba zachytiť. Nedávno tu vyše mesiaca hostila svoju dlhoročnú priateľku – rodenú Japonku Sačiko, s ktorou sa pred vyše štyridsiatimi rokmi (vďaka „socialistickej“ vycestovacej doložke) zoznámila vo francúzskom hoteli.
Odvtedy sú v kontakte. Listy si vymieňali dokonca aj počas socializmu. A Sačiko ju tesne pred pandémiou pozvala na návštevu k nej.
Postrehy z Japonska
Akú krajinu vychádzajúceho slnka našla? Bolo to Japonsko, kde majú vlaky meškanie len približne osemnásť sekúnd, kde viac ako 50-tisíc ľudí má cez sto rokov, kde väčšina ulíc v krajine nemá žiadne meno a kde už v roku 2015 otvorili prvý hotel s obsluhou robotov? Tak nám predstavuje krajinu vychádzajúceho slnka internet.
No rozprávanie Polákovej je plné reflexií navnímaných aj z detailov. „Japonci majú veľmi radi ticho,“ podotkne. (Nuž, zdá sa, že majú v sebe čosi „exupéryovské“ v zmysle jeho výroku: „Ticho, ty prístav lodí!“) A dodá k tomu: „ Veľmi pracujú s intuíciou. Hovoria, že pre nich existujú ešte ‚slová za slovami’, akoby nevypovedané slová, a že to, čo vidíme, nie je všetko to, čo vnímame. Tvrdia, že existujú ešte veci za tým, čo vidíme. A to je princíp ich vnímania aj komunikácie,“ delí sa o postrehy.
Čítajte viac Koberce pre kráľov z malej dedinky: V bulharských horách tkajú svetový unikát
A pokračuje takto: „Desaťročia som snívala o návšteve Japonska. Japoncov som oddávna vnímala ako pracovitých, húževnatých ľudí, ktorí dokážu držať svoje zvyky a zároveň je to pre nás krajina 22. storočia: svojou úrovňou digitalizácie, elektroniky. Je to 127 miliónov ľudí, z toho dvanásť miliónov žije v Tokiu. A šesť miliónov sa denne ráno musí prepraviť metrom za prácou! Povahovo sú nesmierne disciplinovaní. Od detstva majú veľmi prísnu výchovu. Tá ich naučila sebaovládaniu. My s manželom sme tam takmer za mesiac nášho pobytu nezažili ani jediný znak nervozity alebo agresie a už vôbec nie vulgárnosti."
Čo ju zvlášť prekvapilo? „Mojim štúdiom v oblasti umenia som síce bola na niektoré veci pripravená, ale šokom bol pre mňa najmä technologický progres. Cestovali sme napríklad mostom, ktorý kotví v Pacifiku. Bol to neuveriteľne krásny pohľad na ostrovy a všetko, čo bolo pod nami. Vlaky sú programované tak, že v okamihu zemetrasenia zastanú. A ešte sú istené koľajnicami, aby sa nehýbali. Za tým všetkým je kolos ľudí, ktorý na to všetko dohliada. Nečudo, veď ročne tu zaznamenajú až 1 500 zemetrasení. Dbajú na bezpečnosť. Na miestach, kde hrozí cunami, sú všade upozornenia s návodmi pre ľudí, čo majú robiť v prípade pohromy. V každom prípade, urobilo na mňa hlboký dojem to japonské prepojenie ich vzťahu k umeniu, remeslu a prírode – napriek všetkej technike, ktorú majú.“
Zážitky vložené do obrazov
Poláková pochádza z rodiny lekára. Absolvovala štúdium na Strednej škole grafickej a knihovníckej v Bratislave, neskôr študovala sociálnu prácu ako formu kultúrnej misie. Od roku 1974 viac než dvadsať rokov pracovala v Galérii mesta Bratislavy v sekcii Galérie dieťaťa.
Veľa času venovala dobrovoľníckej práci s mladými ľuďmi so zdravotným znevýhodnením a rómskymi deťmi, ktoré podporovala v rozvoji talentov a ďalšom štúdiu. Popri zamestnaní sedem rokov spolu s manželom prevádzkovali v Bratislave súkromné kníhkupectvo s kaviarňou a galériou, kde organizovali prednášky, koncerty, vernisáže a práve tam – na jednej z výstav spojenej s workshopom – ju zasiahlo umenie arttexu, ktorému sa venuje od roku 2011 – ide o slovenský patent netkanej textílie, druh umeleckej tapisérie.
Základným materiálom preň je čistá vlna (rúno) spracovaná v širokej škále farebných odtieňov. Na Slovensku ho etablovala a rozšírila Ľuba Suchalová Harichová. Poláková o nej hovorí s obdivom i rešpektom, našla v nej „oporu.“ A ona zasa vníma jej tvorbu ako osobitý výtvarný jazyk, ktorým premieňa vlákno na obraz, farbu aj emóciu. „Moja prastará mama pracovala s textilom, tvorila vlnené koberce. Maminka pracovala ako bábkarka, takže od nej mám veľa textílií. Šila bábky, maňušky, ale mala vzťah aj k bytovému dizajnu, zrejme po nej mám vzťah aj k estetike interiérov, “ objasňuje Poláková svoju cestu k umeniu, ukazujúc obrazy, do ktorých vložila príbehy aj zážitky.
Na niektorých vidíme kvety z Japonska: spomienka na jej pobyt v krajine vychádzajúceho slnka. Na ďalšom obraze dominujú malebné domčeky z talianskeho Gargana, ktoré ju očarilo: navštívila ho už trikrát. Nachádza sa vo výške 800 metrov nad morom a je výnimočným pútnickým miestom i miestom, kde radi žijú umelci. Obraz magnólií nesie názov Pocta básnikovi. Vytvorila ho po smrti muža, ktorý bol priateľom jej manžela a pravidelne jej po manželovi posielal kytice magnólií zo svojej záhrady.
Foto: Andrea Eliášová
Púšť ju fascinovala nádhernou farebnosťou
Z púte v Izraeli vytvorila niekoľko veľkých obrazov. Túžila naživo vidieť Getsemanskú záhradu – miesto utrpenia Krista, Judejskú púšť i tisícročné olivy. „Chcela som si to zhmotniť,“ poznamená. Ale je za tým aj hlbší motív. „Kedysi, ešte v období totality, som videla výjav jednej krížovej cesty, ktorá ma zasiahla a odvtedy som túžila naživo vidieť toto miesto v Izraeli v Getsemanskej záhrade, olivový les, kde sa Kristus často utiekal do samoty. Potom tam prichádzal so svojimi učeníkmi. Bolo to aj miesto veľkej (Judášovej) zrady, aj odvahy, no i obrovskej ľudskej agónie. Božská časť Kristovho bytia vedela, že chce a musí splniť to, čo ‚vzala na seba’ ako poslanie, ale ako človek túžil po pomoci.
Očakával, že tí najbližší – jeho učeníci – budú pri ňom. Oni tam síce boli, ale spali, v okamihu zrady nebdeli s ním. Kristus im to nevyčítal, len zostal veľmi smutný. Preto som si zobrazila práve tento motív ako memento: aby, keď budem napĺňať všetky svoje sny, potreby, túžby, ambície, vzťahy, aby Boh nezostal iba na okraji.“
Netají sa, že púšť ju fascinovala nádhernou farebnosťou, ale aj čímsi tajomným. „Môže to byť miesto úplného ticha, kontemplácie, ale aj veľkej skúšky, či by človek v takej samote obstál.“ Séria štyroch arttexov pripomínajúcich Chorvátsko je odrazom tragického zážitku: počas dovolenky jej tam nečakane zomrela priateľka. Ešte krátko pred posledným výdychom ju držala v náručí. „Venovala mi svoj posledný pohľad plný lásky a vďaky a to je to, čo vo mne navždy zostane,“ prezradí. Hudba z chumáčikov vlny?
Nerada tvorí na miestach zaplnených ľuďmi, radšej má intimitu, súkromie. A čím si ju teda získala vlna? Oceňuje, že táto forma umenia podporuje práve používanie prírodného materiálu. „Technika arttexu je mi blízka svojou jemnou štruktúrou hebkosti a farebnosti vlny. Svojou zamatovosťou a snivosťou mi pripomína pastel, ktorý mám tiež rada,“ prezradí. Arttexy z vlny vznikajú ukladaním farebného rúna na podkladovú látku. Autorka strihá, mieša, prepletá a spája mäkké farebné chumáčiky vlny do rôznych tvarov a následných kompozícii, čím vzniká „ maľba vlnou“.
Čítajte viac Fedor Bartko, režisér, ktorý nezohol chrbát: Film nie je o sláve, ale o nesení vlastného kríža
Takto vzniknutý obraz napokon zažehlí pod nepriľnavú látku alebo papier. Kým je obraz – nový arttex – hotový, musí v záverečnej fáze prejsť ešte tkacími strojmi s vysokými ihlami, okolo ktorých pracuje šesť až osem ľudí, až potom sa môžu obrazy vkladať do rámov. Najnovšie sa chce popasovať so stvárnením žalmov a aj hudby do vlny, keďže v auguste tohto roku bude mať na Bratislavskom hrade svoju ďalšiu výstavu. „Hudba ma inšpiruje, jej načúvanie v skoré rána či neskoré noci,“ vyzná sa a spomenie Goreckého, Rachmaninova, Franca i chasidské piesne ako pramene inšpirácie.
Je aj poetka
A čuduj sa svete, v zrelom veku začala chodiť na súkromné hodiny výtvarnej výchovy, kde sa cez výtvarné techniky a teóriu učí aj veľa o svojich emóciách. Maľba vlnou (a niekedy aj pastelom) je však len jedným z talentov Polákovej. Je aj poetka:
Vyhňa
Cítim vôňu ohňa
Padajú doň
Nástojčivé prosby
Vášnivé a vrúcne
To nenapísané
básne
Horia v slzách
Cestou do Svätej zeme v roku 2018 sa jej splnila životná túžba. Dnes je rada, že to stihla absolvovať ešte pred pandémiou a niekoľko rokov predtým, než sa táto krajina stáva pre pútnikov a turistov, mierumilovných ľudí, nedostupnou, dôvodom pre obavy s mnohými otáznikmi. „Keď sme stáli pri Múre nárekov, uvedomila som si, že aj skaly žijú, že ten múr žije – nielen nami, ktorí tam stojíme so svojimi prosbami z celého sveta, ktoré vkladáme do maličkých škáročiek v múre. Nad nami totiž spievali malí vtáci, vrabce, ktoré vylietali a zase sa vracali do malých koruniek konárov, ktoré sa zachytili do tých pevných skál. Uvedomila som si, že aj v tej najtvrdšej dobe môže život ísť ďalej a byť víťaznejší práve preto, že nie je len v našich rukách, že o ňom rozhoduje Boh,“ vracia sa k zážitkom v Izraeli.
V rozhovore sa pristavíme aj pri jej cestách do Poľska, kde spoznala významnú historičku umenia Różu Wawrzynowicz-Billip, ktorá dlhé roky pôsobila na Kráľovskom zámku vo Varšave. Priatelili sa tridsať rokov. Zomrela v máji 2023. Venovala sa aj hendikepovaným a v talianskom jazyku po roku 1989 sprevádzala nevidomých ľudí, pomáhala aj schizofrenikom a starým ľuďom.
Poláková navštívila aj miesta spojené s u nás málo známym poľským básnikom, kňazom a pedagógom Janom Jakubom Twardowským, ktorého tvorbu odporúča viac spoznávať. Prežil neľahký údel, keď jeho rodinu násilne evakuovali do Ruska. Bojoval proti nacizmu a stratil takmer všetkých príbuzných, spolužiakov, priateľov. „Vo svojej básni Odhodlanie hovorí: Som odhodlaný pracovať na tom, aby som sa zbavil býka rétoriky, vazelíny štylizácie, galantných páuz, nablýskanej syntaxe, lyrického koša na smeti. Aby som si v zime pokľakol a podal ti nekvalifikovanou rukou baránka v snehu. V tomto vyjadrení človek cíti z Twardovského aj filozofa, aj prírodovedca, aj pokorného človeka, ktorý toľko zažil – aj toho zlého, že hľadal riešenia, východiská. A to vnímam ako jeho odkaz pre dnešok: aj my musíme hľadať východiská, nemôžeme sa nechať zvalcovať. V jednej svojej anekdotickej básni píše: „Znovu prišla ku mne samota./ Choď!/ Myslím, že už zostala v nebi./ Hovorím jej: čo chceš ešte, idiotka? /A ona? / Milujem ťa!“ / Hľadajme osobnosti typu Twardovského!“ poznamená vnímavá Bratislavčanka.
Foto: Andrea Eliášová
Vedro, vysávač a umenie
Keď si pred niekoľkými rokmi s manželom splnili sen a sprevádzkovali v Bratislave súkromnú kaviareň spojenú s galériou a kníhkupectvom, mnohí návštevníci netušili, že každé ráno už okolo piatej hodiny „štartujú“ z domu a vzápätí „pulírujú“ priestory Slovenskej filharmónie s vedrami i vysávačmi, aby mohli o 11. hodine otvoriť svoje kníhkupectvo a priniesť záujemcom okrem kníh pútavé prednášky, koncerty či workshopy.
„Nezáleží na tom, či vás baví sadenie stromov, alebo čítanie kníh. Najdôležitejšia je atmosféra. Z človeka, stretnutia, zdieľania, zostáva atmosféra. A život by mal byť vďakyvzdaním, za to, že som toho druhého stretol, stretla,“ presviedča elegantná výtvarníčka v útulnej obývačke, kde v obklopení kníh, umenia či jemného porcelánu – vzácneho dedičstva po starej mame, a dávkou noblesy dokáže vytvoriť atmosféru ako v kaštieli či na zámku.
Čítajte viac Magda Rúfusová: žena s brisknou mysľou a „nepredajnou dušou“, manželka proroka. Prečo si ju Milan vybral?
A jej srdcu blízkymi citátmi opäť raz odkrýva aj čosi zo svojej životnej filozofie: „Veľký poľský spisovateľ, básnik, kultúrny atašé Roman Brandstaetter v jednej zo svojich kníh napísal: „Najkrajšie krajiny sú krajiny nášho srdca a každý ju má tam, kde vníma inšpiráciu. A Gabriel García Márquez, hovorí: „Všetci chcú žiť na vrchole hory, zabúdajúc, že šťastie sa skrýva v spôsobe výstupu na štít.“ Poláková v zrelom veku vystúpila na štít, z ktorého by sa iní – po jeho dosiahnutí – veľmi dlho možno iba rozhliadali navôkol, hovoriac si s úľavou: „Dokázal som to!“ Ona s nadhľadom a pokojom konštatuje: „Je to veľmi relaxujúce a očisťujúce.“ Podľa nej „človek má v živote čas srdca a čas rozumu.“ Alebo ako vravia Japonci, „existujú ‚slová za slovami’, a to, čo vidíme, nie je všetko…“
