Vyzerá to tak, že v tomto mene je „zašifrované“ čosi „odsúdené“ na úspech, ale zároveň aj tvrdo vydreté. To je určite prípad muža, ktorý akordeón berie do rúk desaťročia – od svojich piatich rokov. Patrí medzi svetovú špičku v tomto umení. Koncertne vystupoval v 34 krajinách. Rodáka z Dunajskej Stredy poznajú nielen v Európe, ale aj v Ázii, Afrike či Austrálii.
Vzory však našiel medzi klaviristkami. Popredný akordeonista Tibor Rácz nemá rád slovo poslanie. Ale tento muž so zmyslom pre humor sa rád hlási k výroku svojej obľúbenej maďarskej operetnej divy Hanny Honthyovej, že umelcovi viac pomôže jeden dobrý škandál než pozitívna kritika (hoci on sa celý život prešľapom vyhýba), pretože neraz až vtedy si vraj ľudia všimnú aj zásady či „neochvejné postoje“ umelca.
Akordeón figuruje vo všetkých žánroch
Mnohí akordeonisti považujú harmoniku za nástroj budúcnosti. A hoci v baroku, klasicizme ani romantizme ho nepoznali, keďže prvý raz sa v dejinách objavil až v roku 1829, súčasný slávny francúzsky akordeonista a skladateľ Richard Galliano tvrdí, že akordeón nie je nič iné ako organ, ktorý si možno nosiť so sebou, hoci má nižší rozsah tónov. Johanna Sebastiana Bacha označil dokonca za najväčšieho skladateľa pre akordeón.
Ako to vidí „naša špička“ – umelec Tibor Rácz? „Akordeón je hudobný nástroj, ktorý figuruje vo všetkých žánroch. Budem citovať slečnu Marplovú, moju obľúbenú postavu z detektívnych románov populárnej Agathy Christie, ktorú milujem: na otázku, ako je možné, že dokáže vyriešiť aj tie najkomplikovanejšie situácie, odpovedala: ‚Dlho som žila, veľa som toho videla!‘ Vychádzajúc z tohto výroku musím povedať, že mladá generácia si vyberá skôr cestu ľahšieho odporu: Mladým umelcom sa hrá ľahko zábavná aj džezová hudba, ale do klasiky a avantgardy sa nikomu z nich nechce."
Rácz pokračuje:„ Akordeón je však ‚doma‘ v ľudovej, tanečnej i zábavnej hudbe, v rocku, pope i džeze, ale je ‚doma‘ aj na najzávažnejších hudobných festivaloch sveta a v rukách takých svetových hudobných skladateľov, ako je napríklad maďarský skladateľ György Kurtág. Napísal operu, v ktorej v rámci operného orchestra venoval akordeónu hlavnú rolu. Zahrala ju aj moja budapeštianska absolventka, o ktorej sám Kurtág ako doyen súčasných skladateľov povedal, že predviedla svetovú úroveň! Mali by sme omnoho viac dobrých akordeonistov, keby získali dostatočný rozhľad, nadobudli dostatočné vzdelanie a preferovali aj iné hodnoty, než len tie, ktoré sú ľahko komerčne dosiahnuteľné,“ vysvetľuje Rácz.
Akordeón je preňho zázrak techniky
Na koncertoch možno vnímať, že hudbu prežíva celým telom, mysľou, každým vnemom. Tvrdí, že len maliari a hudobníci nosia v sebe farby. „Slová nám nestačia. Sochy sú statické. Ponúkajú jednorazovú výpoveď. Ale ja s farbami môžem narábať tak, aby som mohol moje vnútorné, duchovné farby preniesť do farby tónu. Umelec sa musí snažiť nájsť si tie svoje farby, aby jeho vnútorné výpovede boli presvedčivé, pravdivé. Mal som pedagóga, ktorý vyučoval práve na tejto báze: Vždy hľadal nové farby, nové zvuky, nové možnosti vyjadrenia svojich emócií na hudobnom nástroji a akordeón je k tomu ideálny."
Foto: archív Tibora Rácza
Rácz potom ozrejmuje: „Všetky hudobné nástroje majú síce podobné možnosti, ale akordeón je pre mňa zázrak techniky. Veď je to v podstate zlepenec dreva, kovu, vosku, kože a je veľmi citlivý. A keďže ho tvoria živé materiály, aj ja som povinný priniesť zo živých materiálov živé emócie, živé zážitky a živé farby. Snažím sa presvedčiť ľudí o tom, že tento nástroj nie je ťahacia harmonika, ktorá hrá iba polky a valčíky kdesi na jarmoku, ale že to je skvostný koncertný nástroj, ktorý je už tak zdokonalený, že je schopný pretlmočiť všetko, čo umelec nosí vo svojej duši, v srdci,“ odkrýva tajomstvo svojho majstrovstva.
Nie nadarmo zaň získal mnoho ocenení a uznaní. Pred tromi rokmi oslávil životné jubileum (sedemdesiatku) a ešte stále rád prijíma pozvania na koncerty. Študoval v Bratislave aj vo Viedni, absolvoval konzervatórium i vysokú školu (odbory akordeón, hudobnú pedagogiku, didaktiku i koncertnú réžiu), v rámci postgraduálneho štúdia aj odbor estetiky a kultúrnej politiky. Roky pôsobí ako pedagóg a dirigent. Je zakladateľom Medzinárodnej súťaže akordeonistov v Dunajskej Strede a tiež viceprezidentom medzinárodnej konfederácie akordeonistov pri UNESCO. Je lektorom a docentom majstrovských kurzov pre akordeonistov – od Francúzska cez Švajčiarsko, Holandsko, Dánsko Nemecko, Rakúsko, Poľsko, Fínsko, Rusko, Srbsko, Maďarsko, Českú republiku až po Veľkú Britániu.
Čítajte viac Ráno s vysávačom, večer v galérii: Katarína Poláková mení chumáčiky vlny na fascinujúce príbehy z Japonska i Izraela
Rady od tety Eržiky
Rácz vytiahne z pamäti aj túto spomienku: „Mal som päť rokov, keď sme sa raz v meste prechádzali so starou mamou, ktorá ma zbožňovala a rozmaznávala. Ja som vtedy v hračkárstve, kde sa predávali aj hudobné nástroje, uvidel čosi žlté, jagavé, krásne. Bola to harmonika. Nechcel som z obchodu žiadnu hračku, ani autíčko, len tú harmoniku, tak mi ju kúpili. Odvtedy je v mojom srdci."
Zdôrazňuje, že jeho životným cieľom bolo vychovať takých muzikantov, ktorí toto umenie nebudú robiť pre úspech, slávu či peniaze, ale z lásky a hĺbky duše, srdca. „Ja chcem ľudom cez hudbu povedať, aký som, aby do mňa videli. Veľmi som chcel byť pozitívnym príkladom toho, aby ľudia vedeli, že nik nemôže byť v živote šťastný ani múdry, ak nemá v srdci a duši poriadok. Rodičia mi dali voľnú ruku v tom, že mi nič neprikazovali, ale svojou výchovou sa postarali o to, že som si osvojil také životné hodnoty a postoje, aby som prišiel k vnútornej pravde a k tomu, kam ma to ťahá.
Teta Eržika podobne ako profesorka Marta Szökeová vždy vravievala: „Ja ti nemôžem dávať nejaké inštrukcie, len ťuknem trošku zľava, trošku sprava a usmerním ťa, ale cestu, po ktorej pôjdeš, tú si vyberieš sám. A tak som si vybral." Najviac ho ovplyvnila práve teta Erži, ktorej prischla prezývka divoká alebo citrónová. A dôvod? „Po fronte, keď bola Budapešť zbombardovaná, farár Jozef z kostola, v ktorom bola teta kantorkou, bol veľmi ťažko chorý. Denne nosila kňazovi citróny, aby vyzdravel. Táto teta sedela so mnou pravidelne pri raňajkách. Vždy o šiestej ráno ma vytiahla z postele. Na stole bola kávička, trocha maďarskej marhuľovice alebo čerešňovice, k tomu prichystala dobrú štipľavú papriku a klobásku. A kým ja som sa napchával, ona mi rozprávala. A to tak dlho, až kým mi neotvorila hlavu, dušu i srdce dokorán,“ prezradil.
Foto: archív Tibora Rácza
Nasledovníkov má aj medzi mladými ľuďmi (napríklad Andrej Hraško, Milan Hradil, Petar Marić, Zsanett Szatzker), ktorí k nemu vzhliadajú a na jeho prísnu „školu“ nedajú dopustiť. Rád si spomína na starú mamu, ktorá bola jednoduchá dedinská ženička. Hovorí, čo mu vravela: „Viem, že to nebude asi veľmi múdre, čo ti poviem, ale nepočúvaj svoj rozum, počúvaj svoje srdce. Ono ťa prevedie všetkými ťažkosťami a usmerní ťa v živote tak, aby si bol spokojný. Pomáhaj a podporuj! Niečo podobné nám hovorila aj naša pani profesorka počas štúdia, keď sme hrali avantgardné skladby: nepočúvajte druhých, čo si o tom myslia. Vytvorte si o skladbe svoj vlastný obraz, vlastnú predstavu, nechajte prsty, aby hrali a srdce, aby cítilo a to stačí!" povedal skúsený umelec, ktorý v hre na akordeón nemal vzor.
Zato ho našiel vo fenomenálnych klaviristkách, ktorých umeniu s úľubou načúval. Jednou je Martha Argerich (85) z Argentíny, ktorá patrí medzi najvýznamnejšie umelkyne druhej polovice 20. storočia a druhou bola Annie Fischer (1914–1995), svetoznáma maďarská klaviristka, známa najmä interpretáciou Beethovena, Mozarta či Schuberta.
Čítajte viac Fedor Bartko, režisér, ktorý nezohol chrbát: Film nie je o sláve, ale o nesení vlastného kríža
O umelcoch, ktorí nenudia
Keď o hovorí o dvoch zmienených skvelých hudobníčkach, poukazuje na toto: „Obe už len keď vstúpili na pódium, zaplnili ho svojou aurou, vyžarovaním atmosféry, vedeli uchvátiť diváka emóciami. Martha Argerich mala na Cypre priateľa, ktorý sa volal Nicolas Economou. Zomrel veľmi mladý pri autonehode. Obaja mali taký zvyk, že si spolu sadli ku klavíru a začali brnkať. Z brnkania bola improvizácia a z nej napokon vzišiel Mozartov dvojkoncert. Dodnes mám jeho nahrávku."
Annie Fischer bola zasa veľmi vznešená dáma: „Ako študenti sme na ňu striehli z chodbičky, keď sa v Slovenskej filharmónii mala pripraviť na vystúpenie na javisku a keď si vo svojich typických čiernych šatách išla najprv pred vystúpením ‚gurmánsky‘ zafajčiť a potom hrala ako Boží anjel. Čiže, mojím vzorom sú ľudia z mäsa a kostí, ktorí stoja nohami na zemi a sú schopní svoje najprirodzenejšie emócie, pocity, zážitky preniesť do hudby tak, že obecenstvo im vždy uverí."
Rácz zdôrazňuje, že ich môžete počúvať v tej istej skladbe mnohokrát za sebou, nikdy vás nebudú nudiť. „A oni zase vedia, že každý večer tvorí samostatná, nová dispozícia. Vždy je zahraná skladba niečím iná. A celková výpoveď je predsa o ľudskosti, o tom, že som tu ako umelec pre vás, nie vy pre mňa," hovorí Rácz, ktorého jeden z predkov bol uhorským ministrom spravodlivosti v rokoch 1803¤-¤1876. Ferenca Deáka prezývali mudrc národa.
Rozčarovanie i genialita Igora Dibáka
Svoju originalitu potvrdí, aj keď sa ho pýtame na obľúbených skladateľov. V repertoári skladieb k jubilejnému koncertu mal mená ako Scarlatti, Haydn, Oppenheimer, Bach, Orff, Werner i ďalšie. „Mám takú mániu, že kdekoľvek vo svete chodím, moje prvé kroky vedú do antikvariátu. Hrabem sa v notách. A podľa toho, čo nájdem, čo ma osloví už cez notopis a čo viem zaintonovať, si vyberám skladby do repertoáru. Z toho školského, ktorý som študoval na konzervatóriu či vysokej škole, v podstate nehrám už nič. Hrám skladby, ktoré som objavil. Aj také, ktoré neboli písané pre akordeón."
Prečo? Vysvetľuje to takto: „Veď je to najmladší hudobný nástroj, takže aj literatúra preň je relatívne mladá. Hrá sa veľa transkripcií alebo adaptácií, čo je doslovný prenos z notového zápisu pre iný nástroj na akordeón."
Ak by mal menovať miláčika, ktorého skladby rád hrá, tak spomenie meno Igor Dibák (zomrel v roku 2021). „Ako absolvent skladateľa Jána Cikkera sa vyznamenal tým, že v mladých rokoch povyhrával všetky medzinárodné festivaly – či už to boli symfonické alebo operné prípadne baletné diela, vždy vyhral prvú cenu, v zahraničí ho poznali, doma ‚nebol prorokom‘. On sa zastrájal, že pre harmoniku nebude písať nič. No a potom prišiel na môj koncert a začal sypať skladby pre akordeón, jednu lepšiu a kvalitnejšiu ako druhú. Ale ujali sa najprv ako povinné skladby alebo výberové povinné skladby na medzinárodných interpretačných súťažiach, až potom si ich vypočulo slovenské obecenstvo, keď už bol Igor Dibák slávny ako skladateľ.
Dibák povedal Ráczovi takmer rozčarovaný: „Tibor, veď ja som harmonikársky skladateľ a to som nechcel!“ Rácz reagoval: „Chvalabohu, Igor. Rob len veci, ktoré si nechcel, lebo sú geniálne!“ Hoci nemá slovenskú národnosť, presviedča, že by Slovensko nemenil za inú krajinu, aj keď ich už videl a navštívil neúrekom. A to napriek tomu, že mladým umelcom dožičí úspechy za hranicami: pred nejakým časom odporúčal talentovanému hudobníkovi, aby zotrval vo Fínsku, kde sa oženil a kde sa mu aj darí.
Čítajte viac Magda Rúfusová: žena s brisknou mysľou a „nepredajnou dušou“, manželka proroka. Prečo si ju Milan vybral?
Pomenovali po ňom komornú sálu
„Pochádzam zo Žitného ostrova, milujem slovenskú kuchyňu, aj ľudí, ktorí tu žijú, osobitne moju generáciu a to, čo aj generácie mladších ľudí boli schopné dokázať. Toľko svetoznámych spevákov, koncertných umelcov, dirigentov nemá ani jeden národ na počet obyvateľstva, ako my na Slovensku. Napriek tomu, čo sa v spoločnosti deje, ešte stále tvrdím, že dobra je tu dostatok.“
Nedávno po ňom pomenovali komornú sálu v mestskom kultúrnom stredisku v jeho rodisku v Dunajskej Strede. A jeho meno nesie aj medzinárodná hudobná knižnica na umeleckej škole v Budapešti. Na dôvažok, vydal už dve básnické zbierky (Čas strateného šťastia, Svet rozpoznania) a v septembri predstaví v rodisku tretiu aj s unikátnym sólovým koncertom, na ktorom zaznejú skladby, ktoré na akordeóne ešte nik nehral. Takže sa rysuje zaujímavá svetovo-slovenská premiéra!
Mimochodom, ešte stále na jeho koncerty „dohliada“ aj stále čulá 93-ročná žijúca mama umelca. Tento hudobný majster si už pred rokmi osvojil radu, ktorú kedysi dostal od svojej babičky: „Daj si pozor, aby si svojím spôsobom života nikomu neublížil.“ O to sa aj snažil. „Povedal som si, že ‚zlý‘ budem len vtedy, ak budem nútený povedať niekomu pravdu do očí, ktorá bude bolieť.“ A dodá: „Mnohokrát sa mi to stalo…“
