Jedna z 913 záhradkárskych komunít roztrúsených po celom Slovensku prosperuje v búrlivo sa rozvíjajúcom Zavare neďaleko Trnavy. Život obce na začiatku milénia zmenila automobilka Stellantis, vtedy známa pod menom PSA. Dnes Stellantis zamestnáva 4500 ľudí a mnohí z nich – pestrá naplavenina obyvateľov z celého Slovenska i Balkánu – zakorenili v Zavare.
Dedina, v ktorej žilo pred štvrťstoročím okolo 1200 obyvateľov, ich má teraz takmer o tisícku viac. Jedným z nich je aj Peter Bodnár, rodák z Benkoviec v okrese Vranov nad Topľou. V automobilke pracuje ako manažér zvarovne, ale v dedine ho poznajú ako šéfa záhradkárskej organizácie.
Zavarskí záhradkári mali vždy šťastie na šikovných ovocinárov. Možno to bolo dané úrodným chotárom, ktorý celkom prirodzene porodil z tunajších gazdov ľudí, čo rozumeli nielen pestovaniu pšenice, repy, kukurice, chovu kráv, ošípaných a hydiny, aj vynikajúcich ovocinárov. Varili tu lekvár a keď ním Zavarčanky naplnili šišky, zalizovali sa po tejto maškrte deti aj dospelí. A slivovica tu tiež bola znamenitá. Tradícia nevymrela a prežila aj v búrlivom 20. a 21. storočí, z ktorých to prvé prinieslo dve svetové vojny, kolektivizáciu a s ňou strastiplný zrod družstiev.
To druhé, ktoré práve prežívame, sa nieslo skôr v znamení úteku od pôdy ako návratu k nej. Hodnotu (finančnú) pôdy si ľudia uvedomili, až keď ju začali vykupovať pod výstavbu automobilky. Práve Zavar sa stal medzníkom v zmýšľaní ľudí na celom Slovensku. Za 250 hektárov pôdy tu štát vyplatil majiteľom pôdy 325 miliónov korún. V pôde uvideli jej vlastníci, väčšina ktorých už dávno nebola roľníkmi, príležitosť ako zo dňa na deň zbohatnúť.
Lenže pôda, osobitne zavarská čiernozem z Trnavskej tabule, je niečo viac ako univerzálna banková zmenka, rodí a obnovuje sa v nej život – ľudský i celej prírody. Najviac si to uvedomujú roľníci, ktorým sme aj pričinením médií začali hovoriť farmári, hoci u nás stále prevažujú alebo družstvá, či z nich vzniknuté veľkopodniky, za ktorými stojí veľký kapitál zahraničný či domáci. Hospodárstva rodinného typu, aké sa vyvinuli v západnej Európe, sa ešte len rodia, upevňujú. Popri nich stále akoby zázrakom prežívajú najusilovnejší robotníci zeme záhradkári. Tí sa pôdy nechcú vzdať, lebo bez nej nevedia plnohodnotne žiť.
Foto: Jozef Sedlák, Pravda
Z – zmysluplné zveľaďovanie zdarma
Zavarskí záhradkári nehospodária v klasickej osade, kde ľuďom vymerali po 4 áre, teda po 400 štvorcových metrov pôdy, na ktorých si postavili maličké chatky s pôdorysom 4×4 metre. Viac vtedy úrady nedovolili zastavať. Zavarský záhradkársky areál je však iná história. Vznikol na území bývalej tehelne. Nezostalo po nej ani stopy, pamiatkou na ňu je len ľudská pamäť a záznamy v archívoch, ale aj z hlbín zeme sa vynárajúce tehly s iniciálami MG pripomínajúce grófsku rodinu Majláthovcov, ktorej kedysi patrila.
Vyťažený hliník dedina v čase socializmu rýchlo premenila na smetisko. Keď ho po samý vrch zaviezli, začalo liezť občanom, ktorí bývali v jeho blízkosti, riadne na nervy. Marta Romanová, jedna zo zavarských záhradkárok, ktorú všetci v dedine poznajú ako vynikajúcu kuchárku a neprekonateľnú majsterku vo varení pravého slivkového lekváru, si spomína, ako do ich vzorne obrobenej záhrady dofúkal prudký jarný vietor zo smetiska všetko, čo sa mu podarilo zdvihnúť.
Ako von z konopí? Pár múdrych hláv sa vybralo za predsedom MNV – Miestneho národného výboru v Zavare Štefanom Ševčíkom s návrhom, aby dedina so smetiskom raz a navždy skoncovala. „Dajme ho záhradkárom." Nevedno, kto už tú myšlienku vyslovil, či to bol Michal Polín, rešpektovaný ovocinár, alebo šľachtiteľ cukrovej repy Michal Šotník či niektorý iný zavarský záhradkársky nadšenec.
Čítajte viac V Zavare napravili to, čo inde človek zničil. Sadia stromy, aby deti vedeli, že šibáky nerastú v supermarkete
Nápad bez veľkých slov začali uskutočňovať, teda smetisko zavážať zeminou z výkopov rodinných domov a všetkých ostatných skrývok pôdy v okolí Zavara a priľahlých obcí. Do hry zatiahli aj miestne roľnícke družstvo, ktoré vtedy viedol Juraj Moravčík. Pochopil, že pôdu treba zúrodniť a keďže družstevné maštale boli plné dobytka a medzi záhradkármi boli aj družstevníci, družstvo v rámci dobrých vzťahov s obcou poslalo pár fúr hnoja. Všetci chceli, aby jazva na tvári dediny čím skôr zmizla.
Štefan Ševčík všetky práce skvele manažoval, oceňuje s odstupom času Anton Honíšek, ktorý viac než tridsať rokov viedol záhradkársku organizáciu. A keby len to. S jedlom rastie chuť a keď už sa pustili do práce, prišli s nápadom postaviť v rámci akcie Z Dom záhradkárov.
Čo komu dnes hovorí akcia Z. Za písmenom Z sa skrývalo zveľaďovanie obce, mesta, alebo ako to škodoradostne vtedy niektorí nazvali, zušľachťovanie verejného priestoru svojpomocou občanov, prácou zdarma. Ševčík dostal na Dom záhradkárov posvätenie z okresu a k tomu 200 tisíc korún na nákup potrebného materiálu. Všetko ostatné bolo vecou šikovnosti a obetavosti Zavarčanov. S výstavbou začali v apríli roku 1985 a o sedem mesiacov neskôr budovu skolaudovali. Na tie časy nevídané tempo, ktoré hovorilo o tom, ako ľudia túžili dať priestor, ktorý im prekážal, do poriadku.
„Ani jeden víkend sme nemali núdzu o pracovité ruky, ráno sa do roboty hlásilo 30 ľudí a mnohých sme museli poslať domov, lebo by si boli pri práci prekážali," vracia sa spomienkou do oných budovateľských čias Anton Honíšek. A pokiaľ ide o svojpomoc, nuž každý prispel nejakým nápadom. Projekt, podľa ktorého postavili záhradkársky dom, dal nakresliť otec známej moderátorky Zlatice Puškárovej. Každý jednoducho pomohol tým, čím vedel a mohol.
Keď sa pustili do výkopov základov, objavili v navážke pôvodné tehly, ktoré sa pálili v Majláthovej tehelni. Na smetisko doputovali z pobúraných starých domov. Záhradkári ich očistili a vymurovali z nich pivnice svojho budúceho príbytku. Niet domu bez histórie, ktorá nám objasňuje, ako sme celkom nedávno žili, kto dejiny miesta, kde žijeme, kedysi tvoril.
Aj vlk sýty i koza celá
Na zavarskom záhradkárskom príbehu si uvedomujeme ešte jednu vec, a to, ako sa Slovensko ľudsky navzájom obohacovalo, miešalo a využívalo to najlepšie, čo ľudia, ktorých láska alebo práca zaviali do dediny, priniesli ako nehmotný kapitál. Anton Honíšek sa do Zavaru priženil v roku 1976 zo susedných Brestovian. Pracoval v Jednote rovnako ako Michal Polín, ovocinárska duša Zavara. Polín si bystrého a pracovitého mladého muža všimol a navrhol mu, aby prišiel medzi záhradkárov. Hneď ho tam vedeli zamestnať a ponúkli mu prácu hospodára.
Foto: Jozef Sedlák, Pravda
Čo robí dobrý gazda? No predsa premýšľa nad tým, čo robí, počtuje, čo sa oplatí, čo nie, len tak sa dá dobre gazdovať. Honíšek bol v tých časoch vykupovačom ovocia a zeleniny pre Jednotu. Taký človek spozná celú dedinu rovnako dobre ako starosta, či farár, čo ich spovedá z hriechov malých aj veľkých. Honíškovi dovážali na káričkách „roľnícke prebytky" a, samozrejme, zakaždým trochu podiškurovali o všetkom, čo mali na duši. Za sezónu výkupňa vyplatila drobným pestovateľom za ovocie a zeleninu okolo 400-tisíc korún. Obratom ich ľudia minuli na výstavbu domov, alebo odložili na kúpu auta či nábytku, vystrojili deťom svadbu.
Honíšek vraví, že cez leto od pondelka do soboty vykupoval od Zavaranov najviac marhule, slivky, uhorky. Keď na Juraja išli uhorky do jarku, mal v predajni pripravené dva kilogramy semena uhoriek. Pre lepšiu predstavu týmto množstvom uhorkového semena možno obsiať okolo jedného hektára pôdy.
V Zavare mali v tých časoch prídomové záhrady výmeru aj 25 árov. Kto bol členom záhradkárskej organizácie, mohol lacnejšie nakúpiť osivá zeleniny, výpestky ovocných stromčekov, hnojivá, postreky. To vysvetľuje motiváciu ľudí stať sa záhradkárom. Neboli nimi len členovia záhradkárskych osád, často obyvatelia panelákových sídlisk, ktorí tam trávili víkendy a dorábali si zeleninu a ovocie pre vlastnú potrebu, ale najmä tisíce vidiečanov, čo produkovali vitamíny pre trh. Spomeňme si na kvitnúce fóliovníkové hospodárstva južného a juhovýchodného Slovenska.
To, čo z rôznych dôvodov nestíhali dopestovať vtedajšie družstvá, dorobili súkromníci, teda záhradkári. Pre štát, ktorý preferoval kolektívne formy hospodárenia nad individuálnymi, to bolo ideologicky prijateľné. Prakticky vzaté vtedajší systém našiel šikovné riešenie, ktoré vyhovovalo jednej aj druhej strane.
Čítajte viac Pôda na juhu Afriky horí pod nohami: Kam utekajú bieli farmári, ktorí kŕmia svet?
Jedno akej si viery, jedno koho volíš
Dom záhradkárov, ktorí si postavili v Zavare, bol viacúčelovým zariadením. Mal a dodnes má rampu, aby sa vykúpené ovocie a zelenina dali pohodlne a rýchlo naložiť na korbu nákladného auta, ktoré distribuovalo produkciu ku konečným adresátom. Záhradkárska organizácia bola naozaj početná, mala 189 členov. Väčšina ovocia a zeleniny, ktorá prešla záhradkárskou výkupňou, sa síce urodila v prídomových záhradách, na záhumienkoch, ale zrekultivované smetisko premenili Zavarčania (po zavarsky Zavarania či Savarania) na ukážkový, svojho druhu experimentálny ovocný sad.
Je naozaj moderný, s mikrozávlahou umožňujúcou dávkovať živiny a dorobiť krásne ovocie. V sade odskúšali a odskúšavajú po dnes deň nové odrody – kultivary sliviek, jabloní či viniča. Tento prínos ťažko vyčísliť, stačí povedať, že sa sem chodila a chodí zoznamovať s pestovateľskými finesami celá dedina. Určite ťažko oceniť zrod a utužovanie priateľských vzťahov, ktoré sa rodili či už v sade, alebo v Dome záhradkárov, kde majú sušiareň ovocia, do ktorej sa vojde odrazu 400 kilogramov sliviek, hrozna, jabĺk. Záujemcom usušia ovocie za cenu spotrebovanej energie – spáleného plynu.
Ústretovosť, bez ohľadu na to, kto si, akej si viery, koho volíš. Ako šport, tak aj záhradkárčenie pozoruhodne zjednocuje občanov.
Jedno nezabúdajme, pripomenie súčasný predseda záhradkárskej organizácie Peter Bodnár: „Pôda, Dom záhradkárov, všetok majetok je vlastne obecný, všetko máme v prenájme, zveľaďujeme sad aj všetky s ním späté zariadenia s jedným cieľom, aby sme mali radosť nielen my záhradkári, ale celá obec."
V Dome záhradkárov nájdeme pozoruhodnú vínnu pivnicu, kde víno nekvasí len v tradičných „demijónkoch", ale v antikorových nádobách, v ktorých možno teplotu kvasenia riadiť. Na stenách visia desiatky diplomov pripomínajúce záhradkárske úspechy v jednotlivých dekádach. Zoznamujúc sa s príbehom zavarských záhradkárov zisťujeme, že záhradkárstvo je skrátka bohatý, mnohovrstvový košatý fenomén, ktorý nemožno zúžiť len na kilogramy úrody alebo počty členov. Odhaľuje čosi viac, spôsob života obohacujúci nielen komunitu záhradkárov, ale celú obec.
„Z tohto pohľadu potom možno inak vnímať aj fakt, že v priebehu posledných štyridsiatich rokov klesol počet záhradkárov na Slovensku na jednu štvrtinu prednovembrového stavu. To číslo vypovedá o tom, ako sa zmenil život na vidieku, čomu dnes pripisujeme význam, hodnotu a čomu nie," objasňuje predseda Republikového výboru Slovenského Zväzu záhradkárov Eduard Jakubek.
Naozaj, slovenský vidiek sa veľmi zmenil. Generácia zvyknutá privyrábať si pestovateľskými či chovateľskými aktivitami je na dôchodku a ich dospelé deti žijú inak a nevidia zmysel v tom, aby ohýbali chrbty vo fóliovníkoch. Do módy prišli rodinné samozbery ovocia z profesionálne manažovaných plantáží jahôd, alebo rôznych druhov drobného bobuľového ovocia či jabloňových, hruškových a slivkových sadov. Slovensko sa mení, ale záhradkárstvo pretrváva. Klon, ktorý vyšľachtili v Zavare, je najcennejší.
