S krízami treba rátať. Boli aj budú
Chov dobytka, výroba mlieka je ako ťažký priemysel. Buduje sa nie na rok, ba ani na dva či päť, je to generačné dielo. Kto sa bojí, nech do lesa nechodí. Kríza, do ktorej vhupli slovenskí poľnohospodári, nie je ojedinelá. S krízami treba rátať – boli aj budú.
To je len pár postrehov, ktorými glosoval aktuálnu situáciu Martin Záhumenský. Vyrástol na farme v Mikuláši, pobudol na amerických a kanadských farmách a dnes okrem práce na hospodárstve prednáša na Slovensku i v zahraničí, ako modernizovať výrobu mlieka a byť lepším ako konkurencia.
Záhumenský je presvedčený, že o budúcnosť sa nemusia obávať tí slovenskí farmári, ktorí priebežne investovali do genetiky stáda a nových technológií – vzdušných a priestranných maštalí, zaručujúcich pohodlie kravám. Do dojární alebo robotov, ktoré doja kravy namiesto ľudí. Takých podnikov pribúda. Jedným z nich je družstvo v Hranovnici v okrese Poprad. Práve teraz tam zrobotizovali dojenie.
Robotom kravy nesmrdia
Predsedovi družstva Dušanovi Pitekovi volali poobede do Mikuláša, kde bol na prednáške o výžive zvierat, aby sa ponáhľal domov, lebo jeden z Ukrajincov nenastúpil do dojárne. „Vidíte, to je dôvod, prečo nasadzujeme roboty, nemôžeme sa spoľahnúť na dojičov, ktorí zoberú prácu len z núdze. No kým sa naučíme dokonale využívať roboty, musíme prevádzkovať aj dosluhujúcu dojáreň obsluhovanú ľuďmi. Časy, keď sme sa mohli spoľahnúť na deti družstevníkov, sú preč. Mladým maštaľ až na výnimky smrdí. Preto sme siahli po robotoch.“
V hranovnickom družstve postavili novú maštaľ počas krízy v roku 2009. „Keby sme boli vtedy cúvli, som si istý, že dnes kravy nechováme. Využili sme dotácie, zlepšili životné podmienky kravám, no a teraz podnikáme ďalší modernizačný krok,“ objasňuje Dušan Pitek, ktorý je v jednej osobe predsedom, zootechnikom, agronómom aj mechanizátorom. Manažér toho musí zvládnuť násobne viac ako pred poldruha desaťročím.
Od krízy prinášajúcej prudký pád cien tuhne krv v žilách, lebo zdroje podnikov sa rýchlo stenčujú. Ako nepodľahnúť depresii? „Každá kríza je príležitosťou na hľadanie úspor, optimalizácie výrobných procesov, príležitosťou na to, aby sa kolektív každej farmy na svojom piesočku pozrel, ako čo robí, kde môže ušetriť,“ hovorí Martin Záhumenský. Dodáva, že ani počas krízy nemožno ustať v načatých ozdravných procesoch, investíciách. Treba ich dokončiť. Iný spôsob prežitia krízy ako znižovanie nákladov neexistuje.
Čo je najväčšia slabina Slovenska? Na seminári to zaznelo viac ráz: premrhaný čas. Kým Poľsko či Česko investovali do modernizácie nielen prvovýroby, ale aj potravinárstva obrovské peniaze, na Slovensku spracovanie poľnohospodárskych surovín výrazne zaostáva za konkurenciou.
Svet i Slovensko hore nohami
„Až teraz sa otvárajú oči mnohým, ktorí tvrdili, že potraviny sa dajú doviezť, že nepotrebujeme poľnohospodárov a potravinárov. Štát bude musieť hľadať podporu aj pre spracovateľov. Potravinársky priemysel pomaly zo Slovenska vymizol, pomaly tu niet sofistikovanejšej výroby potravín. Jednoducho sa k nej budeme musieť vrátiť. Celý svet je otočený naruby, a to nám ukazuje, že treba svoj trh chrániť, viac sa spoliehať na seba, napriek tomu, že sme súčasťou veľkého globálneho trhu. Aj globalizmus má svoje obmedzenia,“ podotýka Martin Záhumenský.
Čítajte viac Každodenná potravina a kľúčová surovina príprav pred veľkonočnými sviatkami rekordne zlacnela. Iné položky dajú peňaženke zabrať
O obnove potravinovej sebestačnosti sa hovorí už roky. Koľko potrvá a je vôbec pri súčasných finančných možnostiach štátu, nastavení Strategického plánu agropotravinárstva a šetriacej Spoločnej poľnohospodárskej politiky možná? Jeden z predstaviteľov generácie štyridsiatnikov, predseda predstavenstva PD Trenčianske Stankovce Stanislav Kobza hovorí, aby sme sa držali pri zemi a nestavali si vzdušné zámky.
„Uskutočnenie predstavy, že budeme mať neviem akú sebestačnosť, že budeme budovať nové mäsokombináty, konzervárne atď., stojí extrémne veľa peňazí. Pri konsolidácii štátneho rozpočtu ich nikto nemá a neviem, či ich v dlhodobom horizonte vôbec nejakým spôsobom vyprodukujeme. Treba sa zamerať vyslovene na kvalitu a zdravotnú bezpečnosť, v tom slovenské potraviny jasne vyhrávajú nad lacnými produktmi z dovozu,“ hovorí Stanislav Kobza.
Naozaj, kríza nastolila obrovské množstvo existenčných otázok. Nájsť cenovo dostupné riešenie potravinovej bezpečnosti mobilizáciou vlastných zdrojov, ktorá sa roky obchádzala či ignorovala, nebude jednoduché. Keďže je Slovensko nesebestačné v celom rade agroproduktov, môže sa stať, že po očakávanom zdražení ropy a zemného plynu budeme mať jedny z najdrahších potravín v Európe.
