O zapadnutej dedinke so 40 domami a 60 obyvateľmi v údolí Stolických vrchov Slovensko dlho nič nevedelo. Až keď prepukol covid a ľudia zostali uväznení vo svojich príbytkoch, začali sa viac obzerať po svojom okolí. Zmocnila sa ich biofília – mocná túžba po živote, najlepšie uprostred prírody. Tak objavili Brdárku s ostrovom vyše troch tisíc ovocných stromov, medzi ktorými prevažujú čerešne.
Vysadili ich v priebehu necelých troch storočí Brdárčania, kedysi najmä chovatelia oviec, potom baníci, a keď v Slovenskom rudohorí vyschli žily s cennými nerastmi, stali sa z nich opäť roľníci. Mimoriadne podnikaví, rozhľadení a zruční hospodári, čo si vedeli poradiť s akýmikoľvek prácami, ktoré im otvárali cestu k lepšiemu životu. Málokde inde vidíme tak priezračne dejiny našej krajiny, jej vzostupy a pády, ako práve v tejto vieske, kde si pod rozkvitnutými čerešňami tisícky ľudí mienia bozkom spečatiť svoju lásku a vernosť.
Kedysi najmä začiatkom mája, ale v posledných rokoch zhruba od polovice apríla, keď sa zazelená Trumanová dolina tiahnuca sa od Štítnika až do Brdárky, sa tisíce čerešní zahalia do belostných kvietkov. Je to príležitosť pre včelárov – miestnych aj kočujúcich, aby sa včely výdatne nakŕmili chutným nektárom. Na brehu zurčiaceho potoka, ktorý preteká dedinou, sa objavia hniezda žltého záružlia. Celá krajina ožíva a naberá energiu, aby sa vydala v ústrety novému životu. Každý, kto sem vkročí, cíti pulz jari, nádej, ktorú so sebou prináša.
Po úteku obyvateľstva do miest za bohatším životom sa začína objavovanie vidieka, jeho krás, protirečení a tajomstiev. Má ich aj Brdárka a jej čerešňové sady. Vlastne to nie sú čerešňové sady, ktoré zodpovedajú obvyklej predstave ucelenej plochy s geometricky presne vysadenými stromami. Neobyčajnosť Brdárky spočíva v tom, že čerešne a popri nich hrušky, jablone, orechy vytvárajú zhluky, malé a väčšie ostrovčeky, ale aj aleje ako Halbošina, úvoz vysadený čerešňami. Impozantné stromy s rozložitými korunami sa driapu do desaťmetrovej výšky, vybiehajú zo záhrad do humien, na lúky a stráne pod Veľkým a Malým Radzimom.
Foto: Jozef Sedlák, Pravda
Fenomén prírodný a vladársky
Oba vrchy vytvárajú hrádzu proti studeným severným vetrom. Pôvod názvu Radzim zrejme súvisí so slovom Hradzim, prírodnou hradbou zachytávajúcou jarné vpády mrazivého arktického vzduchu, ktorého sa rok čo rok obávajú všetci slovenskí ovocinári. V čase klimatickej zmeny sú ešte nebezpečnejšie. Prichádzajú totiž oveľa častejšie, ako keď v minulom storočí po zväčša tuhých zimách prišla jar s postupne rastúcimi teplotami vzduchu. Tu na Brdárke sa však príroda postarala o vynikajúcu členitosť chotára. Samotná obec leží vo výške 555 metrov nad morom, ale stromy sú vysadené vyššie. Spravidla na stráňach, z ktorých steká mrazivý vzduch do údolia.
Vápencové skaly na obnažených miestach lesa obkľučujúceho dedinu akumulujú cez deň teplo z jarného slnka a v noci ho vyžarujú do priestoru. Vzniká tu teplotný efekt, ktorý oceňujú vinohradníci a ovocinári. Nielen pri kvitnutí, ale aj dozrievaní. Rozdiely medzi dennou a nočnou hodinou sa totiž starajú o krásnu aromatiku – vôňu a pikantnú chuť ovocia. V teplotnom strese, ktorý zažívajú stromy, produkujú viac vonných látok. To je aj jedno z tajomstiev kvality čerešní z Brdárky. Výnimočný jedinečný genius loci. Vinohradník by povedal terroir par excellence.
Čítajte viac Keď sa smetisko zmení na sad. Kto vie urobiť raj na Zemi? Záhradkári
Je to naozaj jedna z najlepších slovenských ovocinárskych polôh. Keď má návštevník šťastie na dobrého sprievodcu, akým je napríklad Tibor Gajan, člen občianskeho združenia Alter Nativa, dozvie sa o Brdárke tisíc zaujímavých detailov. Spomínajúc onú polohu, reč príde na to, že kedysi pred miliónmi rokov sa nad celým priestorom prevaľovali vody prehistorického oceánu. Tektonické pohyby v útrobách matky zeme sa postarali o vyzdvihnutie morského dna a o príhodné geologické podložie s množstvom vápnika a ďalších minerálnych látok, ktoré žičia ovocným stromom a pozoruhodnej botanickej skladbe bylín. Pričinili sa o to aj schránky morských ulitníkov, ktoré geológovia našli na Radzime.
Ovocinárstvo je, pravda, aj odrazom nadhľadu ľudí, ktorí stoja na vrchole moci. Keď sa v Uhorsku ujal vlády syn Márie Terézie Jozef II., pokračoval v jej reformách. Už počas 40-ročnej tereziánskej epochy klesala efektívnosť ťažby nerastov a bolo jasné, že rozvoj územia nemožno stavať len na baníctve. Otázka stála, ako pripútať kolonistov k územiu. Jozef II si uvedomoval zaostávanie habsburskej monarchie za konkurentmi zo západnej Európy a chcel ho čím skôr odstrániť. Zrušil nevoľníctvo a vydal dôležitý tolerančný patent, ktorý umožnil evanjelikom hlásiť sa k svojej viere.
Foto: Jozef Sedlák, Pravda
Pre evanjelický osvietensky a podnikateľsky založený Gemer to znamenalo otvorenie ciest k rozvoju. Ovocinárstvo bolo jednou z nich. Ostatne, jeden z prvých slovenských ovocinárskych spolkov založili v Jelšave v roku 1796, o čo sa zaslúžil Samuel Glósz s evanjelickým farárom Pavlom Wallaszkým. V Jelšave vzápätí Spojený čerešnícky spolok vybudoval aj ovocnú škôlku. Tak vznikali prvé oporné body ovocinárstva na Gemeri, ktorý sa neskôr ukázal ako jeden z troch najväčších producentov ovocia v Uhorsku.
Osvietený cisár nariadil vysádzanie ovocných stromov a vydal nariadenia upravujúce starostlivosť o stromy. Zaviedol napríklad dodnes platné pravidlo, že ovocie z prevísajúcich konárov patrí susedovi. Vyrúbanie stromu sa trestalo 300 zlatými. Na Brdárke stromy nesadili na medze, čím predišli susedským sporom. Na stráňach pozornému oku neujdú terasy, miestni ich nazývajú sklady. Naši predkovia vedeli, ako na úbočiach predísť erózii pôdy.
Dedina hľadá nové impulzy
Dnes je takmer celý 600-hektárový chotár Brdárky zatrávnený, lenže miestny starosta a súčasne aj farmár Jaroslav Hric Jančo, ktorého rod tu žije nepretržite posledných 400 rokov, podotkne, že časť pôdy sa tu orala, aby si ľudia dopestovali jačmeň a ovsík. Bola to dedina furmanov a, samozrejme, koníky aj voly potrebovali obrok, pestovali tu zemiaky a konope. Veď sa bolo treba poriadne najesť a ošatiť.
„Na Brdárke sa pod čerešňami oralo, sialo a to až popod samú horu. Poľnohospodárskej pôdy po odpočítaní lesnej máme 380 hektárov, najmä lúky, pasienky plus 100 hektárov ornej, ale kedysi sa oralo popod samú horu. Medze sú až tam hore naorané, čo je do 750 metrov nad morom,“ objasňuje starosta. Urobme si jedno malé porovnanie. V roku 1847 chovalo 28 sedliackych rodín 68 volov, 23 kráv, dva kusy mladého dobytka, 23 ošípaných a 260 oviec. Dnes túto rozsiahlu intenzívnu živočíšnu výrobu nahrádza chovom 300 oviec Jaroslav Hric Jančo. V obci s malinkým počtom obyvateľov starostuje len na tretinový úväzok. Kto chce na Brdárke zapustiť korene, musí v tomto kraji vedieť žiť.
Čítajte viac V Zavare napravili to, čo inde človek zničil. Sadia stromy, aby deti vedeli, že šibáky nerastú v supermarkete
Na podpichovačnú otázku, či leží Brdárka na kraji sveta, lebo tu sa končí cesta odbočujúca v Plešivci z hlavnej slovenskej južnej tepny, sa starosta pousmeje a odvetí: „Je to uhol pohľadu, z toho nášho je to začiatok.“
Podľa počtu návštevníkov, ktorí zaplavili brdárske čerešňové sady posledné dva aprílové víkendy, by sa zdalo, že Brdárke naozaj svitá na lepšie časy. Veď sa sem prišlo poprechádzať medzi rozkvitnutými čerešňami dovedna okolo päť tisíc ľudí. Prišli na autách, motorkách, bicykloch, aby uvideli najväčšiu koncentráciu rozložitých čerešní na Slovensku vo chvíli, keď sú najkrajšie – v kvete. Stále rodia, ale oberačov takmer niet. Dedina, aj keď sa tu usilujú zapustiť korene novousadlíci, v podstate stále vymiera. Hľadá nové impulzy. V minulosti vždy v okamihoch rozhodujúcich o bytí a nebytí prišli.
Foto: Jozef Sedlák, Pravda
Na prelome storočí zažívala Brdárka zrejme najlepšie ovocinárske časy, lebo čerešne spod Radzimu sa vyvážali do bližšieho okolia i vzdialenejších miest Uhorska. Na juh smerovali na Dolnú zem do Miškovca, Jágru (Egeru), na sever zasa na Spiš, Oravu a Horehronie. Vláda v Pešti venovala rozvoju poľnohospodárstva veľkú pozornosť a v Poľnom a hospodárskom zákone z roku 1889 v podstate zopakovala nariadenie cisára Jozefa II. o povinnosti vysádzať ovocné stromy popri cestách a budovaní ovocných škôlok.
Brdárku našlo toto vládne nariadenie pripravené, mala už značnú ovocinársku skúsenosť i tradíciu a keďže nachádzala vzhľadom na kvalitu svojho ovocia odbyt, pestovanie čerešní tu rýchlo napredovalo. Stalo sa popri ovčiarstve, drevorubačstve jedným z vítaných zdrojov príjmov, ukážkou toho, ako sa Gemer a jeho obyvatelia vedeli zmocniť podnikateľskej príležitosti.
Zakladatelia zanechali tristo odrôd
To, čo nachádzame v Brdárke dnes, je dedičstvom minulosti. „Čerešňová krása, ktorú ľudia vidia, nie je naším víťazstvom, je skôr pripomienkou toho, čo všetko dokázali naši predkovia. My iba ukazujeme ich prácu, naši dedovia a pradedovia ležia na cintoríne, ale stromy, ktoré zasadili, sú stále tu,“ vraví starosta.
Čím je Brdárka neopakovateľná? „Je to prírodný genofondový sad, unikát, aký pravdepodobne nemá obdobu vo svete,“ dáva najvýstižnejšiu odpoveď Ján Brindza, vysokoškolský učiteľ na Slovenskej poľnohospodárskej univerzite v Nitre, ktorý pracoval na projekte záchrany genofondu ovocných drevín na Slovensku. Medzi rokmi 1999 až 2002 sa kolektívu podarilo zmapovať a prostredníctvom GPS dostať do súradníc 2283 stromov čerešní rastúcich v brdárskom chotári.
V projekte, ktorý sa realizoval aj za pomoci stredo- a vysokoškolských študentov a doktorandov, nešlo len o určenie počtu čerešní, ale najmä o zistenie genetickej rozmanitosti stromov. A tá je nebývalá. Medzi tisíckami preskúmaných stromov, objavili, ako uvádzajú informačné tabule pri vstupe do brdárskeho čerešňového kráľovstva, tristo odrôd čerešní! Ako sa ich podarilo zhromaždiť? Nuž, je to spoločné dielo prírody a vtedajších ovocinárov. Tí sa usilovali nazbierať a rozmnožiť tie najlepšie „sorty“, ktoré vtedy rástli a pestovali sa. Majstrovsky ovládali ovocinársky nôž a vrúbľovanie a dokonale poznali terén, v ktorom sa pohybovali.
Ján Brindza, rodák z Hrušova, tiež známej ovocinárskej dediny z Hontu, opísal, ako pracoval jeho dedo, chýrny hrušovský ovocinár, ktorý v ňom prebudil záujem o štúdium genofondu. „Starý otec, podobne ako ovocinári z Brdárky, chodil po lese a keď našiel súcu plánku čerešne, zobral ju a potom zaštepil.“ Takto pravdepodobne zveľaďovali sady aj na Brdárke.
K najznámejším brdárskym ovocinárom a vynikajúcim „škôlkarom“ patril murár Ondrej Slosiarik. Prežil bezmála jedno storočie (1886 – 1973). Osobne vysadil 700 stromčekov a koľké navrúbľoval, to vie iba on sám. Ešte uprostred minulého storočia boli brdárske čerešne mimoriadne plodné. Predstavme si, že v roku 1952 tu zobrali 45 vagónov chutných plodov, premenené na zrozumiteľnejšiu mieru, to bolo 450-tisíc kilogramov čerešní v hodnote jedného milióna československých korún!
Foto: Jozef Sedlák, Pravda
Artisti aj dobrí obchodníci
To dáva predstavu, akú silu a význam mala čerešňová ekonomika pre brdárske rodiny. Čerešne sa oberali, samozrejme, ručne. Bola to nesmierne riskantná a nebezpečná práca. Veď drevené rebríky, ktoré si Brdárčania vyrobili sami, mali po 25, ba aj 30 priečnikov (stupienkov, šteblíkov), merali teda okolo 7,5 až 9 metrov, aby oberači dočiahli do vysokých korún, kde dozrievali utešené kytičky sladkých čerešní. Rebríky podopierali drevenými rázsochami, aby sa chlapi cítili vo veľkých výškach bezpečnejšie, ale občas sa pritrafilo aj nešťastie.
Oberalo sa do pletených deväťlitrových až dvanásťlitrových košíkov, ovocie preberali ženy s deťmi a pripravovali ho na ďalekú cestu. Vie si niekto predstaviť, akú muselo mať ovocie dobrú kvalitu, keď docent Ján Brindza spomína, že ovocinári z iného kúta Slovenska – okolia Krupiny – vyvážali tamojšiu Čelovskú chrupku až do Anglicka?! Trvalo týždeň, kým ho najprv vozy ťahané koňmi, potom železnica a lode dopravili v najlepšom poriadku k anglickým zákazníkom. To niečo vypovedá o efektívnosti vtedajšieho ovocinárskeho Slovenska a o tom, ako ovocie v čase nie najrýchlejších dopravných prostriedkov vedeli včas doručiť k spotrebiteľom.
Čítajte viac Za socializmu Slováci tovar zháňali, teraz lovia akcie. Na čo myslia, keď vstúpia do obchodu?
Naši predkovia boli veru šikovní, usilovní, obratní. Dnes 77-ročný Ján Brindza spomína, ako od svojich 12 rokov každý rok oberal najmenej dva týždne v kuse čerešne na predaj. Vieme si predstaviť súčasných mladíkov načahujúcich sa na rebríku za čerešňami? Jaroslav Hric Jančo vytiahne jednu úsmevnú príhodu spred piatich rokov, keď ho prišiel navštíviť spolužiak. Doviezol si v prívesnom vozíku 120-litrový sud, ktorý mienil spolu so synom a kamarátom naplniť čerešňami. Nepodarilo sa, všetci spolu obrali len 60 litrov. To trénovaní brdárski zberači, ktorým sa vo vysokých korunách nekrútila hlava, bežne nazberali po 40 litrov čerešní.
Nuž, iná doba, iní ľudia aj výkony.
Možno si dnes naoberať čerešne? Platí zásada uplatňovaná ešte za cisára pána. Pocestný sa, samozrejme, mohol čerešňami osviežiť, ale na zber musel mať povolenie od majiteľa stromov. To treba získať aj dnes a okrem toho aj rebrík. U Jaroslava Hricu Janču sa ich nájde ešte zo desať. Vypátrať majiteľov čerešní však nie je jednoduché, na Brdárke býva menej ako jedna tretina obyvateľov spred vyše sto rokov, keď ich tu žilo vyše dvesto. Vlastníctvo pozemkov, ako je to príznačné pre Slovensko, je rozdrobené na drobučké kúsky pozemkov, neraz ide iba o pár metrov štvorcových. Je to dôsledok uhorského práva, kde pozemky dedil nie ako v Čechách najstarší potomok, ale všetky deti.
Foto: Jozef Sedlák, Pravda
Nedokončený projekt
Výskum genofondu čerešní, ktorý robili v Brdárke, mal vyústiť do zriadenia repozitária, dvoj-trojhektárového sadu. V ňom sa mali pestovať výpestky nositelia vzácnej čerešňovej rozmanitosti pozbieranej v Brdárke. Pripravili ich v Plantexe Veselé. Pre repozitárium bolo treba prenajať ucelený kus pôdy na takmer jedno storočie vopred. Vzhľadom na množstvo nezistených vlastníkov sa to ukázalo ako neprekonateľný problém.
Ján Brindza si myslí, že štát a rezort mal viac v tejto veci intervenovať, veď ide o neoceniteľnú genetickú informáciu. Poznamená, že Američania majú najbohatšiu genetickú zbierku čerešní na svete, sú v nej aj odrody zo Slovenska. Určite nie všetky. Brdárka ukrýva poklady v podobe starých krajových odrôd, ale nielen ona, preto si zaslúži osobitnú pozornosť.
Projekt z rokov 1999 až 2002, napriek tomu, že vo Veselom pripravili okolo 10-tisíc výpestkov zo zozbieraného genofondu, a to nielen pre Brdárku, zostal kdesi na polceste. O tom, že šlo o výnimočný materiál, svedčia pokusy, ktorá robil tím vedcov a doktorandov okolo docenta Brindzu. Okre iného objavili nezvykle široký farebný sortiment čerešní z Brdárky až s 90 farebnými odtieňmi kompótovaných plodov. Čerešňové farbivo je pritom cenné nielen z hľadiska potravinárskeho využitia, ale obsahuje látky, ktoré dokážu mimoriadne účinne pomôcť aj pri liečení dny.
Zdá sa, že si neuvedomujeme, aký geneticky vzácny sortiment čerešní vytvorilo niekoľko generácii slovenských ovocinárov. Stratí sa raz a navždy s tým, ako prirodzene odumrú prastaré čerešne na Brdárke, kde čo strom, to pomaly iný genotyp?
Čítajte viac Zlatá éra, ktorá takmer zabila slovenskú prírodu: Ako jeden muž zastavil drancovanie našich lesov
„Na bohatú genetickú rozmanitosť odrôd viac mysleli a lepšie sa o ňu starali obyčajní gazdovia z Brdárky. Nemali tituly, ale vedeli, že stromy treba uchovať pre ďalšie generácie, lebo ich čerešne živili, upevňovali ľuďom zdravie a robili krajinu, v ktorej žili, nebesky krásnou,“ zhŕňa vyše polstoročnú vedeckú skúsenosť Ján Brindza. Nad Brindzom pesimistom prevláda ale optimista, ktorý sa chce v ešte uchádzať o prípravu projektu, ktorý by preskúmal aktuálny počet i zdravotný stav čerešní na Brdárke. Ak všetko dobre pôjde a bude dosť síl, pripraví ho. Premýšľa nad vytvorením medzinárodného tímu vedcov z Česka, Poľska aj ďalších krajín. Brdárka je pre šľachtenie nových čerešní pokladom presahujúcim rámec jednej krajiny.
Inak na konci tunela bliká svetielko nádeje. Na Brdárke vysadila obec z grantu nadácie Ekopolis nové ovocné stromy v aleji Halbošina. Aj Jaroslav Hric Jančo so synom vysadili niekoľko desiatok ovocných stromov. Nové čerešne rastú symbolicky vedľa cintorína, kde odpočívajú zakladatelia raritného ovocného sadu Slovenska.
Možno, keď sa rozhádané Slovensko pomerí, nájde spôsob, ako sa seriózne venovať zveľaďovaniu cenného kultúrneho dedičstva.
