K navrhnutiu novej podoby trofeje víťazov, ktorá má už tretí rok jeho rukopis, sa dostal cez automobilku Škoda, kde už vyše desať rokov pracuje a ktorú stále považuje za „našu“. Na Slovensko sa však z Česka stále rád vracia. Nielen na dovolenky. Na Fakulte architektúry Slovenskej technickej univerzity, ktorú vyštudoval, odovzdáva vlastné skúsenosti a pomáha vychovávať novú generáciu slovenských dizajnérov.
Čo vás priviedlo k dizajnu?
Od malička som bol vedený umeleckým smerom. Rodičia boli hudobníci, hoci mama bola stavebná projektantka a otec zas sníval o tom, že bude automobilovým dizajnérom. Keď som ako malý už dokázal chytiť do ruky ceruzku, predkresľovával mi otec autá a ja som ich potom vymaľovával. Väčšinou to dopadlo tak, že cez deň, kým bol v práci, ja som vyfarboval. Keď som niečo pokazil, tak som plakal a večer mi musel predkresliť nové.
Takže o dizajne áut ste rozmýšľali už od detstva, ale študovali ste architektúru.
Na architektúre som prvé štyri roky študoval priemyselný dizajn. Stále som sníval o autách, ale keďže sme ešte neboli v EÚ, nedalo sa tak jednoducho cestovať a automobilky robili dizajn na Západe, tak som začal rozmýšľať pragmaticky a na posledné dva roky som sa prihlásil na medziodborové štúdium interiérovej architektúry. Paradoxne vtedy som vyhral jednu súťaž a dostal som ponuku na stáž do Škody. Tak som znova vysvetľoval profesorom, prečo som sa prihlásil na architektúru a chcem stážovať ako dizajnér. Nakoniec sa to podarilo. A v Mladej Boleslavi sa mi tak zapáčilo, že som sa rozhodol robiť aj diplomovú prácu v spolupráci so Škodou. Témou bol interiér luxusného automobilu ako obývacia izba budúcnosti. Dôležité bolo, že ešte počas štúdia som si vyskúšal všetky odbory dizajnu. Ale po skončení školy na plnej čiare vyhral automobilový dizajn, ktorý je dnes pre mňa to hlavné a najdôležitejšie.
Prečo auto ako obývačka?
Vychádzal som z toho, že ľudia čoraz viac času trávia v autách, pre mnohých sa stávajú druhým domovom a to, čo chceme mať doma, chceme mať aj v autách. Nielen pohodlie pri riadení, ale chceme aj rádio, hudbu, video, materiály, ktoré máme doma. Auto sa naozaj stáva takou druhou obývacou izbou, veď niektorí ľudia sú viac v aute ako doma. O to je to dôležitejšie.
Zakotvili ste v Škode. Nelákali vás aj iné automobilky?
Lákali. Veď svet automobilového dizajnu je relatívne malý a každý s každým sa tam pozná. Ponuky boli zaujímavé. V každom prípade Škoda bola pre mňa srdcová záležitosť. Od malička sme s ňou vyrastali, mali sme ju doma a stále to cítim tak, že Škoda je naša automobilka. Aj keď je v Česku. Ja mám stále taký pocit, že som Čechoslovák. Časť rodiny aj pochádza z Čiech a ja sa cítim, či na Slovensku, alebo v Česku doma. A tak vnímam aj Škodovku. Navyše pracovať pre firmu, ktorá je niekde doma, je veľká výzva, ale aj zodpovednosť. Pretože viete, že to, čo vytvoríte, bude viac-menej väčšina vašich známych poznať a možno v tom aute bude jazdiť. Takže tá zodpovednosť je podľa mňa oveľa vyššia, ako keby som pracoval pre nejakú inú automobilku.
Šéfdizajnér Škody Jozef Kabaň je tiež Slovák, a nielen on. V čom to je, že sú Slováci takí úspešní dizajnéri?
Dalo by sa povedať, že to súvisí so školou. Slovensko patrí ku krajinám, kde sa dá študovať automobilový dizajn na relatívne vysokej úrovni. Vo svete je pár elitných škôl v tomto odbore, ako je londýnska Royal College of Art, v Nemecku Univerzita vo Pforzheime, v Miláne SPD a vo Švédsku Univerzita v Umea. To sú asi štyri najvýraznejšie školy v Európe, kde sa dá študovať automobilový dizajn. A za ne by som zaradil či už bratislavskú VŠVU, kde sa študuje transport dizajn, alebo aj štúdium na architektúre, kde je aj technické vzdelávanie na vysokej úrovni.
S fakultou architektúry naďalej spolupracujete.
Keď som vyštudoval, externe som si na škole začal robiť doktorát. A počas doktorandského štúdia som si vyskúšal aj pedagogickú činnosť. Začal som na škole prednášať a neskôr sme sa pustili do prvých projektov, ktoré mali veľmi dobrú odozvu, či už v Škode, alebo vo vývojovom oddelení vo VW. Tak sa rozhodli, že to podporia aj finančne a vytvorila sa dlhodobá spolupráca s univerzitami. Škoda podporuje nielen bratislavskú STU, ale aj českú umeleckopriemyselnú školu.
Ako vyzerá spolupráca firmy a školy v praxi?
Každý rok definujeme nejaké zadanie, tému. Tá vzniká v spolupráci nášho výskumu s koncernovým výskumom. Na základe zadania sa potom snažíme študentov posunúť k tomu, aby experimentovali. Výsledkom projektov nemusí byť niečo konkrétne, neočakávame od nich, že vymyslia niečo, čo začneme hneď vyrábať. Skôr sa snažíme hľadať a vytvoriť akési laboratórium na to, aby sme mohli poukázať na možné budúce scenáre vývoja v rôznych oblastiach.
Akí sú dnešní študenti?
Prednášam aj v zahraničí, takže môžem porovnávať nielen slovenských a českých študentov a sledovať ich motivácie. Mám pri tom dojem, že práve u nás majú študenti pocit, že keď vyštudujú, firmy sa o nich hneď pobijú. Vytriezvejú z toho, až keď získajú titul a naraz nevedia zohnať prácu. Neuvedomujú si, že na tom treba pracovať počas štúdia, že treba absolvovať zahraničné pobyty, stáže a byť v úzkom kontakte s firmami. Na milánskej SPD aj vedenie školy pristupuje k študentom skoro akoby boli vo firme. Sú na nich veľmi tvrdí, očakávajú od nich veľmi vysoké pracovné tempo. A toto ich dostáva do správneho tlaku, takže sú schopní na problémy rýchlo reagovať. Toto u nás veľmi chýba. Preto sa stále snažíme aj pri našich projektoch priniesť do školy prax a simulovať prácu profesionálneho dizajnéra.
Dá sa povedať, že v časoch globalizácie a nadnárodných firiem je dizajn ešte dôležitejší?
Ukazuje sa, že v budúcnosti bude hrať dizajn čoraz dôležitejšiu rolu. Produkty, teraz nehovorím len o automobilovom priemysle, sú na technicky relatívne vysokej úrovni a o tom, či si ich ľudia kúpia, alebo nie, často rozhodujú nielen technické údaje – keďže takmer všetky už sú porovnateľne vysokej kvality – ale aj to, akým spôsobom je postavený dizajn. Nebudem originálny, ale príkladom toho je firma Apple. S iPhonom prišli na trh veľmi neskoro, na trhu bolo množstvo telefónov s výbornými parametrami. Apple nepriniesol nič extrémne nové, ale pozreli sa na telefón ako na každodenný objekt a predefinovali spôsob jeho používania. Konkurenčné značky možno majú aj lepšie parametre, ale Apple s jednoduchosťou a intuitívnosťou používania produktu stále víťazí.
Takže dobrý dizajn nebude len o efekte, ale o jednoduchom používaní výrobku?
Správny dizajn nebude len atraktívny, nebude len nositeľom istého statusu užívateľa, ale zlepší každodenný život. Dalo by sa až paradoxne povedať, že dobrý dizajn je ten, ktorý pri dennom používaní nevnímame, ale keď nám ho niekto vezme, vtedy si uvedomíme, aký bol dobrý. Úlohou výrobkov nie je náš život komplikovať, čo sa často stáva.
Ako môžu výrobky komplikovať život?
<A>Je veľa výrobkov, ktoré sú príliš zložité. Keď si pri nich pomyslíte, že ste mali pomaly niečo vyštudovať, aby ste ich začali ovládať. Človek sa potom cíti akoby menejcenne a pod tlakom. A to je jedno, či si sadne do auta, kde ho prekvapí záplava tlačidiel, ovládacích prvkov a displejov a naraz nevie, čo s tým má robiť. Alebo je to niečo v domácnosti, prípadne počítač. Dobrý dizajn je ten, ktorý nám slúži. Takže treba hľadať nielen estetickú stránku, ale funkčnosť, jednoduchosť, intuitívnosť a možno aj prispôsobenie sa dizajnu.
Kde hľadáte inšpiráciu pre svoje návrhy?
Pre mňa je inšpirácia všade. Rovnako dôležité ako sedieť a kresliť je pre mňa aj čítanie dobrej knihy, časopisu, cestovanie, stretávanie sa s ľuďmi a prežívanie rôznych zážitkov. Pre dizajnéra je dôležité aj to, aby pochopil ľudí, ktorí produkty používajú, aby sa dokázal vcítiť do ich kože. Keď chceme navrhovať produkt pre určitú skupinu ľudí, mali by sme dokázať istú chvíľu žiť ich život a pochopiť ich premýšľanie.
Foto: Robert Huttner
Prečo je to také dôležité?
Inak rozmýšľajú ľudia, ktorí si kupujú predmet dennej spotreby a inak ľudia, ktorí si kupujú luxusný predmet. Aj pri architektúre ak máte navrhnúť nejaký dom alebo interiér, bolo by veľmi dobré mesiac s tým človekom žiť a sledovať jeho premýšľanie, návyky. Vtedy mu dokážete postaviť dom na mieru. Často si dizajnéri myslia, že ich myšlienka je jediná správna. Ja sa snažím pochopiť, čo cieľová skupina očakáva od produktu a vytvoriť niečo, čo bude mať nezameniteľnú estetiku, ale zároveň bude aj dobre fungovať.
Ako ste sa dostali k ponuke navrhnúť pohár víťazov pre Tour de France?
Spolupráca vyplynula z toho, že Škoda už desať rokov sponzoruje Tour de France. Prvýkrát ma oslovili pred troma rokmi, keď sa hľadala nová podoba trofeje. Keď sme uvažovali o tom, ako by tá trofej mala vyzerať a z čoho by asi mala byť, veľmi rýchlo padla voľba na sklo. So sklom robím veľmi rád, vo voľnom čase tak relaxujem. Keď sme sa s pánom Kabaňom už pri tvorbe automobilov snažili zadefinovať, na čo by Česká republika mala byť hrdá, jednou z vecí bol aj český krištáľ. Práve preto aj tu padla voľba na sklo.
Ako ste uvažovali o samotnom výzore trofeje?
Každá trofej musí vyzerať ako pohár pre víťazov. Často však po ocenení víťaza na pódiu cenu nie je vidno, lebo je napríklad malá. Z toho vyplynulo, že chceme, aby bola vertikálna, relatívne veľká, ale aby ju víťaz mohol aj zdvihnúť. Potom sme definovali samotný tvar tak, aby niesol myšlienku Tour. Na začiatku pri podstavci je trofej široká, tak ako je široký aj pelotón, ktorý sa rozbieha, a šance pretekárov sú vyrovnané. Následne sa definujú favoriti a potom sa trofej znovu rozširuje, ale končí sa jedným ostrým bodom, čo je vlastne víťaz. Ďalšia rovina dizajnu bola vytvoriť trofej tak, aby niesla znaky dizajnového jazyka našich automobilov. To znamená, že je veľmi presná, precízna, ostro orezaná, kryštalická.
Dizajn sa zjavne páčil, keď vám dali navrhnúť trofej aj na ďalší rok.
Chceli sme, aby každá trofej aj v ďalších rokoch bola rozpoznateľná ako trofej Tour de France. Teraz, po treťom ročníku, to aj začína fungovať, už to nie je nejaká anonymná trofej. Ale každý rok sa ju snažíme urobiť úplne inak. Zakaždým používame iné sklárske postupy, iné techniky a každý rok víťaz drží originál. Na jednej strane je rovnaká, na druhej strane každá je iná svojím spracovaním a dekorom. A keďže sú len štyria víťazi, sú len štyri trofeje, ktoré sú ručne brúsené.
Budete ju navrhovať aj na budúci rok?
Predpovedať budúcnosť sa nedá, ale budem veľmi rád.
Navrhli ste tri poháre víťazov za sebou. Ako sa na ne teraz pozeráte? Hovoríte si, tak toto nabudúce urobím inak?
Tento rok prišiel čas sa nad tým zamyslieť. Prvý rok sa trofej definovala nanovo, v druhom roku tam bol určitý posun a potom sme vytvorili tretiu. Bolo zaujímavé postaviť si ich všetky tri vedľa seba. Aj internetový server Trust me I am a designer (Ver mi, som dizajnér) publikoval všetky trofeje a ľudí na facebooku sa pýtali, ktorá z nich je najkrajšia. A čo človek, to iný názor. Niektorí písali – milujem túto, ale neznášam túto. Ďalší zas – táto je najkrajšia, alebo – mne sa páčia tieto dve a nepáči sa mi táto.
Máte k niektorej z nich osobitný vzťah?
Pre mňa je každá takým mojím dieťaťom, na každej som strávil istý čas a ku každej z nich mám iný vzťah. Každá z nich sa viaže s nejakým príbehom, či už pri výrobe, alebo s komplikáciami, keď som dizajn musel prepracovať, lebo ten, čo som pôvodne chcel, nefungoval. Ale nedokážem povedať, ktorá z nich je najkrajšia či najlepšia.
Aký príbeh sa spája s najnovšou trofejou?
Tam bola veľmi komplikovaná technika výroby. Je to krištáľové sklo, ktoré je poťahované nepriehľadným bielym opálovým sklom a to sa potom prebrusuje tak, aby sa obnažil krištáľ. Je to veľmi náročná technika a do poslednej chvíle sme nevedeli, či taký veľký kus dokážeme vyrobiť v prvotriednej kvalite. Vyrobiť taký kus je naozaj na hranici možností. Aj vytvorenie samotného brusu, tým, že je veľmi prísne geometrický, bolo veľmi komplikované. Ak by brusič spravil hoci aj drobnú chybu, tak ten kus je znehodnotený. To, čo vyzerá na skle na prvý pohľad jednoducho – rovné ostro rezané línie – je na výrobe pri skle to najťažšie.
Ako reagovali v sklárňach Lasvit, keď ste tam prišli so svojím návrhom?
Povedali mi to, čo vždy, keď tam prídem: Peter, čo si si to zas vymyslel?!
A vy ste ich presviedčali, ale skúsme to?
Sklári sú často takí – hovoria od srdca. Takže v sklárňach máme nielen veľkú zábavu, ale na druhej strane tie diskusie sú často veľmi priame až ostré.
Ale keď sa ten pohár podarí vyrobiť, musí to byť obrovská hrdosť.
To áno. Na výrobe trofejí sa podieľa veľký počet ľudí – či už technológ, alebo samotní sklári. A keďže je to veľký kus, v dielni pracujú štyria naraz. Spolupráca medzi nimi musí byť perfektná. Vo finále potom vidno tú hrdosť na svoju zručnosť, ktorá je určitým spôsobom v Česku a v týchto sklárňach jedinečná. Aj sa ma pýtali, či by sme tú trofej vedeli vyrábať niekde inde, ale neexistuje veľa sklární, ktoré dokážu v takej kvalite vyrábať také veľké kusy skla. Lasvit je v tomto špičková skláreň.
Boli ste pri výrobe?
Samozrejme. Dizajn, ktorý vzniká na papieri, sa v sklárňach veľakrát upravuje. Takže som pri celom výrobnom procese, aby som mohol reagovať na problémy. Pri prvej skúsenosti so sklárňami asi pred šiestimi rokmi som mal takú predstavu, že pripravím technický výkres, ktorý bude presne zakótovaný a oni nám na základe toho pripravia sklenený kus. Keď ho v sklárňach zobrali a začali robiť drevenú formu, tak nahrubo, bol som z toho v šoku. Oni sa len smiali, potom začali robiť a ja som pochopil, že sklo sa správa úplne inak, ako keď sústružíte niečo z kovu alebo odlievate niečo do formy prípadne modernými technológiami vstrekujete.
Robíte aj s recyklovanými materiálmi? Čo si myslíte o ich využívaní v dizajne?
Sú materiály, ktoré sú na to veľmi vhodné a dá sa s nimi dobre pracovať. Na druhej strane vzniká veľa výrobkov, kde je ekológia a ekologickosť skoro až klišé. Často je ten výrobok a dizajn taký, aby upozornil na túto oblasť, ale dizajn nie celkom rieši problém. Takže sú oblasti, kde je ekologický dizajn veľmi vhodný a sú oblasti, na ktoré sa málo hodí. Ale aj sklo je recyklovateľný materiál, takže dá sa naň aj takto pozerať.
Ale recyklovať taký pohár víťazov… Nebolo by vám to ľúto?
To áno. Ale spomeniem projekt Flowers for Slovakia, ktorý robíme so študentmi na škole. Tento rok v rámci spolupráce s firmou Vitra robíme s tradičným slovenským nábytkom. Snažíme sa ho analyzovať, pochopiť jeho funkciu a vytvoriť nanovo. Zabudnutým kusom nábytku sme so študentmi na workshope v Banskej Štiavnici hľadali úplne novú funkciu. Snažíme sa pracovať nielen s tradíciou, ale aj s konkrétnymi kusmi, ktorým hľadáme nové využitie. A to je možno to, čo by každý z nás mal robiť doma. Bohužiaľ, svet je postavený na tom, že spotrebitelia sú často nútení do spotreby.
V akom zmysle?
Výrobky majú nízku životnosť a začíname si zvykať na to, že produkt treba chvíľu používať, a keď sa pokazí, tak je často lacnejšie kúpiť si nový ako ho opravovať. Z dlhodobého hľadiska je práve toto nezodpovedné neekologické správanie. Takže si myslím, že dizajnéri by sa mali snažiť tvoriť produkty, ktoré majú dlhodobú životnosť. Nielen materiálovú, funkčnú, ale aj dizajnovú, aby dizajn bol dlhodobo atraktívny. Možno toto je dôležitejšie ako za každú cenu ukazovať, že dizajn je z recyklovaných materiálov a podobne.
Máte nejaký dizajnérsky sen, dizajn, ktorý by ste chceli vytvoriť?
Nechcem hovoriť, že by som chcel vytvoriť to alebo ono. Ale zaujímavý pocit je to, keď máte možnosť vidieť produkty, ktoré ste vytvorili, a ľudí, ktorí ich používajú, a potom počuť ich reakcie. Niekedy to veľmi poteší, inokedy zas ľudia, ktorí nevedia, že ste autorom, sú možno aj kritickejší a vás to zamrzí. Chcel by som vytvoriť produkty, s ktorých používaním by ľudia boli spokojní. Možno ani nemusia vedieť, kto ich navrhol – do popredia sa skôr dostane produkt ako dizajnér a až potom sa začne premýšľať nad tým, kto sa na tom podieľal. Chcel by som počuť, že ľudia sú spokojní s tým, na čom som robil aj bez toho, aby vedeli, že som na tom robil ja.
A čo dizajn niečoho unikátneho?
Samozrejme, rád robím na takých veciach, ako je pohár víťazov Tour de France. To sú prestížne zákazky, ktoré sú veľmi osobné a pri ktorých sa nezamýšľate nad tým, či sú pre vás finančne výhodné. Robíte ich pre ten pocit. Ale to sú zážitky skôr pre mňa, priemyselný dizajn je o inom. Ideálne je, keď je zo všetkého trochu a ničoho sa neprejete.