Napriek tomu nedávno prišiel do Bratislavy na pozvanie slovenských filozofov a politológov, ktorí sa Marxom predsa len zaoberajú, významný americký politický a sociálny filozof Rodney G. Peffer. Preslávil sa dnes už klasickou prácou Marxizmus, morálka a sociálna spravodlivosť (1990), v ktorej dokázal skĺbiť marxistické hodnoty ekonomickej rovnosti a liberálne hodnoty ľudských práv. „Ľudia už viac nemôžu veriť tvrdeniam teoretikov a ideológov, že kapitalizmus je takmer perfektný systém. Preto musíme premýšľať o alternatívach,“ povedal v rozhovore pre Pravdu.
Mnohí Slováci si ešte dobre pamätajú politický režim spred
roka 1989. Viacerí vtedy zažili represiu a obmedzovanie osobnej slobody. Aj
preto sa na Karla Marxa a marxizmus pozerajú prinajmenšom s podozrením. Je
vôbec možné vracať sa v súčasnosti k Marxovi a jeho myšlienkam? Nemali
by sme počkať ešte ďalších 20 rokov?
Rozumiem reakciám ľudí, ktorí prežili veľkú časť svojho života
v podmienkach represie štátno-socialistických režimov. No ja nevidím
žiadnu spojitosť medzi týmito režimami a klasickým marxizmom. Marx totiž
velebil politickú demokraciu a občianske slobody. Spolu s Engelsom veril, že
sociálne revolúcie môžu vypuknúť najprv výlučne vo vyspelých a
bohatých kapitalistických krajinách. A to sa v dejinách nestalo. Lenin a
Trockij predpokladali, že sa revolúcia zo Sovietskeho zväzu rozšíri do
západných krajín, najmä do Nemecka. Nemali ilúzie o tom, že socializmus
môže fungovať len v jednej krajine. Pre ľudí vo východoeurópskych
krajinách mám preto porozumenie, keď vzdorujú Marxovým myšlienkam, napriek
tomu považujem za veľmi dôležité študovať klasických marxistov.
Z akého dôvodu?
Najmä kvôli ich analýze a kritike kapitalizmu. V dnešnej dobe je to
nanajvýš podstatné a aktuálne. Súčasná finančná a ekonomická kríza,
ktorá vypukla v roku 2008 v Spojených štátoch amerických a väčšinu
ostatných kapitalistických štátov uvrhla do hlbokej ekonomickej depresie,
ľudí prebudila. Už viac nemôžu veriť tvrdeniam kapitalistických
teoretikov a ideológov, že kapitalizmus je takmer perfektný systém. Dnes je
dôvod domnievať sa, že kapitalizmus nikdy nebude schopný riešiť
ekonomické problémy. Preto musíme premýšľať o alternatívach.
Podľa vás teda politické režimy, aké poznáme z bývalého
východného bloku, neboli Marxovým projektom?
Samozrejme, že nie. Akákoľvek socialistická spoločnosť, teda to, čo Marx
nazval prvou fázou komunizmu, mala byť v jeho predstavách slobodná a
demokratická. Predpokladalo sa, že po boľševickej revolúcii aj ostatné
krajiny podstúpia sociálnu transformáciu. To sa nestalo. Nanešťastie, na
Východe, ale aj na Západe, napríklad aj v USA, sa marxizmus stotožňoval s
„reálne existujúcim socializmom“, prípadne s takzvaným
„komunizmom“. V istom zmysle je to tragédia, pretože krajiny nazývajúce
sa komunistické, boli represívne a totalitárne. O socializme mal však Marx
úplne inú predstavu. V jeho vízii to bol socializmus, ktorý mal byť
demokratický a mal chrániť občianske slobody ľudí.
Marx v jednom zo svojich diel videl príčinu zla v exekutívnej
moci, ktorá sa zbyrokratizovala. V súčasnosti však už ani ona nedrží
reálnu moc vo svojich rukách. Existujú nové centrá moci a vlády štátov
nimi nie sú…
Áno, máte absolútnu pravdu. Marx sa obával byrokratizácie, ktorá by mohla
zdeformovať socialistickú spoločnosť. Tvrdím, že socializmus nemôže
vzniknúť po revolúcii v chudobnej krajine. V čase globalizácie sú
medzinárodné korporácie veľmi vplyvné a vlády sveta, resp. štáty majú
v porovnaní s minulosťou v rukách pravdepodobne menej moci ako
nadnárodné ekonomické jednotky. Napriek tomu sa často podceňuje to, koľko
moci štáty v skutočnosti majú.
Ako to myslíte?
Keby to bolo v záujme jednotlivých vlád, mohli by výrazne zasahovať do
národnej ekonomiky, mohli by presadzovať ekonomickú politiku, s ktorou
korporácie nesúhlasia. Mohli by obmedziť tok kapitálu, ktorý spôsobuje
komplikácie, pretože plynie tam, kde sa mu darí efektívne zhodnocovať.
Predovšetkým do tretieho sveta, kde sa otvárajú fabriky, v ktorých
robotníci pracujú v neľudských podmienkach za veľmi nízke mzdy.
Ekonomická sila korporácií sa v porovnaní s politickou silou štátov
zvyšuje, štáty však stále majú významnú moc. Navyše, keď sa pozriete
na krajiny, ktoré nie sú úplne kapitalistické, ako Čína alebo Kuba, ich
vlády aktívne vplývajú na ekonomický systém, prakticky ho ovládajú a
kontrolujú. Preto, keď počujete neoliberálov hovoriť, že jedine
voľnotrhový kapitalizmus môže fungovať, tieto krajiny sú dôkazom toho,
že sa mýlia.
Dnes ani liberalizmus nepatrí medzi mainstreamové prúdy. Najmä
nie na Slovensku, kde sa mnoho ľudí považuje skôr za konzervatívcov. Vy sa
vo svojom diele zaoberáte práve spájaním liberalistických a marxistických
myšlienok. Je to vôbec možné?
V Spojených štátoch pozorujeme rovnaký fenomén – veľká časť
populácie sa považuje za konzervatívcov rôzneho typu. Máme náboženských,
kultúrnych aj ekonomických konzervatívcov, ale aj pravicových
libertariánov, požadujúcich menej štátnych regulácií. Na druhej strane,
v USA sa termínom liberál označuje progresívny, sociálny alebo egalitárny
liberál, ale nie klasický liberál, libertarián alebo neoliberál. Podľa
môjho názoru len progresívny alebo egalitárny (rovnostársky) liberalizmus
môže byť kombinovaný s marxizmom.
V akom myšlienkovom prostredí sa pohybujete so svojimi
názormi?
Väčšina filozofov v anglicky hovoriacich krajinách sú vo všeobecnosti
liberáli. Ale veľmi veľa z nich, ako napríklad najvýznamnejší filozof
posledných desaťročí – John Rawls, hovoria vyslovene o tom, že
socialistický typ spoločnosti alebo model sociálneho štátu sú sociálne
spravodlivejšie systémy ako kapitalizmus voľného trhu. Ja tvrdím, že
princípy sociálnej spravodlivosti môžu byť najlepšie naplnené v rámci
modelu demokraticko-trhového socializmu.
Jeden z najvýznamnejších politických filozofov 20. storočia,
Škót Alasdair MacIntyre, navrhuje čítať evanjelium podľa sv. Marka a
Marxove Ekonomicko-filozofické rukopisy z roku 1844 spolu. Čo hovoríte na
spojenie pôvodných kresťanských ideí so socializmom? Ide tu
o euroatlantickú verziu teológie oslobodenia? Nemohlo by to byť jedno
z východísk zo súčasnej situácie?
Môže byť. Toto je príklad veľmi progresívneho použitia náboženského
pohľadu na politické otázky. Práve o týchto otázkach pôjdem v krátkom
čase diskutovať na Svetový filozofický kongres v Aténach. Je známe, že
v Latinskej Amerike je veľmi populárna teológia oslobodenia, no len málokto
vie, že tam pôsobia aj filozofi, ktorí rozvíjajú i takzvanú filozofiu
oslobodenia. Je to exemplárny príklad toho, ako je možné kombinovať
progresívne náboženské hnutie s progresívnou politikou. Určite to nie je
zlá myšlienka…
Majú ešte dnes zmysel klasické politické strany? Ľudia sú
z nich už dosť unavení, a to nielen na Slovensku.
Nepoznám presne situáciu na Slovensku ani o politických stranách v Európe
nemám dostatok informácií. Viem len, že v USA je situácia odlišná. Od
občianskej vojny máme systém dvoch politických strán, demokratickej a
republikánskej. Existujú u nás ešte nejaké menšie strany, ale svojím
významom sú zanedbateľné. Napríklad Tea party vznikla ako reakcia na
politiku demokratického prezidenta Baracka Obamu. No dve hlavné politické
strany dominujú v americkej politike už 150 rokov.
Vidíte dnes v Spojených štátoch nejakú relevantnú politickú
silu, ktorá má potenciál meniť celú spoločnosť?
Povedal by som, že nie. No nastal vzostup rôznych občianskych iniciatív,
akou je napríklad hnutie Occupy Wall Street, ktoré v roku 2011 blokovalo
počas niekoľkých týždňov banky, vládne inštitúcie, budovu burzy a
korporácie, sídliace na newyorskej Wall Street. Toto hnutie malo svoj význam,
ale v súčasnosti nevidím žiadnu výraznú silu, ktorá by mala potenciál
zmeniť americkú politiku. Tá je totiž postavená na dominancii dvoch
politických strán, ktoré znemožňujú vznik alternatívnej
politickej sily.
Pred začiatkom prvého funkčného obdobia vkladali mnohí svoje
nádeje do prezidenta Baracka Obamu…
Keď prišiel prezident Barack Obama, s ktorým do istej miery sympatizujem,
očakávalo sa, že prinesie nový štýl politiky, ukončí vojny v Iraku a
v Afganistane a Spojené štáty sa prestanú správať ako impérium.
Americký prezident má významné kompetencie, preto mnohí očakávali, že
Obama dá podnet na vyšetrovanie zločinov, ktoré sa udiali počas Bushovej
administratívy. Napríklad na vyšetrenie mučenia a kontroverzných
vypočúvacích metód, ako „waterboarding“, ktoré boli rozhodne v rozpore
nielen s americkým, ale aj s medzinárodným právom. Mnoho progresívne
zmýšľajúcich ľudí dúfalo, že nová vláda privedie Bushovu
administratívu pred tvár spravodlivosti, ale nastalo veľké sklamanie.
Bolo to vôbec politicky možné?
Jediné vynaložené úsilie Obamovej administratívy spočívalo v tom, že
vydala tri právne dokumenty, ktoré paradoxne potvrdili, že tieto zločiny
boli v súlade s americkým právom. Nepodarilo sa to, čo sa očakávalo.
Áno, myslím si, že by bolo politicky nemožné postihovať ľudí ako Donald
Rumsfeld, Dick Cheney a George W. Bush. Republikáni by to interpretovali ako
nevlastenecký krok zo strany Obamu, ako jeho pomstu Bushovi a podobne.
Napriek tomu nie ste sám, čo s Obamom stále
sympatizujete…
Obama je napriek všetkému dobrým politikom. Urobil to, čo bolo politicky
priechodné. Usiloval sa napríklad dosiahnuť reformu zdravotnej
starostlivosti, ktorú republikáni interpretujú ako krok k socializmu. Obama
sa len usiloval dosiahnuť, aby viac ľudí v USA malo zabezpečenú základnú
zdravotnú starostlivosť – a to nemožno nazvať komunizmom alebo
socializmom. V Spojených štátoch je v súčasnosti 30 až 40 miliónov
ľudí bez zdravotného poistenia.
Keď už hovoríme o USA, ako vidíte ich úlohu vo svete? Môže
byť vojna v Iraku považovaná za spravodlivú?
Odpoveď by si vyžadovala veľmi rozsiahle vysvetlenie. No pokúsim sa postupne
sformulovať akúsi kratšiu verziu. Z pohľadu klasickej teórie spravodlivej
vojny, ktorá vznikla už pred niekoľkými storočiami, rozvíjala sa
v 19. storočí a po druhej svetovej vojne dosiahla svoje najväčšie
teoretické opodstatnenie, bola americká vojna v Iraku úplne nespravodlivá.
A podľa práva na mierové riešenia medzinárodných konfliktov bola
nelegálna a neoprávnená. Dokonca aj Kofi Annan, bývalý generálny tajomník
OSN, sa verejne vyjadril: „Áno, táto vojna bola nespravodlivá.“
Aká vojna je vlastne oprávnená?
Sú len tri dôvody, keď je podľa medzinárodných dohôd možné vojnu
interpretovať ako oprávnenú. Po prvé, v prípade napadnutia štátu iným
štátom, keď ide o sebaobranu. Po druhé, keď je napadnutý niektorý váš
spojenec a vy ho idete brániť. Po tretie, v prípade vážneho porušovania
ľudských práv, ako je napríklad genocída. Ale aj to len vo veľmi
špecifických prípadoch – z toho sa vyvinula tzv. humanitárna
intervencia. A ešte sa to musí odsúhlasiť nejakou medzinárodnou
inštitúciou, spravidla Bezpečnostnou radou OSN. Ani jednu z týchto
podmienok vojna v Iraku nespĺňala. Spojené štáty ani len nepožiadali
Bezpečnostnú radu OSN o povolenie, pretože vedeli, že Ruská federácia a
Čína by s útokom nikdy nesúhlasili.
Ako sa teda v USA podarilo obhájiť jej začiatok?
Konzervatívci, teda republikáni, túto vojnu odôvodňovali a ospravedlňovali
tým, že je potrebné vybudovať model demokratickej krajiny v tomto regióne.
No dosiahli pravý opak. Dôsledkom intervencie je, že v Iraku každý
týždeň zomierajú stovky ľudí kvôli bombovým atentátom, z krajiny sa
stalo peklo na zemi. Navyše, v Iraku sa nastolil nestabilný politický
systém. Preto si myslím, že celá táto vojna je hrozný zločin. Od tejto
intervencie sa Rumsfeld, Cheney a Bush snažili necestovať mimo územia USA,
pretože by mohli byť súdení podľa medzinárodného práva za páchanie
medzinárodných zločinov. Je bežné, že exprezidenti a iné významné
osobnosti politiky cestujú po celej planéte a prednášajú, ale títo chlapi
nie, teraz musia sedieť doma.
A čo vojna Afganistane?
Afganistan je iný prípad, tam USA bojovali proti Al-Kajdá, čo síce nie je
štát, ale ide o významnú silu, ktorá v podstate Afganistan politicky
riadila. Nezabúdajme, že Al-Kajdá prevzala plnú zodpovednosť za
teroristické atentáty z 11. septembra 2001. Jej členovia boli dokonca
hrdí na tieto neľudské činy. Spojené štáty americké, tak ako každá
iná krajina, mali plné právo reagovať na tento teroristický útok. Navyše,
existovala reálna hrozba, že by útoky mohli pokračovať. Tým, že Al-Kajdá
mala svoje centrum práve v Afganistane, USA mali nielen právo, ale aj
povinnosť brániť sa a pokúsiť sa predviesť Usáma bin Ládina a ostatných
teroristov pred tvár spravodlivosti. Vláda Talibanu mala vydať bin Ládina a
členov jeho organizácie medzinárodným inštitúciám, ktoré by ich súdili
podľa medzinárodného práva. Ale keďže to odmietla, mohla byť táto vláda
považovaná za nepriateľskú.
Ako vidíte tento pokračujúci konflikt dnes, z perspektívy roku
2013?
Účelom tejto vojny bolo, aby zvrhla vládu Talibanu, čo sa udialo počas
prvých šiestich mesiacov alebo roka. Nebolo však jasné, čo mali Američania
robiť ďalej, po zvrhnutí talibanskej vlády. Vojnu bolo možné skončiť,
ale to sa nestalo. Trvá už 11 rokov. Iróniou je, že pred 3 alebo
4 týždňami americká vláda dokonca začala rokovať s predstaviteľmi
Talibanu o tom, že by Taliban mohol byť opäť súčasťou afganskej vlády.
V spätnom pohľade vojna v Afganistane bola oprávnená len počas jej
prvého roku. O tých ďalších 10 rokoch nie je možné hovoriť, že stále
išlo o vojnu oprávnenú alebo spravodlivú.
Prednášali ste v mnohých krajinách, napríklad aj na Kube. Ako
vnímate tamojší režim?
Od roku 1993 som bol na Kube asi 19-krát, takže situáciu v krajine veľmi
dobre poznám. V rôznych častiach ostrova mám mnoho priateľov, ktorí majú
rôzne povolania a sociálny status. Myslím si, že v krajinách Európy alebo
v takej Číne panuje veľké nepochopenie toho, aká Kuba vlastne je. Aj
v USA je veľa ľudí, ktorí majú mylné informácie o Kube. Známa je
história americko-kubánskych vzťahov poznačená prílevom emigrantov,
ekonomickým embargom a zhoršenou situáciou počas studenej vojny. Pre každú
administratívu je ťažké zastaviť túto hlúpu politiku proti Kube, pretože
sa boja, aby sa im neznížili preferencie v prieskumoch verejnej mienky.
Prečo majú aj Američania skreslené informácie o Kube, keď je
pre nich na rozdiel od Európanov priam na dosah?
Americká vláda informuje občanov o Kube len negatívne. Američania si
myslia, že Kubánci žijú v komunizme, pod diktatúrou, ktorú nenávidia,
že je tam hrozná situácia, hlad a podobne. Nič z toho však nie je
pravda.
Akú Kubu ste objavili pri svojich pobytoch vy?
Kubánci podporujú tamojší režim. A podporovali ho aj v čase po rozpade
Sovietskeho zväzu, keď bola sociálna situácia naozaj zlá. Nie je pravda,
že tam ľudia hladujú. Kuba ako jediná krajina v Latinskej Amerike disponuje
systémom, ktorý zabezpečuje každému dostatok potravy. Kubánci majú dobré
vybavenie domácnosti, takmer každý má televízor, rádio, telefón atď.
Majú sa omnoho lepšie ako mnohí ľudia v treťom svete. Na Kube má štát
kontrolu nad ekonomikou, a to je dobre. Hoci sú tam povolené zahraničné
investície, štát vždy drží vo svojich rukách minimálne 51-percentný
podiel vlastníctva podniku. Takže to nie sú typické transnacionálne
korporácie, ktoré sa môžu kedykoľvek presídliť do inej krajiny. Na Kube
funguje systém komplexnej zdravotnej starostlivosti, ktorý je pre každého
úplne zadarmo. Štatisticky napríklad je priemerná dĺžka života Kubáncov
vyššia ako Američanov. Kubánci majú výborný systém vzdelávania. Dokonca
je tam vyššia úroveň gramotnosti ako v USA. Kuba poskytuje možnosť pre
občanov z iných krajín študovať medicínu na tamojších univerzitách.
A to tiež úplne zadarmo.
Umožňuje to aj Američanom? Áno. A je to veľmi zaujímavé, pretože napriek tomu, že je tu ekonomické a cestovné embargo zo strany USA, odpoveďou Kuby je: „Dobre teda. Pošlite nám sem svojich študentov a my im zadarmo poskytneme medicínske vzdelanie.“ Dokonca aj v prípade prírodných katastrof Kuba posiela svojich záchranárov do iných krajín, ktoré ju o to požiadajú. Kubánska vláda počas vyčíňania hurikánu Katrina ponúkla svoju pomoc Spojeným štátom, ktoré ju odmietli. Americká vláda, ktorá o Kube systematicky vytvára negatívny obraz, o tejto kubánskej ponuke svojim občanom nikdy nepovedala.
Vaše postrehy pripomínajú film Sicko režiséra Michaela Moora,
ktorý však jeho kritici v USA označujú za nerealistický. V ňom totiž
Kubu vykresľuje ako krajinu s vysokou úrovňou zdravotnej
starostlivosti.
Veru tak. Najlepšia je osobná skúsenosť, preto svojim študentom hovorím:
"Choďte a pozrite sa, ako to tam naozaj vyzerá.“ Moje slová sú bližšie
k pravde, ako je oficiálna americká interpretácia, ako to, čo počujú od
mainstreamových médií a iných ľudí. Kuba je úžasná krajina, v ktorej
majú radi cudzincov.
Niektoré latinskoamerické krajiny sú známe praktizovaním
koncepcie ekonomickej demokracie. Môžeme považovať ekonomickú demokraciu a
tzv. družstevné podniky za východisko zo súčasnej krízy?
Samosprávne družstvá sú iste veľmi dobré z hľadiska sociálnej
spravodlivosti, ale ich kritici z radov demokratických socialistov presadzujú
skôr formy podnikov vo verejnom vlastníctve. Nemyslím si, že by družstvá
pomohli vyriešiť niektoré závažné ekonomické problémy krajín Latinskej
Ameriky, že by ponúkli komplexné riešenie zlej ekonomickej situácie. Som
presvedčený, že komplexné riešenie musí byť systémové. Je tu ešte
jeden aspekt ekonomickej demokracie, ktorý je dôležitý – otázka, kto
kontroluje investičný kapitál. V kapitalistických krajinách je súkromný
kapitál často v rukách milionárskych či miliardárskych rodín. A oni
investujú vždy len tam, kde im to prinesie najvyšší zisk. Väčšina
kapitálu teda nie je vo verejnom vlastníctve. Najväčší problém
kapitalizmu z tohto hľadiska nemôže byť vyriešený. Podľa môjho názoru,
najpotrebnejší druh ekonomickej demokracie je forma demokratického
rozhodovania o kapitálových investíciách a výnosoch. No myšlienku
družstiev, najmä na tej nižšej úrovni, podporujem.
Kadiaľ teda vedie cesta? Budovať malé lokálne samosprávne
spoločenstvá? Budovať „participatívne ostrovy“ uprostred oligarchickej
demokracie? Alebo sa pohrávať s myšlienkou násilnej revolúcie ako kedysi
Marx? To vôbec neznie dobre…
Spomeňme si na mysliteľov Johna Locka alebo Jana Husa, ktorí presadzovali vo
svojich teóriách právo na oprávnený odpor proti útlaku. Samozrejme,
revolúcie môžu byť niekedy aj oprávnené, ale v súčasnosti ktokoľvek a
kdekoľvek vo svete by sa o revolúciu pokúsil, nebolo by to celkom
oprávnené.
Ako to?
Tak ako každý čin politického násilia aj revolúcie musia spĺňať
kritériá, stanovené teóriou spravodlivej vojny. Jedným z nich je
kritérium poslednej možnosti. To znamená, že môžete ísť do vojny len
vtedy, keď niet inej alternatívy. Je nutné vyčerpať všetky existujúce
mierové riešenia, akými sú vyjednávanie, diplomacia a tak ďalej. Mali by
sme sa usilovať o postupnú transformáciu spoločnosti a o jej
demokratizáciu, ak tieto pokusy zlyhajú, až potom je možné využiť
revolučné prostriedky. Musím zdôrazniť, že ak má byť revolúcia
ospravedlniteľná, tak pozitívne efekty spoločnosti, ktorá vzíde
z revolúcie, musia prevážiť všetky negatíva revolúcie samotnej.
Nevylučujem však, že v budúcnosti za istých závažných okolností môže
byť revolúcia oprávneným riešením sociálnej situácie. Spomenuli ste aj
druhú možnosť, budovanie participatívnych ostrovov, čo je síce fajn, ale
závažné problémy v spoločnosti sa nevyriešia, ak sa nepristúpi ku
komplexnej transformácii. Uprednostňujem mierový spôsob riešenia formou
vytrvalého vzdelávania ľudí. Verím, že toto je alternatíva.
Podľa vás teda existujú dve cesty: prvou je vytrvalé
vzdelávanie, to znamená, pokúsiť sa zmeniť postoje ľudí a presvedčiť
ich, že sú aj lepšie alternatívy, a druhou, úplne poslednou možnosťou je
revolúcia?
Áno, revolúcia je úplne poslednou možnosťou. Jedinou cestou, ako môže
revolúcia uspieť, je masívna vojenská sila, a nie malá skupinka aktivistov
ako za čias Rózy Luxemburgovej, ktorá sa pokúšala o revolúciu v Nemecku,
ale bez väčšej podpory obyvateľstva. Základným heslom u moderných
ľavicových aktivistov a mysliteľov je: „Vzdelávaj, presviedčaj a
organizuj!“ Najmä vzdelávanie je veľmi dôležité, pretože
v súčasnosti existuje veľká skupina vplyvných ekonómov, ktorí sú úplne
slepí k defektom kapitalizmu. Títo ekonómovia, ktorí považujú
kapitalizmus za perfektný ekonomický systém, tvrdia, že niet inej
alternatívy. Myslím si, že je dôležité hovoriť o tom, že existuje
alternatíva, akou je napríklad trhovo-demokratický socializmus.
Rodney G. Peffer
politický a sociálny filozof
- Pôsobí na americkej Univerzite v San Diegu v Kalifornii.
- Je autorom už klasického diela Marxizmus, morálka a sociálna spravodlivosť (Princeton University Press, 1990), preloženého do viacerých svetových jazykov.
- Jeho myšlienky ovplyvnili mnohých súčasných marxisticky a liberálne orientovaných mysliteľov v oblasti sociálnej filozofie, o. i. najvýznamnejšieho povojnového liberálneho filozofa Johna Rawlsa.
- V ostatných desaťročiach prednášal v rôznych častiach Severnej Ameriky, v Európe, Ázii, Afrike či v Latinskej Amerike vrátane Kuby.
- V súčasnosti pripravuje svoje vrcholné dielo s názvom Globálna spravodlivosť, ekonómia, ekológia a ľudské práva v medzinárodnom kontexte.
- Jeho dominantným akademickým záujmom sú politická, sociálna a morálna filozofia, teórie sociálnej spravodlivosti, morálne teórie vojny a mieru, problematika ľudských práv, environmentálne otázky, moderné marxistické teórie a pod.
- Vo voľnom čase píše poéziu a hrá v džezovej kapele.